Obdobie na prelome októbra a novembra je v našich končinách spojené so sychravým počasím, keď vietor strháva zo stromov posledné lístie, a tiež s uctievaním pamiatky zosnulých. Ľudovo tieto dni nazývame „Dušičkami“, no v skutočnosti ide o dva sviatky, ktoré majú rozdielne korene a pôvod. Jeden pochádza z obdobia kresťanstva a druhý prinajmenšom z tradície pradávnych Keltov a Slovanov. Dnes žijeme cintorínmi, sviečkami a spomienkami na našich drahých zosnulých. Obdobie Sviatku všetkých svätých a Dušičiek nám poskytuje príležitosť pozastaviť sa v našom hektickom živote, venovať čas spomienkam na tých, ktorí nás predišli, a zamyslieť sa nad vlastným vzťahom k životu a smrti.
Sviatok Všetkých svätých: História a duchovný význam
Pôvod v ranom kresťanstve
Sviatok všetkých svätých, známy aj ako „Pamiatka všetkých svätých“ alebo ľudovo „Všechsvätých“, sa oslavuje 1. novembra a je venovaný všetkým svätcom, známym aj neznámym, ktorí už dosiahli večný život v nebi. Sviatok má korene v ranom kresťanstve, ktoré vznikalo ešte v časoch Rímskej ríše, a siaha do hlbokej histórie.
Pôvod kresťanského sviatku Všetkých svätých siaha už do 4. storočia, keď kresťania začali uctievať mučeníkov, ktorí položili svoje životy za vieru. Vznikol vo východnej kresťanskej cirkvi ako spomienka na tých, čo pre vieru trpeli alebo položili za ňu život, a v kalendári sviatkov mu pripadol termín siedmej nedele po Veľkej noci. Od 7. storočia sa začal pripomínať aj v západnej cirkvi ako deň zasvätený kresťanským svätým, ktorí sa v cirkevnom kalendári neoslavovali jednotlivo, ako aj prvým kresťanom pochovaným v rímskych katakombách.
Prvú podobu sviatku zaviedol pápež Bonifác IV. už v roku 609, kedy ustanovil 13. máj za Sviatok všetkých mučeníkov. Jeho vznik sa spája s udalosťou, keď tento pápež posvätil rímsky Panteón, z ktorého sa stal chrám zasvätený Panne Márii a všetkým mučeníkom, pričom tu bolo uložených množstvo relikvií svätých mučeníkov. Pôvodne pohanský chrám tak získal nový, kresťanský rozmer.
Stanovenie dátumu 1. novembra
Až v 8. storočí pápež Gregor III. oficiálne presunul sviatok na 1. novembra, ustanoviac ho ako deň venovaný všetkým svätým, ktorí neboli zvlášť uctievaní na iné dni. Neskôr, v roku 835, pápež Gregor IV. ustálil tento termín pre celú západnú cirkev, aby sa zhodoval so slávnosťami úrody, ktoré sa slávili v mnohých častiach Európy. Sviatok má však tradíciu hlboko v minulosti a viaže sa na sviatok Samhain, ktorým oslavovali Kelti Nový rok (1. novembra). Bol oslavou konca leta a znamenal ukladanie prírody na zimný spánok. Noc na prelome októbra a novembra je magická, pretože podľa mnohých tradícií sa vtedy prelínajú svety živých a mŕtvych.
Význam pre veriacich
Sviatok všetkých svätých je pre katolíkov dňom radosti a nádeje, kedy sa oslavuje víťazstvo svätých nad smrťou a ich vstup do večného života. Pre veriacich má sviatok veľký význam ako čas na spomienku na svätých, ktorí žili príkladným životom, dosiahli spásu a sú už spojení s Bohom. Ide o pripomenutie, že smrťou život nekončí a že všetci veriaci sú povolaní dosiahnuť večný život. Tento sviatok je tiež príležitosťou vyjadriť vďaku za všetkých svätcov, ktorí inšpirovali ostatných veriacich a stali sa pre nich príkladmi viery, pokory a lásky k blížnemu. Sviatok všetkých svätých tak zdôrazňuje význam svätcov ako vzorov, ktorí svojím príkladným životom ukazovali cestu k Bohu.
Súčasné slávenie a pohľad protestantov
V súčasnosti je Sviatok všetkých svätých spojený s návštevou cintorínov, úpravou hrobov a zapálením sviečok na pamiatku tých, ktorí odišli. Na Slovensku, ako i v iných katolíckych krajinách, je tento deň od roku 1994 dňom pracovného pokoja a v Rímskokatolíckej cirkvi je slávnosťou a súčasne prikázaným sviatkom, ktorý sa slávi omšami v kostoloch alebo na cintorínoch.
Protestanti vychádzajú z biblickej tradície, podľa ktorej sú všetci veriaci svätí. Pre nich je preto Sviatok všetkých svätých sviatkom všetkých veriacich - živých aj zosnulých - a oslavou víťazstva Ježiša nad smrťou. Protestanti neuznávajú kult svätých a neoslavujú Sviatok všetkých svätých v katolíckom ponímaní.
Pamiatka zosnulých (Dušičky): Spomienka a tradície
Vznik sviatku a jeho prepojenie s pohanskými zvykmi
Deň po Sviatku všetkých svätých, 2. novembra, sa slávi Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky. História sviatku siaha do stredoveku, keď ho cirkev zaviedla ako reakciu na pohanské obrady. Pohania si na prelome októbra a novembra pripomínali duše zomrelých a verili, že sa počas týchto dní vracajú do sveta živých. Už v 7. storočí kresťanský biskup Izidor zo Sevilly zaviedol zvyk slúžiť omše za duše zomrelých.
Koncom 10. storočia sa začala šíriť tradícia, keď sa v deň po Sviatku všetkých svätých rozozvučali zvony na vežiach, spievali sa žalmy za mŕtvych a za ich duše sa slávili zádušné omše. Tradícia vznikla vo francúzskom benediktínskom kláštore Cluny, ktorý bol v tom čase kultúrnym a duchovným centrom v západnej Európe. Svätý opát Odilo z Cluny v roku 998 zaviedol pripomínanie si pamiatky zomrelých na deň po sviatku Všetkých svätých. Tento zvyk bol pozitívne prijatý západnou cirkvou a rýchlo sa ujal, čím sa z neho vyvinul sviatok spomienky na všetkých zosnulých - Dušičky.
V tomto období sa vykryštalizovala viera v očistec - prechodné miesto na ceste do Raja či Pekla. Práve očistec sa stal miestom pre dušičky, kde sa majú očistiť duše hriešnikov. Sviatok Pamiatky zosnulých bol venovaný práve dušiam uviaznutým v očistci, ktorým bolo umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých a uľaviť si od nepohodlia, kam sa ráno zas museli vrátiť.
Spomienku na zosnulých zaviedol opát Odilo z Cluny, ktorý sa snažil pokresťančiť keltské tradície. Podľa týchto pohanských zvykov príbuzní pomáhali dušiam zosnulých na ceste do podsvetia svietidlami vydlabanými z riep a tekvíc. V našich končinách, u pohanských Slovanov, boli predchodcom Dušičiek rituálne oslavy a hostiny, ktoré sa konali priamo na cintoríne na počesť mŕtvych predkov. V minulosti zosnulým žijúci nosili na hroby nápoje a koláče a zostávali tam s nimi po celú noc.
Charakter sviatku a jeho symbolika
Dušičky majú osobnejší charakter ako Sviatok všetkých svätých. Zatiaľ čo 1. november je oslavou svätých v nebi, 2. november je dňom, kedy si veriaci spomínajú na svojich zosnulých blízkych a modlia sa za ich duše. Tieto dva dni sú úzko prepojené. Kým Sviatok všetkých svätých oslavuje tých, ktorí už dosiahli nebeskú slávu, Dušičky sú venované dušiam, ktoré ešte čakajú na vstup do neba. Sviečky, ktoré sa počas týchto dní zapaľujú na hroboch, sú hlavným symbolom nádeje a svetla pre duše zosnulých. Ich plamene predstavujú večné svetlo a nádej na spásu.
Pohľad protestantov na Pamiatku zosnulých
Protestanti tento sviatok neoslavujú, keďže neveria v existenciu očistca a nemodlia sa za mŕtvych. Odvolávajú sa na pasáže z Biblie o tom, že človek je spasený na základe toho, či sa počas svojho života rozhodol veriť v Ježiša.
Zvyky a tradície spojené s jesennými sviatkami
Historické ľudové zvyky
V minulosti naši predkovia rozlišovali len dve ročné obdobia - leto a zimu. Obdobie, ktoré dnes poznáme ako jeseň, pokladali za koniec leta a začiatok zimy. Verili, že práve v tomto období sa duše zomrelých môžu vrátiť a pozorovať svojich potomkov, ako žijú a ako sa im vodí. Preto si ich uctievali, spomínali na nich, modlili sa za ich duše a na ich počesť chystali hostiny. Podľa povier sa duše počas Dušičiek mohli na 48 hodín vyslobodiť z očistca, a tak im príbuzní v domácnostiach chystali rôzne dobroty, koláče alebo víno, ktoré kládli na obľúbené miesta nebožtíkov. Gazda v tom čase naplnil lampu maslom alebo olejom, aby si duše mohli ošetriť rany a popáleniny z plameňov v očistci, kde pykali za svoje hriechy. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné. Večer nechávali zvyčajne prestreté, ak by sa niektorý z mŕtvych ešte chcel zasýtiť.
Do prvej polovice 20. storočia bol typickým špeciálny druh pečiva zvaný „dušičky“, ktorým sa hostilo blízke aj vzdialené príbuzenstvo. Piekli sa malé žemličky, ktoré sa plnili sladkými plnkami a predstavovali dušičky našich zomrelých. Gazdiné piekli aj koláčiky z bielej a tmavej múky - prvé sa dávali na stôl pánom, druhé poddaným. Pečivo sa pieklo v tvare kríža a označovalo sa ako „kosti svätých“. Ak rodiny cestovali zďaleka a prišli rovno k obedu, domáca pani im ponúkla polievku, najčastejšie slepačiu, varené mäsko a chlebík. Počas sviatkov sa stretávali rodiny a príbuzenstvo najčastejšie pri hroboch, kde spomínali na tých, ktorí odišli na večný život. Vzhľadom na chladnejšie počasie sa po spoločnej modlitbe presunuli do svojich útulných príbytkov, v ktorých nasledovalo pohostenie. Nechýbala pálenka, ktorá v úvode všetkých zahriala, potom sa podávali tradičné pokrmy typické pre jesenné obdobie.
Návšteva cintorínov a úprava hrobov
Uctievanie blízkych mŕtvych však nemalo len duchovný charakter, ale aj vizuálny. Príbuzní zvykli v predvečer Všechsvätých navštevovať cintoríny, známe aj pod názvami cintery, cintory alebo cmitery, a vydávali sa k hrobom zosnulých. Dialo sa tak v meste, ale i na chudobnejšom vidieku, kde boli práve cintoríny považované za akési pietne miesta. Ľudia, i menej majetní, hroby blízkych aspoň v tomto období vyzdobili a prikryli čečinou. V minulosti boli hroby zahádzané zeminou, neboli mramorové ako dnes. Zdobenie hrobov kvetmi či vencami je novou tradíciou, ktorá sa ujala až na konci 19. storočia. V 80. rokoch 20. storočia sa prezdozovanie hrobov stalo populárnym, a to najmä vďaka dostupnosti rozličného materiálu. Dnes máme k dispozícii širokú škálu živých či umelých kvetov, často v črepníkoch alebo v podobe vencov.
K zvykom patrilo aj zapálenie sviečky na hrobe, pri ktorej sa príbuzní modlili. Symbolizovala a dodnes predstavuje výnimočný okamih či plameň, ktorý pretrvá. Jej svetlo malo chrániť mŕtveho, ale aj jeho živých príbuzných pred zlými silami. Tradícia pálenia sviečok na hroboch v jednotlivých obciach Slovenska sa však odlišovala.
Dušičky v kontexte hospodárskeho roka
Vo vidieckom prostredí predstavovalo obdobie Dušičiek i koniec hospodárskeho roka, ktorý znamenal ukončenie funkčného obdobia richtárom, obecným sluhom, takzvaným boženíkom, alebo pastierom. Konali sa voľby, predkladali sa účty, gazdovia si zjednávali paholkov na statok, a ak boli s ich službou spokojní, dohodli si s nimi prácu aj na nasledujúci rok. Na Dušičky sa navyše končila služba pastierom koní a volov, ktorí boli za svoju prácu odmenení obilím, chlebom, strukovinami, koláčmi či pálenkou.
Povery a ľudové rituály
S Dušičkami sa spájajú aj viaceré ľudové pranostiky a povery. Ak nechcete, aby sa vám na pleci usadila striga, vyhýbajte sa počas týchto sviatkov rázcestiam, križovatkám alebo takzvaným krížnym cestám. Tejto povere verili naši predkovia, a preto sa obliekali do rôznych kostýmov, prestrojení za strašidlo alebo ducha. Aj usmrtenie žaby patrilo k nepríjemným udalostiam. Mohla sa v nej totiž skrývať duša zosnulého príbuzného. Ak chcela mladá dievčina vedieť, kto sa stane jej manželom, odporúčalo sa jej, aby si sadla pred zrkadlo, pred ním jedla jablko a zároveň si česala vlasy. Naši predkovia navyše verili, že ak sa v predvečer Dušičiek prepchajú cez úžiny skál, stromov alebo prelezú nejakými dierami v prírode, zotrú zo seba zlú energiu a choroby.
Halloween: Pôvod a vzťah k Sviatku Všetkých svätých
So zmenou režimu sa u nás objavila novinka - obdobie osláv a divokých večierkov - Halloween. Hoci mnohým nie veľmi po chuti, tento moderný sviatok má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách. Slovo Halloween pochádza z „All Hallows’ Eve“ (v preklade „Predvečer Pamiatky všetkých svätých“) a má keltské korene. Označoval koniec obdobia zberu úrody a začiatok temnejšej časti roka. Ľudia verili, že v túto noc sa stierajú hranice medzi živými a mŕtvymi a duchovia sa môžu voľne pohybovať medzi ľuďmi. Írski a škótski prisťahovalci priniesli tento sviatok do USA v polovici 19. storočia a odvtedy sa z neho stala americká a neskôr až celosvetová udalosť karnevalového charakteru.
Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o’-lantern“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla. Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu uväznenú v očistci. Dnes sa Halloween spája s oslavou a párty, obliekaním sa do prepracovaných kostýmov, vyrezávaním strašidelných tekvíc a v niektorých krajinách aj s koledovaním o sladkosti. Koledníci putujú od domu k domu a ohlasujú sa porekadlom „Trick or Treat“, čo vo voľnom preklade znamená: „dajte mi odmenu, lebo vám niečo nemilé vykonám.“
V Amerike sa ujalo vyrezávanie tekvíc, ktoré bolo jednoduchšie ako vyrezávanie do repy či zemiakov. No aj u nás sme mali takýto krásny starý zvyk, ktorý bol známy ako „hľadanie svetlonosa“. Ľudia si aj u nás vyrábali malé lucerničky z tekvičiek, ktoré im poslúžili ako svetielko na ceste na cintorín. Podľa starých slovanských tradícií bol Svetlonos nadprirodzenou démonickou bytosťou, bludným svetielkom, ktoré lákalo ľudí z cesty. Táto tradícia sa však v 50. rokoch 20. storočia vytratila.
Medzi kresťanmi dnes vládnu 3 hlavné postoje k Halloweenu. Niektorí ho odmietajú, odvolávajúc sa na biblické verše odsudzujúce čarodejníctvo a vzývanie diabolských síl. Iní ho prijímajú jednoducho ako maškarný ples, prípadne ho využívajú ako príležitosť hovoriť s ľuďmi o reálnej existencii duchovného sveta. A tretia skupina kresťanov „vykupuje“ staré pohanské tradície a dáva im novú, kresťanskú podobu: napríklad vo forme vyššie spomínaných kresťanských sviatkov alebo rôznych jesenných slávností úrody či vďakyvzdania.
Rozdiely v oslavách a súčasný význam
Pamiatka zosnulých a Sviatok všetkých svätých sú úzko prepojené. Kým Sviatok všetkých svätých oslavuje tých, ktorí už dosiahli nebeskú slávu, Dušičky sú venované dušiam, ktoré ešte čakajú na vstup do neba. Na druhý deň, „na Dušičky“, sa v katolíckych kostoloch konajú zádušné omše za mŕtvych. Sviatok sa spája s nádejou na vzkriesenie pre katolíkov, ktorí veria, že duše sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba. Vo viacerých podobách sa tento sviatok slávi takmer po celom svete.
Tradícia návštev cintorínov a hrobov, kde odpočívajú naši milovaní blízki, sa zachovala dodnes. Často je to jediná príležitosť vidieť počas roka blízku či vzdialenú rodinu, ktorá býva ďaleko od nás. Aj preto sú Dušičky veľmi symbolické. Vďaka nim sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí sú nám drahí a s ktorými nás spája niečo veľmi dôležité - naši predkovia.
Obdobie Dušičiek je smutné, ale zároveň krásne. Hoci nám naši blízki, ktorí nás opustili, chýbajú, na duši nás hreje spomienka na nich a láska, ktorú k nim pociťujeme. V tieto dni navštevujeme krásne osvetlené cintoríny, na ktorých v tichosti spomíname, pričom svetlo nám dáva nádej, že naši drahí sú stále s nami. Spomeňme si na nich tak, ako to robili naši predkovia - príbehmi, modlitbou, stretnutím s rodinou, návštevou cintorína či zapálením sviečky. V súčasnosti sú tieto sviatky viac než len cirkevné obrady. Stali sa súčasťou kultúry, kde rodiny každoročne navštevujú hroby a spomínajú na svojich blízkych. Je to obdobie, keď sa rodiny stretávajú a delia sa o spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nimi.