Dnes si pripomíname sviatok svätých apoštolov Filipa a Jakuba. Ich životy a svedectvo nám aj v dnešnej dobe ponúkajú hlboké zamyslenie nad podstatou viery a cestou k Bohu. Evanjelium dnešného dňa, ktoré je ústredným bodom tejto spomienky, nám predstavuje Ježišov dialóg s jeho učeníkmi, ktorý je plný nadčasovej múdrosti.
Evanjelium podľa Jána 14, 6-14: Ježiš - Cesta, Pravda a Život
Ježiš povedal Tomášovi: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“
Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“
Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ‚Ukáž nám Otca?!‘ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“
Ježiš ako jediná cesta k Otcovi
Prvé slová, ktoré čítame v dnešnom evanjeliu, sú odpoveďou na otázku apoštola Tomáša. Ježiš pri Poslednej večeri hovorí apoštolom, že ich čoskoro opustí. Zároveň ich aj ubezpečuje, aby sa nebáli, lebo im ide pripraviť miesto, kde budú všetci spolu a dodáva: „A cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš na to reaguje otázkou: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ A tu prichádzame k dnešnému evanjeliu, ktoré začína odpoveďou Ježiša Tomášovi: „Ja som cesta, pravda a život.“
Možno by sme mali byť Tomášovi vďační za to, že svojou otázkou priviedol Ježiša k takej krásnej a zmysluplnej odpovedi. V prvom rade možno stojí za zmienku, že výrok nášho Pána - „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ - možno napísať aj pozitívne: „Každý môže prísť k Otcovi cezo mňa“. Nejde tu len o jazykové otázky, ale o hlbšie pochopenie Pánových rád, aby sme ich mohli vernejšie uplatňovať v praxi. Súčasne nás Ježišove odpovede pre apoštolov sú určené aj pre nás všetkých.
Do rozhovoru sa zamieša aj Filip a žiada si: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ Ježiš mu na to hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ V tomto dialógu Ježiš objasňuje učeníkom, kým je, aké je jeho poslanie a aký má vzťah k Otcovi. Nebolo to iste pre nich ľahké pochopiť jednotu medzi Otcom a Ježišom; celkom si neuvedomovali, že Ježiš je Boh a človek v jednej osobe. Ježiš sa neobmedzuje iba na to, aby dokázal svoju rovnosť s Otcom, pripomína im tiež, že majú naďalej vykonávať svoje Spasiteľné dielo: Poskytuje im moc robiť zázraky, sľubuje im, že bude s nimi navždy a že všetko, čo budú žiadať v Jeho mene, on to urobí.
Svätý Josemaría sa vo svojom duchovnom živote vždy usiloval nasledovať plán cesty; tiež radil všetkým, ktorí ho žiadali o usmernenie v duchovnom živote. Ježiš nám totiž hovorí, že On je „Cesta“ a že ak sa k nemu utiekame a stýkame sa s ním, dovedie nás k Otcovi. K Bohu Otcovi, čím zdôrazňuje svoje otcovstvo a zároveň naše synovstvo. Vždy nám radil, aby sme vo všetkom a pre všetko hľadali pevný základ v Božom synovstve. Nielen v určitých momentoch života, napríklad keď sa objavia rozpory a ťažkosti, ale aj v našom každodennom živote. Toto nám hovorí v jednej zo svojich homílií:
„To isté sa deje i so správaním dobrého Božieho dieťaťa: tiež dosiahne, bez toho žeby vedelo ako, to úžasné byť rovným Bohu, ktoré nám potom pomáha vidieť všetky udalosti z nadprirodzeného pohľadu viery. Človek miluje všetkých ľudí tak, ako ich miluje náš nebeský Otec a - čo je najdôležitejšie - dostávame nový elán v našom každodennom úsilí priblížiť sa Pánovi. Nezáleží na slabostiach, pretože láskyplné ruky nášho Otca sú pripravené neustále nás znovu zdvíhať“ (Boží priatelia, bod 146).
Život a príklad svätých Filipa a Jakuba
Dnes si pripomíname dvoch apoštolov, ktorých životy sú pre nás príkladom viery a oddanosti. Svätý Filip sa narodil v Betsaide. Najprv bol učeníkom Jána Krstiteľa, potom nasledoval Krista. Podľa tradície odišiel do Frýgie, aby tam evanjelizoval a neskôr zomrel mučeníckou smrťou. Jakub Mladší, Pánov bratanec a Alfejov syn, spravoval jeruzalemskú cirkev. Napísal list, ktorý je súčasťou Nového zákona. Viedol prísny život a mnoho Židov obrátil na vieru. Mučenícku korunu získal roku 62. Títo dvaja, piliere rodiacej sa Cirkvi, neváhali riskovať svoju bezpečnosť, aby odovzdali božské posolstvo radosti, kam až ich Duch Svätý doviedol.
Podstata pravej kresťanskej viery
Pri príležitosti ich sviatku sa zamyslime nad čítaním z listu svätého Pavla Korinťanom. Človek môže chodiť roky do kostola a pri tom vôbec nemusí byť správnym spôsobom veriaci. Problém spočíva v tom, že si niektorí ľudia zamieňajú vieru s chodením do kostola. Svätý Pavol nám v liste Korinťanom vysvetľuje podstatu kresťanskej viery: „Bratia chcem vám vysvetliť radostnú zvesť, ktorú som vám ohlasoval.“ Chce nám vysvetliť, na akých základoch má stáť naše obrátenie, aby to bolo skutočné kresťanské obrátenie.
Môže sa stať, že človek prežije citové rozrušenie pred nejakým krásne maľovaným obrazom Krista. Začne veriť, pretože prežil príjemné city pri pohľade na Krista. Ak svoju vieru postaví len na nejakom zmyslovom, či citovom zážitku, bude táto trvať dovtedy, dokiaľ tento zážitok potrvá a zrúti sa vtedy, keď sa pocit stratí. Nie je každé obrátenie skutočne kresťanská a nie je každá viera životodárna. Evanjelium je predovšetkým radostnou zvesťou o Bohu, ktorý nás miluje. Ak v základoch mojej viery nestojí táto pravda, je otázne, či ma táto viera vedie ku Spáse.
Nezáleží len na obrátení, ale ide o celkové smerovanie. Toto základné obrátenie vplýva na ďalšie smerovanie. Môže sa stať, že na počiatku obrátenia nebola viera v lásku a v odpustenie hriechov, ale strach. Dnes, po rokoch duchovného života, určuje duchovný život strach z Boha a vedie k neuróze. Svätý Pavol nás poučuje: „Bratia, chcem Vám vysvetliť radostnú zvesť, ktorú som vám ohlasoval. Vy ste ju prijali a ste v nej pevní. Ona vás privedie ku spáse, ak sa jej budete držať tak, ako som vám ju zvestoval. Inak by ste boli nadarmo uverili.“ Je možné uveriť nadarmo? „Áno“. A to vtedy, keď obrátenie nie je postavené na správnom základe, alebo ak správna viera nie je pevná a ak v správnej viere nevytrváme dokonca. Ku spáse je potrebná správna viera, istota v nej a vytrvalosť. Viera Bohu, ktorý s nami komunikuje skrze svoje Slovo. Viera sa má živiť Božím Slovom.
Teda tým, čo naozaj Boh povedal a čo skutočne prisľúbil. Len o to sa môžeme s istotou oprieť. Viera v Božie Slovo má byť istá. Ide o vieru ako vzťah ku Božiemu Slovu, teda k živej osobe Ježiša Krista, ale aj k Ježišovi prítomnému v písanom Božom Slove a vo Sviatostiach Cirkvi. Bohu verím Božskou vierou, človeku ľudskou, teda vždy s určitou rezervou, lebo človek sa môže mýliť a človek môže aj klamať. Bohu verím s istotou, lebo On sa ani nemýli a ani neklame. Preto viera Bohu je istotou v tom, že čo Boh hovorí je Pravda. A Boh má pre nás len jedno jediné Slovo, ktoré sa zjavuje v Starom i Novom Zákone a tým Slovom je Kristus, Boží Syn.
Človek si môže preveriť, či sa obrátil správne, či žije správnym duchovným životom. Možno to poznať podľa toho, či sa rozhojňuje jeho dôvera Bohu, či rastie jeho nádej a láska. To je znak toho, že skutočne kráča tou novou a živou cestou, ktorou je Kristus. Môže to posúdiť aj podľa duchovného ovocia, ktoré v jeho živote jeho viera a jeho smerovanie spôsobujú. Tomáš Akvinský, používajúc terminológiu tej filozofickej tradície, v ktorej žil, to vysvetľoval takto: „viera je habitus, teda trvalá dispozícia duše, vďaka ktorej v nás začína večný život a rozum je vedený, aby súhlasil s tým, čo nevidí“ [4], život, ktorý v plnosti žili apoštoli, ktorých si dnes pripomíname.
Význam Božieho Slova v živote veriaceho
Autor knihy „Okruh biblie,“ Roman Brandstätter, konvertita z Judaizmu, píše v tejto knihe: „Pozrime sa pravde do očí. Mnohým ľuďom sa zdá, že pre život a vieru nie je Písmo potrebné. Veria v Krista, ale nevedia, kto je On. Ich vedomosti o Bohočloveku pozostávajú z niekoľkých katechizmových právd a z voľných, nesúvislých evanjeliových dejov. Možno takmer s istotou prehlásiť, že široké masy katolíkov veria v Krista, nepoznajú však Písmo.“
Každodenné čítanie evanjelia nás núti porovnávať svoj život s Kristovým učením. Nechuť človeka k dennému čítaniu Písma svätého je ovocím lenivosti, ale môže pochádzať aj z pocitu strachu pred konfrontáciou s Božou pravdou. Neznalosť zákona pred súdom neospravedlňuje. Kristus žiadal od ľudí, aby sa klaňali tomu, koho poznajú.
Ten istý autor píše o svojom starom otcovi, ktorí mu niekoľko dní pred smrťou dal takúto radu: „Bibliu čítaj neustále. Miluj ju viac ako rodičov… Viac ako mňa…Nikdy sa s ňou nerozíď!“
Apoštolská horlivosť a veľkodušnosť
Jedným z aspektov, ktoré nás nadchýnajú v živote apoštolov, je ich schopnosť snívať o veľkých veciach a ísť za nimi. Nezastavujú sa tvárou v tvár prekážkam, pretože vedia, že Kristus ich už premohol a že ani smrť nie je silnejšia ako božská moc. Sú plní odvahy a veľkodušnosti, cností, ktoré aj nás vystreľujú k vzrušujúcemu poslaniu, v ktorom vieme, že nie sme sami, ale že sa môžeme spoľahnúť na Božiu silu. Nič nemôže zablokovať alebo vystrašiť tých, ktorí zakúšajú Pánovu prítomnosť v každodennom živote.
„Veľkodušnosť, to je veľký duch,“ povedal svätý Josemaría, „široká duša, do ktorej sa zmestia mnohí. Je to sila, ktorá nás pripraví vyjsť zo seba samých a vykonať veľké činy v prospech druhých (...). Veľkodušný človek bez výhrad venuje svoje sily tomu, čo za to stojí, a preto je ochotný odovzdať sa i on sám. Neuspokojuje sa iba s dávaním: sám sa dáva. A tak pochopí aj ten najväčší prejav veľkodušnosti: dať sa Bohu“ [5]. Keď sa zapájame do našich aktivít, môžeme myslieť na veľkodušnosť apoštolov Filipa a Jakuba.
Filip sa nadšene prihovoril Natanaelovi a s jednoduchosťou požiadal Ježiša, aby mohol vidieť Otcovu tvár. Jakub, Pánov príbuzný, bol biskupom v Jeruzaleme. Títo dvaja, piliere rodiacej sa Cirkvi, neváhali riskovať svoju bezpečnosť, aby odovzdali božské posolstvo radosti, kam až ich Duch Svätý doviedol.
SVIATOK APOŠTOLOV je mimoriadnym dňom pre tých z nás, ktorí chcú prinášať evanjelium iným ľuďom. Ten silný impulz, ktorý zažili apoštoli Jakub a Filip, je ten istý, ktorý podnietil svätého Josemaríu napísať: „Keď istý kňaz podával Sväté prijímanie, mal sto chutí zvolať: Podávam ti blaženosť!“ [1]. My kresťania prežívame radosť už na tejto zemi, ktorú nechceme skrývať. Žijeme s Pánom: naše veci sú jeho vecami, jeho život je náš a vieme, že toto je najväčšia radosť. Osobné šťastie, ktoré toto stretnutie s Kristom vyvolalo v živote apoštolov, bolo hnacou silou ich kázania, a preto sa rýchlo rozšírilo do celého sveta.
„Cirkev rastie príťažlivosťou. A odovzdávanie viery sa uskutočňuje príkladom, dokonca až po mučeníctvo, ako sa to stalo apoštolom Filipovi a Jakubovi. Keď v živote vidíme túto súdržnosť medzi tým, čo robíme, a tým, čo hovoríme, vždy sme zvedaví: prečo tento človek žije práve takto? Prečo žije životom služby druhým? A táto zvedavosť je semienkom, ktoré Duch Svätý berie a nesie ďalej“ [3].
A aby sme boli ešte odvážnejší, pozrime sa na Ježiša: „jeho vrúcny súcit nebol zahľadený do seba; nebol paralyzujúci, ustrašený alebo zahanbený, ako sa to mnohokrát stáva nám samým - ale práve naopak. Bol to súcit, ktorý ho poháňal mocne vyjsť zo seba a hlásať, posielať na misiu, posielať uzdravovať a oslobodzovať. Uznajme svoju krehkosť, ale dovoľme, aby ju Ježiš vzal do svojich rúk a nás poslal na misiu. Sme krehkí, ale nosíme v sebe poklad, ktorý nás robí veľkými, a môže urobiť lepšími a šťastnejšími tých, ktorí ho prijmú. Smelosť a apoštolská odvaha sú súčasťou misie“ [6].
Modlitba za šírenie Božieho kráľovstva
Prosme svätého Filipa a svätého Jakuba, aby nám pomohli ešte lepšie spoznať nášho Pána Ježiša Krista, aby nás viedol k Otcovi už na tomto svete. Vedie nás k tomu aj výzva viesť dialóg s Ježišom, klásť mu otázky a načúvať jeho odpovede. Má aj moja modlitba formu dialógu? Ako Ježiš je jedno s Otcom, tak chce byť jedno aj so mnou.
- Bože, večná pravda, veríme v teba.
- Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
- Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
- Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
- Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno.
- Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
- Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
- Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
- Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
- Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
- Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
- Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
Záverečné myšlienky: Svedectvo a plodnosť viery
„Po celej zemi rozlieha sa ich hlas“ (Ž 18, 5), recitujeme spolu so žalmom na sviatok svätého Jakuba a Filipa. Dnešný deň je vhodný na to, aby sme vo svojich dušiach pestovali túžbu, aby Kristov hlas doľahol do každého kúta nášho sveta a našich dejín. Vieme, že kresťanský apoštolát nie je činnosť, ktorá sa pridáva k našim bežným zamestnaniam: v skutočnosti, ak otvoríme svoj život Duchu Svätému, ak žijeme z viery, sme apoštolmi každú chvíľu každého dňa. „Viera nie je len recitovanie Vyznania viery, aj keď je v ňom vyjadrená. Odovzdávať vieru neznamená podávať informácie, ale zakladať srdce vo viere v Ježiša Krista. Odovzdávanie viery nie je niečo, čo sa dá robiť mechanicky, ako keď niekto povie: Pozri, vezmi si túto knihu, preštuduj si ju a potom ťa pokrstím. Cesta je iná: ide o odovzdávanie toho, čo sme sami dostali. To je výzva pre kresťana: byť plodný v odovzdávaní viery. A to je aj výzva Cirkvi: byť plodnou matkou, rodiť svoje deti vo viere“ [7].
„Toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, sme našli: Ježiša, syna Jozefa z Nazareta“ (Jn 1, 45), povedal Filip svojmu priateľovi Natanaelovi. Apoštol Jakub Mladší sa zasa pýtal: „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky“ (Jak 2, 14). Tieto dva úryvky zhusťujú celú kresťanskú cestu: čoraz viac poznávať Krista, žiť s ním, pretože práve to je sila, ktorá nás bude poháňať vydávať svedectvo v našom okolí; priateľstvo s Ježišom nás poháňa pomáhať tým, ktorí to potrebujú, a chcieť túto nadprirodzenú radosť prinášať všetkým. Môžeme prosiť Pána, aby nám dal nadšenie zakorenené vo viere, aké mali apoštoli. Rovnako ako oni chceme celým svojím životom hlásať, že nič nemôže naplniť srdce viac ako Ježiš Kristus.