Obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy je na Slovensku v znamení zábavy, hodovania a masiek. Hoci sú fašiangové tradície spoločné pre celú krajinu, každý región si do nich primiešal vlastné korenie. Fašiangy predstavujú čas bujarých zábav a veselia, kedy sa do hojnosti spievalo a tancovalo, jedlo a hodovalo. Nechýbali obľúbené zabíjačky a svadby. Fašiangy, ktoré nasledovali po vianočnom období a končili pred Veľkým pôstom, symbolizujú obdobie prechodu od zimy k jari. V ľudovom kalendári sú fašiangy druhou polovicou zimy, pre ktorú sú typické viaceré zvyky a tradície.
Pôvod a význam Fašiangov
Názov fašiangy je odvodený z nemeckého „Fastenschank“, čo znamená - posledné čapovanie alkoholických nápojov pred pôstom. Slovo fašiang pochádza z nemeckého Faschang, a niekedy sa uvádza Fashing, pravdepodobne odvodené z nemeckého vast - schane, vo voľnom preklade nápoj pred pôstom, posledné napitie. Na území Slovenska sa vo Veľkomoravskom období používal výraz „mjasopust“, ktorý označoval koniec jedenia mäsa pred pôstom. Významom i časovo sú tieto dva výrazy rovnocenné. Fašiangy boli a sú akýmsi veselým spojivom medzi vážnym časom Vianoc a vážnym obdobím predveľkonočným.
Podľa etnologičky Kornélie Jakubíkovej, hlavným znakom fašiangov je bujará veselosť až lascívnosť s prvkami erotiky. Rovnako aj hojnosť jedál i pitia, no a, samozrejme, masky. Korene fašiangových zvykov siahajú do dávnej minulosti slovanských pohanských rituálov. Medzi teórie pôvodu fašiangov patria tri varianty:
- Staroslovanský zdroj: V zimnom období roľníci nemali toľko práce a mohli si dovoliť sa zabávať. Boli už v radostnom očakávaní jari a novej úrody.
- Antická tradícia: Ešte z čias rímskych a gréckych slávností, keď sa ľudia vo veľkom stretávali, objedali sa a zabávali.
- Karnevalová tradícia stredovekých miest Európy: Predovšetkým nemeckých a talianskych, kde ľudia vyrážali do ulíc v maskách.
Trvanie a koniec Fašiangov
Obdobie fašiangov začína sviatkom Troch kráľov (6. januára) a končí o polnoci pred Popolcovou stredou, niekedy nazývanou aj „Škaredá streda“. Celková dĺžka tohto obdobia je každý rok iná, závisí od dátumu Veľkej noci a ten od vzájomného vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu. Rozpätie medzi jarnou rovnodennosťou a nasledujúcim splnom určuje dĺžku fašiangového obdobia, ktoré môže v niektorých rokoch predstavovať až štyri týždne, inokedy len niekoľko týždňov. V utorok, pred Popolcovou stredou, bývala posledná zábava, na ktorej sa pochovala basa na znak zákazu organizovania zábav počas 40-dňového pôstu. Fašiangy končia štyridsať dní pred Veľkou nocou a Popolcovou stredou sa začína pôst, koniec zábav a veselého obdobia.
Fašiangové tradície v regiónoch Stredného Slovenska
Hoci sú fašiangové tradície spoločné pre celú krajinu, každý región si do nich primiešal vlastné korenie a ponúka jedinečný pohľad na fašiangovú veselosť. Na západnom a strednom Slovensku boli oslavy najbohatšie, na východe skromnejšie, a na severovýchode takmer absentovali.
Turiec: Kráľovstvo Turonia
Zatiaľ čo inde dominujú masky medveďa či prespanka, v regióne Turiec (najmä v obciach ako Valča či Kláštor pod Znievom) je hlavnou hviezdou Turoň. Táto zaujímavá maska symbolizuje silu a plodnosť. Počas sprievodu sa maska váľa v hnoji alebo na zemi, čo malo v minulosti zabezpečiť dobrú úrodu.
Horehronie: Intenzívne tance
Horehronské Fašiangy sú, podobne ako ich spev, o niečo intenzívnejšie. Typické sú tu hromadné tance v krčmách, kde muži predvádzajú svoju fyzickú zdatnosť.
Fašiangy na Považí a v okolí Nového Mesta nad Váhom
Na Strednom Považí sú fašiangové zvyky dodržiavané dodnes. Fašiangy tu nadväzujú na jarné obdobie a prebúdzanie prírody. Pôvodne boli fašiangy spájané s roľníckym spôsobom života a s plodnosťou. V okolí Nového Mesta nad Váhom boli pôvodne fašiangy spájané s novoročnými zabíjačkami, kedy maškary, ako dodnes masky v regióne nazývajú, navštevovali okolité domy, aby známym spríjemnili prácu a rozveselili ich. V polovici 20. storočia začali byť fašiangy v obciach Stredného Považia organizované a fašiangový sprievod prechádzal celou obcou.
V 70. rokoch 20. storočia začali sprievody v obciach organizovať folklórne skupiny, napríklad v Považanoch to bola folklórna skupina pod vedením J. Pullmanna, ktorý nadviazal na miestnu tradíciu maskovaných sprievodov. V obciach sa postupom času fašiangy stali celospoločenskou zábavou. V druhej polovici 20. storočia na Strednom Považí organizované sprievody masiek prechádzali obcami v sobotu alebo v utorok pred Popolcovou stredou. Často boli organizované pochody v obidvoch dňoch. Z miestneho družstva si organizátori požičali kone a voz. Maskovaní členovia sprievodu sa viezli na vyzdobenom voze, alebo šli za vozom.
Organizátor sprievodu, neoficiálne všeobecne uznaný kolektívom, sa staral o priebeh fašiangovej zábavy. Ako spomína M.P.: „Ja som sprievod vodieval prezlečený za cigána, šiel som po sprievode a na šabľu napichoval podarovanú slaninu, čo sme potom brali do košov. Dostávali sme dary zo zabíjačky, slaninu, klobásu, vajíčka, pampúchy, šišky i peniaze. To sme potom mali večeru.“
Masky na Považí
Fašiangový maškarný sprievod tvorilo približne päť až sedem osôb. Masky si členovia sprievodu pripravovali doma, niekedy sa o masky postaral organizátor zábavy. Na Strednom Považí boli členovia sprievodu zamaskovaní škraboškami a tzv. lárvami, ktoré sa kupovali v obchodoch. „Maska na tvár bola z papiera, spojená gumičkou a na nej bol klobúk alebo šatka, aby nebolo vidno vlasy,“ spomína M.P. Lárva je maska na celú tvár a škraboška je polovičná maska so záclonkou pod očami. Medzi najpoužívanejšie motívy masiek v tomto regióne patria kominár, striga, železničiar, cigánka, nevesta, ženích, neskôr aj kočík s dieťaťom. Neviazanosť a „svet naopak“ predstavovalo aj správanie sa členov sprievodu, boli hluční, tancovali, poťahovali obyvateľov, niekedy čiernili tváre sadzami.
Súčasťou sprievodu bola vždy hudba. Základ hudobných nástrojov tvoril akordeón, ku ktorému sa pridali rôzne dychové nástroje a bubon. V Modrovej organizáciu fašiangov prebrala miestna dychová kapela, ktorá organizovala sprievod v sobotu a dodnes obchádza domy v dedine, kde hrá piesne na želanie obyvateľov.
Fašiangy v Banskej Bystrici
Ukážku tradičných fašiangových zvykov pripravuje Mesto Banská Bystrica v spolupráci so Stredoslovenským osvetovým strediskom na Námestí SNP. Program zahŕňa fašiangový sprievod v maskách, nazývaný Bursa ide mestom, ktorý prechádza trasou Dolná ulica → Námestie SNP. Následne sa koná program Fašiangy v meste, s vystúpeniami folklórnych zoskupení a pochovaním basy. Účinkujú napríklad DFS Matičiarik a FS Partizán.
Liptov: Bursa
Na Liptove sa fašiangová obchôdzka nazýva bursa. Organizujú ju najmä mládenci - „bursovníci“. Títo mládenci museli preukázať svoju šikovnosť pri tanci a vyjednávaní s gazdinami, od ktorých si za vystúpenie vyslúžili rôzne dary.
Fašiangové masky a ich symbolika
Jedným z najznámejších fašiangových symbolov sú maskované sprievody, ktoré prechádzali dedinami a vnášali do ulíc chaos, smiech aj trochu tajomstva. Ľudia sa prezliekali za zvieratá, čertov, medvede, staré ženy či nevesty a ženíchov. Každá maska mala svoj význam - medveď napríklad symbolizoval silu a plodnosť a postava smrti pripomínala koniec zimy a začiatok nového cyklu. Maskami si ľudia často robili žarty z ostatných, vyvádzali drobné kúsky a výmenou dostávali jedlo, slaninu, vajíčka či pálenku. Svet naruby predstavovalo prezliekanie mužov za ženy a žien za mužov, pričom sa zvýrazňovali pohlavné znaky. Medzi najarchaickejšie fašiangové masky patria masky zvierat, ako medveď, koza, turoň a slameník (človek obtočený slameným povrieslom). K ďalším maskám patrili masky vojaka, cigána, žida alebo čerta. Tieto masky často robili hluk, poskakovali a strašili ostatných ľudí naokolo. Satirické masky zosmiešňovali napríklad politických funkcionárov. V súčasnosti, ak sa usporadúvajú maškarné plesy, tak na nich najčastejšie vidíme rozprávkové či filmové postavy.
Tu je zdĺhavý dvojtýždňový proces výroby masiek pre Benátsky karneval
Fašiangové hodovanie a tradičné špeciality
K fašiangom neodmysliteľne patrili aj stoly prehýbajúce sa pod dobrotami. Fašiangy boli obdobím zábavy a hojnosti, tak vyzerali aj jedlá, ktoré sa v tomto čase ponúkali. „Hojnosť hraničila až s obžerstvom. Jedli sa mimoriadne kalorické, vyprážané a mastné jedlá,“ opisuje etnologička Jakubíková. Keďže po tomto období nasledoval pôst, ľudia si dopriali všetko, čo mali radi, ako napríklad mastné mäso, klobásy, zabíjačkové špeciality. Dodnes nemôžu na stole chýbať napríklad sladké vyprážané šišky (na východe kreple), pampúchy či fánky, chraple, grapne, fulanki, milostki či herouki. Nešlo len o zahnanie hladu, ale aj o spoločenskú udalosť, pri ktorej sa stretávali celé rodiny a komunity. Jedlo bolo symbolom hojnosti, zdravia a prosperity na nadchádzajúci rok. Ľudia verili, že kto sa dobre naje počas fašiangov, bude mať dostatok síl až do decembra.
K tradičnému pečivu „na ponúkanie“ patrili smažené šišky, pampúšiky a fánky. Každý jedol fašiangové šišky, veselo popíjal, spieval a tancoval pri hudbe. Obchôdzky v maskách sprevádzala živá hudba a spev. Mládenci vykonávali zábavné obchôdzky po domoch, kde si za vystúpenie vyslúžili slaninu, klobásy, vajíčka, pampúchy, šišky i peniaze.
Pochovávanie basy: Symbolický koniec zábavy
Jedným z najzaujímavejších zvykov bolo „pochovávanie basy“, ktoré symbolicky uzatváralo fašiangové obdobie. Hoci sa basa „pochováva“ takmer všade, priebeh obradu sa líši. Ide o paródiu na pohreb, kde nechýba smútočný sprievod, ale ani vtipné prejavy a humor. Nechýba „farár“, „kostolník“ a plačky, ktoré v miestnom nárečí nariekajú nad koncom zábavy. Počas tohto obradu sa vyprázdnili vínne poháre i štamperlíky. Tento zvyk naznačoval koniec veselosti a začiatok pôstu, keď sa tance a zábavy na čas utlmili. Pochovávanie basy prinieslo začiatok duchovnej prípravy na Veľkú noc, najdôležitejší kresťanský sviatok. Utorok pred Popolcovou stredou bol sprievod fašiangov spojený s pochovávaním basy, pričom fašiangy končia o polnoci a nasleduje pôstne obdobie. Predstavitelia farností považovali utorkové ukončenie fašiangov s neviazanou zábavou za nevhodné, nakoľko sa zábava často pretiahla do stredy po polnoci, kedy bol už stanovený prísny pôst.
Koncom 20. storočia sa presúva pochovávanie basy z utorka na sobotu do priestorov kultúrnych domov obcí a nadobúda formu zábavy a veselice s tancom. Hudobnú zábavu spojenú s tancom prevzali platené dychové kapely. Na konci zábavy je improvizovaný pohreb, pochovávania basy, symbolické ukončenie veselého obdobia a pripomenutie prichádzajúceho pôstu. Pochovávanie basy prebieha podľa vzoru skutočného pohrebu v maskách cirkevných hodnostárov, pričom veselú atmosféru dotvárajú plačky v maskách cigániek. O polnoci nastáva slávnostné skladanie masiek, ktoré doobeda obchádzali domy v dedine. Ako hovorí M.: „Na konci zábavy, po zložení masiek sa všetci slávnostne ukloníme.“ V posledných rokoch nadobúda pochovávanie basy formu ľudového divadla.
Tu je zdĺhavý dvojtýždňový proces výroby masiek pre Benátsky karneval
Historický kontext a sociálny význam Fašiangov
Fašiangy boli obdobím, ktoré ukončovalo priadky a za ktorým nasledovalo tkanie. V tomto období sa uskutočňovala aj väčšina svadieb, odohrávali sa rôzne zabíjačky či tanečné zábavy a prebiehali rôzne iniciačné obrady. Fašiangy boli zároveň aj obdobím svadieb a zoznamovania sa. Mladí ľudia sa počas zábav a tancovačiek stretávali, vznikali nové vzťahy a mnohé manželstvá sa uzatvárali práve v tomto období, ktoré sa považovalo za šťastné a priaznivé. Zábavy trvali často do rána a hudba, spev a tanec boli prirodzenou súčasťou každodenného života.
Fašiangy boli obdobím, keď sa dočasne rušili spoločenské pravidlá a tolerovalo sa viac ako inokedy. Masky si mohli robiť žarty z autorít, zosmiešňovať bohatých či mocných a nikto sa nemohol uraziť. Bola to forma ľudovej satiry a ventilovania napätia v spoločnosti. Aj vďaka tomu mali fašiangy výnimočne slobodnú atmosféru. Do spoločnosti prijímali mládencov a dievčatá, učni sa po prejdení niekoľkými náročnými skúškami počas bohatých cechových zábav stávali tovarišmi, cechy volili nových cechmajstrov. Na dedinách usporadúvali mládežnícke zábavy, v mestách sa zas sprievody vyznačovali maskami či chodením na chodúľoch.
Fašiangové zábavy trvali od nedele do utorka, niekde až do stredy. Svojským spôsobom dočasne rušia zavedené poriadky a normy. Na fašiangový pondelok sa konal „mužský bál“, kam smeli len ženatí a vydaté. Ženy v rozpore s vtedajším tradičným životným štýlom poriadali počas fašiangov roztopašné ženské zábavy s množstvom alkoholu, tancami a sánkovačkami. Obyvatelia Slovenska si na bujaré fašiangové zábavy veľmi potrpeli, čo bývalo mnohokrát tŕňom v oku cirkvi. Veselili sa bohatí i chudobní, páni aj sluhovia, majstri či tovariši. Mimoriadne natešené boli mladé vydajachtivé devy, pretože časté veselice poskytovali veľa možností nájsť si a uloviť si toho „pravého“. Hovorievalo sa, že ak sú fašiangy dlhé, vydajú sa aj škaredé dievky.
Mestské fašiangové tradície
V mestách vychádzali z tradícií mestských stredovekých a renesančných slávností, ktoré mali svoje korene v starorímskych slávnostiach karnevalov. V čase fašiangov sa tu okrem tanečných zábav a plesov konali rôzne sprievody remeselníckych cechov, súťažné hry alebo prijímanie učňov za tovarišov, teda vlastne zábavy, ktorých hlavnými organizátormi boli tovariši. Tieto zábavy sa konali väčšinou v dome majstra, pretože sa tu vítali noví tovariši, ktorým takto bežne poskytovali krátkodobé ubytovanie. Napríklad v Kežmarku bolo typické kúpanie v studenej a potom teplej vode, nosenie na žrdi alebo brvne. Niekde bolo známe trhanie husí, takzvaná husacia jazda, kde sa účastníci snažili získať strieborné lyžice alebo hodvábne šatky. Cieľom bolo odtrhnúť husi hlavu. Jednotlivé cechy konali sprievody a snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť. Napríklad mlynári behali na chodúľoch, debnári zas krútili nad hlavami obručami.
Fašiangové piesne a pranostiky
Najznámejšia fašiangová pieseň sa volá Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide. Ďalšie verše: „Už sa fašiang kráti, už sa nenavráti. Staré dievky lkajú, že sa nevydajú.“
S fašiangami sa spája aj niekoľko pranostík:
- „Keď sa mačka cez fašiangy na slnci opeká, potom v pôste za kachle uteká.“
- „Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj!“
- „Keď sú masky na tvári i žalúdku sa zadarí.“
- „Aký je prvá fašiangový deň, také budú prvé jariny.“
- „Aké fašiangy, taká Veľká noc.“
- „Suché fašiangy, dobrý rok.“
- „Krátke fašiangy, tuhá zima.“
- „Aké je počasie na Popolcovú stredu, také je po celý rok.“
Fašiangy dnes: Živá tradícia
Fašiangy nepatria len do minulosti - aj dnes sa na Slovensku konajú fašiangové sprievody, folklórne festivaly a tematické podujatia, ktoré približujú túto tradíciu aj mladším generáciám. Hoci s pôvodnými zvykmi mnoho spoločného už nemajú, stále sú na Slovensku miesta, kde tradície zachovávajú. Fašiangy sa síce prispôsobili modernej dobe a už sa možno nehoduje tak ako kedysi, no ich podstata zostáva rovnaká, a to užiť si radosť, smiech, spoločné zážitky a oslavu života. Fašiangy pripomínajú, že aj v zime si môžeme vytvoriť teplo prostredníctvom ľudskej blízkosti, hudby a dobrej nálady.
Fašiangy sú dôkazom našej schopnosti urobiť si zo seba vtip a užiť si spoločenstvo pred obdobím pôstu. Pre cudzincov, ktorí sa učia slovenčinu, sú fašiangy viac než len sviatok. Sú mostom medzi jazykom a kultúrou.