Oskar Nedbal, významná osobnosť Slovenského národného divadla, bol svetoznámy český skladateľ, dirigent a violista. Jeho život a dielo zanechali nezmazateľnú stopu v hudobnej histórii. Dňa 24. decembra uplynie 85 rokov od jeho úmrtia, pričom sa narodil 24. marca 1874 v českom meste Tábor a zomrel v Záhrebe.
Hudobné začiatky a formovanie talentu
Oskar Nedbal vyrastal v rodine s hlbokým vzťahom k hudbe. Jeho otec, Karel Nedbal, bol advokát a vášnivý amatérsky hudobník, ktorý zohrával dôležitú úlohu v kultúrnom živote Tábora a bol zakladateľom Filharmonického spolku. V rokoch 1885 až 1892 študoval Oskar hru na trúbku a bicie nástroje, následne sa venoval hre na husle pod vedením Antona Bennewitza a kompozícii u samotného Antonína Dvořáka.
České kvarteto a medzinárodné úspechy
Počas štúdií na konzervatóriu sa Oskar Nedbal zoznámil s Josefom Sukom. Spolu s Karlom Hoffmannom a Ottom Bergerom v roku 1892 založili České kvarteto, v ktorom Nedbal pôsobil ako violista, organizátor a vedúci po dobu štrnástich rokov. Jeho dirigentský talent sa naplno prejavil v roku 1896, keď prvýkrát dirigoval Českú filharmóniu. S týmto prestížnym telesom účinkoval vo Viedni, Rusku, Poľsku a v celej Európe, čím si získal medzinárodné uznanie.
Osobné tragédie
Napriek úspešnej kariére, Nedbalov osobný život poznačili tragické udalosti. V mladosti, ako 24-ročný, sa oženil s Josefou Setunskou, s ktorou mal syna Oskárka. Jeho syn však v roku 1918 tragicky zahynul počas vojenskej služby v Bratislave. Krátko na to, jeho manželka podľahla tuberkulóze. Osamelý Nedbal sa následne zamiloval do Marie Hoffmannovej, manželky svojho kolegu z Českého kvarteta, čo viedlo k zložitej situácii a jeho dočasnému odchodu do Egypta, aby sa vyhol škandálu. Po návrate do Viedne v roku 1906 sa po zložitom vybavovaní rozvodu s Mariou Hoffmannovou oženil.
Viedenská éra a európske uznanie
V roku 1906 sa Oskar Nedbal usadil vo Viedni a v nasledujúcom roku sa stal dirigentom prestížneho Tonkünstler-Orchestra. Spolu s významnými osobnosťami ako Hans Pfitzner a Bernhard Stavenhagen dirigoval otvárací koncert novozaloženého telesa. Viedenská scéna mu umožnila vypracovať sa medzi európsku dirigentskú špičku. Stal sa obľúbeným dirigentom v čase, keď tam pôsobili velikáni ako Gustav Mahler, Hans Richter a začínal mladý Bruno Walter. V roku 1908 prijal ponuku z Volksoper, kde s úspechom naštudoval Wagnerovho "Blúdiaceho Holanďana".
Skladateľská tvorba
Nedbal bol nielen vynikajúcim dirigentom, ale aj plodným skladateľom. Jeho najúspešnejšou a najčastejšie uvádzanou operetou bola "Poľská krv", ktorá mala premiéru vo Viedni v roku 1913. Tri roky neskôr nasledovala opereta "Vinobranie" (1916). Tieto diela sa vyznačujú melodickým pôvabom a sviežou rytmizáciou, čo potvrdzujú aj slová hudobného kritika Bohdana Haluzického, ktorý zdôraznil Nedbalov optimizmus a radosť zo života, ktorá vyžaruje z jeho skladieb.
Návrat do Československa a nepochopenie
Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku Československa v roku 1918 sa Oskar Nedbal vrátil do Prahy. Tu však nenarazil na očakávané pochopenie. Pre mnohých sa stal nepríjemnou a zbytočnou postavou - pre Viedeň bol príliš "český", pre Prahu zase príliš "viedenský". Krátko pôsobil ako dirigent Orchestra umeleckého klubu, no po jeho zániku sa k dirigovaniu takmer nedostal. Žil v ústraní a začínal pociťovať úpadok tvorivých síl.
Pôsobenie v Slovenskom národnom divadle
Východisko videl v ponuke zo Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Napriek varovaniam priateľov a pripomienkam osobného lekára Dr. Františka Rosola o nevhodnosti administratívneho vedenia divadla pre jeho zdravotný stav, Nedbal prijal túto výzvu. V roku 1920 už ako hosťujúci dirigent opery SND viedol rokovania o prevzatí opery, no dohoda sa vtedy ešte neuskutočnila. SND zápasilo s finančnými problémami, a preto sa Družstvo SND rozhodlo zveriť vedenie divadla do súkromných rúk s nádejou, že sa zbaví zodpovednosti za hospodárske deficity.
Rekonštrukcia a rozvoj SND pod Nedbalovým vedením
Po svojom príchode v roku 1923 sa Nedbal s novou energiou pustil do práce. Pod jeho vedením sa divadlo rýchlo stalo uznávanou scénou. Ako dirigent vynikal neskrotným temperamentom, muzikálnosťou a pracovitosťou. Zreorganizoval súbor, rozšíril orchester a operný zbor, angažoval nových dirigentov a sólistov. Dôležitým krokom bolo angažovanie Ľudovíta Hradského ako prvého stáleho scénického výtvarníka SND v roku 1923. V tom istom roku prišiel do Bratislavy aj baletný majster Achille Viscusi, ktorý vybudoval baletný súbor.
Nové talenty a slovenské umenie
V opere SND začali úspešnú umeleckú kariéru mnohí umelci, ktorí sa neskôr stali sólistami v Prahe a Brne, ako napríklad Zdeněk Otava, Karel Kalaš, Marie Řezníčková, Marie Žaludová a Géza Fischer. V marci 1924 debutoval prvý slovenský tenorista Dr. Janko Blaho v Blodkovej opere "V studni". V tom istom roku Nedbal angažoval Helenu Bartošovú a neskôr aj prvú slovenskú koloratúrnu speváčku Nelly Bakošovú (1929). Do činohry prijal významných slovenských hercov ako Andrej Bagar, Jozef Kell, Oľga Kňazská, Štefan Letz (1923), manželov Borodáčovcov (1924), Emíliu Wagnerovú (1925) a Hanu Meličkovú (1926). Za prvého dramaturga bol menovaný spisovateľ Tido J. Gašpar.
Medzinárodné zájazdy a hosťujúci umelci
Počas Nedbalovho pôsobenia uskutočnila opera SND prvý historický zájazd do Španielska (1924), nasledovali významné zájazdy do Viedne (1925, 1929) a Prahy (1925, 1930). V Bratislave pohostinsky vystúpili poprední českí a zahraniční operní speváci ako Otakar Mařák, Ema Destinnová, Kristina Morfová, Karl Norbert-Novotný, Mária Németh, Rosette Anday, Maria Olsczewska, Ada Sari, Leo Slezak, Koloman von Pataky, Pavel Ludikar. Na zájazde v Prahe sa predstavil aj legendárny Fiodor Šaľapin (1930).
Symfonické koncerty a rozhlasová činnosť
Nadväzujúc na koncertnú činnosť Milana Zunu, Nedbal pokračoval v uvádzaní symfonických koncertov. V roku 1926 stál pri zrode a na čele bratislavského rozhlasu. Koncerty sa pravidelne konali pod záštitou Osvetového zväzu pre Slovensko a uvádzali diela od klasiky po súčasnosť, vrátane skladieb slovenských autorov, ako napríklad premiéra Prvej symfónie Alexandra Moyzesa.
Umelecká úroveň a repertoár
Oskar Nedbal sa ukázal ako dirigent s mimoriadnym úspechom už v júni 1920, kedy dirigoval svoje operety "Poľská krv" a "Vinobranie", ako aj Smetanove opery "Predaná nevesta" a "Hubička". Podľa dobovej tlače bola "Predaná nevesta" "najkrajším operným večerom našej prvej sezóny, precízne nuansovaným a geniálne reprodukovaným". Po príchode v roku 1923 sa Nedbal zameral na naštudovanie českej tvorby a uvádzal aj svetové operné diela s vynikajúcou interpretačnou úrovňou. Zaslúžil sa o prvé uvedenie cyklu Smetanových opier na Slovensku, pričom dirigoval "Predanú nevestu" (1923), "Libušu" (1923), "Čertovu stenu" (1924) a "Hubičku" (1926). Dvořákova "Rusalka" (1923) bola označená za "kabinetný kus jeho dirigentského umenia". Uviedol tiež Foersterovu "Deboru" (1926), Novákov "Lampáš" (1928), Jirákovu "Ženu a Boh" (Apollonius z Tyany, 1929) a vlastnú operu "Sedliak Jakub" (1928). Významne prispel k premiérovému uvedeniu prvých slovenských opier: "Kováč Wieland" Jána Levoslava Bellu (1926) a "Detvan" Viliama Figuša Bystrého (1928).
Snažil sa o zvýšenie úrovne operetných predstavení uvádzaním klasických operiet s kvalitným speváckym obsadením. Dirigoval Straussovho "Netopiera" (1925) a z vlastnej tvorby "Poľskú krv" (1924), "Vinobranie" (1925) a "Donnu Gloriu" (1930). V Folprechtovej revuálnej operete "Z Prešporka do Bratislavy" (1927) bola uvedená jednodejstvová opereta "Mamzelle Napoleon". V spolupráci s A. Viscusim naštudoval aj balety, vrátane svojich diel ako "Z rozprávky do rozprávky" (1923, 1927), "Rozprávka o Janovi" (1924), "Princezná Hyacinta" (1924), "Andersena" (1926), ako aj Dvořákových "Slovanských tancov" pod názvom "Rok na dedine" (1924) a "Šeherezády" N. Rimského-Korsakova.
Osobná kríza a tragický koniec
Oskar Nedbal prišiel do Bratislavy s nádejou, že jeho bohaté dirigentské skúsenosti pomôžu vybudovať kvalitnú scénu SND, čo sa mu z umeleckého hľadiska podarilo. Avšak už od jeho príchodu sa šírili nepravdivé chýry o jeho zištných cieľoch a postranných úmysloch. Výbor Družstva SND, kde mnohí členovia presadzovali osobné záujmy, pozorne sledoval vývoj divadla. Nedbal sa čoraz častejšie stával terčom anonymných intríg a útokov. Na radu Jaroslava Kvapila sa rozhodol pre činoherného režiséra Václava Jiřikovského, pričom sa domnieval, že by mohol ešte komponovať a dirigovať symfonické koncerty, prípadne v zahraničí. Zahraničné cesty mu aspoň nakrátko umožnili odpútať sa od starostí v divadle. Posledný dirigentský úspech zaznamenal v roku 1930, keď dirigoval jeden zo štyroch slávnostných koncertov budapeštianskych filharmonikov, popri Ernstovi Dohnányim, Brunovi Walterovi a Arturovi Toscaninim.
Po roku sa vzdal funkcie aj Jiřikovský. Oskar Nedbal, s prísľubom zvýšenia subvencie od Družstva SND a pražského Ministerstva školstva a národnej osvety, opäť prevzal vedenie divadla v roku 1929. Napriek organizačným zmenám však dlhy rástli a Nedbal sa za ne zaručil svojím majetkom. V nádeji na získanie dotácie zorganizoval zájazd do Prahy, ktorý však nepriniesol finančný zisk. Subvenciu nedostal, hrozil mu bankrot a exekúcia majetku. V tomto období prežíval najväčšiu osobnú krízu a odcestoval do Záhrebu, aby dirigoval niekoľko koncertov Záhrebskej filharmónie a premiéru svojej pantomímy "Rozprávka o Janovi". Na Štedrý deň roku 1930 sa pádom z okna budovy tamojšej opery ukončil život vitálneho, energického a dobrosrdečného človeka, veľkého milovníka života. Podľa archívnych záznamov a svedectva Jána Blaha, ktorý bol svedkom dramatických udalostí, existuje možnosť, že Nedbalov pád nebol samovraždou, ale nešťastnou náhodou po tom, čo dostal zdrvujúcu správu od svojho advokáta.
Odkaz a spomienky
Oskar Nedbal bol viac umelcom ako podnikateľom a finančné problémy nedokázal, v daných podmienkach zrejme ani nemohol, vyriešiť. Jeho operný repertoár musel zohľadňovať trojjazyčnosť Bratislavy. České opery Smetanu a Dvořáka mali solídnu návštevnosť, no diela menej známych skladateľov a slovenské činoherné predstavenia často trpeli poloprázdnym hľadiskom. Mnohí ho považovali za hlavného vinníka finančných ťažkostí, hoci niekedy neprávom. Kontrola z ministerstva napríklad potvrdila, že zájazd opery do Prahy síce skončil stratou, no pochybenie nespôsobil Nedbal a rozhodujúca časť deficitu nepochádza z rokov jeho pôsobenia.
V roku 1934 bola na podnet Rotary clubu v Bratislave a s podporou mestských orgánov vypísaná súťaž na zhotovenie busty Oskara Nedbala. Bustu akademického sochára Jozefa Pospíšila slávnostne odhalili vo foyeri SND v marci 1934 pri príležitosti jeho nedožitých šesťdesiatych narodenín. Mesto Tábor uctilo pamiatku svojho rodáka osadením pamätnej dosky na jeho rodnom dome. Od roku 1990 divadlo v Tábore nesie jeho meno. V roku 1984 bola v SND odhalená busta skladateľa z iniciatívy Spoločnosti Antonína Dvořáka.
Český hudobný kritik Jindřich Květ opísal Nedbalovo pôsobenie vo Viedni ako vrchol jeho dirigentskej činnosti, pričom vyzdvihol jeho špecializáciu na rytmus a líniu celku. Označil ho za "syrovú prírodu", "výbušného, nezkrotného, divokého a pri tom najčistejšieho, najabsolútnejšieho muzikanta". Kritika naznačuje, že keby Nedbal zostal vo vlasti, mohol by významne prispieť k rozvoju českej modernej hudby.
Profesor Bohdan Haluzický, blízky priateľ Oskara Nedbala, zdôraznil jeho celoživotný optimizmus a radosť zo života, ktorá sa odráža v jeho skladbách. Slovenský muzikológ Ivan Ballo nazval Oskara Nedbala "slnečným kráľom" bratislavského hudobného života, pričom opisuje jeho energické vystupovanie pri dirigovaní.
Sólista opery Štefan Hoza, ako aj archivár záhrebskej opery, spomínajú na tragické udalosti pred Nedbalovým koncom a naznačujú možnosť nehody namiesto samovraždy, poukazujúc na jeho lásku k životu.
Hudobný kritik Miloš Bubán spomína na Nedbalove veštecké schopnosti a jeho predpoveď pádu komunizmu, pričom zdôrazňuje jeho dobrosrdečnosť a ľudskosť.
Nora Beňačková, kolegyňa Eleny Galanovej (ktorá bola v texte spomenutá omylom, nakoľko text o nej bol vložený do tejto časti), spomína na jej výnimočnú osobnosť a jej tragický koniec spojený s vyhadzovom z televízie a následným ochorením. Tento odsek je zjavne chybne vložený a nezobrazuje skutočné informácie o Oskarovi Nedbalovi.