Gladiátori: Bojovníci starovekého Ríma

Gladiátor (latinsky gladiator, „ten, kto používa meč“, šermíř) bol človek bojujúci v zápasoch pre pobavenie publika. Výraz gladiátor je odvodený od názvu krátkeho meča (gladius), s ktorým gladiátori za čias starovekého Ríma často bojovali.

Pôvod a vývoj gladiátorských zápasov

Za iniciátorov gladiátorských zápasov sa všeobecne považujú Rimania. Až do začiatku 20. storočia sa predpokladalo, že tento zvyk prebrali od Etruskov, o čom dnes existujú pochybnosti, keďže sa z čias Etruskov nedochovalo jediné vyobrazenie zápasov so zbraňami muža proti mužovi.

Najstaršie dochované fresky zachycujúce boj dvoch ozbrojených mužov vybavených prilbicami, štítmi a oštepmi, pochádzajú zo 4. storočia pred n. l. z Kampánie, ktorá bola dlhodobo obývaná Grékmi. Ide zrejme o zobrazenie gréckych pohrebných slávností spojených s obetami. V Kampánii sa potom zrejme tieto pohrebné slávnosti odlúčili od gréckeho vplyvu a boli postupne nahradené zápasmi mužov bojujúcich na život a na smrť.

Najrannejšie rímske gladiátorské zápasy potom boli súčasťou pohrebných obradov, ktoré mali mŕtvym uľahčiť prechod zo sveta živých do ríše mŕtvych a zároveň ukázať bohatstvo a moc rodiny, ktorá pohreb pre svojho príbuzného usporiadala. Hlavným zmyslom usporiadania súbojov však zrejme bola snaha ilustrovať cnosti, ktoré Rím urobili veľkým a aké zosnulí za života prejavovali, teda odvahu, silu a udatnosť.

Gladiátorské zápasy ako verejná zábava

Z počiatku boli pohrebné hry súkromnou záležitosťou. V dobách republiky aristokracia vynakladala na pohrebné obrady stále viac peňazí, sprístupnila ich verejnosti a ich priebeh využívala na zvýšenie prestíže a obľúbenosti u ľudu. Najväčší úspech dosiahli samozrejme práve gladiátorské zápasy, ktoré boli obecnému ľudovému vkusu najbližšie.

Až do polovice 1. storočia pred n. l. sa rímske hry rozlišovali na ludi, organizované štátom (závody povozov a hon na divoké zvieratá) a munera, poriadané za súkromné peniaze (sem patrili aj gladiátorské zápasy). Gladiátorské hry poriadané štátom sa prvýkrát konali v apríli roku 42 pred n. l. Počas nasledujúcich storočí boli zaznamenané rôzne dátumy spojené s týmito hrami, napríklad 264 pred n. l., 200 pred n. l., 183 pred n. l., 174 pred n. l. a 42 pred n. l.

Gladiátorské hry v období cisárstva

V dobách cisárstva boli gladiátorské hry považované za významný propagačný prostriedok a jeden zo symbolov zachovania kontinuity cisárstva. Kult cisárov bol s gladiátorskými hrami prepojený, keďže usporiadanie hier v Ríme sa postupne stalo výsadným právom cisára a cisári sa ich osobne zúčastňovali ako usporiadatelia a zároveň aj v úlohe divákov. V provinčných mestách hry usporiadali kňazi a bohatí občania.

Za prvého cisára Augusta prevyšovali jeho hry všetky predchádzajúce predstavenia počtom gladiátorov, extravaganciou, oslnivostí aj pestrosťou. Augustus zákonom obmedzil počet gladiátorov na súkromných hrách, čím dosiahol toho, že jeho hrám už nemohol nikto konkurovať a on sa stal v Ríme jediným usporiadateľom. Určil tiež presné termíny konania zápasov, a to v decembri a marci.

Za cisára Tiberia došlo k útlmu hier, ale za Caligulu nastal znovu ich rozkvet. Pozitívne sa k hrám stavil aj Claudius a predovšetkým Nero. Za vrchol je potom považované obdobie vlády cisára z flaviovskej dynastie Vespasiana, ktorý započal stavbu prvého amfiteátra, ktorý bol svojou veľkoleposťou skutočne hoden Ríma, teda Amphitheatrum Flavium, neskôr známe ako Koloseum (do tej doby sa hry väčšinou odohrávali na Foru Romanu, v Saepta Julia alebo v drevených amfiteátroch).

Cisári a gladiátorské zápasy

Zaujímavosťou je tiež to, že niektorí cisári osobne vstúpili do arény a gladiátorských zápasov sa sami zúčastnili - napríklad Caligula, Titus, Hadrianus, Lucius Verus, Didius Julianus, Commodus. Proti ďalšiemu rozširovaniu hier a gladiátorských zápasov sa z cisárov stavali len Tiberius a Marcus Aurelius. Ostatní cisári ich podporovali.

Vzhľadom na vysoké náklady na výcvik gladiátorov sa ale gladiátorské hry konali menej často, než iné zábavy. Tak napr. v roku 354 bolo zo 176 registrovaných sviatkov (teda dní určených prevažne zábavám) vyhradených pre divadelné predstavenia 102 dní, pre závody povozov 64 dní a pre zápasy gladiátorov len 10 dní. Počet dní určených hrám a zábavám sa v dobe cisárstva neustále zvyšoval - za Augusta to bolo 66 dní v roku, za Marca Aurelia (trochu paradoxne) to bolo 135 dní a v 4. storočí cez 175 dní v roku.

Zvieratá v aréne

Za cisárskeho obdobia vzrástol pri gladiátorských hrách význam zvierat. Za obdobie republiky sa zvieratá používali v aréne hlavne na popravy odsúdených zločincov a vojenských zbabelcov. Až Pompeius a Caesar začali vo väčšej miere predvádzať zápasy šeliem so špeciálne vycvičenými gladiátormi - venatory. Táto podívaná, ktorá väčšinou končila smrťou zvierat, sa označovala ako venatio „lov, štvanica“.

V niektorých prípadoch boli inscenované aj zápasy zvierat proti sebe, napr. leva s tigrom, býka s medveďom, slona s nosorožcom. Zvieratá boli pred vstupom do arény vyhladovené, rozdráždene a ak mala bojovať proti sebe, mohla byť navzájom zviazaná reťazou. Najobľúbenejšími aktérmi hier boli mačkovité šelmy, zvlášť levy, levharty a tigre, ďalej medvede, krokodíly, býky, divé kance, nosorožce a slony.

Zvierat bolo pri zápasoch spotrebované ohromné množstvo. Pompeius poslal do arény 600 levov, Caesar 400, Augustus 420 tigrov a 600 levhartov, Nero 300 medveďov, za cisára Tita bolo počas osláv pri príležitosti otvorenia Kolosea zabitých asi 9 000 zvierat. Cisár Commodus rád zabíjal divoké šelmy vlastnými rukami, niekedy urezával hlavy pštrosoch a nechal bezhlavé vtáky na chvíľu behať po aréne.

Vzácnejšie boli pri hrách predvádzané aj iné zvieratá ako pštrosy, zebry, hrochy, žirafy, rôzne druhy antilop a jeleňov, ale aj muflóny, arktické zajace a tulene! Od doby cisára Proba boli organizované štvanice typu „urob si sám“, kedy boli do arény vypustené rôzne zvieratá, napr. jelene, muflóny, pštrosy, antilopy, osly alebo divé prasatá (aj kotné prasnice). Diváci boli ozbrojení nožmi a oštepmi, na povel boli vpuštení do arény, kde si každý mohol zabiť „svoje“ zviera. Rovnako bolo zvykom rozhadzovať medzi divákov živú hydinu alebo holuby s pristrihnutými krídlami.

Proti štvaniciam a zápasom zvierat príliš nevystupovali antickí filozofi ani kresťania. Zápasy zvierat zanikli na západe až v polovici 6. storočia, kedy ich zakázal ostrogótsky kráľ Itálie Theodorich Veľký. V Byzancii sa však konali ešte koncom 7. storočia.

Tauromachia

Zvláštnym druhom zápasov boli býčie zápasy - tauromachia, ktoré sa objavili už v 1. stol. pred n. l., ale popularitu dosiahli hlavne za cisára Claudia. Pôvodne pochádzali z gréckej Thessálie a s býkom pri nich bojoval jazdec, buďto s oštepom, alebo bez zbrane. Okolo roku 100 pred n. l. a 105 pred n. l. sa tieto zápasy začali viac presadzovať.

Konanie gladiátorských zápasov

Gladiátorské hry, konané v rímskom impériu najmenej od roku 264 pred naším letopočtom, boli v roku 325 nášho letopočtu dočasne zakázané pod vplyvom kresťanstva cisárom Konštantínom (306-337). Konštantín zakázal tiež popravu roztrhaním šelmami.

Koniec gladiátorských zápasov so sebou priniesol až zákaz z roku 404 po incidente, kedy grécky mních Telemachus vnikol do arény v snahe zabrániť boju, rozvášnený dav ho ale zabil. To rozhnevalo cisára Honoria a zápasy gladiátorov natrvalo zakázal. Súboje so šelmami však zakázané neboli a konali sa až do polovice 6. storočia.

Zo zápasov v rôznych obdobiach môžeme spomenúť napr. obdobie 73-71 pred n. l. spojené s Spartakovým povstaním, alebo rok asi 80 n. l., kedy sa konali hry v Koloseu.

Kto boli gladiátori?

Za raných dôb rímskeho gladiatorstva bola väčšina gladiátorov otrokmi. Medzi otrokmi, ktorí boli prinútení k povolaniu gladiátora, sa nachádzali mnohí vojnoví otroci, ktorí podľa zvyklostí vtedajšej doby strácali všetky ľudské práva a boli degradovaní na tovar. Ich výcvik bol preto menej nákladný. Tretia významná skupina boli trestanci. Boli to väčšinou ťažkí zločinci a takzvaní páchatelia činov proti štátu, ktorí boli rímskymi súdmi odsúdení do gladiátorskej školy alebo priamo do arény. Neskôr, keď potreba gladiátorov nebývalo vzrástla, museli do arény aj menší lotri, napr. zlodeji.

Vedľa otrokov, vojnových zajatcov a zločincov nadobudla v ranej dobe cisárskej na význame ešte štvrtá skupina gladiátorov: auctorati. Tak nazývali Rimania štátnych občanov, ktorí sa dobrovoľne zaviazali k boju v aréne. Najneskôr do konca 1. storočia predstavovali hlavnú masu gladiátorov z povolania. Mnohí auctorati boli skrachovanými existenciami z najnižších ľudových vrstiev. Lákalo ich štátne odbytne, ktoré dostávali tí, ktorí prežili svoju gladiátorskú služobnú dobu. Ako auctoraté sa však nenechávali najímať len chudobní ľudia, aj synovia z bohatých rodín vstupovali niekedy medzi gladiátorov. Do arény ich predovšetkým ťahala túžba po dobrodružstve a dráždivá hra so smrťou.

Na rozdiel od otrokov, vojnových zajatcov a zločincov smeli auctorati bývať mimo gladiátorských škôl. Museli síce pravidelne chodiť do služby, inak sa však mohli pohybovať voľne.

Typy gladiátorov a ich výzbroj

V 3. a 2. storočí pred n. l. boli gladiátori vyzbrojení len kopím a oštepom a chránili sa veľkým okrúhlym štítom a bronzovou prilbicou. V priebehu 1. storočia pred n. l. sa množstvo zbraní, štítov a prilbíc rozšírilo. Jednotlivé typy gladiátorov potom boli nazývané podľa druhu zbraní, ktoré bojovníci používali - napr. galovia, trákovia, samniti, pretože Rimania zbrane pomenovali podľa národov, ktoré proti Rímu bojovali.

Väčšina gladiátorov sa špecializovala na jednu zbraň. Bolo tiež presne určené, ktorá zbraň má bojovať proti inej zbrani. Medzi známe typy patrili:

• Samnita - nosil bohato zdobenú zbroj skladajúcu sa z otvorenej helmy s klapkami na tvárach a perovým chocholom; trup chránili náprsné doštičky; ďalšími súčasťami zbroje boli kovové rukavice, jedna alebo dve holenice a veľký oválny štít.
• Retiarius - nosil len pancier na ľavej paži s pevným štítom na ramene zvaným galea.
• Hoplomachus - v 1. storočí bol vyzbrojený podobne ako Samnita, ale s kratším mečom a menším štítom.
• Murmillus - nahradil gala, bol vyzbrojený veľkým obdĺžnikovým štítom, holeňou na pravej nohe a dlhším mečom.
• Secutor - nahradil provocatora, na rozdiel od neho však nemal prsný pancier. Bojoval výhradne s retiariom; disponoval hladkou helmou s hľadiacim otvorom, aby neposkytoval ľahký terč na zachytenie siete.
• Andabates - gladiátor bojujúci v prilbe bez otvoru pre oči. Andabati bojovali vždy proti sebe navzájom. Doklady o nich pochádzajú z 1. storočia n. l.
• Arbelas - gladiátor vybavený šupinovou zbrojou a zbraňou podobnou obuvníckemu nožu (knejp), nemal prilbu. Doložený iba raz v 2. storočí.
• Laquerius - gladiátor podobný retiariovi, sťahoval však nepriateľa lasom, užíval aj dýku.
• Paegniarius - gladiátor vyzbrojený bičom a obuškem či železným hákom, nosil vypolstrovanú kazajku a malý štít, nemal prilbu. Väčšinou bojovali dvaja paegniariovia proti sebe a súboje neskončili smrťou.
• Sagittarius - lukostrelec, z bezpečnostných dôvodov sa vyskytoval len zriedka.

Gladiátorské školy a život gladiátora

Väčšina gladiátorských škôl bola v rukách súkromných majiteľov, ktorí školu viedli a zároveň gladiátorov kupovali, predávali a prenajímali. Výnimkou boli štyri rímske školy, ktoré neviedli súkromní majitelia, ale cisárski úradníci (najvýznamnejšia z týchto rímskych škôl bola ludus magnus).

Ten, kto prišiel do gladiátorskej školy (či už k tomu bol odsúdený alebo vstúpil dobrovoľne), sa stal členom familia gladiatoria a tým sa škole plne podriadil. Stal sa majetkom lanistu, majiteľa školy a od tej chvíle musel v škole žiť. Majiteľ školy určoval, kto bude trénovať s akou zbraňou a potom jednotlivých nováčikov prideliľ špecializovaným trénerom (doctores - väčšinou vyslúžilí gladiátori vyššieho veku), ktorí svojich učňov od tej chvíle denne cvičili.

Medzi gladiátormi v škole panovala rivalita, ktorá sa prejavovala v ustálenej hierarchii. Kto prežil prvý zápas, smel si hovoriť veteranus. Najlepší bojovníci dostali titul primus palus, druhí secundus palus, atď.

Postoj spoločnosti ku gladiátorom

Rímski občania stavali gladiátorov na najnižšie priečky spoločenského rebríčka, ale paradoxne im zároveň prejavovali rešpekt za ich odvahu v aréne. Postoj voči gladiátorom bol dvojznačný, jednalo sa o zmes pohŕdania a obdivu. Gladiátori boli väčšinou otrokmi a zločincami odsúdenými na smrť, ale tiež nositeľmi rímskych cností - odvahy a sily. Vďaka svojim vycvičeným telám boli považovaní za vzory mužnosti a zvodcov žien a mnohí z nich si pre boj v aréne zámerne zvolili erotizujúce mená, napr. Eros alebo Narcissus.

Program gladiátorských hier

Od roku 42 pred n. l. sa stali gladiátorské zápasy súčasťou verejných hier. Program hier bol zvyčajne rozdelený do viacerých častí:

• Dopoludnie - najprv zápasy divokých zvierat (napr. medveď s býkom alebo nosorožec proti buvolovi, atď.), potom predstavenia s cvičenými zvieratami, hneď po nich nasledoval lov zvierat (venatio) a na záver súboj človeka so zvieraťom (bojovník so zvieraťom sa označoval slovom venator).
• Od 3. hodiny poobede - popravy zločincov a ušliich otrokov, niekedy pre odľahčenie preložené atletickými pretekmi alebo komickými číslami. Pre odsúdených občanov Ríma bola určená rýchla smrť mečom, pre cudzincov a otrokov ukrižovanie, upálenie alebo roztrhanie divokými zvieratami. Pre spestrenie sa poprava občas inscenovala ako hra, ktorá znázorňovala známy mýtus končiaci smrťou hlavného hrdinu.
• Popoludnie - gladiátorské zápasy.

Jednotlivé časti hier mali svoj symbolický význam. Dopoledňajší program so zvieratami zosobňoval prevahu civilizovaného rímskeho sveta nad necivilizovanou a divokou prírodou, poludňajšie popravy a popoludňajšie gladiátorské zápasy zase posilnili autoritu tých, ktorí vládli a ukázali ich neobmedzenú moc nad životom a smrťou.

Pri gladiátorských zápasoch dochádzalo navyše k jednej mimoriadnej situácii, kedy sa vládca, teda cisár, obracal k divákom a umožnil tiež im na malú chvíľu rozhodovať o živote a smrti. Stalo sa tak v chvíli, kedy bol jeden z gladiátorov porazený, ale zostal nažive.

Miera prežitia a koniec gladiátorských hier

Francúzsky historik Georges Ville došiel na základe skúmania tridsiatich dvoch zápasov z 1. storočia n. l. k záveru, že bojovník vstupujúci do arény mal 10% šancu, že zomrie v boji. Zo sto gladiátorov teda zomrelo pri zápase vždy zhruba desať z nich. Koľko ďalších ale prehralo a bolo následne odsúdených na smrť, nemožno zistiť.

Pravdepodobnosť prežitia postupom času klesala, hry boli stále nemilosrdnejšie a v 3. storočí n. l. sa priemerná šanca na úmrtie v boji zvýšila na 25 %. V samom závere histórie zápasov, v 5. storočí, už to bolo dokonca 50 %.

Väčšina gladiátorov umierala medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom veku, kedy mali za sebou niečo medzi piatimi až tridsiatimi štyrmi zápasmi. Existovali samozrejme aj výnimky. Niektorí gladiátori zomreli už pri svojom prvom súboji a iní zase naopak bojovali ešte dlho po štyridsiatom roku svojho života.

Dnešná obecná predstava je, že gladiátori bojovali vždy až do úplnej smrti. To ale platilo iba v samých počiatkoch zápasov, kedy proti sebe bojovali len zločinci. V neskorších dobách, kedy boj prebiehal vo špecializovaných arénach, tomu tak už nebolo. Vycvičiť špičkového gladiátora totiž bolo nesmierne nákladné a ľudia si jednotlivých gladiátorov obľúbili, dokonca na nich stávkovali.

Gladiátorky

S pribúdajúcou pestrosťou hier v priebehu času nastupovali v arénach stále častejšie aj gladiátorky. Rimania nazývali tieto ozbrojené ženy podľa bojovného ženského kmeňa gréckej mytológie Amazonkami. Gladiátorky sa mohli smelo porovnávať so svojimi mužskými kolegami v povolaní, pokiaľ ide o odvahu, šikovnosť a vytrvalosť. Zápasy Amazoniek síce neboli v rímskych arénach pravidlom, nepredstavovali však žiadnu raritu. Vieme to na základe dobových zobrazení, predovšetkým ale z dochovaných protestov a posmeškov nahnevaných mužov, ktorí sa nemohli zmieriť s týmito, pre nich pohoršlivými, predstaveniami. Až v roku 200 zakázal cisár Septimius Severus raz a navždy vystupovanie žien v aréne.

Naumachie

Za najvýpravnejšie gladiátorské predstavenia môžeme jednoznačne považovať rekonštrukcie námorných bitiek, tzv. naumachie, ktoré dokladali vieru impéria v neotrasiteľnosť vlastnej moci a sily.

tags: #pozdrav #gladiatorov #v #latincine