Profesor doktor Jozef Škultéty, narodený 25. novembra 1853 v Potoku, bol významnou postavou slovenskej kultúry a literárneho života. Svoje štúdiá začal na slovenskom gymnáziu v Revúcej, po ktorom úspešne zložil učiteľské skúšky v Kláštore pod Znievom a následne pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole vo Vrútkach. Svoje vzdelanie si ďalej rozširoval v Budapešti, kde sa stal aj dopisovateľom Národných novín. Neskôr pracoval na školskom inšpektoráte v Rimavskej Sobote, kde sa podieľal na tvorbe školských učebníc.
V roku 1879 sa presťahoval do Martina a zamestnal sa v novozaloženej českej banke Slávia. Od roku 1881 až do roku 1919, spočiatku spolu s Vajanským a neskôr sám, redigoval obnovené Slovenské pohľady, pričom sa neskôr stal aj ich vydavateľom. Paralelne s tým zastával pozíciu redaktora Národných novín. Jeho redaktorská činnosť zahŕňala aj Slovenskú knižnicu, časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Letopis Matice slovenskej a Zborník Matice slovenskej. Škultétyho aktívny postoj a politické názory viedli k šiestim odsúdeniam.
Literárnokritická a prekladateľská činnosť
Jozef Škultéty sa do slovenskej literatúry najprv zapísal ako prozaik, no jeho tvorba bola výrazne ovplyvnená pseudoromantizmom matičného obdobia. Jeho literárnokritická činnosť je úzko spojená s nastupujúcou realistickou generáciou slovenských spisovateľov, ako boli Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín, Šoltésová a Vansová. Neskôr sa venoval aj dielam mladej generácie, vrátane Podjavorinskej, Tajovského, Timravy a Čajaka.
Významnou súčasťou jeho práce bola aj jeho prekladateľská činnosť, prostredníctvom ktorej predstavil slovenskému čitateľovi diela ruských autorov, ako boli N. V. Gogoľ, I. S. Turgenev, L. N. Tolstoj a A. P. Čechov. Tieto preklady obohatili slovenskú literatúru a rozšírili obzory jej čitateľov.
Škultéty sa vo svojom bádaní mimoriadne zameriaval na obdobie slovenského národného obrodenia. Dôkladne hodnotil význam bernolákovskej literatúry a diela J. Hollého. Preskúmal a objasnil význam druhej bernolákovskej generácie, na čele ktorej stál M. Hamuliak, a podrobne analyzoval jeho spoluprácu s významnými osobnosťami ako Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik. Svoje poznatky z výskumu publikoval v rubrikách Opravy textov literárnych diel a Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov.
Vlastná koncepcia dejín slovenskej literatúry
Hoci Jozef Škultéty nikdy nenapísal komplexné dejiny slovenskej literatúry v rozsiahlej monografii (s výnimkou stručného prehľadu pre maďarské publikum), mal vlastnú, originálnu koncepciu týchto dejín, ktorá sa v mnohých aspektoch odlišovala od iných prístupov, napríklad od práce J. Vlčka, s ktorým spolupracoval. Svoje názory na vývoj slovenskej literatúry najucelenejšie prezentoval v prvom ročníku Slovenských pohľadov. V jeho ponímaní sa dejiny slovenskej literatúry začínajú dielom bernolákovcov, konkrétne jazykovedným počinom Antona Bernoláka a básnickou tvorbou Jána Hollého, na ktorých nadviazal Ľudovít Štúr.
Škultéty nepovažoval českú literatúru písanú v Uhorsku za významný prínos pre slovenské literárne dejiny. Jeho kritický pohľad sa nevyhol ani otázke národných hrdinov, pričom otvorene spochybnil obraz Mateja Čáka Trenčianskeho ako slovenského národného hrdinu. Stručný pohľad na túto problematiku a kritické zhodnotenie predstavil vo svojej prednáške z roku 1923, kde poukázal na to, že mýtus o Matejovi Čakovi je produktom romantizmu.
Postoj k československej orientácii a politické angažovanie
Pre Škultétyho bol charakteristický skôr opatrný prístup k predstaviteľom československej orientácie. Nezúčastnil sa na významnej Československej národopisnej výstave v Prahe v roku 1895, kam pricestoval až v roku 1898 na oslavy storočnice narodenia Františka Palackého. Napriek tomu udržiaval kontakt s T. G. Masarykom, ktorý každoročne navštevoval Slovensko a často zavítal do redakcie Národných novín, kde sa stretával so Škultétym a Vajanským. Aj keď ich názory sa v mnohom nezhodovali, osobný kontakt pretrvával.
V roku 1918, po prečítaní Mikulášskej rezolúcie V. Šrobárom, sa Škultéty podieľal na jej šírení prostredníctvom Národných novín. V tejto súvislosti sa objavili aj určité výhrady voči formulácii o „vetve československého kmeňa“. Škultéty sa nezúčastnil martinského deklaračného zhromaždenia 30. októbra 1918, ktoré považoval za „český podnik“, a jeho meno sa v tom čase neobjavilo ani medzi signatármi deklarácie, ani v prvotnom zozname Slovenskej národnej rady. Neskôr sa však v definitívnej zostave Národnej rady, vytvorenej kooptovaním, ocitol na 9. mieste.
V dôsledku predchádzajúcich sporov s M. Hodžom a V. Šrobárom nebol Škultéty vymenovaný za člena slovenského klubu Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Jeho rozsiahle znalosti slovenskej histórie a slovensko-maďarských vzťahov však boli dôvodom, prečo ho dočasná československá vláda požiadala o účasť na Parížskej mierovej konferencii, kde pôsobil od januára do februára 1919.
Akademická a neskoršia činnosť
Od roku 1919 bol Jozef Škultéty, spolu s J. Vlčkom, doživotným správcom Matice slovenskej. V rokoch 1921 až 1923 pôsobil ako pedagóg na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1921 mu Univerzita Karlova v Prahe udelila čestný titul doktorát honoris causa (PhDr. h. c.).
V roku 1937 vstúpil do Ľudovej strany (HSĽS). Na manifestácii slovenského národa v Žiline 5. októbra 1938 vystúpil v uniformme Hlinkovej gardy a vyzýval poslancov HSĽS k vytrvaniu na postoji autonómie Slovenska. Neskôr, 1. augusta 1940, prijal funkciu podpredsedu štátnej rady. V roku 1929 svedčil v prospech Vojtecha Tuku v jeho procese. V rokoch 1946-1947 čelil obvineniam z kolaborácie s režimom počas vojny, avšak Slovenská národná rada v roku 1947 zastavila trestné stíhanie voči vtedy 94-ročnému Škultétymu vzhľadom na jeho vysoký vek a nízku aktivitu počas vojnových rokov.
Význam piesne "Nad Tatrou sa blýska"
Pieseň s pôvodným incipitom "Ponad Tatrou blyská" vznikla ako literárna reakcia na udalosti z rokov 1843-1844, spojené so zákazom pôsobenia Ľudovíta Štúra na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu. Táto udalosť viedla k odchodu časti študentov, ktorí sa neskôr pri rozlúčke s Bratislavou na melódiu ľudovej piesne "Kopala studienku" spievali text Janka Matúšku.
Báseň má dve alegorické roviny: v prvej strofe "hromy" symbolizujú nepriateľské sily, ktoré majú Slováci "zastaviť", zatiaľ čo v druhej strofe "blesky hromu" majú pozitívny, iniciačný význam - búrka má prebudiť "spiace" Slovensko.
Text piesne prešiel zložitým vývojom. Prvýkrát vyšla v roku 1849 na letáku v Banskej Bystrici, neskôr ju publikoval aj Daniel Lichard v svojej Domovej pokladnici, pričom upravil druhý verš prvej strofy na "veď sa ony stratia". V roku 1862 Michal Chrástek zaradil báseň do svojej antológie Veniec národných piesní slovenských, čím kodifikoval jej chápanie ako zľudoveného popevku.
Ponad Tatru blýska - predchodca slovenskej hymny + text
Otázka autorstva sa otvorila v roku 1906, keď Jozef Škultéty publikoval báseň v zborníku Pamätník K. Kuzmányho ako dielo oslávenca. Neskôr v roku 1908 v zborníku Veneček slovenských národných piesní pripísal autorstvo Kuzmánymu. Následná polemika literárnych historikov, ktorá trvala až do 20. rokov 20. storočia, bola predbežne uzavretá v prospech Matúškovho autorstva po objavení rukopisných zborníkov z roku 1844, aj keď texty neboli priamo podpísané.
Text piesne "Nad Tatrou sa blýska" bol oficiálne kodifikovaný ako hymnický rozhodnutím Ministerstva národnej obrany z 13. decembra 1918. Pôvodne sa používalo aj významovo nesprávne čítanie prvej strofy. V decembri 1930 Ministerstvo školstva a národnej osvety stanovilo, že štátnou hymnou je česká pieseň "Kde domov můj" a slovenská "Nad Tatrou sa blýska" je jej druhou strofou. Ústava Slovenskej republiky z roku 1992 kodifikovala ako hymnický text prvé dve strofy Matúškovej básne, pričom prijala čítanie druhého verša prvej strofy ako "Zastavme ich bratia".
tags: #veniec #slovenskych #narodnych #piesni #skultety #vyznam