Ochrana životného prostredia je jednou z najpálčivejších globálnych výziev, ktorá si vyžaduje pozornosť na národnej aj medzinárodnej úrovni. Zahŕňa nielen legislatívne úpravy a správu chránených území, ale aj riešenie rozsiahlych dopadov ľudskej činnosti, vrátane tých, ktoré vznikajú v dôsledku ozbrojených konfliktov. Kľúčovú úlohu zohrávajú medzinárodné dohovory, ktoré sa snažia minimalizovať environmentálne škody a chrániť nenahraditeľnú biologickú diverzitu.
Národná legislatíva a ochrana prírody na Slovensku
Kontroverzia okolo novely zákona o ochrane prírody
V slovenskom kontexte sa ochrana životného prostredia stretáva s vlastnými výzvami. Napríklad, z novely zákona o ochrane prírody, o ktorej mala v stredu (29. 5. 2019) rokovať vláda, vypadol zámer, aby pozemky v chránených územiach prešli do správy štátnej ochrany prírody. Na tento fakt upozornili mimovládne organizácie ako WWF Slovensko, Inštitút pre ochranu prírody, BROZ, SOS/BirdLife, Iniciatíva My sme les a OZ Prales. Označili za "veľkú škodu", že Ministerstvo životného prostredia ustúpilo od snahy presunúť pozemky pod ochranu prírody aspoň v piatom - najprísnejšom stupni ochrany prírody.
Organizácie sú tiež presvedčené, že ministerstvo porušilo práva verejnosti vyplývajúce zo zákona o tvorbe právnych predpisov a legislatívnych pravidiel vlády. Predstavitelia ministerstva totiž pristúpili k rozporovým rokovaniam o hromadnej pripomienke len formálnym spôsobom, a to napriek nebývalému záujmu verejnosti. Ochranári v pripomienke žiadali skorší presun štátnych pozemkov pod Štátnu ochranu prírody (ŠOP) SR, ako aj skoršiu platnosť zákazov súvisiacich s lesným hospodárením v chránených územiach. Chceli tiež viac chrániť krajinný ráz a zakázať poľovať či loviť ryby od štvrtého stupňa ochrany.
Životné prostredie a ozbrojené konflikty
Historický kontext a trvalý odkaz vojny
Hoci ľudstvo vždy počíta svoje vojnové obete v podobe ranených a mŕtvych vojakov či civilistov, netreba zabúdať aj na druhú tvár vojny - životné prostredie. Napriek ochrane poskytovanej niekoľkými dohovormi a právnymi nástrojmi, životné prostredie naďalej zostáva tichou obeťou ozbrojených konfliktov na celom svete. Už od rímskych čias, kedy bolo v roku 146 pred n.l. po tretej púnskej vojne Kartágo zrovnané so zemou a posolené ako znak toho, že tu už nikdy viac nemá stáť mesto, až do dnešných čias znižovania výroby potravín, rabovania irackých jadrových zariadení a spaľovania ropných vrtov, je sprievodným a trvalým odkazom vojny práve ničenie životného prostredia. Mnoho menej známych, ale nemenej významných aktov bojujúcich štátov súvisí so znečistením vody a pôdy.
Hodnotenie dopadov a úloha OSN
Program Spojených národov pre životné prostredie (UNEP - United Nations Environment Programme) vykonal od roku 1999 množstvo hodnotení s cieľom určiť dopad vojny na životné prostredie. Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo 6. november za Medzinárodný deň prevencie vykorisťovania životného prostredia vo vojne a ozbrojených konfliktoch.
Medzinárodné humanitárne právo a ochrana životného prostredia
Princípy a rozsah medzinárodného humanitárneho práva
Medzinárodné humanitárne právo (MHP) je súbor noriem spoločne dohodnutých štátmi s cieľom maximálne humanizovať vojnu a zmierniť jej následky, prípadne aj vojnu vylúčiť. Vzťahuje sa na obete ozbrojených konfliktov, ktorými treba rozumieť ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl, zajatcov, civilistov, teda tých, ktorí sa priamo nezúčastňujú vojenských akcií. MHP sa vzťahuje iba na ozbrojené konflikty a nezahŕňa občianske vojny či vnútroštátne napätie. Okrem toho sa uplatňuje len po tom, čo konflikt začal, a rovnako pre všetkých.
Právo tiež rozlišuje medzi medzinárodným ozbrojeným konfliktom, v ktorom sú zapojené najmenej dva štáty, a nemedzinárodným ozbrojeným konfliktom, ktorý je obmedzený na územie jedného štátu a zahŕňa boj nevládnych ozbrojených skupín navzájom. Medzinárodný ozbrojený konflikt je predmetom rozsiahlych pravidiel, ktoré sú uvedené v zmluvách medzinárodného humanitárneho práva, pričom právna regulácia vnútorných ozbrojených konfliktov je menšia.
Výzvy v aplikácii na ochranu životného prostredia
Tento rozdiel predstavuje významnú výzvu pre použiteľnosť a presadzovanie medzinárodného humanitárneho práva pre ochranu životného prostredia. Zatiaľ čo medzinárodné humanitárne právo bolo veľmi rozvinuté v ére medzištátnych konfliktov, prevažná väčšina konfliktov sú dnes vnútroštátnych. Mnohé zákony sú preto nepoužiteľné, alebo oveľa menej obmedzujúce pri aplikácii na vnútorné konflikty. Napriek tomu vnútorné konflikty najviac súvisia so životným prostredím. Nedávny výskum naznačuje, že najmenej štyridsať percent všetkých vnútroštátnych konfliktov v posledných šesťdesiatich rokoch súvisí s prírodnými zdrojmi. Ďalším problémom je, že len veľmi málo ustanovení rieši otázky životného prostredia priamo.
Medzinárodné právne nástroje pre ochranu životného prostredia vo vojne
Dodatkový protokol k Ženevským dohovorom (1977)
Rokovania ohľadom prijatia Dodatkového protokolu k štyrom Ženevským dohovorom z roku 1949 sa konali na pozadí rôznych vojen národného oslobodenia (napr. Vietnam) s cieľom zakotviť ešte väčšiu ochranu obetí medzinárodných i nemedzinárodných konfliktov. Podľa článku 35 tohto Protokolu je zakázané používať metódy alebo prostriedky vedenia vojny, ktoré sú určené alebo možno očakávať, že spôsobia rozsiahle, dlhodobé a vážne škody na životnom prostredí. Tu sa prvýkrát stretávame s termínmi:
- rozsiahle - zahrňujúce oblasť v rozsahu niekoľkých stoviek štvorcových metrov,
- dlhodobé - trvajúce po dobu niekoľkých mesiacov,
- vážne - teda významné narušenie alebo poškodenie ľudského života, prírodných, ekonomických prostriedkov alebo iných aktivít.
Tieto pojmy sa opakujú aj v ďalších dohovoroch, avšak je potrebné dodať, že na rozdiel od iných tu je použitá spojka „a“, ktorá vyjadruje kumulatívnosť tejto povinnosti a zároveň prísnosť ustanovenia, keďže protiprávnym konaním by mohlo byť len také správanie, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu všetkých troch pojmov naraz. Na článok nadväzuje aj článok 55, v ktorom sa ďalej spomína povinnosť zabezpečiť ochranu životného prostredia pred rozsiahlymi, dlhodobými a vážnymi škodami.
Dohovor ENMOD: Zákaz zmien životného prostredia pre vojenské účely (1977)
18. mája 1977 schválilo XXXI. zasadnutie Valného zhromaždenia OSN v Ženeve Dohovor o zákaze vojenského alebo akéhokoľvek iného nepriateľského použitia prostriedkov meniacich životné prostredie (ENMOD). Jeho prijatiu predchádzali intenzívne dvojročné rokovania, a to i za aktívnej účasti Československa. Rokovanie sa uskutočnilo na základe vyhlásenia najvyšších predstaviteľov Sovietskeho zväzu a USA pri ich stretnutí v Moskve v júli 1974. Obidve strany vtedy konštatovali, že ovplyvňovanie životného prostredia a podnebia by mohlo viesť k rozsiahlym, dlhodobým a vážnym následkom pre blaho ľudstva.
Z vojenského hľadiska ENMOD zabraňuje nebezpečnému vývoju v novej oblasti zbrojenia, zameraného na umelé vyvolávanie rozsiahlych deštruktívnych zmien v životnom prostredí. Konkrétne sa to týka napríklad umelého vyvolania zemetrasenia, vyvolania morskej vlny, tornád, narušenia ekologickej rovnováhy v akejkoľvek oblasti, zmeny elementov počasia, umelých zmien stavu vrstvy ozónu alebo ionosféry a podobne.
Každý zmluvný štát sa podľa článku 1 tohto Dohovoru zaväzuje neuchyľovať sa k vojenskému alebo akémukoľvek inému nepriateľskému použitiu prostriedkov meniacich životné prostredie, ktoré majú rozsiahle, dlhodobé alebo vážne následky ako prostriedky ničenia, spôsobenia škody alebo ujmy ktorémukoľvek inému zmluvnému štátu. Opäť sú tu použité spomínané tri termíny rozsiahle, dlhodobé, vážne, ale v tomto prípade je ich význam použitím spojky „alebo“ pozmenený. Pojem prostriedky meniace životné prostredie sa vzťahuje na všetky prostriedky vyvolávania zmien zámerným riadením prírodných procesov, dynamiky, zloženia alebo štruktúry Zeme, vrátane jej biotopu, litosféry, hydrosféry, atmosféry a kozmického priestoru.
Obmedzenie konvenčných zbraní s nadmernými účinkami
V roku 1980 bol prijatý prvý medzinárodný dohovor, ktorý spresňuje, aké zbrane dokážu spôsobiť účinky nadmerného zranenia a zbytočné útrapy. Je zrejmé, že tento zákaz sa vzťahuje na bojové prostriedky, účinky ktorých prekračujú medze vojnovej účelnosti. Dohovor má rámcovú povahu a s cieľom jeho spresnenia bolo k nemu prijatých päť dodatkových protokolov. Mnohé zbrane majú potenciál spôsobiť vážne a trvalé škody na životnom prostredí. Obmedzenie ich rozvoja a použitia teda nepriamo chráni životné prostredie. Ide napríklad o zbrane z rádioaktívneho materiálu, smrtiace chemické a bakteriologické zbrane a všetky zbrane, ktoré budú vyvinuté v budúcnosti a budú mať zrovnateľnú deštrukčnú povahu ako atómové alebo iné vyššie uvedené zbrane.
Regulácia chemických zbraní
Ako kolektívna reakcia na značné škody a hrôzy, ktoré takéto zbrane dokázali napáchať počas prvej a druhej svetovej vojny, štáty prijímali a prijímajú mnohé medzinárodné konvencie o zákaze ich používania.
Agent Orange: Tragický príklad
Agent Orange je kódové označenie pre zmes látok s herbicídnymi a defoliačnými (predčasné ukončenie procesu vegetácie) účinkami. V rokoch 1962 až 1971 túto zmes používali americké vojská v južnom Vietname, Laose a Kambodži na zničenie vegetácie v rozsiahlych oblastiach, čo by umožnilo efektívnejšie bombardovanie pozícií a odhalilo zásobovanie nepriateľských jednotiek. Aplikoval sa z lietadiel, vrtuľníkov aj pozemných vozidiel. Celkom išlo o 70 tisíc ton herbicídov. Počas vojny vo Vietname nebola známa toxicita tejto látky ani jej účinky na ľudský organizmus. Americká armáda napríklad dovoľovala vojakom, aby prázdne plechovky od herbicídov používali na pitnú vodu. Velitelia jednotiek, ktoré s týmito látkami manipulovali, dokonca potvrdzovali pred novinármi jej neškodnosť tým, že ju ochutnávali.
Ženevský protokol (1925) a Dohovor o chemických zbraniach (1993)
Chemické zbrane sú zbrane, ktoré využívajú rôzne chemické zlúčeniny na spôsobenie hromadnej straty živej sily, sťaženie bojovej činnosti vojsk, zamorenie bojovej techniky, terénu a objektov v ňom. Poškodzujú vodu a pôdu na niekoľko týždňov až mesiacov v závislosti od počasia. Sú to látky kvapalného, plynného, tuhého skupenstva, ktoré nemusia spôsobiť deštruktívne účinky prostredníctvom výbušnej sily. Tieto zbrane boli použité už v prvej svetovej vojne. V máji 1915 v bitke pri belgickom meste Ypres použila nemecká armáda novú smrtiacu zbraň - chlór. Podľa tohto mesta bol nový plyn nazvaný yperit. Odvtedy sa začali v imperialistických krajinách vyrábať chemické zbrane vo veľkom množstve, aby v prípade vojny mohli byť použité ako zbrane hromadného ničenia.
Protokol bol prijatý v Ženeve na konferencii Ligy národov 17. júna 1925. Nadväzuje na všeobecne uznávanú zásadu zákazu používania neľudských zbraní a krutých metód bojovania. Signatárske krajiny majú na zreteli, že užívanie dusivých, otravných alebo podobných plynov, kvapalín, hmôt je odsúdenia hodné. Ak použitie chemických a biologických zbraní môže spôsobiť poškodenie životného prostredia, protokol zároveň zabezpečuje určitú úroveň ochrany prírody v priebehu ozbrojeného konfliktu. Smrtiaci prostriedok je navrhnutý tak, aby zranil alebo diskvalifikoval nepriateľa, narušil užívanie určitej oblasti terénu, či rýchlo zabil vegetáciu a tak znemožnil jej využívanie pre krytie a utajovanie. Môžu byť tiež namierené proti poľnohospodárstvu a chovu hospodárskych zvierat na podporu hladu a hladovania.
Protokol však trpí zásadnými chybami. Po prvé, len použitie chemických a biologických prostriedkov v boji je zakázané, s výnimkou výskumu, vývoja, skladovania a vlastnenia takýchto zbraní. Po druhé, chýbajú kontrolné mechanizmy a opatrenia na stanovenie zodpovednosti za porušenie, čím obmedzujú jeho schopnosť slúžiť ako odstrašujúci prostriedok. Napriek výhradám otvoril dvere k lepším a novším úpravám.
Dohovor o zákaze vývoja, výroby, hromadenia a použitia chemických zbraní a o ich zničení (CWC) bol prijatý rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov 30. novembra 1992. Na podpis bol otvorený v Paríži 13. januára 1993. Jeho hlavným cieľom je zakázať zmluvným štátom za každých okolností vyvíjať, vyrábať, inak získavať, hromadiť chemické zbrane, priamo či nepriamo ich komukoľvek poskytovať a používať. Vzťahuje sa to na všetky chemické zbrane, ktoré zmluvný štát vlastní alebo má v držbe, alebo ktoré sú umiestnené na ktoromkoľvek mieste pod jeho jurisdikciou alebo kontrolou. Dohovor stanovuje prostriedky overovania, či zmluvné strany neobnovujú výrobu a skladovanie zbraní, a ak by takáto situácia nastala, má sa riešiť pomocou mierových prostriedkov. Nakoniec ukladá požiadavku, aby štáty zničili existujúce chemické zbrane a výrobné zariadenia, a to najneskôr do 10 rokov po nadobudnutí platnosti dohovoru.
Zákaz biologických zbraní (1972)
Dohovor o zákaze vývoja, výroby a hromadenia zásob bakteriologických, biologických a toxínových zbraní a o ich zničení (BWC) bol prijatý 10. apríla 1972 v Londýne, Moskve a Washingtone. Platnosť nadobudol dňa 26. marca 1975. Každý zmluvný štát tohto Dohovoru sa zaväzuje, že nebude nikdy a za nijakých okolností vyvíjať, vyrábať, hromadiť alebo akýmkoľvek spôsobom získavať a prechovávať mikrobiologické alebo iné biologické agensy, toxíny akéhokoľvek pôvodu či spôsobu výroby, a to takých druhov a v takom množstve, ktoré nie sú určené pre preventívne, ochranné alebo iné mierové účely. Ak štát takéto látky vlastní, prípadne sú pod jeho jurisdikciou, kontrolou, podľa článku 2 Dohovoru sa zaväzuje zničiť ich alebo previesť na mierové účely čo najskôr, najdlhšie však do deviatich mesiacov po nadobudnutí platnosti Dohovoru.
Umenie vojny: Biologická vojna
Kontrola a obmedzenie jadrových zbraní
Jadrové zbrane (alebo atómové zbrane) sú všetky zbrane využívajúce lavínovité, neriadené uvoľňovanie jadrovej energie. Patria medzi najnebezpečnejšie a najúčinnejšie zbrane. Prvýkrát boli použité 6. a 9. augusta 1945 v japonských mestách Hirošima a Nagasaki americkou armádou. Postupne boli a sú uzatvárané zmluvy, ktoré zakazujú skúšky jadrových zbraní, ich šírenie a vymedzujú pásma bez jadrových zbraní.
Posudok Medzinárodného súdneho dvora (1996)
Posudok Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) vo veci zákonnosti hrozby a použitia jadrových zbraní (Legality of the Threat or Use of Nuclear Weapons) z roku 1996 riešil otázku predloženú Valným zhromaždením OSN a to, či je hrozba alebo použitie jadrových zbraní podľa medzinárodného práva prípustné za akýchkoľvek okolností. Nejednotný posudok znel nasledovne: Nie je obvyklé ani bežné, aby medzinárodné právo formulovalo univerzálny zákaz hrozby alebo použitia jadrových zbraní ako taký. Hrozba sily alebo použitia jadrových zbraní by vo všeobecnosti bola v rozpore s pravidlami medzinárodného práva ozbrojených konfliktov a medzinárodného humanitárneho práva, avšak s ohľadom na súčasný stav MSD nemôže dôjsť k záveru, či hrozba alebo použitie jadrových zbraní by bolo legálnym alebo nelegálnym postupom za extrémnych okolností, akou je aj sebaobrana, kde v samotnej stávke by bolo prežitie štátu. Práve tento posledný výrok MSD bol najproblematickejším. Hlasovanie v tejto otázke prebehlo s výsledkom 7:7. Časť sudcov bola toho názoru, že takéto konanie je správne len ako posledná možnosť v extrémnych prípadoch, napr. ak je ohrozená samotná existencia štátu. MSD nezistil existenciu žiadnych zmlúv, ktoré by všeobecne zakazovali držanie jadrových zbraní. Zmluvy o obstaraní, výrobe, držbe, testovaní len upozorňujú na zvyšujúce sa obavy spoločenstva z týchto zbraní, ale nepredstavujú všeobecný zákaz samy o sebe. Sú predzvesťou pre potrebu jeho prijatia do budúcna. Z obdobných úvah vychádzala OSN pri prijímaní tzv. Deklarácie o zákaze používania nukleárnych a termonukleárnych zbraní.
Zmluva o nešírení jadrových zbraní (1968)
Zmluva o nešírení jadrových zbraní (NPT) bola prijatá rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov 12. júna 1968. Platnosť nadobudla 5. marca 1970. Jej depozitármi sú Ruská federácia, USA a Veľká Británia. Štáty vlastniace jadrové zbrane sú štáty, ktoré uskutočnili výbuch vlastnej jadrovej zbrane alebo iného jadrového výbušného zariadenia pred 1. 1. 1967. Ide o 5 jadrových mocností - USA, Rusko, Francúzsko, Veľká Británia, Čína.
Štáty vlastniace jadrové zbrane sa zaväzujú nepredávať nikomu jadrové zbrane alebo iné jadrové výbušné zariadenie, ani nikomu neodovzdávať kontrolu nad týmito zbraňami alebo jadrovými výbušnými zariadeniami, a to ani priamo, ani nepriamo. Štáty majú ďalej povinnosť žiadnym spôsobom nepodporovať, nepodnecovať a nepovzbudzovať akýkoľvek štát nevlastniaci jadrové zbrane k výrobe alebo k získaniu jadrových zbraní alebo iných jadrových výbušných zariadení žiadnym iným spôsobom, alebo k získaniu kontroly nad týmito zbraňami alebo výbušnými zariadeniami. Na druhej strane jadrové štáty môžu bez akéhokoľvek obmedzenia naďalej zdokonaľovať, zvyšovať počet a akýmkoľvek spôsobom rozvíjať vlastný jadrový potenciál a tiež šíriť jadrové zbrane medzi sebou.
Zmluvné strany berú do úvahy ničivé dôsledky, ktoré by mala pre celé ľudstvo jadrová vojna, a z toho vyplývajúcu potrebu vynaložiť všetko úsilie na odvrátenie nebezpečenstva vzniku takej vojny a urobiť opatrenia na zaistenie bezpečnosti národov. Používanie jadrových materiálov, aby nemohli byť zneužité na vojenské účely, kontroluje Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE).
Ochrana biologickej diverzity
Pojem a medzinárodný rámec
Pojem biologická diverzita zahŕňa rôznorodosť živých foriem na všetkých úrovniach - od genetickej rozmanitosti v rámci určitého druhu, cez druhovú rozmanitosť všetkých rastlín, živočíchov a mikroorganizmov, po rozmanitosť spoločenstiev organizmov v ekosystémoch. Dohovor o biologickej diverzite (Convention on Biological Diversity/CBD) vstúpil do platnosti 29. decembra 1993.
Rámcovým dokumentom Dohovoru o biodiverzite je Strategický plán pre biodiverzitu, ktorý sa prerokúva a prijíma na zasadnutiach zmluvných strán. Od roku 2001 vydáva Sekretariát Dohovoru o biodiverzite správy o stave biodiverzity pod názvom Global Biodiversity Outlook (GBO). Tretia správa o stave biodiverzity (GBO3) skonštatovala, že svet nedosiahol cieľ vytýčený do roku 2010 "výrazne znížiť mieru straty biodiverzity na globálnej, regionálnej a národnej úrovni a prispieť tak k zmierneniu chudoby pre prospech všetkého života na Zemi". Preto bol zmluvnými stranami na 10. zasadnutí prijatý nový Strategický plán pre biodiverzitu na obdobie 2011 - 2020, ktorého víziou je "žiť v súlade s prírodou" a hlavným cieľom je, aby "do roku 2050 bola biodiverzita cenená, chránená, obnovovaná a rozumne užívaná, zachovávajúc ekosystémové služby, udržiavajúc zdravú planétu a zabezpečujúc osoh pre všetkých ľudí".
Stratégia EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030
Ochrana biodiverzity a jej udržateľné využívanie je v Európskej únii dôležitou témou. V Stratégii EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030, ktorá je hlavným implementačným dokumentom EÚ Dohovoru o biodiverzite, si členské štáty stanovili za cieľ "do roku 2020 zastaviť stratu biodiverzity a degradáciu ekosystémových služieb v EÚ, obnoviť ich v najväčšom vykonateľnom rozsahu a zároveň zvýšiť príspevok EÚ k zamedzeniu straty biodiverzity v celosvetovom meradle". Okrem otázok priamo súvisiacich s ochranou rôznorodosti živej prírody, ako je napríklad sústava chránených území Natura 2000, sa webová stránka Európskej komisie (DG Environment) k biodiverzite venuje aj prierezovým oblastiam ako sú poľnohospodárstvo a biodiverzita, ekonomika biodiverzity alebo biznis a biodiverzita a iným, bez zapojenia ktorých nie je cieľ EÚ v ochrane biodiverzity možné dosiahnuť.
tags: #prihovor #o #ochrane #zivotneho #prostredia