Fašiangy sú obdobím prechodu medzi zimným a jarným obdobím, ktoré sa v ľudovom kalendári považuje za druhú polovicu zimy. Je to jedno z najveselších období roka, spojené s veselosťou, zábavou, hodovaním a pitím, ktoré je nabité tradičnými rituálmi. V minulosti, ale aj dnes, sú fašiangy obdobím radosti a osláv, vrcholom ktorých je fašiangová zábava s maskami.
Čo sú Fašiangy a ich pôvod
Toto obdobie trvá každoročne od Troch kráľov (6. januára) až do Popolcovej stredy, ktorá sa niekedy nazýva aj „Škaredá streda“. O fašiangoch sa dozvedáme z písomností už z 13. storočia, pričom korene fašiangových zvykov siahajú do dávnej minulosti slovanských pohanských rituálov, ktoré súviseli s vyháňaním zimy a smrti a prinášaním jari. Nemožno presne povedať, kde a kedy karnevalové oslavy začali, keďže už v starovekom Grécku a Egypte sa konali oslavy, ktoré pripomínali karneval a boli venované mytologickým bohom, kde ľudia nosili masky. Fašiangy sú tradicionálny rímsko-katolícky karneval.
Celková dĺžka tohto obdobia je každý rok iná, pretože je podmienená začiatkom 40-dňového pôstneho obdobia, ktorý sa vždy začína tak, aby veľkonočná nedeľa začala vždy prvou nedeľou po prvom jarnom splne. Práve preto sa striedali dlhé fašiangy s krátkymi.
Názov fašiangy je odvodený z nemeckého „Fastenschank“ alebo "vast-schane", čo znamená „posledné čapovanie alkoholických nápojov pred pôstom“, alebo „posledný nápoj/výčap“. Na území Slovenska sa vo Veľkomoravskom období používal výraz „mjasopust“, čo značilo koniec jedenia mäsa pred pôstom. Významom i časovo sú tieto dva výrazy rovnocenné. Fašiangy boli a sú akýmsi veselým spojivom medzi vážnym časom Vianoc a vážnym obdobím predveľkonočným.
Duch Fašiangov: Oslavy, zábava a voľné mravy
Naši dávni predkovia sa na bujaré oslavy veľmi tešili, čo bolo tŕňom v oku pre cirkev. Vtedy bývali fašiangy oveľa hlučnejšie a odviazanejšie ako dnes. Každý sa snažil užiť si tieto krátke chvíle ako najlepšie vedel, veselil sa bohatý aj chudobný, pán aj sluha, majster aj tovariš. Fašiangy sa oslavovali hravosťou - neboli žiadne predpisy, žiadne tresty, spytovanie svedomia, žiadne pôsty. V tomto období sa odohrávalo veľa akcií - svadby, zabíjačky, tanečné zábavy a prebiehali rôzne iniciačné obrady, napríklad prijímanie mládencov a dievčat do spoločnosti. Učni sa po prejdení niekoľkými náročnými skúškami počas bohatých cechových zábav stávali tovarišmi, cechy volili nových cechmajstrov.
Fašiangy taktiež označovali obdobie, ktoré ukončovalo priadky a za ktorým nasledovalo tkanie. V mestách sa zas sprievody vyznačovali maskami či chodením na chodúľoch. Na dedinách usporadúvali mládežnícke zábavy. Na fašiangový pondelok sa konal „mužský bál“, kam smeli len ženatí a vydaté. Ženy v rozpore s vtedajším tradičným životným štýlom poriadali počas fašiangov roztopašné ženské zábavy s množstvom alkoholu, tancami a sánkovačkami. V Petržalke sa s Fašiangami rozlúčili pochovaním basy.
Obyvatelia Slovenska si na bujaré fašiangové zábavy veľmi potrpeli. Hoci sa v tomto období pripravovali a konzumovali skutočne veľmi kalorické a mastné jedlá, nikto sa netrápil priberaním. Naopak z komôr zmizlo veľa mäsa a veľa pitia. Ľudia sa častokrát zadlžovali, aby si mohli tiež užiť. Pôst začínal na Popolcovú stredu a trval až do Veľkej noci, čo znamenalo koniec jedenia mäsa pred pôstom.
V úzkom ponímaní sa za fašiangy považuje posledné trojdnie pred Škaredou stredou, a to fašiangová nedeľa, pondelok a utorok. Fašiangom končil tanec a tancovať sa smelo až zase v máji pri stavaní a váľaní májov a potom až neskoro cez jesenné obdobie. Tieto staré zvyky sa však dodržiavali len zhruba do konca 19. storočia.
Vyplácanie dievčat
Na fašiangový utorok bola sála plná dievčat. Uprostred stál dlhý stôl a na ňom boli poháre so sladkým likérom pre dievčatá. Pred každým pohárom namaľoval zvolený mládenec toľko bodiek, koľko musela dievčina zaplatiť zlatiek na muziku za to, že tancovala s chlapcami po celý rok. Tento obyčaj sa nazýval „vyplácanie dievčat“.
Fašiangové hodovanie
Fašiangy boli odjakživa symbolom hojnosti. V minulosti boli fašiangy spojené najmä so spoločenským životom, oslavami a dobrým jedlom. Ľudia sa stretávali, navštevovali sa navzájom a pripravovali jedlá, ktoré sa počas pôstu nemohli jesť, hlavne mäso. Kedysi sa počas fašiangov robili hlavne zabíjačky, pretože bola zima a ľudia ešte nemali chladničky a mrazničky, preto vedeli dobre uskladniť mäso. Snažili sa mäso spracovať údením, pripravovali sa klobásky, slanina či údené mäso. Myslelo sa aj na veľké zábavy, ktoré sa v danom roku chystali. „V rodinách, kde mali na vydaj dievča a naplánovali počas fašiangov svadbu, tak museli pripraviť mäso.“
„Hovorilo sa, že na fašiangy sa treba poriadne najesť, lebo príde pôst.“ Preto sa pripravovali bohaté, kalorické jedlá. Fašiangy boli oficiálne považované za sviatok jedla a jediným a hlavným účelom bolo dosýta sa najesť. Až rituálny charakter malo vyprážané pečivo. Medzi tradičné jedlá tohto obdobia patrili: fánky, šišky, pampúchy, božie milosti, kreple, rôzne záviny a tradičné zabíjačkové špeciality. Doteraz sa v mnohých rodinách pripravujú šišky, pampúchy, fánky, božie milosti, kreple, ktoré sú smažené na bravčovej masti.
Na zabezpečenie dobrej úrody ľanu a konope ženy varili dlhé rezance alebo šúľance, sánkovali sa po poliach, muži rozpletali a ťahali ženám dlhé vlasy, či vyskakovali do výšky počas rituálneho tanca. Konali sa spoločné zakáľačky, varila sa huspenina, pieklo mäso, klobásy a šišky.
Tradičná zabíjačka na salaši Zbojská
Masky a fašiangové sprievody
Najznámejšou súčasťou fašiangov sú masky a sprievody. Po dedinách chodia ľudia s maskami, ktorí spievajú, tancujú a robia rôzne žarty. V minulosti sa tento jav často označoval výrazom „svet naruby“, pretože maska dávala človeku slobodu. V súčasnosti ide skôr o zábavu, ale v minulosti mali masky rituálny význam.
Ľudia sa chceli maskami zahnať zlých duchov a podporiť dobrá. Tie fašiangové boli najmä zvieracie a vyzerali strašidelne. Čím strašidelnejšia maska, tým väčšiu moc jej pripisovali a ľudia verili, že démoni a zlí duchovia sa vyplašia a nebudú ich obťažovať.
Typické fašiangové masky a ich symbolika
- Zvieracie masky: patria medzi najarchaickejšie fašiangové masky. Dedinčania sa prezliekali do rôznych zvieracích kostýmov - medveď, koza, vlk, cap. Medveď reprezentuje silu, kôň symbolizuje život a vitalitu, zatiaľ čo koza a tur predstavujú plodnosť. Masky často zobrazovali symboliku smrti a následného oživenia zvieraťa, čo symbolizovalo obnovu a prebudenie prírody.
- Maska Turoňa: je špecifická, inšpirovaná vyhynutým zvieraťom tura divého / pratura, ktoré symbolizovalo silu a plodnosť.
- Slameník alebo „kurina baba“: patrí medzi najstaršie masky. Človek znázorňujúcu túto masku nosil slamenú sukňu, alebo bol celý obalený v slame.
- Ďalšie masky: vojaka, cigána, žida alebo čerta. V prvej polovici 20. storočia k maskám pribudol aj vojak so šabľou a práve na túto šabľu napichovali gazdiné potravinové podarúnky.
- Paródia: časté boli kostýmy Cigánok a Cigánov či bábätiek. Nechýbali ani muži a ženy preoblečení za opačné pohlavie, pričom vzájomne parodovali ich typické vlastnosti.
Všetko to boli ručne vyrábané a šité masky. Tieto masky často robili hluk, poskakovali a strašili ostatných ľudí naokolo. V sprievode nechýbal ani ľudový zabávač. Fašiangové obchôdzky sprevádzala živá hudba a spev. Mládenci - fašiangovníci poobliekaní do masiek sa v poslednú fašiangovú nedeľu vydávali na obchôdzku z domu do domu. Za odmenu dostávali slaninu, klobásu, vajíčka, koláče a samozrejme aj vypiť, predovšetkým pálenky. K typickému pečivu „na ponúkanie“ patrili smažené šišky - pampúšiky a fánky. Každá obec mala svoje tradičné vinšovačky a masky na dvore domu nikdy nezabudli domácich vyzvŕtať.
S veľkým klobúkom so zastoknutým perom na znak mládenectva ako prvý prichádzal do dvora a pýtal sa domácich: „Máte fašang?“ Ak odpovedali kladne, mládenec kývol na muzikantov a zábava sa mohla začať. Zvykom bolo, že každá maska musela vytancovať gazdinú alebo gazdu.
Fašiangové piesne a pranostiky
Spievala sa známa pieseň: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožúška, zima mu bude.“ Táto pieseň je jednou z najznámejších a najrozšírenejších fašiangových pesničiek na Slovensku. Text jednej z nich je: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožucha, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak strasiem, dajte mi slaninky, nech sa popasiem. Tuto nám nedali, tuto nám dajú, tu koňa zabili, tu rebrá majú. A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti, musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.“ „A tam hore na komore mačky sú vám na slanine, choďte si ich odohnať a nám kúsok odrezať! Ak sa máte porezať, pôjdeme si sami odrezať! Hopsa chlape, do povaly, aby ste vysoké konope mali!“ Najznámejšia fašiangová pieseň sa volá Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide.
Fašiangové pranostiky
- „Keď sa mačka cez fašiangy na slnci opeká, potom v pôste za kachle uteká.“
- „Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj!“
- „Keď sú masky na tvári i žalúdku sa zadarí.“
- „Aký je prvá fašiangový deň, také budú prvé jariny.“
- „Aké fašiangy, taká Veľká noc.“
- „Suché fašiangy, dobrý rok.“
- „Krátke fašiangy, tuhá zima.“
- „Aké je počasie na Popolcovú stredu, také je po celý rok.“
Mimoriadne natešené boli mladé vydajachtivé devy, pretože časté veselice poskytovali veľa možností nájsť si a uloviť si toho „pravého“. Hovorievalo sa, že ak sú fašiangy dlhé, vydajú sa aj škaredé dievky.
Vyvrcholenie Fašiangov: Pochovávanie basy
Vyvrcholením Fašiangov bolo pochovávanie basy - v utorok pred polnocou. Zábava vrcholila v utorok posledným fašiangom, teda poslednou tanečnou zábavou. Končila sa presne o polnoci tradičným pochovávaním basy. Pri tomto symbolickom pohrebe miestni občania v prestrojení za farára, organistu a kostolníka uskutočnili obrad, pri ktorom bolo veľa plaču, smiechu a zábavy všetkých prítomných. Mladí parodovali skutočný pohreb na znak toho, že sa končí zábava, spev a tanec na dlhé pôstne obdobie.
Basa symbolizuje hudobné nástroje, preto tá sa symbolicky pochováva. Mládenci ju vykopávali, oplakávali, lamentovali nad ňou a menovali všetky jej pozitívne aj negatívne vlastnosti. Keď bola basa zasypaná, v dedine sa rozhostilo ticho. „Už sa fašiang kráti, už sa nenavráti. Staré dievky lkajú, že sa nevydajú.“ Počas tohto obradu sa vyprázdnili vínne poháre i štamperlíky.
Koniec Fašiangov a Popolcová streda
Hneď v stredu začínala Popolcová streda. Popolcovou stredou sa začína 40-dňový pôst, teda obdobie pokoja, zdržanlivosti a prípravy na Veľkú noc. Tento pôst je pre kresťanov pomerne prísny. Pôstne obdobie bolo zavedené kresťanskou cirkvou už koncom 4. storočia a trvá do Veľkého Piatku. Počas tohto dňa mali ženy viac dovolené, mali svoj sviatok, a aj preto túto stredu nazývali tiež Škaredá.
Popolcová streda je pripomienkou ľudskej pominuteľnosti. Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Na našom území sa v tento deň pálili bahniatka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, kedy sú veriaci poznačení krížikom, popolom na čelo.
Bol to čas, kedy ľudia už pojedli mäso z koncoročných a januárových zabíjačiek, a ešte neprišiel čas mláďat kôz či barančekov. Preto konzumovali väčšinou kaše, strukoviny, kyslú kapustu, múčne jedlá, pili bylinkové čaje a maximálne mali ryby, čiže vlastne jedlá pôstne. Organizmus sa tak prečistil a dosť si oddýchol pred blížiacou sa jarou, kedy sa príroda prebúdza do svojho nového životného cyklu.
Regionálne fašiangové zvyky
Fašiangy na Búroch
Fašiangy na Búroch majú osobitý slávnostný ráz a zvykom venujú mimoriadnu prípravu. Už dva - tri týždne pred Popolcovou stredou sa v Borskom Mikuláši zídu mládenci, aby pod vedením richtára vybrali spomedzi seba 10 - 12 šabliarov na fašiangové chodenie a tance. Mládenci si zvolia „pokladníka“, dvoch slaninárov a mládenca, ktorý chodí pred hlavnou skupinou. Po rozdelení úloh nastane doba nácviku tanca „šable“, príprava oblečenia a rekvizít.
Šabliari začínajú chodiť vo fašiangový deň - pondelok už v skorých ranných hodinách. S hlavnou skupinou chodia „slaninkári“, oblečení za mäsiarov so zafarbenými tvárami. Tí majú právo hocičo potiahnuť, vyvádzať šibalstvá, odstraňovať nepovolaných. Gazdiná ani nezbadá, že jej chýba kus slaniny či klobásy - už sú na ich vidličke, šiška na nožíku či smotana v žalúdku... Pred šabliarmi ide „pýtač“ oblečený do vojenských šiat s vytesanou šabľou. V každej domácnosti sa spytuje, či chcú šable alebo tanec. Želanie domácich oznámi richtárovi a ten dá pokyn.
Keď sa z fašiangujúcich niekto nejako previní, richtár ho feruľou (z dreva vytesanou lopatkou - žezlom) vypláca po chrbte, kým nezakričí: „Ďakujem!“ Podobne vyplácajú i ostatných chlapcov či mládencov, ktorí sa nezapájajú do tanca a len tak postávajú po dedine. Keď šabliari obídu celú dedinu, večer sa začne zábava. Pri tradičnom tanci „adamica“ musia ženy do pokladnice platiť. Okolo polnoci začnú vystrájať ženáči. Na rozchod si obyčajne dávajú popolec, natierajú si tváre navzájom popolom. Oficiálny rozchod je však o polnoci, keď pochovávajú basu.
Turci v Šaštíne-Strážach
Už od skorých raných hodín sa v uliciach najmladšieho mesta na Záhorí, v Šaštíne - Strážach, v posledných dňoch fašiangu ozývajú slová piesne „Už sa fašank kráci, už sa nenavráci“. Spieva ju skupina Turkov v čele so svojím kapitánom. Pred sprievodom Turkov idú maškary, ktoré udávajú miesto, kde sa majú Turci zastaviť a zatancovať turecký tanec. Sprievod Turkov s maškarami prechádza všetkými ulicami mesta. Navštívi každý dom, každú rodinu a tancujú turecký tanec. V rodinách, v ktorých majú slobodné dievčatá, tieto dobre vyzvŕtajú a pozvú na fašiangovú zábavu. V predposledný deň fašiangu, v pondelok, chodia za Turkov mládenci, v utorok ženáči, či starí mládenci. Fašiangové zábavy má každá skupina samostatne. Na utorňajšej fašiangovej zábave sa pochováva basa.
Fašiangy v Sološnici
V Sološnici, rázovitej obci pod Roštúnom, býva veselo. O fašiangové zvyky a ich priebeh sa veľmi dobre stará 10 - 15-členná skupina členov dobrovoľného hasičského zboru, ktorá sa už niekoľko rokov podieľa na rozvoji kultúry. Maškarné postavy sa menia a aj počet účinkujúcich je z roka na rok vyšší. Žezlo, pravda, držia tí najstarší aktéri, ktorí sa už vyše 15 rokov venujú udržiavaniu tradícií v obci.
Už v sobotu, štyri dni pred Popolcovou stredou, prechádza obcou maškarný sprievod, pričom na saniach alebo koči vezú basu. Zapriahnuté krásne koníky obcou vedie ich majiteľ Laci Špoták v maškarnom prestrojení za gazdu. Celý sprievod masiek hudobne sprevádzajú na harmonike Vlado Suchánek a na bubon Ľudovít Dinuš. Maškarný sprievod sa zastaví pri každom dome. Muzikanti zahrajú ľudovú pesničku, maškary popritom vykrútia dievčatá i staršie ženy do sýtosti a pozvú ich na fašiangovú zábavu, na pochovávanie basy. Táto zábava sa koná v posledný deň fašiangov, teda v utorok pred Popolcovou stredou.
Maškarný sprievod má aj svojho pokladníka, ktorý pri volaní na fašiangovú zábavu inkasuje za rozdávané pozvánky. S tou sa môžu preukázať pri vstupe na tanečnú zábavu, pretože slúži ako vstupenka. Kultúrny dom v Sološnici je v posledný fašiangový deň zaplnený do posledného miesta. Veď, kto by sa nezúčastnil na pochovávaní basy a nešiel sa dobre vytancovať. Do Veľkej noci je pôst a tancovačky sa nekonajú. Smútočného obradu pochovávaniu basy sa zúčastňujú mladí i starší občania. Začína sa spravidla pár minút pred polnocou.