Slávnostná akadémia v Černovej
Dňa 17. júla sa v Černovej, mestskej časti Ružomberka, uskutočnila slávnostná akadémia pri príležitosti 30. výročia prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Túto významnú udalosť zorganizovali Združenie slovenskej inteligencie a Spoločnosť Andreja Hlinku. Deklaráciu Zvrchovanosti predniesol Peter Babala, ktorý obohatil program aj o slávnostné verše.
Pri tejto príležitosti Združenie slovenskej inteligencie vydalo zbierku básní s názvom Zápas o domovinu (1989 - 1993). Zostavovateľom zbierky je historik Martin Lacko, ktorý ju spolu s bývalým poslancom NRSR Jozefom M. Rydlom, rodákom z Ružomberka, aj predstavil.
Účastníkov slávnosti pozdravil a požehnanie udelil duchovný Ján Košiar.
Historický kontext a reflexia
Autor článku, ako Slovák a syn slovenských rodičov, s radosťou privítal vyhlásenie zvrchovanosti Slovenska Slovenskou národnou radou dňa 17. júla 1992. Spomína, ako si v redakcii Katolíckych novín pripíjali na úspech Slovenskej republiky, no zároveň vyjadruje smútok nad poslancami, ktorí boli proti.
V tejto súvislosti sa autor zamýšľa nad súčasným slovenským parlamentom a kladie si otázku, či by súčasní poslanci konali rovnako, čo považuje za málo pravdepodobné.
17. júl 1992 je pre autora nezmazateľným historickým medzníkom na ceste k obnoveniu slovenskej štátnosti, ku ktorej došlo 1. januára 1993.
Autor spomína na slávnostnú atmosféru svätej omše v Dóme sv. Martina v deň vzniku Slovenskej republiky, kde pri speve „Bože, čos’ ráčil…“ videl plakať od dojatia Vladimíra Mečiara, muža, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri tomto procese.
V nadväznosti na nedávnu diskusiu medzi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom, autor vyzýva pána doktora Mečiara, aby napriek jeho pôvodnému zámeru nepísať pamäti, predsa len vydal svedectvo o udalostiach pred 30 rokmi v písomnej forme. Autor, ktorý sám vydal knihu „Mojich prvých 60 rokov“, ponúka svoju knihu ako venovanie.
Úcta k histórii a duchovné posolstvo
Autor zdôrazňuje, že sa nachádzajú v Černovej, rodisku Andreja Hlinku, a vzdávajú úctu prvým mučeníkom slovenskej samostatnosti z roku 1907.
Na rozhraní dvoch historických epoch vyzýva všemohúceho Boha, aby bol s národom, ktorý, ako každý národ s dlhou historickou a kultúrnou tradíciou, túži po štátnej zvrchovanosti.
Dňa 17. júla 1992 zazneli vo väčšine kostolov budúcej Slovenskej republiky radostné zvony. Ján Sokol, vtedy arcibiskup-metropolita, požiadal kňazov, aby použili formulár svätej omše Za vlasť.
V krátkom článku v Katolíckych novinách s názvom „Žime kresťansky a zvrchovane“ autor napísal, že to, o čo sa usilujú slovenskí politici a čo schválil parlament, Cirkev iniciovala už dávno, a dosiahla to 30. decembra 1977 vyhlásením samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie s metropolitným sídlom v Trnave.
Reflexia nad súčasnosťou a Európskou úniou
Autor vyjadruje vďaku za pokojné prežitie uplynulých tridsiatich rokov, no zároveň priznáva, že nie všetko je tak, ako si to vtedy predstavovali. Pričinu vidí v ľudskej hriešnosti a v vylučovaní Boha zo života jednotlivca i spoločnosti.
Kriticky sa stavia k Európskej únii, ktorú vníma ako „idol blahobytu a Božieho štátu“ z konca 20. storočia. Poukazuje na bezmocnosť Európy tvárou v tvár prisťahovaleckej vlne z moslimského a afrického sveta, ako aj na uzákonenie manželstiev homosexuálov v európskych parlamentoch. Pýta sa, či dnešné elity počuli o Sodome a Gomore.
Autor vyzýva k žiadaniu odpočtu od zvolených zástupcov v parlamente, aby neprijímali zákony proti zdravému rozumu a ľudskosti. Zdôrazňuje potrebu ukázať, že Slováci chcú byť zvrchovaní, slobodní a nezávislí aj od „súčasnej bruselskej diktatúry“, ktorá je podľa neho rovnako, ba možno aj viac, silná ako pražská diktatúra do roku 1993.
V kontexte vylúčenia Boha zo spoločnosti autor cituje „Otčenáš“ a zdôrazňuje, že ak niet Boha, všetko je dovolené a človek sa stáva vlkom, udavačom, nepriateľom, vrahom.
Cesta záhadnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie neznámych príbehov
Duchovné hnutie a Mariánske posolstvá
Časť textu sa venuje Mariánskemu kňazskému hnutiu (MKH) a jeho posolstvám, ktoré šíril hlavne don Stefano Gobbi.
Autor uvádza, že kniha s posolstvami má na Slovensku Nihil Obstat od dvoch kňazov a Imprimatur od bývalého spišského biskupa a predsedu Konferencie biskupov Slovenska.
Cituje z posolstiev Panny Márie don Gobbimu, kde sa hovorí o „papežovi, ktorého som pripravila a vychovala“ a o zasvätení Cirkvi jej Nepoškvrnenému Srdcu.
MKH je vnímané ako ovocie a dar Ducha pre súčasnú dobu, pričom kladie dôraz na zasvätenie kňazov a veriacich Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a poslušnosť pápežovi.
Autor priznáva, že aj on sám „duchovne patril duchu tohto hnutia“ a na rôznych miestach sa zasväcoval Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Spomína na svoju účasť na večeradlách a očakávanie naplnenia proroctiev.
Postupne však táto úcta prestala autora baviť, pretože „sa NIČ NEDIALO“. Duch Svätý nezostupoval a proroctvá sa neplnili.
Kritické otázky a teologické zamyslenie
Autor kladie sériu kritických otázok týkajúcich sa teológie MKH a zasvätenia Panne Márii:
- Kto stvoril vesmír a všetko okolo nás?
- Od koho pochádza dych života a všetko vlastníctvo?
- Čo má Mária, čo nedostala od Boha?
- Bola zásluha Márie pri Ježišovom pôrode jej, alebo Božia?
- Kto si zvolil Máriu: Boh, alebo Mária Boha?
- Kto spôsobil, že Mária ostala pannou pri Ježišovom pôrode?
- Dáva Panna Mária každodenný chlieb?
- Komu teda patrí úcta, chvála, sláva, vďaka?
Autor tvrdí, že kto vzdáva úctu, slávu a vďaku niekomu inému ako Bohu, alebo sa zasväcuje niekomu inému ako Bohu, hreší proti Bohu a Boh to považuje za modlárstvo a duchovné smilstvo.
Porovnáva Máriu z Biblie s Máriou z posolstiev MKH a zdôrazňuje, že biblická Mária bola pokorná, poslúchala Božie slovo, všetko si zachovávala v srdci, správne vychovávala Ježiša a považovala sa za hriešnu.
Pýta sa, kto sa považuje za nepoškvrneného hriechom, kto sa považuje za rovného Bohu a Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný bez hriechu.
Autor spochybňuje tvrdenia o víťazstve Nepoškvrneného srdca Panny Márie a o „vojsku“, ktoré si MKH vytvára. Pýta sa, kto vyžaduje poslušnosť Magistériu Katolíckej cirkvi namiesto poslušnosti Božiemu slovu a prečo sú kňazi jej „najmilší synovia“.
Pýta sa, k akému „božstvu“ chce MKH priviesť svojich zasvätencov, kto je ich svetlom a cestou na zemi, kto je ten „duch“ a komu patrí „cirkev“, ktorá takémuto „božstvu“ dáva písomné povolenie na šírenie.
Autor kritizuje zasvätenie Cirkvi Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, ktoré považuje za zasvätenie ľudu, ktorý mal byť zasvätený Bohu, Panne Márii.
Cituje biblické pasáže z Listu Rimanom (1:21-25, 2:22) a z Evanjelia podľa Jána (14:6) na podporu svojej argumentácie o jedinečnosti Boha a Ježiša Krista.
Modlitby a teologické vyznania
V texte sú uvedené rôzne modlitby a vyznania viery:
- Otčenáš
- Zdravas', Mária (Anjelské pozdravenie)
- Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému (Chváloslovie)
- Verím v jedného Boha (Nicejsko-carihradské vyznanie viery)
- Apoštolské vyznanie viery
- Vzývanie Ducha Svätého
- Modlitba (po vzývaní Ducha Svätého)
- Anjel Pána (s modlitbami)
- Raduj sa, nebies Kráľovná (s modlitbou)
- Pod tvoju ochranu
- Spomeň si, svätá Panna Mária
- Slávna Matka Spasiteľa
Autor spomína aj zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie pápežom Jánom Pavlom II. a biskupmi sveta v roku 1984, ako aj zapojenie ruských pravoslávnych biskupov do tohto procesu.
Text končí výzvou k poklone a odproseniu pre Ježiša v Eucharistii, častej svätej omši a spovedi.