Fašiangy a Turíce sú dve významné obdobia v slovenskom ľudovom kalendári, ktoré, hoci sa líšia svojim časom a charakterom, sú často spájané v kontexte tradícií, osláv a symboliky obnovy. Fašiangy sú obdobím veselosti a hojnosti pred pôstom, zatiaľ čo Turíce sa oslavujú ako sviatok zoslania Ducha Svätého, symbolizujúci príchod jari a duchovnú obnovu. Tieto sviatky nám zanechali bohaté tradície, ktoré posilňujú vzťahy medzi ľuďmi, pripomínajú rovnováhu medzi prírodou a človekom a poskytujú priestor na prejavenie úcty k cyklom života.
Fašiangy: Obdobie radosti a zábavy pred pôstom
Časové vymedzenie a pôvod názvu
Fašiangy (iné názvy: fašiang; nárečovo: fašianok; zastarano: fašang(y), fašäng, fašank, faršongy, faršongy, foršangy, mäsopust, masopust) sú obdobím od sviatku Troch kráľov (6. januára) až do polnoci pred Popolcovou stredou. Potom nasleduje štyridsaťdňový pôst, ktorý trvá až do Veľkého piatku. Celková dĺžka tohto obdobia je každý rok iná, závisí od dátumu Veľkej noci a ten od vzájomného vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu. Popolcovou stredou sa začína 40-dňový pôst, teda obdobie pokoja, zdržanlivosti a prípravy na Veľkú noc.
V ranom stredoveku, podľa prameňov z obdobia Veľkej Moravy, sa na našom území v 9. storočí používal termín mjasopust, čo znamenalo koniec jedenia mäsa pred pôstom. Tento termín sa v Česku zachoval ako masopust. Neskôr sme na Slovensku prebrali nemecký názov fašiangy (nem. Fašiangy sú bežne nazývané aj karneval. Pôvod slova je od latinského výrazu „carnem levare“ alebo „carnelevarium“, čo označuje „odstránenie mäsa“. Názov fašiangy je odvodený aj z nemeckého „Fastenschank“, čo znamená - posledné čapovanie alkoholických nápojov pred pôstom. Tradične sa karneval koná v čase pred Veľkým pôstom ako symbolické rozlúčenie s mäsom. Fašiangy sú tradičný rímskokatolícky karneval.
Charakteristika a zvyky
Keďže fašiangy predchádzali striktnej disciplíne v podobe pôstu, bolo toto obdobie vyplnené zábavami, hodovaním a bohatosťou jedál, pričom v závere bolo už dovolené takmer všetko. Ľudia sa beztrestne parodovali uznávané normy správania, spoločenské neduhy jednotlivcov a správali sa uvoľnene, akoby v týchto dňoch odkladali svoju identitu a všetko, čo urobili alebo povedali, išlo na konto ich „dvojníkov“ - postáv, ktorých masku mohli použiť. Vybočili zo svojich stereotypov a duševne relaxovali. V minulosti boli fašiangy spojené najmä so spoločenským životom, oslavami a dobrým jedlom. Ľudia sa stretávali, navštevovali sa navzájom a pripravovali jedlá, ktoré sa počas pôstu nemohli jesť, hlavne mäso. Verilo sa, že kto sa na fašiangy do sýtosti nenaje, celý rok bude hladný.
Fašiangy však neznamenali, že gazdovia a gazdiné odhodili sekery a varechy a bezuzdne sa takmer mesiac zabávali. Obdobie bolo pre ľudí aj akýmsi deliacim prvkom, ktorý ukončil obdobie určitých prác a nahradil ho inými, napríklad skončili priadky a nasledovalo tkanie. Taktiež sa počas fašiangov konali rôzne obrady spojené so zmenou stavu jednotlivca. Svadieb sa práve vo fašiangovom období uskutočnila prevažná väčšina z celého roka, z dôvodu nedostatku času v iných častiach roka.
Typické jedlá a nápoje
V majetnejších rodinách a u mešťanov boli jedlá vyberanejšie, existoval však pokrm, ktorý ste našli na stole želiarov, sedliakov i v meštianskej kuchyni. Boli ním vyprážané šišky alebo fánky podávané s cukrom a lekvárom. K typickému pečivu „na ponúkanie“ patrili aj smažené šišky - pampúšiky. V mnohých slovenských domácnostiach sa pripravujú typické fašiangové jedlá, ako sú zabíjačkové špeciality, huspenina, pečené mäso a klobásy. Prirodzene sa oslavy spájali s hodovaním a s ním spojeným nie príliš striedmym pitím alkoholických nápojov. Počas tradičného fašiangového šabľového pochodu sa zvyčajne podáva domáca pálenka.
Fašiangové masky a sprievody
Fašiangy si nevieme predstaviť bez masiek. Tieto sviatky vytvárajú prostredie, kde ľudia môžu experimentovať s inými rolami a správaním, ktoré by inak bolo neprijateľné. Masky umožňujú účastníkom vymaniť sa zo stereotypu a prezentovať sa v inom svetle. V minulosti sa tento jav často označoval výrazom „svet naruby“, pretože maska dávala človeku slobodu. V ľudovom kalendári sú fašiangy druhou polovicou zimy, pre ktorú sú typické viaceré zvyky a tradície.
Medzi najarchaickejšie fašiangové masky patria masky zvierat. Medzi najtypickejšie fašiangové masky patrila maska medveďa, kozy, turoňa a slameníka - človek obtočený slameným povrieslom. Vo fašiangových sprievodoch sa často objavujú masky zvierat, rôznych povolaní alebo národností. Medveď reprezentuje silu, kôň symbolizuje život a vitalitu, zatiaľ čo koza a tur predstavujú plodnosť. Masky často zobrazovali symboliku smrti a následného oživenia zvieraťa, čo symbolizovalo obnovu a prebudenie prírody. Človek znázorňujúci „slameníka“ alebo „kurinu babu“ nosil slamenú sukňu, alebo bol celý obalený v slame. K ďalším maskám patria masky vojaka, cigána, žida alebo čerta. Tieto masky často robili hluk, poskakovali a strašili ostatných ľudí naokolo.
Fašiangové obchôdzky
Mládenci vykonávali zábavné obchôdzky po domoch, kde si za vystúpenie vyslúžili slaninu, klobásy, vajíčka, pampúchy, šišky i peniaze. Obchôdzky v maskách sprevádzala živá hudba a spev. Desiatky prezlečených mladých ľudí prechádzali za spevu a tanca ulicami, strašili deti a predvádzali sa. Mládenci s veľkým klobúkom so zastoknutým perom ako znakom mládenectva prichádzali do dvora a pýtali sa domácich: „Máte fašang?“. Ak odpovedali kladne, mládenec kývol na muzikantov a zábava sa mohla začať. Zvykom bolo, že každá maska musela vytancovať gazdinú alebo gazdu.
Fašiangové tradície sa regionálne líšili, aj keď sa vyskytovali aj spoločné črty. Napríklad v regióne Liptov a v obci Čičmany sa varila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali dievčatá, ale aj starších, pričom zozbierali vajíčka a slaninu. Praženicu väčšinou pripravovala richtárka, potom sa začínala zábava, na ktorej boli aj pražené šišky, karamel, závin, huspenina a ďalšie miestne špeciality. V Honte bolo zvykom robiť pálenku. Chlapci chodili po dedine a vyberali zrno, spojené s obchôdzkami za dievčatami a pýtaním slaniny, klobásy a niekde aj údeného mäsa. Všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravili pohostenie.
V obci Borský Mikuláš dodnes pretrvávajú tradície. Počas fašiangovej obchôdzky obyvatelia tancujú fašiangový tanec nazývaný „pot šable“ za zvuku dychových nástrojov. Je to skupina oblečená v tradičných krojoch, držiaca šable, zložená z vedúceho obce a „šablárov“. Sprievod dopĺňajú deti, dievčatá a mladí muži v krojoch, spolu s hudbou a spevom. Pokladník v skupine zbiera peniaze za predstavenie.
Vyvrcholenie fašiangov: Pochovávanie basy
Fašiangy dosahujú vrchol v poslednom týždni pred začiatkom veľkonočného pôstu. Najznámejšie a najveselšie sú posledné dni fašiangu, spojené s radovánkami a hodovaním. Posledné tri dni, teda od nedele do utorka, končili nevšedným pohrebom - „pochovávaním basy“ ako symbolom rozlúčky so zábavou. Pochovávanie basy je symbolické rozlúčenie s obdobím hojnosti a zábavy, paródia na pohreb. Sprevádza ho celý sprievod s farárom, organistom, miništrantmi a hrobárom, ktorí nesú na márach basu na pohreb. Súčasťou sú aj „plačky“, ktoré nad basou trúchlia. Muzikanti hrajú najskôr potichu a potom hlasnejšie. Počas udalosti zaznievajú vtipné modlitby a plačky spievajú. Mladí parodovali skutočný pohreb na znak toho, že sa končí zábava, spev a tanec na dlhé pôstne obdobie. Mládenci ju vykopávali, oplakávali, lamentovali nad ňou a menovali všetky jej pozitívne aj negatívne vlastnosti. Keď bola basa zasypaná, v dedine sa rozhostilo ticho.
Fašiangové pranostiky
K fašiangom sa viaže aj množstvo pranostík:
- „Keď sa mačka cez fašiangy na slnci opeká, potom v pôste za kachle uteká.“
- „Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj!“
- „Keď sú masky na tvári i žalúdku sa zadarí.“
- „Aký je prvý fašiangový deň, také budú prvé jariny.“
- „Aké fašiangy, taká Veľká noc.“
- „Suché fašiangy, dobrý rok.“
- „Krátke fašiangy, tuhá zima.“
- „Aké je počasie na Popolcovú stredu, také je po celý rok.“
Pieseň "Fašiangy, Turíce"
Jedna z najznámejších a najrozšírenejších fašiangových pesničiek na Slovensku je:
Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,
kto nemá kožúška, zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky, nech sa popasiem.
Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,
jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy.
Tuto nám nedali, tuto nám dajú,
tu koňa zabili, tu rebrá majú.
A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti,
musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.
A tam hore na komore mačky sú vám na slanine,
choďte si ich odohnať a nám kúsok odrezať!
Ak sa máte porezať, pôjdeme si sami odrezať!
Hopsa chlape, do povaly, aby ste vysoké konope mali!
Fašiangy, Turíce | ľudová pesnička pre deti | Hanička a Murko | karneval | fánky | tradície | 3D 4K
Moderné fašiangové oslavy
Aj keď dnes už veľa ľudí fašiangy neoslavuje tak intenzívne ako kedysi, stále majú svoje miesto v slovenskej kultúre. Na Slovensku sa každoročne koná množstvo fašiangových podujatí v rôznych mestách a obciach. Ak máte radi folklór, hudbu, tanec a dobrú náladu, mnohé miesta ponúkajú fašiangové sprievody, súťaže o najlepšiu masku, vystúpenia hudobných skupín a rôzne workshopy s fašiangovou tematikou. Napríklad, Bratislavské fašiangy sa slávia v Starej tržnici a na Námestí Nežnej revolúcie. Prievidza a Chtelnica sú tiež známe tradičnými fašiangovými oslavami, ktoré ponúkajú dni plné tanca, spevu a veselosti.
Hromnice: Sviatok svetla a ochrany
Významnejšie tradície, ktoré poznali na celom Slovensku, sa viazali k druhému dňu februára, ktorý sa dodnes pozná pod názvom Hromnice. Hromnice sú tradičný sviatok, ktorý sa slávi 2. februára a má hlboké korene v pohanskej i kresťanskej tradícii. Pomenovanie sviatku súvisí so staroslovanským bohom Perúnom, bohom hromu a blesku, ktorému predkovia obetovali na ochranu pred búrkami a živelnými pohromami. Neskôr tento sviatok prijala kresťanská cirkev, kde sa stal Sviatkom Obetovania Pána v chráme alebo tiež Sviatkom očisťovania Panny Márie. V tento sviatok kresťania oslavujú prinesenie Ježiša do chrámu na 40. deň po narodení.
Na Hromnice sa svätili sviečky, známe ako hromničky. Tieto sviečky symbolizovali svetlo a ochranu pred bleskami, požiarmi či zlými silami. Hromnice označujú polovicu zimy a pripravujú prírodu na príchod jari. Očista domu i tela bola dôležitou súčasťou Hromníc. Na Hromnice sa pripravovali pokrmy spojené so zimným obdobím, ktoré mali zasýtiť a symbolicky očistiť telo. K sviatku sa viazali aj zákazy niektorých prác; na Ponitrí bola napríklad zakázaná práca v horách. Pranostiky na Hromnice zahŕňajú: „Prešli Hromnice, koniec sanice.“ a „Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, v marci zamrzne.“
Turíce: Sviatok zoslania Ducha Svätého
Obdobie a význam
Po fašiangoch a Veľkej noci nasledujú Turíce, známe aj ako Sviatok Zoslania Ducha Svätého, Zoslanie Ducha Svätého, Svätodušné sviatky, Letnice alebo Zelené sviatky. Kresťania rôznych vierovyznaní slávia sedem týždňov po Veľkej noci sviatok Zoslania Ducha Svätého. Turíce sú slovanský sviatok, ktorým sa víta jar a zároveň sa spája so spomienkou na zoslanie Ducha Svätého. Samotná udalosť, ktorá sa v ranej cirkvi odohrala, je obsiahnutá aj v oficiálnom názve tohto kresťanského sviatku, teda Zoslanie, alebo Zostúpenie Ducha svätého, ľudovo na Ducha. V cirkvách východného obradu (u gréckokatolíkov a pravoslávnych) je zas zaužívané pomenovanie Päťdesiatnica, čo odkazuje na päťdesiaty deň, podobne ako grécke pentekosté. Na východnom Slovensku sa môžeme stretnúť aj s pôvabným názvom Rusadlá, pravdepodobne odvodeným od starorímskeho sviatku ruží Pascha rosarum.
Pôvod názvu a symbolika
Slovo Turíce pravdepodobne vzniklo zo slova „tur“, zvieraťa, ktoré je symbolom hojnosti a plodnosti. Turíce majú pôvod ešte v predkresťanskom období a sú odvodené od zvieracej masky tura. V období neskorej jari a v čase pred letným slnovratom sa zvykli konať bujaré maskované sprievody sprevádzané trúbením, strieľaním a hlučnou zábavou. Tieto pohanské obrady súviseli s kultom mŕtvych predkov, oslavou plodnosti a ochranou pred zlými silami. Počas tohto sviatku sú chrámy zdobené zelenými vetvičkami (niekedy aj malými stromčekmi) a farba náboženských šiat je obvykle zelená. Táto farba symbolizuje Ducha Svätého ako zdroj života.
Tradície a zvyky Turíc
Začiatkom leta je už v prírode všetko svieže zelené, tráva rozprestrela svoj hustý koberec a koruny stromov sú plné listov. Zeleňou sa na Ducha zdobia aj príbytky. Lipové alebo lieskové halúzky sa zastokávali do oblokov a vence z nich sa pribíjali na bránu alebo na rohy dreveníc. Zelené vetvičky alebo stromčeky dopĺňali aj výzdobu chrámov počas svätodušných sviatkov. Halúzky ľudia nosili aj na hroby a v kostoloch sa zvykli konať zádušné omše za tých, ktorí zomreli od vlaňajších Turíc.
Človek kedysi žijúci viac v spätosti s prírodou, si ju vážil a staral sa o ňu celkom prirodzeným spôsobom. Na jar bolo pekným a užitočným zvykom „otváranie studničiek“. Išlo o čistenie studničiek a prameňov v chotári, ktoré sa začalo už po Veľkej noci a trvalo do Turíc. Ak by ľudia tieto prírodné zdroje vody nechali po zime zanedbané, báli sa, že v kraji bude nedostatok vlahy. Zvyklo sa tiež hovoriť, že kto do Turíc vyčistí aspoň jednu studničku, bude po celý rok zdravý.
Turíčne sviatky boli akousi poslednou možnosťou si ešte oddýchnuť a zabaviť sa pred letnou pracovnou sezónou, ktorá potom trvala až do jesene. V minulosti sa volil turíčny kráľ a turíčna kráľovná. Turíčneho kráľa si volili spomedzi seba mládenci a tento „mládenecký richtár“ preberal na istý čas svetskú moc v dedine, viedol zábavy a tanec. Turíčnu kráľovnú si zas vyvolili kamarátky a táto dievka ozdobená kvetovým vencom viedla dievčenské chorovody a spievané tanečné hry. Archaickým a typickým zvykom v Hriňovej je „Pálenie míle“, ktoré sa konalo na Turíce. Tento zvyk rovnako súvisí s príchodom jari a nesie v sebe stopy pôvodných, pohanských slovanských rituálov. Na Turíce sa rovnako „Vyberali, váľali máje,“ ktoré mládenci postavili dievčatám pred ich domy.