Figarova svadba (v origináli Le nozze di Figaro) je názov komickej opery Wolfganga Amadea Mozarta z roku 1786. Považuje sa za jednu z najvýznamnejších opier, aké boli kedy napísané.
Úvod a základné informácie o opere
Opera Figarova svadba je komická opera v štyroch dejstvách. Jej dej sa odohráva v 18. storočí. Predlohou pre ňu bola divadelná hra La Folle Journée, ou le Mariage de Figaro od Pierre-Augustina Carona de Beaumarchaisa. Autormi diela sú Wolfgang Amadeus Mozart (hudba) a Lorenzo Da Ponte (libreto). Premiéra opery prebehla 1. mája 1786 vo Viedni. Opera je spievaná v talianskom jazyku.
Predloha a historický kontext
Divadelná hra Figarova svadba od Beaumarchaisa vznikla v roku 1775. Po tom, čo ju počas súkromného čítania počul kráľ Ľudovít XVI. a pochopil jej satiru týkajúcu sa aristokracie, bola hra zakázaná. Napriek tomu sa stala známou vďaka súkromným čítaniam a v roku 1784 bola kráľom konečne povolená, pričom sa rýchlo stala veľmi populárnou, dokonca aj medzi aristokraciou. Pre vládnucu šľachtu bolo ťažko prijateľné, že si gróf musí v závere kľaknúť na kolená, a nielen to. Hra je tiež o tom, ako šľachta postupne stráca svoj vplyv a zdedené práva. Beaumarchaisove hry, v ktorých vystupuje postava Figara, sú Le Barbier de Séville (Lazebník sevillský), Le Mariage de Figaro (Figarova svadba) a La Mere coupable (Provinilá matka). Patria medzi najdôležitejšie francúzske hry epochy, ktorú dovedne vystihujú.
Mozartova opera vznikla v období politických a spoločenských revolúcií konca 18. storočia, ktoré zásadne menili európsky svet. Mozart na myšlienky osvietenstva zakódované v librete Lorenza da Ponteho reagoval a vo svojej kompozícii novátorsky kombinoval komické momenty, drámu a zložité ansámble. Samotná opera je tak dokumentom nielen hudobného majstrovstva, ale aj odvahy otvorene komentovať dobu, v ktorej vznikala.
Dej opery (Obsah)
Dynamický dej opery vnára divákov do vzťahových zápletiek starých ako ľudstvo samo: vidíme lásku medzi Zuzanou a Figarom, Cherubína, ktorý hľadá objekt svojej lásky, grófku, ktorá sa v láske sklamala, i grófa Almavivu, starnúceho seladona a jeho neúspešné ľúbostné výboje.
Figaro a Zuzana, sluha a komorná grófa a grófky Almavivovcov, plánujú svadbu. Počas vymeriavania izby, v ktorej majú bývať, sa Zuzana zveruje Figarovi, že ju obťažuje gróf Almaviva, čo Figara rozčúli. V druhej časti si k Zuzane prichádza pre radu páža Cherubín, zamilovaný do grófky Almavivy. Gróf sa chystá poslať Cherubína do vojny, pretože sa o jeho citoch voči svojej manželke nejako dozvedel. Cherubín sa musí ukryť, lebo prichádza gróf a snaží sa dohodnúť si so Zuzanou schôdzku. Gróf ukrytého Cherubína objaví a rozkáže mu okamžite opustiť zámok.
Figaro sa snaží vrátiť grófa do náručia grófky, aby nechal Zuzanu na pokoji a umožnil ich svadbu. Situácia sa komplikuje, keď gróf skoro pristihne Cherubína v izbách grófky, kde sa mladík prezlieka do ženských šiat. Grófka sa chystá potrestať manžela a prehovorí Zuzanu, aby si dala s grófom schôdzku. Posledné dejstvo s ukrývaním sa v parku, vymenenými kostýmami oboch dám a nachystanými nástrahami prináša rad prekvapujúcich zistení. Finále opery je často vyriešené tak, že dochádza k všeobecnému pardonu.
Wolfgang Amadeus Mozart: Figarova svadba (upútavka)
Hudobné a dramaturgické majstrovstvo
Setkání Mozarta a libretistu Lorenza da Ponteho patrí ku šťastným okamihom dejín opery. Skladateľ konečne našiel libretistu, ktorý dokázal presne vyhovieť požiadavkám na prekomponované ansámble, vtipnú situačnú komiku, ale aj koncentrovanosť a stručnosť. V nasledujúcich štyroch rokoch ešte spoločne vytvorili opery Don Giovanni a Così fan tutte.
Táto komická opera v štyroch dejstvách je dokladom geniality Mozartovho hudobného myslenia, jeho kreativity, hravosti i humoru, ktorý mu bol ako vyjadrovací prostriedok veľmi blízky. Vytvoril hudbu, ktorá je živá, ľahká, majstrovsky inštrumentovaná, plná vzruchov a emócií. Tretie dejstvo má evidentný španielsky esprit fandanga, vrátane použitia kastaniet. Zriedkavé je aj otvorenie dvoch árií v štvrtom dejstve, Marcellininej a Basiliovej, ktoré sa nehrávajú bežne.
Význam a recepcia diela
Figarova svadba patrí k najúspešnejším dielam Wolfganga Amadea Mozarta a je považovaná za jedno z najhranejších diel svetovej opernej literatúry, dielo tzv. zlatého fondu svetovej opery. Hneď po premiére, ktorá prebehla vo Viedni, bola opera hraná len deväťkrát. V Prahe však bola prijatá s mimoriadnym nadšením. Leopold Mozart písal svojej dcére, že v Prahe bola opera "prevedená s takým úspechom, že orchester a spoločnosť veľkých znalcov a milovníkov hudby ho [Wolfganga] pozvala a poslala mu báseň, na neho napísanú." Aj sám Mozart o svojej pražskej návšteve v januári 1787 písal v liste priateľovi: "… tu hovoria všetci len - o Figarovi. Všetci hrajú, trúbia, spievajú, pískajú len - Figara."
Súčasné interpretácie sa snažia zachovať nadčasovosť zápletky a rozvinúť každý moment vyvierajúci z hudby. Koncepcie často vychádzajú z princípov barokového divadla, pričom sú vynaliezavé a zmysluplné, nachádzajú nekazdodené pointy a vyvolávajú úsmev publika. Opera je predsa len buffa, ale s delikátnym, aj keď niekedy štipľavejším humorom. Moderné inscenácie sa zameriavajú na dynamiku zmien scén, ktoré podporujú akčnosť deja. Pracujú s detailmi, ako je napríklad symbolika kvetov, a cizelujú profily postáv.
