Fašiangy predstavujú obdobie veselia a hodovania, ktoré predchádza dlhému veľkonočnému pôstnemu obdobiu. Ich pôvod siaha až do predkresťanského obdobia a sú spojené s prelomom zimy a jari. Začínajú sa tradične na sviatok Troch kráľov (6. januára) a končia sa presne na Popolcovú stredu.
Fašiangové obdobie a jeho tradície
V minulosti, rovnako ako aj dnes, sú fašiangy obdobím radosti, hodovania a zábav. Ich vyvrcholením býva fašiangová zábava s maskami, ktorá symbolizuje „svet naruby“, kde sa na chvíľu stierajú spoločenské bariéry.
Vyvrcholenie fašiangov a regionálne zvyky
Fašiangy vrcholia posledný týždeň pred veľkonočným pôstom. Počas týchto dní chodia maskované družiny so spevom po dedine a vystrájajú rôzne kúsky. Tradičné fašiangové zabíjačky, početné sprievody a zábavy až do skorého rána sú neoddeliteľnou súčasťou tohto obdobia.
Hoci by sa mohlo zdať, že tradície fašiangov časom ustupujú do úzadia, stále sa v našich končinách nájde množstvo obcí, pre ktoré je toto obdobie významnou udalosťou. Napríklad v obci Sučany sa táto tradícia naďalej udržuje. Členovia Jednoty dôchodcov Slovenska v spolupráci s obcou každoročne poriadajú fašiangový sprievod masiek po obci, vždy v sobotu pred poslednými fašiangami a Popolcovou stredou.
Tradičné masky a ich význam
Tradičné fašiangové masky sa líšia podľa regiónu, no medzi najobľúbenejšie patria:
- Medveď - prináša šťastie a plodnosť.
- Kobyla
- Kominár - má zaistiť hojnosť a prosperitu.
- Baba s nošou
- Vojaci
- Cigánky
- Čerti alebo Anjeli
Pochovávanie basy
Symbolom a zároveň vyvrcholením konca fašiangov je pochovávanie basy, pri ktorom sa paroduje skutočný pohreb. Tento obrad, plný žartovného podtónu, znamenal pre všetkých koniec tancovačiek a zábav. V minulosti sa verilo, že kto po škaredej strede tancuje, tomu opuchnú nohy.
Dôležité medzníky fašiangového obdobia
Fašiangovým obdobím nás sprevádza viacero dôležitých medzníkov, ktoré majú svoj špecifický význam:
- Hromnice (2. februára): Sviatok, ktorý symbolizuje prelom zimy a blížiacu sa jar. Súčasne pripomínal očistenie Panny Márie v chráme a spájali sa s ním povery o počasí, napríklad: „Ak na Hromnice svieti slnko, zima potrvá ešte dlho.“
- Tučný štvrtok: Tradičný sviatok, ktorý pripadá na posledný štvrtok pred Popolcovou stredou. V tento deň sa ľudia bohato hodovali a dopriali si výdatné jedlá, najmä mäso, masť, klobásy, pečienky, šišky a iné pochúťky, aby si „urobili zásoby“ na nadchádzajúce pôstne obdobie.
- Fašiangový utorok: Posledný deň fašiangov, ktorý končí o polnoci a symbolizuje vrchol nespútaného veselia a karnevalových osláv, po ktorom už nastupuje striedmosť.
Popolcová streda: Začiatok pôstu
Po veselom fašiangovom období nastáva čas pôstu. Popolcová streda je prvým dňom štyridsaťdňového pôstu, ktorý sa končí na Veľkonočnú nedeľu. Je pripomienkou ľudskej pominuteľnosti a začiatkom dlhého obdobia odriekania a duchovnej očisty, kedy sa človek má zahĺbiť do seba a pripraviť sa na najväčšie kresťanské sviatky - Veľkú noc, spojenú so vzkriesením Krista. V období po Popolcovej strede sa už neorganizujú žiadne zábavy.
Termín Popolcovej stredy
Termín Popolcovej stredy je pohyblivý rovnako ako Veľká noc, ktorá môže pripadnúť na obdobie od konca marca do konca apríla. Popolcová streda je streda v siedmom týždni pred Veľkou nocou a môže pripadnúť na niektorú stredu v období od 4. februára do 11. marca. Dátum Popolcovej stredy, začiatku 40-dňového pôstu, závisí od dátumu Veľkej noci, ktorého určenie vychádza z výpočtu začiatku astronomickej jari a následného splnu mesiaca.
Popolcová streda v Rímskokatolíckej cirkvi
V Rímskokatolíckej cirkvi je Popolcová streda dňom pokánia, keď sa veriaci zdržiavajú mäsitých pokrmov. Počas svätých omší kňaz alebo diakon robí znak kríža popolom na čelá veriacich. Tento obrad udeľovania popolca sa vykonáva so slovami: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“, alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium“. Popolcová streda tak pripomína veriacim vlastnú konečnosť a potrebu obrátenia.
POPOLCOVÁ STREDA – ZAČIATOK PÔSTU
Popol ako symbol pokánia
Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne bol vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodetí vrecovinou a sypali si popol na hlavu. Neskôr sa sypanie popola na hlavu stalo všeobecným symbolom pokánia aj pre ostatných veriacich. Koncil v Benevente v roku 1091 ho zaviedol pre celú cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo.
Pôstne obdobie a strava
Pôstne obdobie je dnes pre mnoho ľudí skôr historickou tradíciou ako realitou, ale kedysi bolo neodmysliteľnou súčasťou života. Bolo to obdobie pokory, upokojenia a prípravy. V domácnostiach sa v skorých ranných hodinách všetok riad vyumýval od mastnoty fašiangových jedál. Do stravy sa zaradili kyslé mliečne polievky, a cestoviny sa varili najmä v nedeľu. V mestách sa konali rybacie hody.
Popolcová streda v rôznych kresťanských cirkvách
Začiatok pôstneho obdobia pred Veľkou nocou sa líši v závislosti od kresťanskej cirkvi:
- Rímskokatolícka cirkev: Pôst trvá od Popolcovej stredy do Veľkonočnej nedele.
- Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV): Pôstne obdobie sa tiež začína Popolcovou stredou, avšak osobitný dôraz kladú na prvú pôstnu nedeľu.
- Gréckokatolícka cirkev: Pre katolíkov byzantsko-slovanského obradu sa pôst podľa Gregoriánskeho kalendára začína o dva dni skôr, už v pondelok pred Popolcovou stredou.
- Pravoslávna cirkev: Pravoslávni veriaci, ktorí sa riadia podľa Juliánskeho kalendára, majú začiatok pôstu v iný pondelok, zvyčajne neskôr.
Regionálne zvyky spojené s Popolcovou stredou
Klenovec (Malohont)
V malohontskej obci Klenovec Popolcovú stredu nazývali aj Škaredá streda, Krivá streda, či Pirohová streda. Tento posledný prívlastok pochádza z toho, že v rodinách sa v tento deň varili pirohy s bryndzou, alebo pražené pirohy s orechami a makom. So spomínanou stredou sa v povojnovom období spájalo niekoľko tradícií:
- Burzovanie: Posledný fašiangový utorok boli pochôdzky z domu do domu, kde sa mladí v každej domácnosti vytancovali, zaspievali a zavinšovali. Za to dostali slaninu, domácu údenú šunku a vajíčka, ktoré potom spoločne skonzumovali na večernej zábave.
- Masky: Obľúbené boli masky slamienky a slameníka, predstavujúce symbol plodnosti, nechýbalo prestrojenie za cigánku. Ženy sa obliekali za mužov a opačne.
- Pochovávanie basy: Tancovačka trvala len do polnoci. Potom nasledoval obrad pochovávania basy, ktorý pripomínal pohreb, no mal žartovný podtón. Jeden vždy predstavoval kňaza, ďalší kantora, a dievčatá sa prevtelili do role plačiek.
- Chodenie s klátom: V onú stredu nemohli chlapi v lese robiť, aby ich niečo neprivalilo. Namiesto toho sa prezliekli za pohoničov a drevené klátiky ťahali na reťaziach za sebou, čím naznačovali svoju prácu, popri tom spievali. Ženy zatiaľ zvárali pradená.
Rákoš (Gemer): Schôdze banskej cechy
V gemerskej obci Rákoš sa na Popolcovú stredu v minulosti konávali schôdze členov Poctivej banskej cechy. V tejto obci bolo hlavnou obživou obyvateľov baníctvo, ktoré bolo veľmi nebezpečné a pri ňom mnohí baníci prišli aj o svoj život. Cieľom cechy bolo vzájomne si pomáhať v ťažkých životných situáciách, najmä pri úmrtí baníka, pri zabezpečovaní pohrebu a pomoci pozostalým, ktorí nemali prostriedky na pochovanie. Existuje o tom aj protokol z roku 1857.
Funkcie vo výbore cechy boli napríklad:
- Cešný: Menil sa každé dva roky, vyberal členské príspevky do pokladnice. Jeho žena zvykla piecť buchty na stretnutia.
- Rešní (Papuläk): Menil sa každé dva roky, staral sa o občerstvenie a núkal buchty.
- Mladší (Pogár): Menil sa každé dva roky, mal kladivko (mlatok) a chodil „vyháňať“ rodiny kopať jamu. Keď sa stala smutná udalosť, Pogár s mlatkom prišiel k domu, trikrát zaklopal na okenný rám a vyhlásil: „Je rada na vás kopať jamu.“ Jamu kopali tí, ktorí neboli rodina zosnulého, a ak prišiel rad na dom rodiny, tak sa preskočil. V lete kopali traja a v zime štyria.
- Nótar: Táto funkcia sa nemenila, volil sa do smrti.
Ak vyšlo kopanie jamy na vdovu a nevládala, musela si zaobstarať náhradu, alebo pomáhala inak, napríklad umývala riad od blata či nosila pivo. Po sedemdesiatom roku svojho života už nekopal ani chlap, išiel „na dôchodok“, pričom rodina len ukázala miesto, kde chcú kopať jamu. Tým, čo kopali jamu, sa nosila saláma a fľaša pálenky. Z príspevkov cechy sa kupovala graca a dosky na truhlu.
Do cechy mohol vstúpiť len ženatý muž, ženy nemali právo byť členmi. Žena sa stala členkou až vtedy, keď jej zomrel muž a dedila členstvo po ňom. V roku 2015 bolo v obci Rákoš založené Občianske združenie Rákošská cächa s cieľom spropagovať prírodné a historické miesta obce a jej okolia. Zachovali si aj svoje stretávanie sa na Popolcovú stredu, čím pokračujú v dlhoročnej tradícii.