Kňaz bojujúci s nevyliečiteľnou chorobou, Anton Srholec, si vlani v novembri prišiel k pamätníku Brána slobody v Devíne pripomenúť 26. výročie pádu komunistického režimu a obete komunizmu. Vo svojom príhovore vyjadril vďačnosť prítomným a osobitne poďakoval bývalým politickým väzňom - ľuďom, ktorí prinášali veľké obete.
Nezabudol pozdraviť najstaršiu dámu medzi prítomnými, pani Šestákovú, ktorej do stovky chýbajú iba tri roky a ktorá nevynechá jediný rok túto spomienku. Pani Šestáková, ktorej manžel, architekt mostov, bol vo väzení, vie, čo to znamená. K príbehom týchto ľudí patrí aj jeho vlastný príbeh - príbeh „študenta Skaličana, kerý si zaumienil, že chce študovať teológiu“ a ktorý tvrdohlavo od tej myšlienky neustúpil. A keď to nebolo možné tuná v republike, chcel ísť tam, kde to možné bolo.
Viera v zázraky a prekonávanie utrpenia
Anton Srholec verí, že zázraky sa dejú. Spomínal na chvíle, keď po nich strieľali pri prechode hraníc: „Prečo by sa tá guľka namierená na mňa nemohla odraziť od krídla anjela? Prečo by nemohol ten anjel ochranca potriasť tomu chlapcovi rukou samopalu, aby trafila vedľa, a prečo by mu nemohol napovedať, nech strieľa vedľa - však aj toto sú ľudia.“ Dnes je tu a za to ďakuje Bohu.
Nezabúdame na príbehy ľudí - vyše 400 zastrelených v túžbe za slobodou. Keď prechádzali cez hranice a lietali tie guľky, Srholec si myslel: „Bože, teraz alebo nikdy.“ Je tu a za to ďakuje Bohu. Dnes nemôžeme zabudnúť na to, ako naši ľudia na Slovensku - 71-tisíc mužov a žien - bolo napchatých vo väzniciach a väznice boli ako veľké monastíry, kde ľudia hladovali a modlili sa. Nemôžeme zabudnúť na to, aké obete priniesli ľudia, ktorí boli zatvorení, diskriminovaní, odsunutí na vedľajšiu koľaj. Anton Srholec osobne poznal päť kňazov, ktorých za doteraz nevysvetlených podmienok našli zavraždených komunistami, a doteraz sú to neuzavreté prípady.
Jeho slávnostné stretnutie nie je len pripomienkou - „my nie sme len yesterday men“. Veteráni a pamätníci dobre vedia, aká daň sa platí za slobodu. Zápas o kvalitu demokracie však stále pokračuje, to nie je prechádzka ružovou alejou. Tí, ktorí majú v pamäti dve hrozné svetové vojny v minulom storočí, a ktorým napchávali hlavy sovietskou demagógiou, vedia, aké vetry fúkali z Moskvy.
Slovensko ako súčasť Európy
Anton Srholec zdôraznil, že „my sme Európa a my s Európu znášame chvíle radostné aj ťažké.“ Sme Európa a ešte máme víziu, sme Európa až po Ural. Odsudzujeme v dnešnom svete aj šírenie strachu, teroru a násilia. Jednoznačne sa hlásime k Európe, ktorá ponúka hodnoty, ktoré nás naučil Mojžiš - na hore nám dal zákon a my vieme, že klamať, kradnúť, podvádzať, to sa nesmie. Vieme, že život je poctivý a drahý a že sme zodpovední za svojho brata, za svoju sestru. Vieme, čo znamená obetovať sa za slobodu. Pol milióna obyvateľov Slovenska bolo v opozícii proti komunistickému režimu.
Pred dvesto rokmi štúrovci na Devíne kriesili z popola slovenský národ a sme tu. Slovenský národ v dohľadnej dobe nebude hrať v Európe prvé husle, ale to nie je dôležité. Sme Európou a v Európe aj zostaneme. My učení Európou a Európa vychovaná osvietenstvom. Anton Srholec sa poďakoval všetkým, ktorí sa zúčastnili na slávnosti, a ospravedlnil sa, že nemohol vymenovať všetkých, ktorých by objal vo svojej láske a radosti.
Život a odkaz Antona Srholca
ANTON SRHOLEC (Oficiálny HD trailer)
Anton Srholec bol kňazom, ktorý svojím životom oslovil Slovensko. Po poslednej rozlúčke v bratislavskom Kostole Nanebovzatia Panny Márie (Blumentál) to uviedol provinciál saleziánskej rehole na Slovensku Jozef Ižold, ktorý zároveň viedol bohoslužbu. Určite s ním súhlasilo množstvo ľudí, ktorí odprevadili obľúbeného kňaza na jeho poslednej ceste nielen v Bratislave, ale aj v rodnej Skalici. „Oslovil (ľudí, pozn.) predovšetkým svedectvom svojho života, ktorý bol hrdinský. To, čo pretrpel v jáchymovských baniach, potom prenasledovanie, zákaz činnosti. Napriek tomu ho to nezlomilo a napriek tomu dokázal povzbudzovať druhých," uviedol Ižold. Napriek tomu, že po Nežnej revolúcii, keď Srholca ani rehoľa, ani diecéza nezapojili do pastorácie, zostal stále so saleziánmi v kontakte.
Na obrade sa zúčastnil aj prezident SR Andrej Kiska, ktorý vystúpil s príhovorom. Poďakoval Srholcovi za všetko, čo pre krajinu a jej ľudí urobil. „Veľkí ľudia zanechávajú za sebou veľkú stopu,“ konštatoval Kiska s tým, že Srholcova stopa zostala „v nás, v našich srdciach aj v našej krajine“. „Otec Srholec svoje utrpenie premieňal na lásku,“ dodal prezident. Pravý zmysel života našiel Srholec podľa Kisku v pomoci druhým. Hlava štátu pripomenula, že otec Srholec dokázal odpúšťať, ale vedel, že na zlo netreba zabúdať. „Celý život stál za svojou pravdou.“
Pohrebné obrady a pamätník
So zosnulým kňazom Antonom Srholcom sa verejnosť, priatelia, rodáci a príbuzní naposledy rozlúčili v jeho rodnej Skalici. Skalicu si sám vybral za miesto posledného odpočinku. Pohrebné obrady v zaplnenom farskom Kostole sv. Michala viedol miestny dekan Roman Stachovič, ľudia ich mohli sledovať aj na veľkoplošnej obrazovke na námestí. S kňazom, saleziánom, charitatívnym pracovníkom, spisovateľom Antonom Srholcom sa okrem rodákov prišli rozlúčiť aj veriaci z farností, v ktorých v minulosti pôsobil, mnohí kňazi, viacerí politici, ale napríklad aj skalickí vinohradníci.
Pri Bráne slobody v Devíne odhalili 16. júna 2016 pamätník s bustou Antona Srholca. Slávnostný akt odhalenia busty vykonal prezident SR Andrej Kiska s predsedom Správnej rady ÚPN Ondrejom Krajňákom a predsedom KPVS Petrom Sandtnerom za účasti širokej verejnosti, medzi ktorou sa zvlášť vynímali bývalí politickí väzni. Prítomným sa popri prezidentovi republiky, námestníčky primátora Bratislavy Ivety Plšekovej, zástupcovi Rotary klubu Ivanovi Šestákovi a predsedovi KPVS prihovoril aj Ondrej Krajňák. Vo svojom príhovore vyzdvihol život a činnosť nespravodlivo odsúdeného Antona Srholca. Povedal: „Dovoľte mi, aby som v mene ÚPN vzdal hold pamiatke svedka viery, kňaza Antona Srholca, ktorý prežil 10 rokov v uránových baniach, v Jáchymove. Aj za to mu patrí naša vďaka a česť, lebo jeho obeta mala svoj význam pre našu súčasnosť.“
Známe latinské príslovie hovorí: Verba movent exempla trahunt. Slová hýbu, príklady tiahnu. „Povzbudení jeho príkladom sa tu dnes stretávame, aby jeho slová a skutky aj naďalej rezonovali v spoločnosti a privádzali k zamysleniu aj návštevníkov Devína. Anton Srholec totiž svoj každodenný život zasvätil Bohu, ľuďom a pravde. Dôsledne tak naplnil svoje povolanie v podobe kňazského, prorockého aj kráľovského úradu. Ako kňaz prinášal obety Bohu. Modlil sa za náš národ a všetkých ľudí bez ohľadu na to, či šlo o veriacich, či neveriacich, katolíkov, či nekatolíkov. Ako prorok hovoril pravdu. A to aj vtedy, keď bola nepríjemná. Pre to ho jedni milovali a iní nenávideli. Ako kráľ pomáhal aj najchudobnejším, lebo vedel, že vládnuť znamená aj slúžiť.“
Anton Srholec svoj životný odkaz sprítomnil aj v tejto Bráne slobody. Nie náhodou sa preto stretli na tomto posvätnom mieste, ktoré nám pripomína smrť takmer 400 nevinných obetí komunistického režimu. Brána slobody však nie je iba spomienkou, ale je aj symbolom predovšetkým vnútornej slobody, ktorú nám jej autor pripomínal. Jeho odkaz nás učí byť pevným vo viere a v názoroch. Byť čestným a pravdovravným. Vyjsť z ulity. Neohnúť chrbát a neskrývať sa v dave mlčiacej väčšiny. Mať vznešené ciele a ideály. Vedieť sa zorientovať v chaose hodnôt, v interpretácii pravdy o minulosti. „Ak si nevezmeme príklad z tohto odkazu a nepoučíme sa, skôr, či neskôr, budeme - ako aj nedávno - opäť svedkami odhaľovania búst a pamätníkov tým, čo by mali byť už dávno za mrežami väzníc.“
Bustu Antona Srholca vytvoril akademický sochár Peter Mészároš, rovnako ako Bránu slobody a nový pomník ju harmonicky dopĺňa. Na bielom pomníku je nápis Anton Srholec a jeho dátumy narodenia a úmrtia - 12.6.1929 a 7.1.2016. Pod nimi nechýba nápis Odpúšťame, ale nezabúdame. Je rovnaký, aký majú na tričkách členky KPVS.
Životný príbeh Antona Srholca
- Narodil sa v Skalici.
- Stal sa členom Saleziánskeho rádu (1946).
- V roku 1951 sa neúspešne pokúsil ilegálne opustiť republiku. Za to bol odsúdený na 12 rokov väzenia. V ňom strávil 10 rokov, prevažne v uránových baniach v Jáchymove.
- Po prepustení sa živil ako robotník.
- V období Pražskej jari (1969) dostal povolenie vycestovať do Talianska. Doštudoval teológiu na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne.
- Na kňaza ho 17. mája 1970 v Ríme vysvätil pápež Pavol VI.
- Po revolučnom roku 1989 sa venoval najmä pomoci bezdomovcom a ich resocializácii. Vybudoval a až do svojej smrti viedol bratislavský útulok pre bezdomovcov Resoty.
- Je autorom kníh Experiment lásky, Nová rodina v novom svete, Každodenné zamyslenia a Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov, v ktorej opísal život väzňov.
- Zomrel 7. januára 2016.
Spomienkové stretnutie v Devíne
Pri pamätníku obetí totality pod Hradom Devín sa 30. októbra 2010 konalo stretnutie politických väzňov a mladých ľudí, ktoré zorganizovala Konfederácia politických väzňov Slovenska. Na spomienkovej akcii sa zúčastnili veľvyslanci, predseda Bratislavského samosprávneho kraja Pavol Frešo, starosta mestskej časti Devínska Nová Ves Vladimír Mráz, ako aj zástupcovia veľvyslanectiev Poľska a Rakúska. Na pietnej akcii položili účastníci kvety k pamätníku "Brána Slobody“ za všetky obete, ktoré zaplatili svojim životom za pokus ujsť z komunistického Československa.
„V čase, keď si všetci spomíname na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, my sme sa tu stretli, aby sme si uctili pamiatku obetí komunistickej totality. Stretávame sa na mieste, kde ľudí túžiacich po slobode od chrbta a bez súdu strieľali. Nech je nám táto chvíľa pripomenutím, sloboda a demokracia nie sú samozrejmosťou,“ povedal vo svojom príhovore Frešo. Všetkým zúčastneným sa na záver poďakoval Anton Srholec, člen Predsedníctva Konfederácie politických väzňov Slovenska, že aj v takom veternom počasí si našli čas a prišli si uctiť pamiatku 400 mužov a žien usmrtených na hraniciach ČSSR. Podujatie bolo spojené aj so spomienkou na 2. výročie návštevy pamätníka anglickou kráľovnou Alžbetou II.
Účastníci podujatia sa potom od "Brány slobody" na Devíne vydali pozdĺž rieky Morava popri štátnej hranici a zvyškoch železnej opony na 3,5 kilometrový pochod do Devínskej Novej Vsi. Na záver pochodu zorganizovala Konfederácia politických väzňov Slovenska v miestnom kultúrnom dome stretnutie s mladými skautmi a prednáškou o dobe komunistickej totality.
Pamätník "Brána Slobody“ pod hradom Devín, na sútoku riek Moravy a Dunaja, postavila Konfederácia politických väzňov Slovenska na pamiatku 400 mužov a žien usmrtených na hraniciach ČSSR pri pokuse o útek za "Železnú oponu“ v rokoch 1945 až 1989, ako aj násilne vyhnaných zo svojej vlasti. Dielo autora Petra Meszároša znázorňuje rozstrieľanú bránu, vnútri ktorej je vyhnutá kovová mreža. V roku 2008 ho počas svojej cesty na Slovensko navštívila aj anglická kráľovná Alžbeta II.
„Dnes verím, že sa zázraky dejú,“ povedal Anton Srholec v novembri 2015, keď si prišiel v Devíne pripomenúť 26. výročie pádu komunistického režimu.
Odkaz Antona Srholca a Novembra 1989
Anton Srholec často hovoril: „Odpúšťame, ale nezabúdame!“ Vedel, že pamäť človeka, rovnako národa je intímne miesto v ňom, kde človek a národ dozrieva. Anton Srholec premenil utrpenie, ktorým v živote prešiel, na lásku. Lúčime sa s človekom, ktorý napriek tomu, že nemal žiadnu moc, významne poznačil Slovensko v tejto ére. „Modlíme sa k dobrotivému Bohu, aby ho oslávil vo večnosti! Modlíme sa k Antonovi, aby sa za nás tam hore prihováral. Veríme, že sa na nás stále usmieva!“
V novembri 1989 Anton Srholec, pri preberaní Ceny pamäti národa v Prahe v Národnom divadle spomenul, ako v novembrových dňoch roku 1989 povedal svojmu priateľovi: „Ak by som do rána zomrel, povedz, že odkazujem, že som zomrel šťastný.“ November 1989 bolo najväčšie celonárodné vzopätie Slovenska v našich dejinách. V tých dňoch bolo po celej krajine skoncentrovanej toľko vôle po lepšom živote, toľko radosti z prichádzajúcej zmeny a dovolíme si povedať aj toľko lásky medzi ľuďmi, že nenachádzame pre tieto dni porovnanie.
Štyridsať rokov komunizmu v Československu, a teda aj na Slovensku, boli roky zápasu, prežívania, zrady, ale nezabudnime - boli to roky aj obrovského mravného vzopätia. Tie desaťtisíce prenasledovaných ľudí si kedykoľvek mohli zľahčiť život pre seba a svoju rodinu, keby prijali kolaboráciu s režimom. Oni ju neprijali, lebo boli presvedčení, že pravda je na ich strane. Oni sú našou pýchou, oni nám umožnili po Novembri 1989 pozerať sa sebavedome do očí slobodným národom, ktoré touto cestou neprešli. Už viac ako dvadsaťpäť rokov prežívame slobodný život na Slovensku a stále, akoby sme mali začínať odznovu. Nemali by sme zabudnúť na odkaz týchto hrdinských ľudí. Oni nezomierali a netrpeli vo väzení v prvom rade pre vyššie HDP. Oni trpeli pre slušný život, pre slobodu a vzájomnú úctu medzi ľuďmi. Toto ich svedectvo je trvalým odkazom a zdvihnutým prstom pre Slovensko, a rovnako pre Európu, ktorej sme integrálnou súčasťou. Anton Srholec bol celý život súčasťou i prorockým hlasom týchto ľudí, ich mravných kritérií, ich radostí a nádejí.