Narodenie a pomenovanie Ježiša Krista
S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.
Teologický význam osoby Ježiša Krista
Ježiš Kristus je večný Boží Syn. „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné... Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo.“
Keď sa stal človekom skrze Ducha Svätého v Máriinom lone, dal nám cez svoju osobu a svoje ohlasovanie poznať Otca. Dal nám nové prikázanie milovať jeden druhého, ako on miloval nás. Učil nás ceste blahoslavenstiev: byť chudobný v duchu a pokorný, trpezlivo znášať utrpenie, byť smädný po spravodlivosti, byť milosrdný, čistého srdca, byť tým, kto šíri pokoj a byť prenasledovaný pre spravodlivosť. On trpel za vlády Poncia Piláta. Umrel za nás ako nevinný baránok, ktorý vzal na seba hriechy sveta. Bol pochovaný a vstal z mŕtvych, svojou Božskou mocou a svojím zmŕtvychvstaním nám dal účasť na Božom živote. Vystúpil na nebesia, odtiaľ príde v sláve súdiť živých i mŕtvych, každého podľa jeho skutkov.
Ježiš Kristus je preto stredobodom sveta, dejín a života všetkých ľudí; On je jediný Spasiteľ. Naša spása je iba v ňom samom, v nijakom inom prostredníkovi alebo zakladateľovi náboženstva. Osoba Ježiša Krista, Božieho Syna a pravého človeka medzi ľuďmi je stredobodom a syntézou kresťanskej viery. V ňom nachádzame program Cirkvi a kresťanskej rodiny ako „domácej cirkvi“. Nie je potrebné vymýšľať nový program, pretože ten už existuje. Je to ten istý program, ktorý neustále prináša evanjelium a živá tradícia. Je zameraný na samého Krista, ktorého máme poznať, milovať a nasledovať, aby sme v ňom žili trojičný život a v ňom premieňali dejiny až k ich dokonalosti v nebeskom Jeruzaleme.
Poznanie Ježiša Krista sa rodí a rastie zvlášť skrze stretnutie s Jeho Slovom, a to počúvaním a čítaním evanjelia, účasťou na sviatostnom živote Cirkvi, predovšetkým na Eucharistii, osobnou a spoločnou modlitbou, službou a starosťou o chudobných a núdznych. Preto má v kresťanskom domove rozhodujúce miesto čítanie Božieho Slova a evanjelia, spoločná účasť rodiny na nedeľnej Eucharistii, spoločná modlitba a skutky lásky.
Osoba Krista: Základné školenie s RC Sproulom
História a význam Vianoc
Vianoce sú časom radostí a veselosti. Deti ich milujú, a či si to chceme alebo nechceme priznať, my dospelí vlastne tiež. Pre mnohých kresťanov nie je to len oslava stromčeka, darov či špeciálnych jedál, ktoré sa často objavujú aj v pohanstve. Kresťan na Vianoce oslavuje narodenie Ježiša Krista, pravého človeka a pravého Syna Božieho - oslavuje dar Božieho vtelenia.
Pôvod a datovanie osláv
Ježišovo narodenie - príchod Božieho Syna na svet - sa začalo oslavovať pomerne skoro. Kresťania zaviedli sviatok Adventus Domini, čiže Príchod Pána, a po prvýkrát ho slávili v roku 354. Na kresťanskom Východe sa začalo s oslavou 6. januára (podľa pohanského sviatku v Alexandrii Narodenie Božského eónu), na kresťanskom Západe (v Ríme) sa slávilo 25. decembra (to bol zase dátum starého pohanského sviatku Narodenie večného slnka).
Kresťania tak dali pôvodne sviatku slnovratu nový zmysel. Ten nespočíva v oslave príchodu nového svetla v prírode, ako tomu bolo v čase antiky, ale spočíva predovšetkým v oslave príchodu nového SVETLA, ktoré nikdy nezhasne. A to je svetlo duchovné, ktoré prišlo v historickej osobe Ježiša Krista. Obsah Vianoc je teda kresťanský, ale dátum bol zrejme zvolený ako „prekrytie“ pohanského sviatku. Vianočné zvyky majú pôvod pohanský aj kresťanský a pre pochopenie kresťanského obsahu Vianoc prakticky nemajú význam. Narodenie Krista, známe ako Vianoce, je kresťanský sviatok, ktorý oslavuje narodenie Ježiša Krista, Spasiteľa sveta. Tento sviatok je jedným z najvýznamnejších v kresťanskom kalendári a pripadá na 25. december podľa gregoriánskeho kalendára (alebo na 7. januára podľa juliánskeho kalendára v niektorých východných cirkvách).
Vianoce sú vo všeobecnosti vnímané v dvoch polohách. Miliardy ľudí - kresťania na celom svete ich prežívajú ako náboženskú a kultúrnu slávnosť spojenú s údajným narodením Ježiša Krista. Ak sa zahĺbime do štúdia Vianoc v historickom kontexte, zistíme, že prakticky ani jeden dátum spojený s týmito sviatkami nie je stopercentne istý, nemenný. Každá cirkev si napríklad rozdielne vykladá časové rozmedzie vytvárajúce tzv. vianočné obdobie.
Vianočné obdobie v rôznych cirkvách
- Rímskokatolícka cirkev doň zahŕňa všetky dni od Štedrého večera (24. decembra) do nedele nasledujúcej po Zjavení Pána (Epifania, Traja králi, 6. januára). Avšak do 2. vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) vianočné obdobie trvalo až do 2. februára (Sviatok Obetovania Pána).
- V evanjelickej cirkvi vianočné obdobie trvá od adventu (štyri týždne pred Vianocami).
- V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi trvá vianočné obdobie od 20. decembra (predsviatok narodenia Ježiša Krista) do 31. decembra (koniec posviatočného obdobia).
Problematický je aj najvýznamnejší deň vianočných sviatkov - 25. december, deň údajného narodenia Ježiša Krista. Veď do 4. storočia sa jeho narodenie oslavovalo 6. januára. Spory sa vedú aj o tom, prečo bol za dátum narodenia Ježiša vybraný práve 25. december. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného Slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu.
Najnovšie názory prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň v mesiaci, v ktorý zomreli. A rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. Od reformácie (16. storočie) sa Vianoce začínajú sláviť už deň vopred, na Štedrý večer. Oslava narodenia Ježiša Krista sa takto rozkladá do o niečo dlhšieho časového obdobia. Kým protestanti sústreďujú svoju oslavu na podvečerné bohoslužby počas Štedrého dňa a na ranné bohoslužby 25. decembra, rímski katolíci za najdôležitejší považujú čas, kedy odbije polnoc medzi 24. a 25. decembrom. Niektoré východné katolícke i nekatolícke cirkvi slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára. Takže ich 25. december pripadá na 7. januára.
Príprava na Vianoce a súvisiace sviatky
Advent: Obdobie očakávania
Obdobie príprav na Vianoce sa nazýva „ADVENT“. Toto označenie pochádza z latinského slova „adventus“, ktoré znamená príchod. Tým sa myslí príchod Spasiteľa Ježiša Krista na svet. Prvé oslavy adventu sa objavujú v južnej Galii a v Španielsku koncom 4. storočia.
Začiatok adventu, trvajúceho 22 až 28 dní, môže pripadnúť na ktorúkoľvek nedeľu medzi 27. novembrom a 3. decembrom. Je to preto, že posledná adventná nedeľa - tá štvrtá - pripadá vždy na nedeľu pred 25. decembrom, ktorý je hlavným vianočným sviatkom. A pretože 25. december je každý rok v iný deň, tak aj 1. adventná nedeľa má každý rok iný dátum. Advent vždy trvá do polnoci 24. decembra (Štedrý večer). Niekedy sa preto stáva, že posledná adventná nedeľa môže padnúť aj na Štedrý deň. V takom roku trvá advent vlastne len tri týždne, hoci má štyri adventné nedele.
Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj v Biblii sa hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Živé adventné vence symbolizovali večný život, ktorý veriacim prisľúbil Ježiš Kristus. Kruhový tvar venca vyjadroval jednotu spoločenstva ľudí a Boha, plameň sviečok pripomínal Krista ako svetlo rozptyľujúce temnotu a strach a ožarujúce plameňom lásky každého človeka. Adventný veniec patrí k najstarším symbolom Vianoc. Prvý takýto veniec vyrezal z dreva pred Vianocami v r. 1838 teológ Johann Henrich Wichter. Zavesil ho na dvere sirotinca, ktorého bol správcom a každý deň naň zavesil zapálenú sviečku. Pod vencom stála pokladnička, do ktorej zbožní ľudia dávali milodary pre opustené deti.
Sviatok svätého Mikuláša
Sviatok 6. decembra je spojený so svätým Mikulášom z Myry (cca 280-352), ktorý bol biskupom v Myre a Lýkii. Už za svojho života bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený, známy ako štedrý človek, pomocník núdznych, obranca viery a záchranca nespravodlivo obvinených. Je jedným z najuctievanejších svätých. Tradície spojené s Mikulášovou osobou sú veľmi pestré a krajovo aj národnostne rôzne. Oslava jeho sviatku je spojená s rozdávaním darov deťom.
V našich zemepisných šírkach dnes obchádza domácnosti skupinka Mikuláša s anjelmi a čertami v noci z 5. na 6. decembra. Mikuláš s anjelmi rozdávajú darčeky, čerti sa starajú o symbolické „trestanie“ a „strašenie“ neposlušných detí. Mikuláš predstavuje akúsi prípravu na Vianoce, nerozdávajú sa príliš hodnotné a trvalé dary, ale skôr len nejaké sladkosti či malé darčeky pre šťastie. Avšak v časoch, z ktorých tento zvyk pochádza, boli podobné maškrty a niektoré druhy ovocia menej dostupné, a preto sa to cenilo viac ako dnes.
Sviatok svätej Lucie
Sviatok svätej Lucie sa oslavuje 13. decembra. Lucia zo Syrakúz (asi 284-304) je jedna z katolíckych i pravoslávnych svätíc. Uctievajú ju (ako jediného svätého) aj protestantskí Švédi a Nóri. Dokázateľne sa uctieva od 5. storočia. Jej tradícia, ktorá prišla zo Švédska, znamená držanie nešťastia ďaleko od domu. Lucie chodia oblečené v bielom, v jednej ruke majú kôš so sladkosťami a v druhej metličku z peria. Symbolicky tak vymetajú prach z domu.
Vianočné symboly a tradície
Betlehemy: Zobrazenie narodenia Pána
Na vzniku tradície betlehemov má svoju zásluhu udalosť z r. 1223. Vtedy taliansky šľachtic Giovanni di Velita pozval Františka z Assisi stráviť Vianoce na jeho panstve. A práve ten sa rozhodol zobraziť výjav narodenia Ježiša. Vybral si preň jaskynku na vrchole skalnatého kopca pri dedinke Greccio, ktorú upravil ako kaplnku a usporiadal v nej výjav narodenia Pána. Sem pozval v noci 24. decembra dedinčanov zo širokého okolia. V jaskynke boli jasle, oslík a teliatko, pri ktorých slúžil kňaz omšu a František čítal úryvky z Lukášovho evanjelia. Podľa tradície bola táto udalosť prvým „betlehemom“ a zároveň sa tu po prvýkrát slúžila polnočná omša.
Do ľudového prostredia sa betlehemy dostali s reformami Jozefa II. na konci 18. storočia. Betlehemy boli a sú vytvárané z najrôznejších materiálov: z dreva, keramiky, papiera, perníku, ale i piesku, snehu či ľadu. Na mnohých miestach sa uchytila tradícia živých betlehemov, ktorých postavy i zvieratá sú autentické.
Imelo: Symbol šťastia a ochrany
Na mnohých slávnostne prestretých štedrovečerných stoloch nebude chýbať vetvička imela - ako symbolu túžby po šťastí pre celú rodinu. Imelu sa od nepamäti pripisovala čarovná moc, je opradené množstvom mýtov a legiend - možno preto, že jeho biele bobule dozrievajú práve v decembri. Imelo sa vešalo do domov ako ochrana pred ohňom, čarodejnicami a zlými duchmi. Tradícia uctievania imela siaha až do antiky. Imelo do domu prináša aj odvahu a lásku.
Podľa jednej legendy bolo imelo kedysi stromom, z ktorého Jozef vyrezal kolísku pre Ježiša. Po tridsiatich troch rokoch potom strom Rimania vyrúbali a z jeho kmeňa vyrobili kríž, na ktorom Ježiša ukrižovali. Strom sa od hanby zmenšil na malé kríčky, ktoré sú nútené žiť z iných stromov. Zahrňuje však dobrom všetkých, ktorí pod ním prejdú. Moderná veda potvrdila jeho liečivé účinky.
Vianočný stromček a ozdoby
Ozdobený stromček je jeden z hlavných symbolov Vianoc. Zdobil sa zvyčajne na Štedrý deň, dnes je to skôr individuálne. Je to novodobá forma prastarého všeľudského symbolu života a prosperity, zelene. Ozdobené vetvičky rozdávali aj koledníci. V niektorých krajinách sa stromček vešal nad štedrovečerný stôl - špicom dolu.
Tradícia ozdobovania stromčekov pochádza z nemeckých miest. Sviečky sa na stromček najprv nedávali. Jedna z prvých správ o ozdobenom a osvetlenom vianočnom stromčeku v miestnosti je v brémskej kronike z r. 1570. Ozdobené vianočné stromčeky sa najskôr nachádzali v cechových a remeselníckych domoch. Do súkromných priestorov začali prenikať až v polovici 17. storočia. V 18. a 19. storočí sa rozšírili aj do iných štátov. Najprv sa ujali v mestách, neskôr na vidieku. Zdobenie vianočných stromčekov spočiatku prijímali viac protestanti ako katolíci, lebo katolícka cirkev považovala tento zvyk za pohanský.
Na Slovensko začali vianočné stromčeky prenikať z Nemecka a Rakúska najprv do miest - koncom 18. storočia, na dediny až od konca 19. storočia. Začiatkom 20. storočia sa pod stromček začali dávať pre členov rodiny darčeky. Vianočný stromček sa v súčasnosti ponecháva v dome obyčajne do Troch kráľov.
Fúkaná guľa z jemného skla je už tak povediac babičkou vianočných ozdôb. Výrobu gule si dal patentovať v r. 1889 Francúz Pierre Dupont. Najskôr vyrábal jednofarebné sklenené gule. Krátko po jej uvedení však začal experimentovať s farbami aj vzormi, a tak sa na vianočnej guli začali postupne objavovať kvety, hviezdičky, vtáci, symboly kresťanstva a ďalšie ornamenty. Guľa bola prvá vianočná ozdoba, ktorá sa vyrábala touto technikou. Až jej modifikáciou sa začali objavovať aj ďalšie tvary. Začiatkom dvadsiateho storočia sa na trhu objavili prvé jemné sklenené srdiečka, hviezdičky, snehové vločky, dažďové kvapky a slzy. Najnovším trendom zdobenia vianočných stromčekov je ich výzdoba v jednej farbe a jej blízkych odtieňoch.
Svetové vianočné zvyky
Vôňa vanilky, pečiva, čerstvého ihličia, ryba, kapustnica, ozdobený stromček - to sú klasické Vianoce, ako ich pozná väčšina z nás, no existujú aj mnohé regionálne odlišnosti:
- Vo Veľkej Británii by ste márne hľadali pod stromčekom darčeky, nadeľujú sa do veľkých ponožiek. Neodmysliteľne patrí k Vianociam pečená morka a slivkový puding.
- V Írsku sa na Štedrý deň dávajú do okien zapálené sviečky, čím sa víta svätá rodina.
- Vo Francúzsku nosí deťom darčeky Pere Noel, ktorý ich najčastejšie necháva v topánkach pred kozubom. V niektorých regiónoch darčeky priväzuje k stromčekom dlhými papierovými stuhami.
- Vianoce v Severnej Amerike sa nedajú prehliadnuť - veľa svetiel a vianočných dekorácií, vyzdobené stromčeky, adventné vence sú všade. Darčeky sa nerozbaľujú na Štedrý večer, ale až 25. decembra ráno. Na tradičnom americkom štedrovečernom stole nechýba pečená morka, zemiaková kaša a čučoriedková omáčka.
- Vo Venezuele je dobrým zvykom po skončení polnočnej omše absolvovať druhú večeru, podáva sa hallacas.
- V Austrálii a Oceánii sa Vianoce oslavujú v lete, preto je bežné osláviť ich piknikom na pláži. Aj tu sa koleduje, majú Santa Clausa, pečú morku a jedia slivkový puding.
- V Japonsku, hoci kresťania sú minoritou, sú Vianoce tak populárne, že nájdete vianočnú výzdobu, darčeky a stromčeky takmer všade.
- V Afrike, kde sú len malé skupiny kresťanov, sa Vianoce v podstate nelíšia od klasických európskych.
- V Bulharsku sú Vianoce spojené s Dedom Koledom.
- V Dánsku darčeky nosí záhadný Vianočný posol.
- Fíni sú hostiteľskou krajinou fínskeho Santa Klausa, ktorého doma volajú Veľký Ukko. Pochádza z Laponska.
- V Nemecku majú viacero vianočných darcov. Nerozdáva ich iba Ježiško, ale i vianočný duch menom Weinachtsmann, a v južnom Nemecku výhradne Kristkind (Ježiško).
- Vianočné darčeky vo Švédsku roznáša hrbatý trpasličí starček Jultombe (škriatok Jultomten), ktorého sprevádza malý trpasličí Julnissar. Darčeky vhadzuje otvoreným oknom a hovorí sa im julklappa.
- Talianske deti nepoznajú rozbaľovanie darčekov po Štedrej večeri, ani tradičného dedka. Tejto úlohy sa totiž v Taliansku zhosťuje jediná žena v takejto roli - trojkráľová čarodejnica La Befana, ktorá je stará a škaredá. Darčeky roznáša až 7. januára.
Vianočné povery a rituály
Vianoce sú neodmysliteľne spojené s poverami, ľudovými zvykmi a rituálmi, z ktorých mnohé pochádzajú ešte z pohanských čias. V súčasnosti sa ich už príliš veľa nezachovalo alebo sa dodržiavajú len sporadicky po dedinách:
- Počet osôb pri stole nesmie byť nepárny, preto sa radšej pozývajú hostia alebo sa prestiera o jeden tanier a príbor navyše.
- Od štedrovečernej večere sa nesmie vstať a niekde si odskočiť.
- Pokiaľ žena čaká bábätko, je dobré počkať na prvého návštevníka, ktorý vojde do domu na Štedrý večer. Ak je to muž, narodí sa chlapček.
- Hviezda z jadierok v rozkrojenom jablku predpovedá zdravie.
- Rybie šupiny vraj zabezpečia bohatstvo a chren dodá odvahu.
- Cesnak sa je pre zdravie a aby zahnal zlé sily.
- Stôl sa opáše reťazou, aby rodina bola súdržná.
- Ak plameň sviečky na stole horí rovno, rodina bude zdravá.
- Veľa sa dá vraj vyčítať aj z nočnej oblohy. Tmavé nebo znamená plnú stodolu a veľa ovocia. Veľký svetlý mesiac neúrodu, veľa hviezd mnoho kureniec a hrozna.
- Ak hory zahalí hmla, zomrie veľa starých ľudí.
- Po štedrovečernej večeri sa nožom prepolí jablko (kolmo na os). Pokiaľ jadierko vyzerá ako päťcípa hviezda, všetci sa budúci rok zasa v zdraví zídu.
- Vianoce boli spojené aj s dávnym rituálom tavenia olova nad plameňom, kde sa z abstraktných tvarov hádalo, čo prinesie budúcnosť.
- Ďalším zvykom je plávanie lodičiek z vlašských orechov so zapálenými sviečkami. Majiteľa lodičky, ktorá vydrží najdlhšie svietiť a nepotopí sa, čaká dlhý a šťastný život.
- Slobodné dievčatá vyjdú pred dom a čakajú na zaštekanie psa. Z tej strany, z ktorej sa ozve štekot, príde ich nastávajúci.
- Od štedrovečernej večere až do polnočnej omše sa nesmie chodiť cez pole.
- Aby včely mali med, stačí vraj dať pár odrobiniek z vianočky pred úľ.
- Dievčaťu veľa napovie, ak cez Vianoce odkrojí šupku z jablka a hodí ju za hlavu.
Liturgické oslavy Narodenia Pána
Sviatok Narodenia Pána je taký veľký, že liturgia má pre tento deň tri sväté omše - každú s vlastnými textami: o polnoci, za úsvitu a počas dňa. Počas tretej svätej omše kontemplujeme tajomstvo narodenia nášho Pána z hľadiska Jeho večného plodenia ako jediného Syna Boha Otca. Naše Dieťatko-Spasiteľ je vo večnosti Synom Boha Otca a tiež Synom Márie skrze Ducha Svätého.
Krásne o tom píše v prvom diele svojho Liturgického roku Dom Prosper Gueranger: Tajomstvo, ktoré Cirkev uctieva v tejto tretej omši, je večné plodenie Syna Božieho z Otca. O polnoci sa slávi Bohočlovek, ktorý sa narodil z lona Panny v maštali; na úsvite Božské Dieťa, ktoré sa narodilo v srdciach pastierov; a to, čo zostáva, je narodenie, ktoré je omnoho veľkolepejšie ako ostatné dve: narodenie, ktorého svetlo oslňuje oči anjelov a ktoré je samo osebe večným svedectvom o vznešenej plodnosti nášho Boha. Syn Márie je tiež Božím Synom; našou povinnosťou dnes je ohlasovať slávu týchto mimoriadnych Vianoc.
Naša radosť z narodenia Pána nachádza svoj najhlbší zdroj v Jeho Božom Synovstve, vo vznešenej plodnosti nášho Boha, vyjadrenej v pastoračnej láske Syna Božieho - Syna Márie, ktorého láska k ľuďom je bezhraničná a nekonečná. Kňazským svätením - vďaka mimoriadnej milosti - sa kňaz pripodobňuje Kristovi, aby uplatňoval svoju pastoračnú lásku: spravovaním sviatostí, vyučovaním viery a uplatňovaním disciplíny Cirkvi.
Pozorne počúvajme prológ evanjelia svätého Jána čítaný na vianočnej omši počas dňa - hymnus inšpirovaný tajomstvom vykupiteľského Vtelenia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Jn 1: 1-5). Svetlom, ktoré osvetľuje náš každodenný život, je v skutočnosti božský život Božieho Syna skrze prítomnosť Ducha Svätého v Cirkvi a v našich dušiach ako živých údov Cirkvi.
Ponorení do veľkého tajomstva Narodenia nášho Pána máme úžasnú možnosť radovať sa z Eucharistickej obety, vďaka ktorej sú naše srdcia očistené a sýtené Telom a Krvou, Dušou a Božstvom nášho Pána. Kristus, ktorý sedí v sláve po pravici Otca, zostupuje na oltáre našich kaplniek a kostolov, aby sviatostne sprítomňoval svoju obeť na Kalvárii. Hlavným dôvodom kňazského povolania je obeta svätej omše. Účasťou na svätej omši počas Vianoc ďakujeme Bohu za veľké tajomstvo viery, najmä za sviatosti Najsvätejšej eucharistie a svätého kňazstva. Modlime sa k nášmu Dieťatku-Spasiteľovi - k Eucharistickému Pánovi a Veľkňazovi slovami Doma Prospera Guerangera: „Stal si sa Telom, čiže večným Slovom, aby sme sa my zbožštili. Podopieraj našu slabú prirodzenosť, ktorá sa necíti hodná takého veľkého osudu.“