Mesto Betlehem, ktorého meno znamená "Dom chleba" (hebr. בֵּית לֶחֶם), je malé mestečko asi osem kilometrov južne od Jeruzalema. V dejinách ľudstva zohráva kľúčovú úlohu ako rodisko dvoch významných biblických postáv - kráľa Dávida a najmä Ježiša Krista.
Narodenie Ježiša Krista v Betleheme
Historický kontext a sčítanie ľudu
Na Vianoce si pripomíname narodenie Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, z Panny Márie. Evanjelisti, ktorí opísali život Pána Ježiša a jeho učenie, nám neudávajú presný čas narodenia. Ani mimobiblické pramene, ktoré píšu o Ježišovi, neuvádzajú dátum jeho narodenia (Jozef Flavius, Tacitus, Suetonius, Plínius mladší a ďalší).
Evanjelista Lukáš uvádza, že sa to stalo za vlády Herodesa v Palestíne, Kvirínia v Sýrii a cisára Oktaviána Augusta v Ríme, keď bol súpis obyvateľstva v celej Rímskej ríši. Jozef s Máriou bývali v Nazarete, no zapísať sa museli v Betleheme, keďže odtiaľ pochádzal ich rod. Prekonali pritom dosť veľkú vzdialenosť - po súčasnej ceste je Betlehem od Nazareta vzdialený okolo 160 km. V tej dobe im táto cesta musela trvať niekoľko dní. Tiež treba brať do úvahy, že Mária bola v požehnanom stave, čakala dieťa. Nebolo to teda ľahké.
Evanjelista Lukáš píše: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave.“
Okolnosti a miesto narodenia
V Betleheme bolo už veľa ľudí, všetky ubytovne a domy boli plné. Evanjelista Lukáš dodáva: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ Grékcke slovo fatné označuje válov, jasle, z čoho sa kŕmia zvieratá. Predpokladá to teda miesto určené pre dobytok, teda maštaľ, alebo aspoň miesto, kde sa príležitostne tieto pred nepohodou môžu uchýliť. Toto miesto bolo v takom opovrhnutí, že hoci Betlehem bol plný cudzincov, žiaden sa nechcel tak zhodiť, aby ho použil na prenocovanie, lebo ho nepovažoval za žiadúci pre ten účel.
Podľa mystických tradícií, palác, ktorý si najvyšší Kráľ kráľov zvolil pre pohostinské prijatie svojho vteleného Syna na tomto svete, bola nanajvýš chudobná a bezvýznamná jaskyňa. V takejto atmosfére sa najsvätejšia Mária a Jozef uchýlili. Anjelskí duchovia sa podľa zjavení zoradili ako dvorná stráž, dokonca pomáhali čistiť jaskyňu, ktorá sa mala stať "kráľovským trónnym sálom". Svätá Panna Mária prežívala nevýslovnú radosť a povznesenie. Jej pôrod bol bezbolestný a zázračný; Božské dieťatko sa narodilo čisté a úplne uvoľnené, bez ochrannej blany, pričom Mária ostala neporušená vo svojej panenskej čistote. V okamihu narodenia telo Božieho dieťaťa zaplavila sláva Jeho najsvätejšej duše, čo sa neskôr stalo aj pri premenení na hore Tábor.
Prví svedkovia a poklona
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.
Neskôr prišli do Jeruzalema astrológovia z východných krajín a vypytovali sa: „Kde je ten židovský kráľ, ktorý sa práve narodil? Videli sme na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť.“ Hviezda ich viedla až na miesto, kde bolo dieťa. Vošli do domu a našli tam dieťa s jeho matkou Máriou. Padli pred ním na kolená a klaňali sa mu. Potom otvorili klenotnice a dali mu vzácne dary: zlato, kadidlo a drahocenný olej.
Herodova reakcia a útek Svätej rodiny
Novina o narodení „židovského kráľa“ veľmi znepokojila kráľa Herodesa, ale aj všetkých obyvateľov Jeruzalema. Keď sa dozvedel, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme, poslal astrológov, aby dieťa našli a oznámili mu jeho polohu. Vo sne ich však Boh varoval, aby sa nevracali k Herodesovi. Keď Herodes zistil, že ho oklamali, vzbĺkol hnevom, do Betlehema i do jeho okolia poslal vojakov a dal povraždiť všetkých chlapcov do dvoch rokov; tento vek vyrátal podľa údajov astrológov. Vtedy sa splnilo Jeremiášovo proroctvo: „V Ráme počuť nárek, plač a kvílenie. To Ráchel oplakáva svojich synov a nedá sa potešiť, lebo už nie sú nažive.“
Kým Herodes plánoval svoje kruté činy, Jozefovi sa vo sne zjavil anjel a prikázal mu: „Vstaň, vezmi dieťa i jeho matku a uteč s nimi do Egypta; zostaň tam, kým ti nepoviem. Herodes bude totiž pátrať po dieťati, aby ho zahubil.“ Jozef hneď v noci vstal, vzal dieťa i matku a pobral sa s nimi do Egypta. Tam boli až do smrti kráľa Herodesa. Tak sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“
Historici sa prikláňajú k tomu, že Herodes deti povraždiť dal a že v čase, keď prišiel na svet Ježiš, ešte žil. Herodes bol zodpovedný za množstvo vrážd, a tak zabíjanie v Betleheme (mohlo tam podľa odhadov zomrieť asi 40 chlapcov) prekryli väčšie masakre. Historici ako Flavius a Tacitus opisujú Herodesa ako sadistického a zvrhlého ukrutníka, čo potvrdzuje vierohodnosť Matúšovej správy o vraždení neviniatok. Diskusie o dátume Herodovej smrti (najčastejšie uvádzaný rok 4 pred Kristom) súvisia s výpočtom Ježišovho narodenia, ktoré sa podľa novších výskumov datuje do rokov 7-4 pred n.l., teda skôr, než v roku 0.
Dátum slávenia Vianoc
Neistota presného dátumu narodenia
Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Podľa výpočtov mnícha Dionýza zo 6. storočia sa Ježiš narodil v roku 753 od založenia mesta Ríma. Tento rok určil za začiatok letopočtu, ktorým sa riadime dodnes. Novšie výskumy však zistili, že tento mních sa o pár rokov pomýlil a Ježiš Kristus sa narodil asi 4 až 7 rokov skôr. Nepoznáme ani deň a mesiac, kedy prišiel na svet.
Pôvod 25. decembra ako sviatku
Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Pápež sv. Telesfor (125-136) nariadil, aby sa v tento sviatok slúžili tri sväté omše. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“, slávil sa 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.
Niekedy sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Podľa tejto hypotézy kresťania pôvodne pohanský sviatok christianizovali a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu, sláviac ho ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov.
Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. O deväť mesiacov neskôr (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve na 25. decembra.
Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Historické a archeologické svedectvá
Svedectvá evanjelistov a ranokresťanských autorov
Všeobecná zhoda medzi veriacimi a bádateľmi o narodení Ježiša v Betleheme trvala viac ako 1900 rokov. Svätý Matúš vyslovene hovorí, že Ježiš sa narodil „za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme“ (Mt 2,1; porov. 2,5.6.8.16) a to isté aj svätý Lukáš (Lk 2,4.15). Štvrté evanjelium sa o tom zmieňuje nepriamo, keď diskusia o Ježišovej totožnosti naznačuje, že Mesiáš mal prísť z Betlehema (Jn 7,40-42). Aj napriek argumentom niektorých oponentov, ktorí Ježiša spájali s Nazaretom, evanjelista Ján týmto paradoxom potvrdzuje Ježišovu mesiášsku identitu a betlehemské narodenie.
Údaje z evanjelií potvrdzujú aj všetky svedectvá tradície. Svätý Justín, ktorý sa narodil v Palestíne okolo roku 100 n. l., sa asi o 50 rokov neskôr zmieňuje o tom, že Ježiš sa narodil v jaskyni neďaleko Betlehema (Dialóg 78). Aj Origenes o tom podáva svedectvo (Proti Celsovi 1,51). Apokryfné evanjelisti svedčia o tom istom (Pseudo-Matúš, 13; Jakubovo protoevanjelium).
Úloha Panny Márie v zachovaní tradície
Vieme, že rozprávanie o detstve Ježiša Krista, zachovaná nám v prvej a druhej hlave sv. Lukáša, pochádza z úst Panny Márie. Naznačuje to slovami: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Panna Mária od prvých, ak to tak možno povedať, svätodušných sviatkov až do svojej smrti žila v Jeruzaleme. Koľko ráz prešla tých 9 km z Jeruzalema do Betlehema, aby znova a znova videla miesto a pokľakla na ňom s duchom veriacim, tým viac, že ona bola Matkou Božieho Syna?! Z uvedených slov môžeme celkom s istotou urobiť záver, že tradícia o jaskyni do roku 326 je zachovaná a jej svedectvo je pravdivé.
Bazilika Narodenia Pána
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.
Bazilika prežila mnohé historické udalosti. Roku 614 vtrhli do Palestíny Peržania, zničili tu všetky kresťanské svätyne okrem betlehemskej baziliky. Túto ušetrili preto, ako to tvrdí list z koncilu jeruzalemského z roku 836, lebo vojaci Husrava I. na fasáde videli zobrazenú poklonu mágov a spoznali na nej svojich ľudí, oblečených do drahocenných perzských šiat. Pokladali ju teda asi za svoju. Aj roku 638 Arabi znova ušetrili baziliku. Bojovný kalif Omar si dokonca vybral strednú apsidu za výlučné miesto svojej modlitby, ktorá smerovala k Mekke. Toto zachránilo miesto od zneuctenia. Ba ešte i za zúrivého kalifa al-Hakima (1009), ktorému nič kresťanské neušlo, bazilika vyviazla z nebezpečenstva, čo sa pripisuje zvláštnej Božej ochrane.
Roku 1099, keď povstalo rímske Jeruzalemské kráľovstvo, Betlehem a s ním i bazilika je znovu v rukách kresťanských a dostáva sa jej patričnej úcty. V priebehu storočí sa o správu baziliky delili rôzne kresťanské komunity, čo viedlo k občasným konfliktom. Po roku 1757, dekrétom sultána Osmana III., dostali Gréci celú baziliku i s jaskyňou. Boje o správu potom trvali až do roku 1918, po ktorom anglická vláda zaručila bezpečnosť, a tak sa spolužitie na tomto mieste pokoja stalo možnejším.
Rodište kráľa Dávida
Okrem Ježiša Krista je Betlehem známy aj ako rodisko kráľa Dávida. Dávid, ktorý sa stal druhým kráľom Izraela, bol pôvodne pastierom z Betlehema, vybraným Bohom a pomazaným prorokom Samuelom. Jeho pôvod z tohto mesta dodal Betlehemu starozákonný význam a predpovedal, že z Dávidovho rodu a z jeho mesta vzíde Mesiáš, čo sa naplnilo práve narodením Ježiša Krista.
Postavy spojené s Ježišom Kristom
Mária, Ježišova matka
Trvalo veľkú pozornosť púta aj postava Márie - Ježišovej matky. V podaní starovekých kresťanských autorov (Eusébius z Cézarei, sv. Ambróz, sv. Ján Zlatoústý atď.) žila v Jeruzaleme až do svojej smrti okolo roku 50. Niektoré hypotézy síce hovoria o jej odchode a smrti neďaleko tureckého Efezu, avšak táto efezská tradícia je historicky sekundárna a súvisí skôr s pôsobením apoštola Jána v tejto metropole Malej Ázie. Historické pramene o Márii sú síce detailné, ale často pochádzajú z neskorších tradícií, ktoré sú problematické.
Apoštoli
K Ježišovi neodmysliteľne patria 12 apoštoli, aj keď o väčšine z nich vieme len z Biblie. Zopár pravdepodobne hodnoverných zmienok máme o Petrovi a Jakubovi, ktorí v ranom kresťanstve zohrávali veľkú úlohu. O Petrovi (pôvodným menom Šimon) Biblia hovorí, že sa stal zakladateľom cirkvi. Historici pridávajú, že takmer s istotou ho popravili v Ríme za čias vládnutia cisára Nera.
Pre Jakuba, Ježišovho brata (u katolíkov príbuzného), máme viacero zdrojov. Historicky najdôležitejšie sú od seba nezávislé Skutky apoštolov a sám Pavol, vďaka ktorým vieme, že bol vodcom skupiny nasledovníkov Ježiša v Jeruzaleme. Útržky o jeho živote sú zachované cez staršie zdroje aj v Eusébiovi, ale dôležité je spomenutie jeho násilnej smrti aj v Jozefusovi (v roku 62), ktorý tým nepriamo potvrdzuje jeho vedúce pôsobenie v Jeruzaleme.
Ďalšími apoštolmi bol podľa Biblie starší Jakub (Zebedejov), Ján, Ondrej, Tomáš, Matúš, Filip, Bartolomej, Tadeáš, Šimon a Judáš. Zoznam dvanástich apoštolov sa v biblických evanjeliách líši, a pre historikov je možné, že šlo o reálnu skupinu, avšak so symbolickým číselným názvom.
Betlehem v širšom historickom kontexte
V čase narodenia Ježiša vládol v Ríme cisár Octavianus Augustus (narodil sa 63 pred naším letopočtom - zomrel 14 nášho letopočtu). Po Augustovi vládol cisár Tiberius (pri moci bol medzi rokmi 14 až 37), práve počas jeho vládnutia ukrižovali Krista. Následne vládli Caligula (37-41), Claudius (41-54) a Nero (54-68).
Rím mal vtedy podľa niektorých odhadov 1,5 milióna obyvateľov, Jeruzalem 60-tisíc až 80-tisíc, Betlehem (kde sa narodil Ježiš) 1000 až 2000 obyvateľov a Nazaret (kde žila Mária) len zhruba 200 obyvateľov.
Za Heroda Veľkého výrazne prestavali pevnosť Masada, ktorá bola v roku 74 nášho letopočtu po niekoľkých mesiacoch obliehania dobytá Rimanmi v závere židovského povstania. Na území dnešného Slovenska žili v časoch Ježiša Krista Kelti, miestami aj Dákovia a na územie čoraz viac prenikali Germáni. Na americkom kontinente bola v plnom rozkvete ríša Mayov, zatiaľ čo kultúra Olmékov už mala najlepšie časy dávno za sebou. Čína bola zhruba 200 rokov zjednotená pod dynastiou Chan a mala asi 50 miliónov obyvateľov.