Odkaz diktátora Josifa Stalina aj desaťročia po jeho smrti naďalej silno rezonuje v ruskej spoločnosti, čo potvrdzujú aj nedávne udalosti. Ruská komunistická strana požiadala prokuratúru a tajnú službu (FSB) o vyšetrovanie smrti Josifa Stalina, ktorý zomrel presne pred 71 rokmi, 5. marca 1953. Podľa „Komunistov Ruska“ stáli za smrťou sovietskeho diktátora západné tajné služby, informuje ruská agentúra RIA Novosti. Na 71. výročie Stalinovej smrti sa strana obrátila na generálnu prokuratúru a FSB so žiadosťou o prešetrenie možného zapojenia západných tajných služieb do jeho usmrtenia. Tento krok podčiarkuje pretrvávajúcu snahu určitých kruhov o **glorifikáciu** Stalina a reinterpretáciu dejín.
Josif Vissarionovič Stalin (rus. Иосиф Виссарионович Сталин; rodným menom gruz. იოსებ ბესარიონის ძე ჯუღაშვილი - Ioseb Besarionis dze Džugašvili) bol sovietsky politik, revolucionár a diktátor, ktorý viedol Sovietsky zväz od roku 1924 až do svojej smrti v roku 1953. Narodil sa 18. decembra 1878 v meste Gori v Ruskom impériu (dnes na území Gruzínska). Predtým, než vstúpil do marxistickej Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany, navštevoval Teologický seminár v Tiflise. Pre Leninovu boľševickú frakciu získaval prostriedky prostredníctvom bankových lúpeží a inej trestnej činnosti. Po Leninovej smrti v roku 1924 zvíťazil v boji o vedenie nad svojimi súpermi a počas 30. rokov 20. storočia skonsolidoval moc, stávajúc sa **absolútnym diktátorom**.
Totalitný režim a rozsiahle represie
Sovietsky diktátor má na svedomí ohromné množstvo tyranie, zabíjania a krvavú históriu. Podľa odhadov bolo za Stalina uväznených z politických dôvodov takmer štyri milióny obyvateľov, 786-tisíc z nich bolo popravených. Stalin osobne nechal zastreliť vyše 44-tisíc ľudí vrátane väčšiny svojich spolupracovníkov. Celkovo **Stalinské represie** postihli v ZSSR podľa organizácie Memorial až 17 miliónov ľudí.
Jeho režim spôsobil na Ukrajine v rokoch 1932-33 **hladomor**, ktorý je uznaný ako genocída. Stalinove päťročné plány, ktoré začali v roku 1928, viedli k násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva, rýchlej industrializácii a vytvoreniu centralizovanej plánovanej ekonomiky. Hoci Stalinovo vedenie prispelo k rýchlej industrializácii a víťazstvu nad nacistami v druhej svetovej vojne, následkom jeho tvrdej tridsaťročnej diktatúry zomreli milióny ľudí. Za pokrok zaplatili milióny ľudí životom. Podľa súčasného odhadu historikov si Stalinova politika vyžiadala medzi tromi až 8,7 milióna obetí.
V roku 1939 jeho vláda podpísala **pakt Molotov-Ribbentrop** s nacistickým Nemeckom, čím umožnila sovietsku inváziu do Poľska na začiatku druhej svetovej vojny. Sovietsky zväz sa podpísaním paktu snažil získať čas na vybudovanie vojenskej sily a prípravu na nevyhnutnú vojnu s Nemeckom.
Stalin zomrel vo veku 74 rokov. 1. marca 1953 ho našli v dači v Kunceve pri Moskve ležať na podlahe. Bol ochrnutý a nehovoril, lekára však prítomní zavolali až na druhý deň, keď sa jeho stav nelepšil. Zomrel po mozgovej príhode 5. marca 1953.
Stalin ako symbol víťazstva a veľmoci
Napriek všetkému je diktátor a jeho totalitný režim v Rusku často **glorifikovaný**. Stalin má v Rusku zvláštne postavenie, ktoré je pre spoločnosti kriticky pristupujúce k svojim dejinám, ťažko uchopiteľné. Stalin je symbolom epochy, na ktorú je drvivá väčšina Rusov najviac hrdá. Je figúrou stojacou pri fundamente súdobej identity zjednocujúcej modernú ruskú spoločnosť. Touto celoruskou identitou je hrdosť na víťazstvo v druhej svetovej vojne, ktoré je symbolom sily a historického nároku na veľmocenské postavenie.
Stalin je vnímaný ako vodca Sovietskeho zväzu, ktorý ako jediný - aspoň v ruskom ponímaní aktívne stimulovanom propagandou - porazil nacistické Nemecko. Priniesol víťazstvo sovietskemu ľudu a celému svetu a tým povzniesol ZSSR medzi popredné svetové veľmoci. „Víťazstvo nad nacizmom dáva vládnej moci, ale aj ruskej spoločnosti morálny kapitál na pocit nadradenosti. Stalin vystupuje ako organizátor víťazstva, ako symbol triumfu, bez ktorého by vojna nebola vyhraná,“ povedal sociológ Lev Gudkov.
Ruský ultranacionalistický spisovateľ Alexandr Prochanov v rozhovore pre petrohradský web Fontanka z augusta 2011 opísal význam Stalina slovami: „To, že Stalin zvíťazil v roku 1945, z neho urobilo pomazaného Bohom. Veď to bola svätá vojna, sväté víťazstvo. V jej strede bol fakticky svätý pomazaný.“ Pre mnohých Rusov má Stalin rozmer „spasiteľa“.
Ambivalentné vnímanie a rastúca popularita
Osobný vzťah k Stalinovi je v Rusku často prekvapivo komplexný. Napríklad, hoci mnoho Rusov vie, aké zločiny spáchal, Stalina majú radi po svojom. Sociológovia reflektujú, že jeho podpora odvtedy v ruskej spoločnosti rastie. Počas Putinovej vlády popularita Stalina rastie.
Prieskumy verejnej mienky a naratívy
- V televíznej ankete o najväčšiu osobnosť ruskej histórie „Imia Rossiji“, organizovanej štátnym kanálom Rossija v roku 2008, sa Stalin dlho držal v diváckom hlasovaní na prvom mieste. Oficiálna verzia uvádzala, že hlasy Stalinovi nahnali hackeri, a z prednej priečky sa prepadol na „iba“ tretie miesto.
- V roku 2012, keď Rusko zažívalo návrat Vladimira Putina do Kremľa a doznievali mnohotisícové demokratické protivládne protesty, sa Stalin v prieskume ruskej nezávislej sociologickej agentúry **Levada Centr** umiestnil na prvom mieste ako najvýznamnejšia osobnosť všetkých čias a národov. O druhé miesto sa podelil Vladimir Iľjič Lenin s cárom Petrom Veľkým. Tretí skončil Alexandr Puškin.
- Posledných viac ako desať rokov nikto nemohol Stalina z trónu najvýznamnejšej osobnosti ruských dejín zvrhnúť. Popularita „prozápadného“ cára Petra Veľkého pritom v prieskumoch paradoxne klesá.
- Podľa prieskumov **Levada Centra** malo v roku 2021 až 71 % ruských respondentov k Stalinovi pozitívny postoj.
Stalin ako symbol spravodlivosti a poriadku
Okrem takmer všeobecne akceptovaného vnímania Stalina ako strojcu víťazstva v druhej svetovej vojne je Stalin často považovaný aj za symbol spravodlivosti. S nadsadením sa dá povedať, že je akýsi „sovietsky Jánošík“. Sociológ Gudkov vysvetľuje: „Sympatie k Stalinovi a sovietskej minulosti sú paradoxne príznakom kritického vzťahu k súčasnosti. Za Stalina bol poriadok, za Stalina nebola zločinnosť, vládna moc nebola skorumpovaná. Stalin vystupuje ako protipól k súčasnému režimu, používaný sa na kritiku súčasných poriadkov v Rusku.“ S touto tézou súhlasí aj antropologička Archipovová: „Čím viac ľudia pociťujú nedostatok očakávanej starostlivosti od súčasného štátu, tým viac sa objavujú argumenty ako ,ale Stalin sa staral o sovietsky ľud‘.“ Tento pocit kritiky súčasnosti sa prejavuje aj v názoroch občanov: „Za Stalina sa náš život každým dňom zlepšoval. Medzi ľuďmi boli dobré a hrejivé vzťahy. A čo sa deje dnes? Ceny nezastaviteľne rastú. Človek je človeku vlkom,“ povzdychla si vtedy na mítingu pod Stalinovou bustou veteránka práce Anna Puchovová.
Minimalizácia represií a nevedomosť mladých
V kontexte **glorifikácie** sa **Stalinské represie** pomaly, ale isto odsúvajú do pozadia a bagatelizujú. Primárne je „Stalinovo víťazstvo“. Ako pred troma rokmi zistila ruská sociologická agentúra **Levada Centr**, Rusi vo veku od 18 do 24 rokov, teda generácia „Putinových detí“, majú vo veľkej miere matné povedomie o represiách panujúcich v Sovietskom zväze za Stalinovej vlády. Štyridsaťjeden percent mladých respondentov o brutalite sovietskeho režimu vedelo málo alebo vôbec nič.
Volgograd a oficiálny postoj Kremľa
Mýtus z druhej svetovej vojny propagovaný kremeľským režimom má však svoje limity. Stalin môže byť jeho súčasťou, ale nesmie sa oživovať jeho kult. Cár je v Rusku totiž iba jeden. Sovietsky vodca sa preto nedočkal pocty najväčšej - jeho meno neozdobilo názov mesta Volgograd, ktorý sa ešte šesť dekád predtým nazýval Stalingradom.
Začiatkom tohto roka si Rusko pripomínalo okrúhle výročie bitky o Stalingrad. Ruskými médiami prebehla informácia, že na počesť tohto výročia Volgograd dostane svoj predchádzajúci názov. Kremeľ sa však rozhodol inak a iniciatívu zatrhol. Štátna sociologická agentúra VCIOM narýchlo vypracovala prieskum verejnej mienky, podľa ktorého 67 percent obyvateľov Volgogradu si zmenu názvu mesta neprialo. Tlačový hovorca Kremľa Dmitrij Peskov dodal, že k premenovaniu Volgogradu na Stalingrad treba pristupovať veľmi opatrne.
V skutočnosti sa dá predpokladať, že premenovanie si nepriali ruské úrady. Nedá sa totiž povedať, že by výrazne podporovali umiestňovanie Stalinových sôch vo verejnom priestore či iné podoby jeho vychvaľovania. Ruská antropologička Alexandra Archipovová uvádza: „Spravidla sa tomu predstavitelia mestských úradov bránia, sú najmä proti zriadeniu [Stalinovho] pomníka na štátnom pozemku. Za týmito iniciatívami stoja buď lokálne stranícke kádre - miestna bunka komunistickej strany -, alebo skupina obyvateľov, ktorých nespája členstvo v nejakej strane.“ Často sa na postavenie Stalinovej sochy skladajú sami obyvatelia danej dediny alebo mesta.
Stalinova zahraničná politika a začiatok Studenej vojny
Podľa historika Vladimira O. Pechatnova preukázal stalinský systém za druhej svetovej vojny schopnosť zhromaždiť potrebné zdroje, udržať disciplínu a konať pod ohromným tlakom. Posilnil svoj ideologický vplyv v Európe a prestíž sovietskej vojenskej mašinérie sa preniesla aj na spriaznené komunistické strany. Sovietsky zväz získal štatút veľmoci a participoval na rozhodnutiach Veľkej koalície. Vojna však podľa Pechatnova obnažila aj sovietske strategické slabiny - ľahko priepustné hranice, zlý prístup ku kľúčovým námorným trasám aj chýbajúce kapacity na projekciu svojej vojenskej sily.
Jedným zo základných povojnových princípov sovietskej zahraničnej politiky bolo zaistenie bezpečnosti. Stalin staval na predvojnovom koncepte Sovietskeho zväzu ako jedinej socialistickej krajiny, obkľúčenej nepriateľmi a bojujúcej o prežitie. Navyše prepojil národné záujmy so záujmami svetovej revolúcie. Jeho boľševický svetonázor bol podložený staromódnou cárskou geopolitikou podľa hesla „čím viac územia, tým väčší pocit bezpečia“.
Stalin budoval sovietsku povojnovú bezpečnosť na niekoľkých územných okruhoch. Prvý pozostával z územia, ktoré Rusko stratilo po prvej svetovej vojne a znovu sa ho zmocnilo v období medzi Mníchovskou konferenciou v septembri 1938 a 22. júnom 1941 (baltské štáty, západná Ukrajina a Bielorusko, Besarábia, severná Bukovina). Sovietski povojnoví plánovači však hľadeli aj na sever, kde sa zaoberali myšlienkou vytvoriť základňu na Bornholme a Špicbergoch, a hlavne na Ďaleký východ, kde Stalin plánoval získať späť všetko, čo cárske Rusko stratilo vo vojne s Japonskom v rokoch 1904 až 1905. Na juhu chcela Moskva rozšíriť svoj vplyv v severnom Iráne, kontrolovať Bospor a Dardanely a „zachytiť sa“ v Stredomorí v niektorej z bývalých talianskych kolónií.
Pechatnov uvádza, že Stalin s Molotovom si nerobili o Západe žiadne ilúzie. Vojnovú spoluprácu považovali len za okolnosťami vynútenú a predpokladali, že ciele Západu zostávajú rovnaké ako pred vojnou - totiž zničiť Sovietsky zväz. Podľa Pechatnova sa nezmenilo ani Stalinovo presvedčenie o tom, že západný, kapitalisticko-buržoázny svet je k Moskve nielen nepriateľský, ale je aj inherentne nestabilný, náchylný k hospodárskym krízam, k vojnám a k následným sociálnym prevratom a revolúciám. Poznajúc ruskú históriu bol Stalin presvedčený, že imperialistický Západ bude opakovať obvyklý scenár - využije Rusko vo vojne, ale nedopraje mu reálne zisky po jej skončení. Po vojne sa preto rozhodol tvrdo vyjednávať.
Stalin dúfal, že aspoň určitý čas bude presadzovať svoje geopolitické záujmy v spolupráci so Západom. Ešte počas vojny sa mu zapáčila Rooseveltova nikdy nezrealizovaná myšlienka „štyroch policajtov“, spočívajúca v rozdelení sveta na sféry vplyvu. Prvou ranou pre Stalinovu povojnovú stratégiu bola podľa Pechatnova Rooseveltova smrť v apríli 1945. Jeho nástupca Truman sa od začiatku správal k Stalinovi chladne a s jeho nástupom začali zo Stalinovej perspektívy prvé väčšie spory, napríklad zrušenie zmluvy **Lend-Lease**. Stalin to vnímal ako politický nátlak a v podstate nepriateľský krok.
Hoci výsledná bilancia Postupimskej konferencie (od 17. júla do 2. augusta 1945) nevyzerala pre Moskvu neúspešne, situácia sa zhoršila. Spojené štáty zvrhli atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, prestali byť vzdialenou transatlantickou mocnosťou a mohli ZSSR priamo ohroziť. Americký postup tiež signalizoval, že sa s Moskvou pravdepodobne nebude chcieť deliť o podiel na okupácii Japonska či automaticky potvrdiť sovietske územné zisky na Ďalekom východe, na ktorých sa Stalin dohovoril s Rooseveltom na Jaltskej konferencii. Stalin to vnímal tak, že nová americká strategická ofenzíva (s atómovou podporou) ohrozuje sovietske záujmy na Ďalekom východe. Rastúca neochota Západu k ústupkom a obhajovanie svojich záujmov však Stalinovi umožnilo prezentovať doma novú hrozbu zvonku, čím mohol nasmerovať svoju krajinu k novej mobilizácii, disciplíne a k budovaniu vojensko-priemyselnej bázy.
Začiatok roka 1946 signalizoval na sovietskej strane dôležitý posun smerom k rozpadu Veľkej aliancie. Odpoveďou mu bol verejnosti oveľa známejší Churchillov prejav vo Fultone v Missouri z marca 1946. Stalina utvrdil v jeho podozrení, že Američania spolu s Britmi plánujú novú protisovietsku koalíciu. Podľa Pechatnova preto Stalin opustil svoju opatrnú politiku a v Iráne a v Turecku sa pokúsil čo najrýchlejšie kapitalizovať svoju zatiaľ výhodnú pozíciu. Výsledok obidvoch kríz však ukázal, že Stalinovi chýba dlhodobé strategické plánovanie - len „klopal na dvere“ okolo sovietskych hraníc, aby našiel slabé miesto.
Stalin urobil v polovici roka 1946 rad zásadných bezpečnostných rozhodnutí. Povojnovú rekonštrukciu malo doplniť zbrojenie vrátane preferovaného jadrového programu, budovanie letectva a raketových síl, financovaných predovšetkým z domácich zdrojov. Rastúce vonkajšie napätie Stalin podľa Pechatnova využíval na „uťahovanie“ skrutiek doma. V auguste 1946 sa začala kampaň proti poklonkovaniu Západu, ktorá mala brutálnym, ale účinným spôsobom „uhasiť“ akékoľvek pozostatky rešpektu či pozitívneho prijímania západnej kultúry. „Uťahovanie skrutiek“ potom prešlo do nenávistných kampaní a čistiek, podobných atmosfére rokov 1937-1938. Protizápadný hon na čarodejnice sprevádzala xenofóbia, antisemitizmus, boj proti kozmopolitizmu a všetkému cudziemu, nesovietskemu a neruskému. Stalin tak len manifestoval svoj reálny strach zo Západom podnecovaných a organizovaných „piatych kolón“.
To, že Stalin aj v priebehu roka 1947 udržoval otvorené obidve možnosti - konfrontáciu aj limitovanú spoluprácu -, dokazuje Pechatnov na rozdielnej reakcii Moskvy na dve kľúčové americké iniciatívy roku 1947 - **Trumanovu doktrínu** a **Marshallov plán**. Podľa Pechatnova videl Stalin v **Marshallovom pláne** trójskeho koňa, s ktorého pomocou by boli Američania narušili sovietsku bezpečnostnú zónu vo východnej a strednej Európe. Stalin preto zmenil svoje zámery. Na zakladajúcom zasadnutí Informbyra v Szklarskej Porębe v Poľsku v septembri 1947 vytýčil Stalinov ideológ Andrej Ždanov víziu dvoch nepriateľských táborov. Hlavnou rozbuškou na ceste k otvorenej konfrontácii sa stala nemecká otázka. Stalin sa pokúsil tento trúfalý pokus zastaviť a zaútočiť na Západ na jeho najcitlivejšom mieste, v Západnom Berlíne. Stalin hral vysokú, ale nie bezhlavo hazardnú hru. Vyvaroval sa toho, aby Američanov dotlačil k priamemu vojenskému stretu. Pohyboval sa na hrane, ale nie za ňou.
Studená vojna - príliš zjednodušená (1. časť)
Stalinova ideológia a národnostná otázka
Stalin definuje národ ako „historicky ustálené, stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na základe spoločného jazyka, územia, ekonomického života a mentálneho zloženia“. Zároveň tvrdil, že štátne spoločenstvo nie je totožné s „národným spoločenstvom“. Podľa týchto kritérií J. V. Stalin veril, že ruskí, galícijskí, americkí, gruzínski a horskí Židia netvoria jeden národ, keďže ich spája len „náboženstvo, spoločný pôvod a pozostatky národného charakteru“.
Na Kaukaze Stalin zaznamenal „celý rad národov s primitívnou kultúrou“ (Abcházci, Adjariáni, Ingilojovia, Inguši, Lezgini, Mingreliani, Svani), pre ktorých je ťažké splniť požiadavku národnej autonómie. Vyzval ich, aby sa „vyliahli z ulity malichernej národnej izolácie“ a „pozdvihli sa na najvyššie úrovne kultúry“.
V roku 1966 sovietsky a ruský historik, filozof a etnológ Ju. I. Semjonov kritizoval túto prácu I. V. Stalina a ukázal, že „nie je teoretická práca, ale jedna z mnohých populárnych brožúr vydaných v tých rokoch; nie je v ňom jediná pôvodná myšlienka; v slávnej Stalinovej štvorprvkovej definícii národa sú prvé tri črty prevzaté od K. Kautského a štvrté od O. Bauera; táto definícia je teoreticky úplne neudržateľná; časť textu v Stalinovom diele je plagiátom z diel K. Kautského a O. Bauera; Práca obsahuje množstvo hrubých nepresností a faktických chýb.“
Súčasné presahy a propaganda
Ruské štátne médiá už pred útokom na Ukrajinu dlhodobo propagovali Stalina a jeho režim. Vďaka tomu jeho popularita v krajine stále rastie. Na 70. výročie smrti sovietskeho diktátora sa na Červenom námestí v Moskve zišli priaznivci a podporovatelia bývalého vodcu. Velebili Putina za to, že sa „postavil proti nacizmu“ tak, ako to urobil jeho predchodca počas druhej svetovej vojny. Ide o súčasť ruskej propagandistickej kampane, ktorá nadväzuje na dlhú tradíciu sovietskej propagandy. Cieľom je prezentovať ruských lídrov ako bojovníkov proti nacizmu a osloboditeľov Európy. Mnohí chválili Stalina za to, že sa postavil nacizmu. Zároveň ho prirovnávali k Putinovi, ktorý sa podľa nich snaží robiť to isté na Ukrajine.
Aj keď počas Putinovej vlády popularita Stalina rastie, samotný ruský prezident sa prezentuje ako nástupca cárov, nie sovietskych vodcov. „Je to neuveriteľné, ale je to tak: opäť nás ohrozujú nemecké tanky. Znovu a znovu musíme odrážať agresiu kolektívneho Západu,“ povedal Putin počas svojho prejavu začiatkom februára vo Volgograde, bývalom Stalingrade. Odvolávanie sa na historické víťazstvá je tak jednoduchou komunikačnou stratégiou, ktorú Kremeľ používa, keď sa súčasné vojenské zlyhania na domácej scéne ťažko vysvetľujú.
Studená vojna - príliš zjednodušená (1. časť)
Gruzínsko a Stalinov odkaz
V postsovietskom priestore je iba jedna krajina okrem Ruska, kde možno nájsť prevažne tolerantný vzťah k Stalinovi. Je to jeho rodné Gruzínsko. Mesto Gori v centrálnej časti krajiny má zvláštnu stalinskú atmosféru, nájdete tu rodákovo múzeum a roztodivné suveníry so Stalinom.
Na rozdiel od Ruska však nie je Stalin súčasťou gruzínskej identity. Gruzínska spoločnosť napriek podstatným problémom mieri vytrvalo na Západ. Stalin je skôr súčasťou akéhosi koloritu, ktorý sa však príliš - s výnimkou Gori - neakcentuje. Stalin nie je gruzínskym ideálom, nie je symbolom spravodlivosti.
Dedičstvo a odkaz
Stalin patrí k najvýznamnejším osobnostiam 20. storočia, pričom jeho odkaz je hlboko sporný. Počas svojej vlády bol v rámci medzinárodného marxisticko-leninistického hnutia stredobodom rozsiahleho **kultu osobnosti**, ktoré ho uctievalo ako obhajcu socializmu a robotníckej triedy. Od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 si Stalin zachováva v niektorých postsovietskych štátoch (najmä v Rusku a Gruzínsku) určitú mieru popularity ako modernizátor hospodárstva a víťazný vojvodca, ktorý premenil Sovietsky zväz na industrializovanú superveľmoc.
Naopak, jeho režim je široko odsudzovaný za masové represie a umelo vyvolané hladomory, ktoré viedli k utrpeniu a smrti miliónov sovietskych občanov. Vďaka úspechom vo vojne a Stalinovej povojnovej politike získal Sovietsky zväz nové územia, okrem iného aj Podkarpatskú Rus, ktorú mu odovzdalo Československo, a výrazne rozšíril svoju sféru vplyvu.