Len ťažko nájdete odľahlejší ostrov. Ak by ste z neho chceli ísť na najbližšie obývané miesto, musíte preplávať alebo preletieť tisíce kilometrov. Let z Čile, ktorého pobrežie je vzdialené viac ako 3 500 kilometrov, trvá 5-6 hodín. A to sa stále dostanete len k ostrovčekom, kde býva doslova pár ľudí. Najbližšie sídlo s viac ako päťsto obyvateľmi je od Rapa Nui až 2 500 kilometrov.
Tento národný park a lokalita svetového dedičstva UNESCO leží osamelý a stratený v šírom Pacifiku. Spoločnosť mu robí len nekonečný oceán a nedozerné nebo. V jedinom meste ostrova, Hanga Roa, žije sedem a pol tisíc ľudí. Ak však vypadnete z mesta (kde sa s miestnymi dobre dohovoríte po španielsky), ocitnete sa v celkom inom, tichom svete. Večnú stráž nad ním držia povestné sochy Moai - nadčasové, záhadné tváre ostrova.
Ako najlepšie opísať atmosféru Veľkonočného ostrova? Ako clivú. Je tu jedno mesto, jedno letisko, tri sopky, zopár maličkých plážičiek, niekoľko stromov (ale nie veľmi starých, lebo domorodci pred stáročiami celý ostrov odlesnili) a všade navôkol len oceán. Veď samotný ostrov má na dĺžku len pätnásť kilometrov. Aj keď sa pozriete na horizont, stále vidíte len ten oceán, nič viac. Inými slovami, na tomto mieste naozaj môžete pocítiť melanchóliu a samotu. Samotu, ktorú museli preciťovať generácie námorníkov, ktorí zostali uviaznutí na podobných vzdialených miestach a pri pohľade na more sa zamýšľali, ako by ho vedeli "prekročiť". Našťastie, dnes už máme lietadlá, a tie nám situáciu pri objavovaní takýchto odľahlých miest značne zjednodušujú.
Ak sa pozriete na južnom pobreží na obraz pobrežia, zostanete na minútu doslova hypnotizovaní. Vlny majestátne prichádzajú a odchádzajú, sú hlavným zdrojom pohybu a aktívneho života okolo vás.
Objav a pomenovanie ostrova
Meno Veľkonočný ostrov dal miestu Holanďan Jacob Roggeveen, prvý Európan na ostrove, ktorý sem dorazil práve v tomto čase - 5. apríla 1722, na Veľkonočnú nedeľu. Zostal na ňom celý týždeň. Populáciu ostrova odhadol na 2 000 až 3 000 obyvateľov. Číslo môže byť vyššie, pretože niektorí z domorodcov mohli byť vydesení a schovaní v jaskyniach po nedorozumení a následných krádežiach na lodi, ktoré viedlo Roggeveenových mužov k streľbe na domorodcov (zabili ich viac ako 12 a niekoľko ďalších zranili).
Prvý domorodec, ktorý vystúpil na palubu, bol podľa opisu úplne biely. Hlavu mu zdobila koruna z peria, ušnice mal prepichnuté a umelo predĺžené, takže mu viseli až po plecia. Podľa záznamov aj iní domorodci mali takto predĺžené ušnice a mnohí mali na celom tele tetovania vzorov vtákov a rozličných zvláštnych figúr.
Iný názov ostrova je Te Pito o Te Henua (Pupok sveta). Rovnaké pomenovanie má aj zaokrúhlený kameň, ležiaci v blízkosti kamennej plošiny Ahu Te Pito Kura. Názov Rapa Nui (Veľký Rapa) bol zaužívaný tahitskými rybármi, ktorí navštívili ostrov v devätnástom storočí, aby ho odlíšili od ostrova „Rapa Iti“ („Malý Rapa“).
Mnohé pramene tvrdia, že ostrov bol objavený v roku 1722 holandským admirálom Jacobom Roggeveenom. Skutočnosť je však údajne taká, že možno už v roku 1578 bol španielsky moreplavec Juan Fernandez prvým bielym objaviteľom tohto ostrova.
V roku 1770 do Rapa Nui priplávala španielska expedícia na čele s kapitánom Felipe González Ahedo a bola vyhlásená zvrchovanosť kráľa Karola III. Španieli ho ako prví zmapovali a opísali ho ako veľmi nehostinný ostrov, ktorého pobrežie je lemované kamennými sochami. Isla de Pascua bol už v roku 1770 pripojený k španielskej korune.
O štyri roky neskôr, v roku 1774, navštívil Veľkonočný ostrov britský moreplavec James Cook. Nemecký prírodovedec Reinhold Forster, ktorý sa na výprave zúčastnil, poznamenal, že niektoré sochy spadli. V roku 1786 na ostrove pristál francúzsky gróf Jean-François de La Pérouse, ktorý na príkaz Ľudovíta XVI. bol poverený vypracovať presné mapy a štúdie o národoch južných morí.
Geografia a prírodné podmienky
Veľkonočný ostrov je vulkanického pôvodu. Najčastejšie horniny na ostrove sú čadič, obsidián, ryolit a trachyt. Útesy v zátoke La Perouse (Hanga Hoon) sa skladajú z červenej lávy. Najúrodnejšia pôda sa nachádza na severe ostrova. Pobrežný pás je skalnatý a mohutný. Na ostrove sú malé piesočné pláže, ktoré sa nachádzajú len na niekoľkých miestach, napríklad v zátoke Anakena na severnom pobreží, na juhozápadnom výbežku. Na východe na polostrove Poike útesy prudko stúpajú až do 300 metrovej výšky.
Ostrov je súčasťou Východomorského podmorského chrbta. Má tri vyhasnuté sopečné krátery (Rano) a v nich sladkovodné jazerá Rano Kau, Rano Raraku a Rano Aroi. Východná časť ostrova zvaná Poike v minulosti bývala samostatným ostrovom. Vyvretým sopečným materiálom z krátera Terevaka sa spojila do väčšieho celku. Veľkonočný ostrov, vrchy Pukao, Moai a okolité ostrovčeky, ako Motu Nui a Motu Iti tvoria vrchol veľkého sopečného vrchu týčiaceho sa dvetisíc metrov z morského dna. Vznikli v priebehu posledných 750-tisíc rokov a patria medzi najmladšie geologické útvary. Podľa geológov k ostatnej sopečnej aktivite došlo pred desaťtisíc rokmi. V prvej polovici 20. storočia z krátera Rano Kau údajne vyšla para.
Veľkonočný ostrov je trojuholníkového tvaru, asi 24,6 km dlhý, 12,3 km široký. Povrch pozostáva z dvadsiatich sopečných kužeľov. Má rozlohu 163,6 km². Najvyšším vrcholom je sopka Terevaka (507 metrov).
Podnebie je subtropické, mierne teplé. Prevažujú silné pasáty. Zrážky asi 1 150 mm ročne. Priemerná ročná teplota je 21 °C. Relatívna vlhkosť 77 %. Najchladnejšie mesiace sú júl a august (19,2 °C), najteplejšie január a február (24,6 °C). Najdaždivejšie mesiace sú apríl a máj, najsuchší november a február. Priemerná teplota vody je 18 °C.
Ostrov leží v blízkosti južnej hranice letného prúdenia vetrov. V zime prevažujú severozápadné vetry, ale vyskytuje sa aj juhozápadné a juhovýchodné prúdenie. Vzhľadom na blízkosť studeného Humboldtovho prúdu a neexistenciu akejkoľvek pevniny medzi ostrovom a Antarktídou, napriek blízkosti trópov, podnebie je na ostrove relatívne chladné. Vietor z Antarktídy v júli a auguste často zníži denné teploty až o 20 °C.
Hlavným zdrojom pitnej vody na ostrove sú jazerá, ktoré vznikli v kráteroch sopiek. Na ostrove netečie žiadna rieka. Dažďová voda ľahko presakuje cez pôdou a vytvára podzemnú vodu, ktorá vteká do oceána. Pitnej vody preto na ostrove nie je veľa. Obyvatelia si v minulosti vykopali studne a malé vodné nádrže. Najhlbšia navŕtaná studňa na ostrove sa nachádza pri letisku Mataveri.
Obyvateľstvo a kultúra
Veľkonočný ostrov bol osídlený polynézskym obyvateľstvom. Ranú históriu Veľkonočného ostrova je ťažké rekonštruovať, pretože písomné záznamy chýbajú. Aj dejiny jeho osídlenia sú sporné. Predpokladané osídlenie siaha do rokov 300 až 1200 nášho letopočtu. Podľa ústnych legiend, ktoré zaznamenal tahitský biskup Tepano Jaussen, miestom pristátia dvoch kánoí prvých polynézskych osadníkov, vedených Hotu Matuom, bola pláž Anakena. Veľké kanoe priviezli údajne tristo až štyristo ľudí z ostrovov Maroe-Orega a Maroe-Tohio.
Predpokladá sa osídľovanie v dvoch vlnách. Prvá vlna predpokladá založenie osady v piatom alebo šiestom storočí, druhá vlna rozšírenie osídlenia v štrnástom storočí. Genetické štúdie v roku 1990 nepochybne dokázali západný pôvod obyvateľov Veľkonočného ostrova (z polynézskej oblasti) a nie z Južnej Ameriky, ako sa prv predpokladalo.
Najstaršie predmety, ktoré archeológovia na ostrove našli, sú z roku 380 nášho letopočtu. Výskumy a rádiouhlíkové analýzy zmenili takmer všetky skoršie poznatky o Polynézii. Nedávno boli upravené a zúžené na rozpätie rokov 700 až 1100 nášho letopočtu. Prebiehajúce skúmania naznačujú ešte neskorší dátum osídlenia, asi v roku 1200 nl. Na základe legendy o náčelníkovi Hotu Mutuovi, rovnako ako na základe archeologických, genealogických a jazykových výskumov, sa dospelo k názoru, že osídlenie prebiehalo zo západu z ostrovov Mangareva a Markézy. Podstatné vplyvy na životné prostredie, budovanie monumentálnej architektúry a sochárstva tak začali bezprostredne po osídlení.
Sprvu osídlili len pobrežné oblasti s desiatimi nezávislými kmeňmi (mutu), ktoré boli spojené s rôznymi časťami ostrova, hoci medzi nimi neexistovali žiadne definované hranice. Keď James Cook navštívil ostrov, jeden z jeho členov posádky, pochádzajúci z polynézskeho ostrova Bora Bora, bol schopný komunikovať v reči ostrovanov na Rapa Nui, keďže ich jazyk je na osemdesiat percent podobný jazyku obyvateľov ostrova Mangareva.
Asi okolo roku 1100 nášho letopočtu začala výstavba rozsiahlych kamenných štruktúr - asi 250 kultových plošín (ahu) a kamenných sôch (moai). Podľa ústnej tradície, zaznamenanej kresťanskými misionármi v roku 1860, na ostrove existoval pôvodne silný triedny systém na čele s vládcom alebo kráľom (Ariki), ktorý mal neobmedzenú moc nad ďalšími kmeňmi a ich náčelníkmi. Panovníkom bol spravidla najstarší potomok po línii prvorodených synov legendárneho zakladateľa Hotu Mutua. Prví ostrovania boli rozdelení do desiatich rodinných klanov, ktoré žili v šestnástich osadách. Najvýznamnejšie klany boli: Miru (Fregatský klan), obýval sever ostrova, Marama (Mesačný klan); Haumoana (Pobrežný klan); Tupahotu (klan Tupa), ktorý pravdepodobne vlastnil kameňolom v Rano Raraku, Ureohei, Hamea, Kotu’u, Roca, Ngauré a ďalšie. Každý klan mal svojho kňaza (inetao), bojovníkov (matatoa), poľnohospodárskych sluhov a služobníctvo (mata kio).
Sochy Moai
Asi najväčšou mágiou aj atrakciou, za ktorou sem ľudia chodia, sú legendárne sochy Moai, ktoré akoby držali nad ostrovom ochrannú ruku. Všetky pochádzajú z jedného lomu, takmer všetky sú osadené chrbtom k moru a tvárou k miestam, kde sa predpokladá, že kedysi stáli dediny. A, naozaj, pri pohľade na ne máte pocit, že nad ostrovom doslova držia stráž.
Vyše deväťsto sôch - slávnych symbolov Rapa Nui - bolo vysekaných v lome Rano Raraku niekedy medzi 13. a 16. storočím nášho letopočtu. Keď sem v roku 1722 prišli Európania, sochy sa už nestavali. Doteraz však nie je celkom jasné ako, keďže najväčšia socha má cez desať metrov a váži vyše deväťdesiat ton.
V samotnom lome Rano Raraku nájdeme množstvo sôch, ktoré sú po ramená záhadne pochované pod nánosmi zeme. Aj tie však majú celé telá, len ich skrátka z nejakého dôvodu nie je vidno. V roku 1986 to dokonca aj za asistencie známeho etnografa a dobrodruha Thora Heyerdahla vyskúšali, a zistili, že takto by s pomocou niekoľkých desiatok ľudí dokázali domorodci pohnúť sochou aj sto metrov za deň.
Najviditeľnejším prvkom v kultúre bola výroba masívnych sôch nazývaných Moai, ktoré predstavovali zbožštenie predkov. Verilo sa, že živí mali symbiotický vzťah s mŕtvymi, kde všetko, čo živí potrebovali (zdravie, úrodnosť pôdy, plodnosť zvierat, šťastie atď.) sa dosiahne ľahšie za predpokladu, že mŕtvi majú veľký vplyv vo svete duchov a záhrobia a sú schopní cez sochy odovzdať im duchovnú silu (manu). Väčšina sídlisk bolo postavených na pobreží a sochy Moai boli vztýčené pozdĺž pobrežia, verilo sa, že strážia svojich potomkov v osadách otočení chrbtami k duchovnému svetu sídliacemu v mori.
Kolaps civilizácie a zánik kultúry
Predpokladá sa, že kanibalizmus a kmeňové vojny na Veľkonočnom ostrove sa začali vyskytovať až po výstavbe sôch Moai, ktorá výrazne prispela k ekologickej degradácii a v dôsledku extrémneho odlesňovania destabilizovala už i tak vratký a nestabilný ekosystém ostrova.
Podľa niektorých teórií, ako je teória ekocídy, príčiny spoločenského krachu na Rapa Nui vidia vo vyčerpaní obmedzených prírodných zdrojov, ktoré ostrov ponúkal a ktoré v určitom momente nemohli uspokojiť potreby rastúcej populácie. Paleo-enviromentálne dáta naznačujú, že okolo roku 1640 na rôznych častiach ostrova zrejme skutočne prebehlo masívne odlesnenie a nastala extrémna erózia pôdy. Typická scenéria Veľkonočných ostrovov - oblé vyhasnuté vulkány pokryté vegetáciou, po lesoch takmer ani stopy.
V roku 1722 sa z katastrofy ostrov pomaly zotavoval. Potom sa ale s príchodom belochov na ostrov zavliekli kiahne. Francúzsky objaviteľ Alphonse Pinart pri predstavovaní kráľovnej Veľkonočných ostrovov v roku 1877. Vedci v priebehu 20. storočia teóriu ekocídy postupne prijali. Avšak spoločenský kolaps na Rapa Nui mohol mať aj ďaleko prozaickejšiu príčinu. Podľa niektorých vedcov, predovšetkým Terryho Hunta, narušil sociálno-politickú rovnováhu ostrova až kontakt s Európanmi, ktorí okrem otroctva na ostrov zavliekli kiahne, syfilis a tuberkulózu, čím zdecimovali miestnu populáciu a naštartovali skazonosné procesy vedúce k vojnám a hladomoru.
V roku 1862 prišli na ostrov peruánski otrokári a odviezli z ostrova okolo 1500 mužov a žien, čiže asi polovicu tamojšej populácie. Zajatý a odvlečený bol aj posledný ostrovný kráľ Murat s celou rodinou a všetci kňazi - šamani. Deväťdesiat percent zajatých v Peru do roka zomrelo. Na ostrov sa vrátilo iba 15 zajatcov, ktorí prežili, navyše nakazených ovčími kiahňami.
V roku 1866 sa Jean Dutroux Bornier, bývalý francúzsky dôstojník, usadil na ostrove a spolu so spoločníkom začali podnikať. Keď na ostrov Bornier pozval prvého kresťanského misionára Eugène Eyrauda, ten spolu s novým náboženstvom priniesol aj tuberkulózu. Na túto chorobu v roku 1867 zomrela asi štvrtina populácie ostrova. V nasledujúcich rokoch chovatelia oviec a misionári začali skupovať pozemky po zosnulých, čo viedlo k veľkým nezhodám medzi domorodcami a novými osadníkmi. Bornier sa vyhlásil za kráľa a zaviedol hrôzovládu, vyhnal ostrovanov zo svojich osád a zanechal im len malú oblasť na západnom pobreží. V roku 1871 katolícki misionári spolu so 171 obyvateľmi Veľkonočného ostrova utiekli na Gambierove ostrovy. Na Veľkonočnom ostrove zostalo iba stodesať domorodcov. V roku 1877 na Veľkonočnom ostrove žilo len 111 ľudí a iba 36 z nich malo potomkov. Bornier bol v roku 1876 zavraždený obyvateľmi ostrova.
Kultúra Rapa Nui, ktorá sochy Moai vytvorila, síce existovala v 13. až 16. storočí, ale zanikla. Ich nasledovníci prestali sochy uctievať a prešli k novému kultu tzv. vtáčieho muža. Ako sa to všetko prihodilo, je však rovnako nejasné ako spôsob transportu sôch. Po pôvodných domorodcoch sa zachovalo naozaj minimum písomných zdrojov, a to, čo existuje dodnes, je nerozlúštené.
Ešte v 18. storočí našli európski objavitelia všetky sochy stáť. Čo je ďalšia záhada tohto miesta, v 19. storočí nestála ani jedna. Predpokladá sa, že sa stali obeťami kmeňových vojen, keď každý kmeň chcel zničiť ochranné božstvá konkurenčného kmeňa. Sochy ležali na zemi až do 50. rokov 20. storočia, kedy ich začali archeológovia vracať na ich pôvodné miesta.
Kult vtáčieho muža
Po kultúre Rapa Nui nastúpila na ostrove kultúra vtáčieho muža. Je to jedno z najzvláštnejších náboženstiev Polynézie. Vtáčím mužom sa mohol stať náčelník, ktorého vybraný zástupca zvíťazil v osobitej vytrvalostnej súťaži. Keď vtáci prišli hniezdiť a znášať vajcia, musel vybraný bojovník ukradnúť prvé znesené vajce, preplávať s ním späť na pevninu, vyliezť na útes a odovzdať ho svojmu náčelníkovi. Ten sa následne stal vtáčím mužom a jeho kmeň bol vyvolený medzi ostatnými kmeňmi.
Najznámejším a hlavným kultovým strediskom ostrova je osada Orongo. Práve na tomto mieste sa odohrával ojedinelý obrad voľby „vtáčieho muža“. Obrad, s ktorým sa nikde inde na svete nestretneme. Nesmierne zaujímavý obrad sa odohrával tak, že na neobývaný ostrovček Motu Nui, jediný z troch malých ostrovčekov, na ktorý sa dá doplávať, priplávali na znamenie vládcu z rodu Hotu Matuy bojovníci, z ktorých každý zastupoval jeden rod. Sedeli v jaskyniach a očakávali prílet morských lastovičiek, ktoré pokladali za vyslancov veľkého boha Maemake. Bojovník, ktorý prvý našiel vajce morskej lastovičky, vyskočil na skalnatý mys a kričal na náčelníka svojho rodu: „Ohoľ si hlavu, vajíčko je tvoje!“ Potom zostúpil k vode, umyl nájdené vajce, pripevnil si ho pomocou šnúrky na hlavu a plával späť na ostrov, na miesto, odkiaľ je možné po strmom chodníčku vystúpiť do osady Orongo. Od tejto chvíle sa presne na rok stal vládcom ostrova náčelník rodu, ktorého bojovník ako prvý priniesol vajíčko do Oronga. Oholili mu hlavu aj obočie a po celý rok bol tangata manu, vtáčí muž. Bol uctievaný ako zosobnené božstvo.
Okrem zobrazení vtáčích mužov sú skaly v Orongu pomaľované aj inými výjavmi. Môžeme tu vidieť európske koráby, veľké lode z trstiny, ale aj štylizované zobrazenia dvojlopatkového vesla, ktoré bolo na Veľkonočnom ostrove symbolom najvyššej moci. Ďalej motív vtáčieho oka, dnes úplne neznámy v Polynézii, obrázok čiernej lastovičky, zvláštne zobrazenie fantastickej bytosti, napoly zvieraťa a napoly človeka a takisto aj bytosť s veľkými očami či skôr masku.
Súčasnosť
Dnes je Veľkonočný ostrov súčasťou Čile. Opäť tu rastú stromy, o ktoré kedysi prišli, no väčšina ostrova sú len trávnaté pláne alebo kríky. Krajine okrem fascinujúcich sôch dominujú tri sopky, najväčšia z nich - Terevaka (507 metrov) - má krásne zachovalú kalderu.
Pokiaľ sa vydáte na Veľkonočný ostrov, treba mať na pamäti, že tu chýbajú kvalitné ubytovacie zariadenia vyššej kategórie. Luxusné hotely tu naozaj nenájdete, avšak stredný juhoamerický štandard obvykle vyhovie všetkým.
Top špecialitou na odľahlom ostrove sú ryby a morské pochúťky, najmä chobotnice. Možno sa vám tu podarí zazrieť aj špeciálne pece, ktoré majú domáci v zemi, a tam pečú rybky a zeleninku. Na Veľkonočnom ostrove si "fičia" predovšetkým na tekvicu.
Na Veľkonočný ostrov sa skutočne dostane len hŕstka turistov. Ročne ho navštívi zhruba 150 000 ľudí, čo je v časoch masového turizmu stále zlomok.
Jediné letisko na ostrove v mestečku Hangaroa sa pýši skutočnou zvláštnosťou. Jeho pristávacia dráha je totiž najdlhšia v celej Amerike. Je to preto, aby v prípade potreby bolo možné na ostrove pristáť aj s raketoplánom. Dráha má vyše štyri kilometre.
Odhalené tajomstvá Veľkonočného ostrova | Najväčšie záhady histórie (S3)
tags: #velkonocny #ostrov #chile