V Trnave sa manželom Kožuchovcom narodil syn, čo im prinieslo veľkú radosť. Otec od šťastia skoro prerazil povalu, zatiaľ čo matka sa prirodzene tešila z Paľka, ako chlapčeka pomenovali. Vychovávala ho v úcte k Bohu a k Nebeskej Matke Márii, a keď sa otec vracal z práce, rozprávala mu o pokrokoch ich synčeka. Paľko bol úspešný aj v škole a matkina výchova priniesla svoje ovocie. Už ako sedemročný jej povedal: „Aj ja by som rád išiel na púť do Šaštína.“ Matka mu však odpovedala, že na takú cestu je primladý a jeho kolienka sú ešte mäkké. Paľko sa spýtal, čo s tým majú jeho kolienka, na čo mu matka odvetila, že každý zbožný pútnik prejde v šaštínskom kostole okolo oltára, kde je umiestnená milostivá socha Sedembolestnej Panny Márie, po kolenačky. „Ale veď Panna Mária mi prepáči, keď pôjdem aj štvornožky!“ tvrdil malý Paľko. Otec sa prísnejšie ozval: „Len aby ti prepáčila všetko, čo ešte v živote navystrájaš?!“ Napokon však Paľko rodičov prehovoril. Išiel len s otcom, lebo matka vtedy nemohla ísť. Keď sa vrátil domov, už z brány kričal: „Mamička, mamička! Panna Mária ťa pozdravuje, aby si ju aj ty prišla o rok takto navštíviť.“ Pri týchto slovách jej vyhŕkli slzy z očí a rozplakala sa aj potom, ako jej synček hrdo ukázal svoje kolienka, celé červené a otlačené. „Ja som to tušila,“ pohladila si syna. „Ty si nešiel štvornožky? Šiel si kolenačky, však! No nič to, nič. Matka Božia ťa isto za to odmení.“
Odchod na front a matkino proroctvo
Čas nepostál, z chlapca sa stal mládenec, no úctu k Sedembolestnej si zachoval. Stalo sa, že musel odísť bojovať na východný - ruský front. Keď sa lúčil s rodičmi na železničnej stanici, matka mu vyriekla toto želanie: „Paľko, syn môj, splníš mi, o čo ťa teraz poprosím?“ „Hovor, mamička, už vopred ti to sľubujem, hoci ešte ani neviem, o čo ide,“ odpovedal jej. „Varuj sa, syn môj drahý, varuj sa zabiť človeka, aj keby to bol Rus. Veď aj oni sú stvorení na obraz Boží a ako som počula, tak isto si uctievajú Matku Božiu ako my Slováci.“
Keď dohovorila, do vrecka vojenskej blúzy mu vložila malý ruženec. „On ťa ochráni, neboj sa, od všetkého nebezpečenstva, len mi sľúb, o čo ťa prosím.“ Syn nemo prikývol. No otec mal na veci iný názor. „A čo keď oni zastrelia jeho? Čo potom?“ „Tak vám to prídem oznámiť!“ povedal Paľko, možno si ani neuvedomujúc vážnosť situácie. Obaja rodičia stŕpli. Akosi vôbec nevedeli rátať s tým, že by sa ich jediný syn už domov nevrátil.
Zvesť o smrti a neutíchajúca nádej
A to, čoho sa obaja obávali, sa po niekoľkých mesiacoch stalo hroznou skutočnosťou. V úradnom oznámení, ktoré im doručili, sa písalo, že ich jediný syn Pavol Kožuch padol na bojisku východného frontu. S Kožuchovcami smútili všetci, čo bývali na Vančurovej ulici, kde mali Paľkovi rodičia dom. Matka nariekala denno-denne a stále nechcela uveriť, že je to pravda. Cez Paľkovu fotografiu otec obtočil čiernu stuhu a ešte aj to osudné oznámenie tam zastrčil, čo matke spôsobilo ešte väčší žiaľ.
V jedno ráno však čierna stužka z Paľkovej podobizne spadla sama od seba. Matka verila, ako len najviac veriť vedela, že je to nezvratný dôkaz, že jej syn žije. A modlila sa deň čo deň. Prosila Pána Boha i Pannu Máriu, aby jej syna prinavrátili. Ani sama by nevedela spočítať, koľkokrát si v duchu opakovala slová tej prekrásnej piesne: „Matka milá, v svete tomto nikdy počuť nebolo, že by tvoje srdce koho bolo kedy zavrhlo…“ Ona dúfala a verila, no otec ako sa zdalo, úradnému oznámeniu veril.
Vianoce 1944: Tanier pre strateného syna
Prišli Vianoce roku 1944. Na štedrovečerný stôl dala Paľkova mať o jeden tanier aj príbor viac. A hoci jej muž povedal, že mŕtvi už tanier nepotrebujú, nepočúvla. Vložila do neho oblátku, strúčik cesnaku i lyžičku medu. Veď čo, ak sa náhle objaví vo dverách? Svoje slová muž vzápätí oľutoval, keď sa pozrel na užialenú tvár svojej manželky. Aby ich napravil, rýchlo povedal: „Máš pravdu, nech sú na našom stole aj na Silvestra, aj na Nový rok.“ Keby len obaja vedeli, čo vtedy ešte vedieť nemohli. Že len šesťdesiat kilometrov severne od Trnavy si tiež niekto na nich spomína. Spomína, no prísť nemôže. Vyšle aspoň posla, čo im tú radostnú novinu zvestuje?
Zázračné zjavenie a pravda o prežití
Onedlho po novom roku, 13. januára 1945, niekto na ich dvere zaklopal. Bola to podomová obchodníčka Milka Hrevušová. Hneď ako vošla, chcela im tú dôležitú správu oznámiť. Slová jej však uviazli v hrdle, keď zazrela portrét ich syna a na ňom čiernu stužku. „Zabili mi ho!“ nariekala pani Kožuchová, keď zbadala, že Hrevušová od portrétu jej syna neodtrhla zrak. „Zabili, a ja tomu nikdy neuverím!“ „Bože na nebi!“ zaúpela v duchu Hrevušová. „Ako jej to len poviem? Veď toľkú radosť ani neprežije!“
Najskôr to teda opatrne povedala Kožuchovi, ktorý čosi robil vonku. „Ako vám môžem veriť?“ nečujne sa jej opýtal Kožuch. „Tu je dôkaz, že žije!“ povedala Hrevušová a vytiahla z vrecka ruženec, čo matka vložila synovi, keď odchádzal na front do vrecka vojenskej blúzy. Opatrne oznamovali Kožuchovej obaja radostnú zvesť, v ktorú vlastne celý čas dúfala. Jej syn žije! Od radosti omdlela a keď sa prebrala, stískala v ruke ruženec, čo Hrevušová priniesla od ich syna a šepkala: „Vďaka ti, Bože, aj tebe Matka Božia!“
Pavol Kožuch skutočne nezastrelil ani jediného Rusa. Prešiel na ich stranu a po zacvičení na rozviedčika ho 28. decembra 1944 vysadili z lietadla v Cetune v poraste hory Lipovca aj s ďalšími parašutistami. Tento príbeh bol spracovaný Pavlom Majerníkom ml. podľa skutočnej udalosti, svedčiacej o sile viery a zázrakov v čase vojny.