Techniky a spôsoby zdobenia keramiky

Výroba keramiky je starodávna a jemná ručná práca, ktorá zahŕňa viacero procesov, od výberu hliny a tvarovania až po zdobenie a vypaľovanie. Dôležitou stránkou keramických úžitkových a umeleckých predmetov je ich výzdoba (dekorovanie), pričom je charakteristické úsilie o jej spojenie s tvarom do jedného celku. Výzdoba tvar zdôrazňuje, rozčleňuje a rytmizuje jeho plochu, a vhodne zvolená výzdoba umocňuje krásu tvaru. Pri úžitkových predmetoch jej poňatie vychádza z tvaru predmetu i z jeho funkcie.

Existuje množstvo spôsobov výzdoby povrchu keramiky, ktoré možno rozdeliť na dve hlavné skupiny: plastickú (vytvorená na surovom črepe) a maliarsku (vytvorená na vypálenom črepe). Obidva spôsoby sa môžu na jednom predmete aj kombinovať.

Plastická výzdoba keramiky

Plastická výzdoba spočíva v zásahoch, ktoré vytvárajú na povrchu predmetov reliéf. K najstarším výzdobným technikám využívaným od praveku patrí zdobenie surového črepu vrypmi rozličných tvarov, vpichmi a vtláčaním rozličných materiálov, napríklad šnúr. Tieto techniky boli často jednoduché, no efektívne.

Medzi ďalšie techniky plastickej výzdoby patria:

• Zdrsnenie alebo leštenie povrchu v polotuhom stave pomocou hladidiel, napríklad kameňmi alebo kostenými nástrojmi.
• Vtláčanie do hĺbky do nevyschnutého črepu razidlami z rozličných materiálov, čím vzniká negatívny reliéfny dekor.
• Vyrezávanie do čiastočne zaschnutého črepu.
• Dekorovanie vyschnutého črepu brúsením a trením vlhkou handrou alebo špongiou.
• Rytie, ktoré vytvára línie rozličnej šírky, hĺbky a tvaru, ďalej ryhovanie a žliabkovanie.
• Keramická inkrustácia, pri ktorej sa vrypy vypĺňajú hmotou, ktorej farba je kontrastná k farbe črepu.
• Nalepovanie ďalších častí, čím vzniká plastický reliéf.

Tieto techniky sa môžu aplikovať na čiastočne vyschnutý a zriedkavejšie aj na úplne vyschnutý výrobok. K rozšíreným technikám plastickej výzdoby, ktoré sa v minulosti uplatnili pri sériovej výrobe, patrilo aj vtláčanie do drevených, prípadne do sadrových foriem. Tento spôsob umožňoval vytvorenie jemnej reliéfnej plastickej výzdoby. Pri tvorbe plastickej výzdoby používajú remeselníci a umelci celý rad rôznych nástrojov.

Maliarska výzdoba keramiky

K najstarším technikám maliarskej výzdoby keramiky patrí maľovanie črepu farebnými hlinkami a uhlíkmi. Hlavnými druhmi maliarskej výzdoby sú maľba engobami, glazúrami a keramickými farbami.

Maľba engobami

Engoba, nazývaná aj náčrepie, vytvára na povrchu črepu tenký biely alebo farebný poťah. Môže tvoriť podklad maliarskej výzdoby a dopĺňať aj plastickú výzdobu. Nanáša sa na vlhký alebo aj na vyschnutý črep polievaním, namáčaním alebo striekaním. Redšou engobou sa poťahuje povrch predmetov, hustejšou sa maľuje dekor - ornamenty sa maľujú štetcom alebo osobitými nástrojmi, tzv. kukučkou a rožkom. Používa sa aj trasakovanie rôznofarebnými engobami.

Engoby sa v minulosti uplatnili najmä v hrnčiarstve. Výrobky sa najprv predpálili pri teplote okolo 900 °C (tzv. prežah), potom sa engobovali a vypálili, a napokon sa polievali priehľadnou glazúrou a vypaľovali pri teplote okolo 1 000 - 1 060 °C.

Maľba glazúrami

Najrozšírenejším spôsobom výzdoby keramiky v súčasnosti je úprava povrchu glazúrou. Glazúra, ktorá je sklovina, sa na črep nanáša vo forme glazovacej suspenzie polievaním, namáčaním, striekaním alebo maľbou štetcom. Výpalom na určité stupne Celzia podľa druhu vytvorí sklovitý povlak na povrchu keramického črepu. Glazúra zlepšuje vlastnosti výrobku (napríklad odstraňuje priepustnosť pórovitého črepu, zvyšuje jeho pevnosť a odolnosť proti poškodeniu i poveternostným vplyvom) a vzhľad (dodáva farebnosť, lesk, hladkosť).

Glazuje sa úžitková a dekoratívna keramika, stavebná jemná keramika (obkladová keramika, výrobky z kameniny) a zdravotná keramika. Glazúra sa môže nanášať na vysušený alebo len na vylisovaný predmet (tzv. jednožiarová keramika, vypaľuje sa len jedenkrát), alebo na už vypálený predmet (tzv. dvojžiarová keramika, vypaľuje sa ešte raz pri nižšej teplote). Prípadne sa dekor nanáša pod glazúru.

Druhy glazúr

Glazúry vznikli v staroveku pravdepodobne ako náhodný produkt pri procese vypaľovania. Známe boli sodné, lesklé olovnaté a ílové glazúry. Ich zloženie a výroba sa postupne zdokonaľovali a rozširovala sa aj farebná škála. Existuje veľké množstvo rozličných druhov glazúr, ktoré sa rozoznávajú podľa spôsobu použitia a typu keramiky:

• Hrnčiarske, kachliarske, fajansové, pórovité, kameninové a porcelánové glazúry.
• Krycie glazúry:
  • Biele krycie glazúry vznikajú zakalením bezfarebnej glazúry oxidom ciničitým, zirkoničitým alebo zinočnatým.
  • Farebné krycie glazúry sú zakalené a zafarbené oxidom kovov, soľami alebo farbivami.
• Špeciálne (umelecké) glazúry:
  • Matné glazúry
  • Stekavé glazúry
  • Aventurínové glazúry
  • Redukčné glazúry
  • Listrové glazúry
  • Trhlinkované (krakelé) glazúry
  • Kryštalické glazúry

Maľba keramickými farbami

Keramickými farbami sa kreslí a maľuje dekor na keramické výrobky. Základnú zložku keramických farieb na výzdobu keramiky tvoria oxidy kovov.

• Podglazúrne farby sa používajú na maľovanie dekoru na predpálený črep, ktorý ešte nebol glazúrovaný. Sú veľmi trváce, pretože ich po výpale chráni vrstva glazúry.
• Farby do surovej glazúry sú zložením podobné podglazúrnym farbám, ale musia byť mäkšie, aby sa dobre spojili s glazúrou. Maľuje sa nimi na nevypálenú polevu, najviac na kryciu bielu ciničitú polevu. Je to typická majoliková technika. Niekedy sa hotová maľba poťahuje priehľadnou, ľahko taviteľnou glazúrou; táto technika sa nazýva maľba medzi dvoma glazúrami.
• Naglazúrne alebo mufľové farby sa používajú na maľovanie na už vypálenú glazúru. Názov mufľové je odvodený od toho, že predmety nimi zdobené sa vypaľujú v osobitných žiaruvzdorných nádobách, mufliach. Sú menej trváce ako podglazúrne farby, ktoré chráni vrstva glazúry. Naglazúrne farby sa môžu aj potláčať.

Vplyv vypaľovania na zdobenie

Vypaľovanie je zložitý proces, ktorý završuje celú výrobu keramického predmetu a dáva mu definitívny tvar, vzhľad a vlastnosti. Je to zároveň preverenie kvality celého pracovného postupu. Pred pálením sa výrobky musia pozvoľna a dostatočne dlho sušiť, aby sa predišlo deformácii a popraskaniu.

Keramika sa spravidla vypaľuje minimálne dvakrát:

1. Prvé vypaľovanie - prežah: Vyschnuté výrobky sa predpália na teplotu 900 až 1 000 °C (podľa druhu keramickej hmoty), čím sa spevnia a pripravia na zdobenie glazúrami alebo keramickými farbami. Pri prežahu sa výrobky môžu navzájom dotýkať, a teplota v peci sa zvyšuje pomaly.
2. Druhé vypaľovanie - ostrý alebo hladký výpal: Je rýchlejší ako prežah a prechádzajú ním výrobky zdobené glazúrou, maľbou pod glazúrou, maľbou do surovej glazúry alebo maľbou keramickými farbami. Výrobky s glazúrou sa v peci nesmú dotýkať ani klásť blízko seba, aby sa počas vypaľovania nezlepili. Počas druhého vypaľovania sa glazúry menia na hustú kašovitú hmotu, ktorá na črepe počas tavenia vrie.

Na farbu a vzhľad dekorácie má zásadný vplyv aj atmosféra v peci:

• Oxidačné vypaľovanie prebieha pri dostatočnom prístupe vzduchu, resp. kyslíka do pece.
• Redukčné vypaľovanie prebieha pri nedostatku kyslíka, pri ktorom dochádza k redukcii oxidov kovov obsiahnutých v črepe, glazúrach a farbách (napríklad oxid železitý sa redukuje na oxid železnatý) a mení sa sfarbenie predmetu. V redukčnom prostredí sa vypaľuje zadymovaná keramika (čierny riad), porcelán a niektoré listrové a farebné glazúry. Niekedy sa obidva spôsoby kombinujú pri jednom výpale.

Jedným z nežiaducich javov, ktoré môžu ovplyvniť vzhľad glazúry, je hárisovanie alebo hárisy, čo sú praskliny na povrchu glazúry následkom nerovnomerného zmršťovania glazúry a črepu pri chladnutí. Hárisy sa môžu objaviť aj na vypálenej keramike po určitom čase, po mesiacoch alebo rokoch.

Historický vývoj techník zdobenia

Najstaršími známymi dokladmi keramiky sú drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny pochádzajúce z konca paleolitu, napríklad z archeologickej lokality Dolní Věstonice v ČR, z ktorých najznámejšia je tzv. Věstonická venuša (asi 25 000 pred n. l.). V tomto období, kedy ľudia žili loveckým spôsobom života, nepociťovali potrebu zhotovovať si nádoby, no vytvárali z hliny plastiky - idoly. Prvé stopy spracúvania hliny v dejinách ľudstva sú veľmi staré a nemožno ich celkom presne časovo vymedziť, tvarovateľnosť hliny si človek začal všímať asi pred 25 000 rokmi. Od obdobia neolitu (mladšej kamennej doby) predstavuje keramika neodmysliteľnú súčasť hmotnej kultúry každej ľudskej civilizácie.

Antická červenofigúrová a čiernofigúrová keramika

Zdokonaľovaním výrobných technologických postupov nadobudla keramika vlastnosti, vďaka ktorým sa uplatnila nielen ako predmet dennej potreby, ale aj v umení. Významným obdobím pre vývoj maliarskych techník bola antika.

Červenofigúrová keramika vznikla okolo roku 530 pred Kr. v starovekých Aténach. Približne v rokoch 530 - 520 pred Kr. sa v Aténach vyskúšalo niekoľko nových techník maliarskych výzdob váz po takmer sto rokoch, keď sa všetka výzdoba aténskych váz vykonávala čiernofigúrovou technikou. Červenofigúrová technika zdobenia váz bola opakom čiernofigúrovej techniky.

Červenofigúrovú vázu pokrýva kovovolesklý lak s výnimkou postáv a ornamentov, ktoré majú tehlovočervenú farbu (farbu samotného hlineného črepu). Detaily tela a odevu sa už nevyrývali ako pri čiernofigúrovej technike (hoci spočiatku sa používala aj vyrývaná dekorácia), ale maľovali sa jemným štetcom v tmavšom odtieni. Jemnejšie detaily sa kreslili tenšími linkami, ktoré po vypálení skôr zhnedli ako sčerneli. Zvyšok vázy sa namaľoval štetcom do čierneho lesku. Táto technika umožnila väčšiu detailnosť a realistickosť zobrazenia.

Červenofigúrová maľba vznikla v dielni aténskeho hrnčiara Andokida. Nástup červenofigúrového maliarstva neznamenal okamžitý koniec čiernofigúrového maliarstva; na niektoré keramické vázy v Aténach sa dokonca používala čiernofigúrová technika na jednu stranu a červenofigúrová technika na druhú stranu (tzv. vázy s dvojitým dekorom).

V 4. storočí pred Kr. sa niektoré vázy začali zdobiť aj v tzv. kerčskom štýle, v ktorom sa používala doplnková farba, zvlášť žltá, biela a zlatá, a do menšej miery i modrá a zelená. Tieto okázalé vázy boli často ozdobené zobrazeniami, ktoré mali pre svojich kupcov mimoriadny význam a boli určené pre vyššiu spoločenskú triedu. Obľúbenými tvarmi váz v kerčskom štýle boli kratéry, hydriai, pelikai, lekanidy a lebétes gamikoi. Aj keď sa v Aténach v polovici 4. storočia pred Kr. objavili niektorí vynikajúci maliari, výroba červenofigúrovej keramiky v druhej polovici storočia poľavovala a okolo roku 320 pred Kr. ustala.

tags: #vyzdoba #keramiky #zou