Život niektorých tvorov je neuveriteľne krátky, no o to intenzívnejší. Príkladom sú podenky (Ephemera danica), ktorých životný cyklus je jedinečný a fascinujúci. Tri roky v hline pod vodou, potom sex a po ňom smrť - to je život týchto krehkých tvorov.
Úvod: Prchavý život podeniek
Podenky neštípu, lebo nemajú čím. Chýba im tráviaci trakt a majú zakrpatené, nepotrebné ústa, keďže vôbec nežerú. Všetku potrebnú energiu si priniesli z larválneho štádia, presne toľko, koľko potrebujú na to, aby sa rozmnožili. Na to ich však príroda vybavila dokonale: nohy, krídla, veľké oči, krátke tykadlá a samčeky majú na konci tela akési dva „hromozvody“ v tvare písmena V, ktoré sa odborne nazývajú štety. Slúžia im na udržanie rovnováhy vo vzduchu, presne v momente, keď to budú najviac potrebovať. Celý čas sú zahrabané v hlinených chodbičkách pod vodou, a nakoniec ich čaká vzletný záver - pár hodín života, keď svet patrí len im.
Rieka Tisa a jej unikátne podmienky
Rieka Tisa, ktorá preteká cez rozsiahle jazero Tisza, je domovom pre milióny podeniek. „Prvý roj sa tento rok objavil v piatok 14. júna, ale prečo trvalo celý týždeň, kým prišiel druhý, to nevie nikto. S počasím to zrejme nesúvisí,“ rozpráva Lajos Gál, strážca v Národnom parku Hortobágy. Podotýka, že napriek silnému vetru, poklesu tlaku a búrkam v okolí zažili nádherné rojenie podeniek na Tise, ktorých sa objavili milióny. Tunajšie podenky sú jedinečné, žijú len tu a volajú ich tiszavirág, čiže kvet Tisy. „Zjavia sa ich tu mračná a rieka naozaj vyzerá, akoby na chvíľu rozkvitla,“ dodáva Gál.
Plavíme sa z prístavu Albatrosz umelým kanálom, ktorý bol vybudovaný v 70. rokoch minulého storočia. Prehradením Tisy sa vtedy pokúsili zabezpečiť suché oblasti vodou pre polievanie polí. Lajos Gál objasňuje: „V tom čase tiež dúfali, že Balaton bude Maďarsku prinášať valuty a jazero Tisa bude musieť byť dobré pre skromnejších Maďarov. Nakoniec sem chodia tí náročnejší Maďari, ktorí túžia po skutočnom pokoji a oddychu.“ Jazero Tisza je unikátne tým, že cez neho rieka Tisa preteká, takže hoci ho nazývame jazerom, v skutočnosti ním nie je. Keď sa dostanete na rieku, vlastne o tom ani neviete, iba ak Lajos skonštatuje: „Tam sú vtáky, tam budú aj podenky.“
Fenomén rojenia: Keď Tisa rozkvitá
Lajos Gál potvrdzuje, že aj napriek všetkému sa rozhodli robiť výletné plavby po rieke pre tých, ktorí chcú vidieť, ako Tisa kvitne. „Takže keby sme prišli v utorok, už neuvidíme nič? Odpoveď je prostá: ‘Nie.’ Nemáte na výber: buď sa prispôsobíte nadržanému hmyzu, alebo máte smolu.“ Pre tých, ktorí precestovali vyše štyristo kilometrov z Bratislavy, aby ich videli, môže byť táto informácia frustrujúca: „Ale dnes by sme ešte nejaké vidieť mohli.“
Každý rok sem v tomto krátkom období štyroch či piatich dní prichádza okolo tisíc ľudí. Výlety loďou k rojacemu sa hmyzu ponúkajú člny patriace národnému parku, ako aj súkromníci. „Väčšinou sú to Maďari, často z Budapešti, urobia si výlet, lebo ich to zaujíma. No a sú aj takí, ktorí sú miestni a vôbec netušia, čo to kvitnutie Tisy je. Nezaujíma ich to,“ rozpráva strážca národného parku.
Metamorfóza samčeka a jeho krátky osud
Lajos Gál ukazuje samčeka na strome so slovami: „Aha, tu na strome jedného máte. Samček. Práve si vyzlieka nohavice.“ Vysvetľuje, že nymfy žijú vo vode tri roky. Hoci je priemerná hĺbka jazera približne deväť metrov, ony si vyberajú miesta v hĺbke dva až tri metre. Žerú vodné rastliny a povlak z kameňov - všetko, čo sa im do vyrytých chodbičiek naplaví. Preto potrebujú hlinu, v ktorej im chodby nepadnú na hlavu a nepodusia ich.
„Ich najväčší nepriateľ je bahno, v ňom neprežijú. Keď na Tise postavili priehrady, spomalili tok vody a brehy sa začali bahnom zanášať. Preto aj u nás podeniek ubúda, hoci ich z celej Európy máme asi najviac. A špecifických, našich kvetov Tisy,“ dodáva Gál.
Nymfa sa premení len nakrátko na subimágo, čo je predposledná fáza dospievania hmyzu, a nakoniec sa zvlečie zo svojej starej kože. Jednoduchšie povedané, vyzerá, akoby vyliezal z priesvitného spacieho vaku. Natešene zamáva krídlami a mal by odletieť, kam ho volá pud. Namiesto toho však nešikovne padne na hladinu rieky a v zlomku sekundy mizne v rybej papuli. „Nech mu je Tisa ľahká, bol náš prvý!“
How A Caterpillar Becomes A Butterfly | The Dodo
Skutočné sexuálne orgie a proces oplodnenia
Neďaleko sa zhromažďujú kŕdle vtákov, poletujú nízko nad hladinou, občas ju rozčerí aj žblnknutie z hĺbky. Presne tam mieri čln s natešenými posádkami, ktoré tiež túžia vidieť kvitnutie Tisy. Krátko po objavení prvého samčeka sa počet rojacích sa jedincov dramaticky zvyšuje. Lajos Gál hovorí o „desaťtisícoch až státisícoch“ samčekov. „Ale len samčeky. Samičky sa zatiaľ nevyrojili, ešte neprišiel ich čas. Vždy prichádzajú na scénu neskôr, zvyčajne meškajú tak pol hodiny.“ Samčeky sa tak nízko nad hladinou preháňajú hore-dole a čakajú na svoju chvíľu. Keď príde, nebudú džentlmeni. Sotva sa nejaká samička objaví, bude ihneď doslova znásilnená a môže letieť oplodnená ďalej proti prúdu. Má to svoju železnú, stáročiami overenú logiku.
„Keď sa samičky vyroja, už na ne čakajú státisíce samčekov. Ale samičiek je aj tak viac. Preto to príroda zariadila tak, že samček môže oplodniť aj viacero samičiek, a ak nejaká svojmu osudu predsa len ujde, aj tá môže naklásť vajíčka. Ibaže z neoplodnených vajíčok sa môžu vyvinúť zase iba samičky, žiadny samček,“ vysvetľuje Gál. Nehovoríme o pár vajíčkach, ale o štyroch až piatich tisíckach! Samice letia proti prúdu a vyššie než samčeky, aby voda odniesla vajíčka presne tam, odkiaľ hmyz vyletel, a aby sa celý cyklus mohol opakovať donekonečna. Ako však vedia, ako vysoko a ako ďaleko proti prúdu zaletieť, keď sa mení smer vetra aj toku, to zatiaľ nezistil nikto, hoci podenky skúma mnoho vedcov. Majú svoje tajomstvá.
„Keď prvý samček dolapí prvú samičku a spária sa vo vzduchu, nestačíme ani zhíknuť. Sekunda? ‘Pol sekundy,’ zavtipkuje si Lajos. Na toto tie chúdence čakali tri roky?! A potom ich už nečaká nič iné, len smrť.“ Na Tise sa pred očami odohrávajú skutočné sexuálne orgie. Lajos Gál poznamenáva niečo o miliónoch kusov a vy sa nestačíte obzerať. Podenky sú všade, samčeky sa vyzliekajú rovno na člne, niektoré si zvolili za dokonalé miesto tričko alebo nohavice, pristávajú na chrbte. Zostávajú po nich len „priezračné spacáky“ a za člnom pribúdajúce „hromozvody v tvare písmena V“, ktoré sa vrhajú na samičky.
Ekológia a ochrana prírody
Lajos Gál pokojne kýva hlavou a konštatuje, že toto je dobré rojenie. Nie síce také, aké zažíval ako dieťa alebo aké sa tu odohralo v roku 2006, keď nebolo z jedného brehu vidieť na druhý, ale trochu skromnosti neuškodí. Cestou míňame rybárov na brehu a odrazu vám napadne - keby si dali na háčik podenku, určite by niečo chytili! Ryby vyskakujú z vody ako besné, vtáky majú podľa Lajosa Vianoce, tak by sa určite darilo aj rybárom. „Kedysi to naozaj robili, ale už nesmú. Podenky sú chránené. Tak, ako je chránené celé územie tohto národného parku. Tá časť v Tiszafürede, kde práve sme, je síce v nižšom stupni ochrany prírody ako severná časť Národného parku Hortobágy, ale aj tak je tu povolený vlastne iba ekoturizmus.“
V prírode všetko so všetkým súvisí: ryby chytajú podenky, rybár ryby. Okrem ekoturizmu však existuje aj pojem „ničiaci turizmus“ - veľké lode, športy nešetrné k prírode, ako vodné lyžovanie, hlučné zábavy na brehoch. Je dôležité chrániť tento jedinečný ekosystém.
Živá voda a milióny mŕtvych telíčok
Lajos Gál tvrdí, že hoci mu pribudlo úradníckej roboty, keď je rojenie, je tu každý deň, na rieke so živou vodou. Chválil ju, aká je čistá, a keď sme mu protirečili, že je zelená a mútná, vysvetlil, že to nie je voda vo vani a takto vyzerá - živá voda v rieke Tise aj v jazere Tisza v Tiszafürede. Ozýva sa cvakanie fotoaparátov a video tíško nahráva celý proces tohto prírodného divadla.
Ibaže hneď ako zapadne slnko, budú na živej vode plávať milióny telíčok mŕtvych podeniek. Do rána tu však už nebude ani jedna, ryby a vtáky sa o ne postarajú, dokonale uzatvárajúc tento prchavý, no životodarný cyklus.