Význam a miesto Zeleného štvrtka v cirkevnom kalendári
Zelený štvrtok, známy aj ako Veľký štvrtok, Štvrtok Svätého týždňa alebo Štvrtok Pánovej večere (lat. Feria quinta in Cena Domini), je významným dňom v kresťanskom kalendári. Predchádza Veľkej noci a je neoddeliteľnou súčasťou Veľkonočného trojdnia, resp. Veľkého týždňa.
Názov „Zelený štvrtok“ má zaujímavý pôvod. Údajne vznikol skomolením starého nemeckého názvu Greindonnerstag (plačlivý štvrtok) na Gründonnerstag (Zelený štvrtok). V dávnej minulosti totiž v tento deň prichádzali do chrámu kajúcnici, ktorí boli pre nejaký hriech vylúčení z cirkvi, a s plačom prosili, aby boli znova prijatí do cirkevného spoločenstva. Biskup ich následne rozhrešil a prijal medzi veriacich. Niektorí vysvetľujú slovo „zelený“ v tom zmysle, že plačúci kajúcnici, ktorým bolo odpustené, boli ako zelené vetvy znova zaštepené do stromu cirkvi.
Zelený štvrtok v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (ECAV)
V Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku si veriaci na Zelený štvrtok takisto pripomínajú ustanovenie Večere Pánovej. Odjakživa sa v tento deň mnohé rodiny radi stretávali a zhromažďovali v kostole k svätej spovedi a prijatiu oltárnej sviatosti. Zelený štvrtok je v Evanjelickej cirkvi príhodným časom pre pokánie, zmierenie v rodine a v manželstve, ako aj k prosbám o novú milosť od nebeského Otca. Sú to prosby o odpustenie hriechov skrze nevinné utrpenie, umučenie a smrť Božieho Syna Ježiša Krista.
V dávnejšej minulosti sa v ECAV práve z týchto dôvodov konala na Zelený štvrtok aj konfirmácia s prvým prisluhovaním Večere Pánovej deťom. Túto tradíciu však cirkev postupne z praktických dôvodov opustila. Tým sa preniesol aj hlavný dôraz z podstatných vecí, z Krista - trpiaceho Baránka, ktorý bol Otcom ovenčený slávou a cťou - na človeka a okrajové veci pri samotnej slávnosti konfirmácie, nie na slávnostnú večeru, kde dietky Božie majú „účasť na krvi a tele“ Toho, ktorý je a zostáva „Pôvodcom nášho spasenia“.
Význam zeleného štvrtku
Ustanovenie svätej Večere Pánovej - podstata dňa pre všetkých kresťanov
Posledná večera Pána Ježiša s učeníkmi bola večera na rozlúčku. Učeníci ju mohli pokladať iba za pravidelný hod veľkonočného baránka, sviatok Paschy. Ježiš okrem toho vedel, že sa zároveň lúči s učeníkmi, lebo predvídal svoju smrť, ako im to niekoľkokrát predpovedal. Vedel to, lebo mal istotu, že po smrti bude nasledovať jeho vzkriesenie a vstup do novej dimenzie života. Pretože toto všetko vedel, chcel sa postarať o budúcnosť učeníkov a o budúcnosť všetkých, ktorí prostredníctvom ich posolstva uveria v neho.
Jeho starosť o učeníkov a o cirkev, ktorá prostredníctvom ich činnosti vyrastie, nespočívala v zaistení hmotných potrieb. Postaral sa o to, aby mohli, aby sme aj my mohli po jeho odchode zakusovať a prežívať jeho prítomnosť, ktorá je pre duchovný rast a duchovné zdravie rozhodujúca. V rozlúčkových rečiach povedal: „Neopustím vás ako siroty, prídem k vám.“ Poznáme aj ďalšie jeho slová s podobným obsahom: „Ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“
V rámci hodu veľkonočného baránka Ježiš ustanovil svätú večeru - Večeru Pánovu. Pri tomto ustanovení identifikoval svoju bytosť s chlebom a s vínom v kalichu, ktorý im podával. Kto Večeru Pánovu prijíma s vierou, môže pri nej prežiť Pánovu prítomnosť, spoločenstvo s Pánom. Keď si toto uvedomíme a prežijeme, je naraz prekonaná vzdialenosť takmer 2000 rokov, ktoré nás delia od tej pamätnej udalosti - poslednej večere Ježiša s učeníkmi a zároveň prvej Večere Pánovej. Stávame sa jej účastníkmi. Po všetkom, čo nasledovalo, ako o tom čítame v evanjeliách a ďalších častiach Novej zmluvy, sme poučenejší ako boli učeníci v ten večer pred Veľkým piatkom.
Vieme, že slová „toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva“ a „toto je moja krv, ktorá sa za vás vylieva“ poukazujú na udalosť Veľkého piatku, na nepredstaviteľne bolestnú smrť Pána Ježiša na kríži. Pri každom prijímaní Večere Pánovej by sme mali na to myslieť s ľútosťou, uznaním a vďačnosťou. A slová „za vás“ by sme si mali osobne osvojiť vo forme: „za mňa“ - to aj za mňa priniesol Pán Ježiš Kristus túto veľkú obeť.
Vieme, že po Veľkom piatku nasledovalo ráno vzkriesenia, ktoré bolo šokujúcim prekvapením pre priateľov i nepriateľov. Pre priateľov radostným, pre nepriateľov znepokojujúcim. Pri prijímaní Večere Pánovej by sme vždy mali mať na mysli aj toto Ježišovo veľkonočné víťazstvo. Jeho smrť neznamenala koniec, ale bola cestou k novému pokračovaniu, cestou k Ježišovmu vstupu do nebeskej slávy. Toto by sme mali mať na mysli pri každej účasti na Večeri Pánovej.
Pri poslednej večeri hovoril Pán Ježiš o novej perspektíve, o novom slávení tohto hodu v dokonalom Božom kráľovstve. Takže pri Večeri Pánovej pozeráme aj dopredu, ďaleko dopredu, do večnosti. Keď pristupujeme k Večeri Pánovej, nachádzame sa uprostred dlhej línie, ktorej východiskovým bodom je prvá Večera Pánova a cieľovým bodom trvalé slávenie spoločenstva s Pánom Ježišom Kristom vo večnosti. Apoštol Pavol hovorí, že nám Pán Boh dal ovocie Ducha Svätého ako závdavok toho, čo nám v plnosti má byť darované vo večnosti. Aj o Večeri Pánovej, aj o tej dnešnej, môžeme povedať, že nám je ponúknutá ako závdavok, ktorý nás uisťuje o tom, že naše plné a trvalé spoločenstvo s Ježišom Kristom sa raz stane skutočnosťou. Tento sľub, tento závdavok, dáva nový zmysel aj nášmu zomieraniu. Smrť nie je chaotický koniec tohto života, ale z Božej milosti je to bod prechodu do plného spoločenstva s Kristom. Ak pri prijímaní Večere Pánovej budeme mať na mysli aj tento jej význam, zmení sa dosť podstatným spôsobom náš pohľad na život a na smrť.
Pokánie je jedným z dôležitých prvkov Zeleného štvrtka a zároveň predpokladom všetkého toho dobrodenia, ktoré ponúka Večera Pánova. Preto je pred Večerou Pánovou spoveď so zvestovaním odpustenia hriechov. Len preto, že Pán Ježiš obetoval svoj život na kríži, môžeme dostať odpustenie hriechov a s nádejou očakávať vzkriesenie a večný život.
Slávenie Zeleného štvrtka v Katolíckej cirkvi
V katolíckej cirkvi na Slovensku sa na Zelený štvrtok začína Veľkonočné trojdnie. Podstatou Zeleného štvrtka je pripomenutie si ustanovenia Sviatosti oltárnej (Eucharistie) i sviatosti kňazstva.
Dopoludnia sa v katedrálnych chrámoch konajú omše svätenia olejov - Missa Chrismatis. Katolícki biskupi sa v tento deň stretávajú so svojimi kňazmi, aby spoločne slávili túto omšu, ktorá je prejavom jednoty kňazov s biskupom. Počas nej biskup posväcuje tri druhy oleja: krizmu (olivový olej zmiešaný s balzamom), olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily a v liturgii sa používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov. Pomazanie krizmou pri krste, vysvätení kňazov alebo birmovaní znamená prevzatie úlohy žiť podľa Ježiša. Olej chorých (oleum informorum) sa používa pri udeľovaní sviatosti pomazania chorým.
Vo večerných hodinách sa v katolíckych kostoloch slávia sväté omše na pamiatku Pánovej poslednej večere so svojimi učeníkmi a ustanovenia Sviatosti oltárnej. Tieto omše sú známe aj obradom umývania nôh dvanástim mužom, ako to urobil Kristus vo Večeradle apoštolom. Pri večernej omši naposledy pred Veľkou nocou zaznejú zvony. Od tohto chválospevu Glória organ i zvony utíchnu až do Vigílie zmŕtvychvstania Pána.
Po skončení večernej omše kňaz v tichosti obnažuje oltár a veriaci spomínajú na Ježiša, ktorý v Getsemanskej záhrade bdel v modlitbe, zatiaľ čo apoštoli od únavy zaspali. Ježiš zostáva celkom sám. Túto udalosť, keď Ježiš zostal opustený, symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok a zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnesenie všetkých predmetov z nich. Umývanie nôh učeníkom, ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri, Ježišova modlitba na Olivovej hore v Getsemanskej záhrade a napokon jeho zajatie, sú hlavnými témami večera a noci Zeleného štvrtka. V slávení večere je zjavné, čo znamená Ježišovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie pre neho samého i pre veriacich.
Zelený štvrtok v Gréckokatolíckej cirkvi
V Gréckokatolíckej cirkvi sa na Veľký štvrtok v katedrálnych chrámoch tiež koná predpoludním archijerejská svätá liturgia, počas ktorej biskup posvätí myro (ako krizmu v cirkvi latinského obradu) a antimenziony. V jej závere (po zaambónnej modlitbe) sa koná obrad umývania nôh 12 kňazom eparchie.
Na Veľký štvrtok sa sprítomňuje Ježišova tajomná (tzv. posledná) večera a s ňou súvisiace udalosti - umytie nôh učeníkom, Judášova zrada a Ježišova veľkňazská modlitba. Ráno sa slúži utiereň (väčšinou len v monastieroch). Najdôležitejšou bohoslužbou dňa je večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého. Tá je sprítomnením Ježišovej večere s apoštolmi, keď bola ustanovená eucharistia. Na túto udalosť a následnú Judášovu zradu sa sústreďujú aj menlivé časti bohoslužby (stichiry) a čítania. Namiesto hymnu My cherubínov…, pričastenu a spevu Nech sa naplnia… sa spieva hymnus Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri… (Véčeri tvojejá tajnýja…).
Neskoro večer sa zvyknú slúžiť ešte tzv. Strasti - utiereň s čítaním dvanástich evanjelií o utrpení Ježiša Krista.
Hlboké posolstvá Zeleného štvrtka: Pokora, služba a priateľstvo s Kristom
Text, ktorý bol čítaný ako kázňový, zdalo sa, že nemá nič spoločné s Večerou Pánovou. Hovorí o tom, ako sa Ježišovi učeníci dostali do vzájomného sporu o tom, koho z nich treba považovať za najvýznamnejšieho, za najväčšieho. V Lukášovom evanjeliu je tento text zaradený bezprostredne za stať o poslednej večeri. Ježiš sa lúči s učeníkmi, vysvetľuje zmysel svojej smrti, ktorá ho čaká na druhý deň, predpovedá učeníkom, že jeden z nich ho zradí, a hneď nato nasleduje text o ich hádke o prvenstvo. Učeníci síce nevidia túto súvislosť v plnom rozsahu, lebo nepochopili, čo sa chystá. Ale i tak je spojenie tých dvoch textov - Večera Pánova a hádka učeníkov o prvenstvo - veľmi zarážajúce.
Učeníci sa primálo naučili v Ježišovej škole. Ježiš im musí aj teraz otvorene povedať, že takýto spôsob myslenia a správania je typický pre pohanských panovníkov. Učeníci sú preto Ježišovými učeníkmi, aby nekopírovali a nenapodobňovali myslenie, metódy a spôsoby tohto sveta, ale aby sa učili od Ježiša celkom novým spôsobom. Na ich hádku reagoval Pán Ježiš týmito slovami:
- „Kráľovia panujú nad svojimi národmi, a tí, čo majú moc nad nimi, volajú sa dobrodincami. Vy však nie tak! Ale najväčší medzi vami nech je ako najmenší; a vodca ako slúžiaci. Lebo kto je väčší: ten, čo sedí za stolom, a či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí? Ale ja som medzi vami ako ten, čo slúži.“ (Lukáš 22, 24 - 27)
Ježiš sa usiloval viesť ich k pokore aj svojím učením, aj svojím príkladom. V evanjeliách je viacero Ježišových slov o tom, že veľkosť človeka nespočíva v tom, akú mieru prestíže sa mu podarí dosiahnuť, ale v tom, že sa usiluje urobiť čo najviac pre druhých. Tieto slová znejú jednoducho, ale v skutočnosti je to nesmierne prevratné učenie. Veľkosť človeka nespočíva v tom, aké znaky prestíže, vonkajšej úcty a moci získa, ale v tom, koľko dobrého urobí pre druhých. Toto učenie si už dávno mali osvojiť učeníci, a oni sa práve teraz začínajú hádať, kto z nich je najväčší.
Pán Ježiš poukazuje na seba ako príklad tohto celkom nového postoja. Pri poslednej večeri je on hostiteľ, on ich obsluhuje, oni sú obsluhovaní hostia. Po poslednej večeri im on umýva nohy, teda vykonáva službu, ktorá sa bežne pokladala za službu otroka. Ak sa nepoučili z jeho slov, tak jeho vzorový príklad sa im mal vryť hlboko do duše a zabrzdiť ich pri každom vzniku túžby po prestíži. A každá takáto pokušiteľská túžba mala byť ihneď nahradená otázkou: čo dobré by som mohol urobiť pre druhých? A mali sa dať touto otázkou motivovať k činnosti.
Kňazská úloha a tajomstvo kňazstva
Zelený štvrtok je dňom, v ktorom Pán zveril dvanástim apoštolom kňazskú úlohu - pod spôsobom chleba a vína sláviť sviatosť jeho tela a krvi, až kým znova nepríde. Veľkonočný baránok a všetky obety Starého zákona sú nahradené darom jeho tela a krvi, v ktorom sa dáva on sám. Tak sa nový kult zakladá na skutočnosti, že predovšetkým Boh obdarúva nás a my, naplnení týmto darom, stávame sa jeho - stvorenie sa vracia k Stvoriteľovi.
Tak vzniká aj nové kňazstvo, ktoré už nie je otázkou príslušnosti k rodu, ale je založené na zotrvávaní v tajomstve Ježiša Krista. On je stále ten, kto dáva a kto nás ťahá hore k sebe. Iba on môže povedať: „Toto je moje telo - toto je moja krv.“ Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v tom, že my, biedne ľudské bytosti, môžeme mocou sviatosti hovoriť Kristovým „ja“, - in persona Christi. On chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom nás. Toto dojemné tajomstvo, ktoré sa nás pri každom slávení tejto sviatosti vždy nanovo dotýka, si zvlášť pripomíname na Zelený štvrtok. Aby sa nám to veľké a tajomné nestratilo v každodennosti, potrebujeme takúto osobitnú spomienku, potrebujeme sa vrátiť k tej hodine, v ktorej Pán položil na nás svoje ruky a urobil nás účastnými na tomto tajomstve.
Symbolika vkladania rúk a pomazania
Ústrednú úlohu pri tom zohralo prastaré gesto vkladania rúk, ktorým si ma Kristus privlastnil, hovoriac: „Ty mi patríš.“ Tým mi však tiež povedal: „Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho Srdca. Si ukrytý v mojich ochranných rukách, a práve preto sa nachádzaš v rozľahlých priestoroch mojej lásky.“ Pripomeňme si tiež, že naše ruky boli pomazané olejom, ktorý je znakom Ducha Svätého a jeho sily. Prečo práve ruky? Ľudská ruka je nástrojom činnosti človeka, je symbolom jeho schopnosti čeliť svetu, presnejšie povedané „vziať ho do rúk“. Pán na nás vložil ruky a teraz chce, aby sa naše ruky stali vo svete jeho rukami. Chce, aby už neboli iba nástrojmi, ktorými si berieme veci, ľudí a svet a privlastňujeme si ich, ale aby odovzdávali jeho božský dotyk, dajúc sa do služby jeho lásky. Chce, aby boli nástrojmi služby, a teda vyjadrením poslania celej osoby, ktorá je jeho garantom a prináša ho ľuďom.
Ak ľudské ruky symbolicky predstavujú schopnosť človeka či všeobecne techniku na ovládnutie sveta, potom pomazané ruky majú byť znamením jeho schopnosti dávať a tvorivo formovať svet láskou - a na to je, zaiste, potrebný Duch Svätý. V Starom zákone je pomazanie znakom ustanovenia do služby: kráľ, prorok, kňaz robí a dáva viac, ako to, čo pochádza od neho samého. V istom zmysle sa musí zriecť seba samého kvôli službe, v ktorej sa dáva k dispozícii niekomu väčšiemu, ako je on sám.
Ak sa Ježiš v evanjeliu predstavuje ako Boží Pomazaný, Kristus, znamená to, že koná z Otcovho poverenia a v jednote s Duchom Svätým a že takto dáva svetu novú kráľovskú funkciu, nové kňazstvo, nový spôsob prorockého úradu, ktorý nehľadá seba samého, ale žije pre toho, kvôli ktorému bol svet stvorený.
Priateľstvo s Kristom a význam modlitby
V sviatostnom geste biskupovho vkladania rúk na nás vkladal ruky sám Pán. Tento sviatostný znak zahŕňa celú našu životnú cestu. Podobne ako prví učeníci, aj my sme voľakedy stretli Pána a začuli jeho slová: „Nasleduj ma!“ Možno sme ho spočiatku nasledovali trochu neisto, obracajúc sa dozadu a spytujúc sa, či je to skutočne naša cesta. A v istom bode cesty sme možno zažili podobnú skúsenosť ako Peter po zázračnom rybolove, keď sme sa zľakli jej veľkosti, veľkosti úlohy a nedostatočnosti vlastnej úbohej osoby a chceli sme sa stiahnuť: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8). Potom nás však Pán s veľkou dobrotivosťou vzal za ruku, pritiahol nás k sebe a povedal nám: „Neboj sa! Ja som s tebou. Neopustím ťa, ani ty ma neopusť!“
A neraz sa azda každému z nás, podobne ako Petrovi, prihodilo, že kráčajúc po vode v ústrety Pánovi, náhle si uvedomil, že voda ho neudrží, a začal sa topiť. A tak ako Peter sme zvolali: „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14, 30). Ako sme mohli, vidiac všetky tie rozbesnené živly, prejsť cez búrlivé a spenené vody uplynulého storočia a tisícročia? Pretože sme sa zahľadeli na neho... a on nás pevne chytil za ruku a dal nám nové „zvláštne bremeno“ - ľahkosť, ktorá pochádza z viery a ktorá nás ťahá do výšok. A potom nám podal ruku, ktorá nás podopiera a nesie. On nás drží. Upierajme vždy znovu náš zrak na neho a vystierajme k nemu ruky. Nechajme sa zachytiť jeho rukou a tak sa nepotopíme, ale budeme slúžiť životu, ktorý je silnejší ako smrť, a láske, ktorá je silnejšia ako nenávisť.
Viera v Ježiša, Syna živého Boha, je prostriedok, vďaka ktorému sa vždy znovu pevne chytáme Ježišovej ruky a pomocou ktorého on drží naše ruky a vedie nás. Obľúbenou modlitbou je prosba, ktorú nám liturgia vkladá na pery pred obradom prijímania: „... nikdy nedopusť, aby som sa odlúčil od teba.“ Prosme o to, aby sme sa nikdy neocitli mimo spoločenstva s jeho telom, so samotným Kristom, aby sme sa nikdy neodlúčili od eucharistického tajomstva.
Pán vložil na nás svoju ruku. Význam tohto gesta vysvetlil nasledovnými slovami: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15). V týchto slovách možno priamo vidieť ustanovenie kňazstva. Pán nás urobil svojimi priateľmi: všetko nám zveril; zveril nám seba samého, takže môžeme hovoriť s jeho „ja“ - in persona Christi capitis. Aká dôvera! On sa skutočne odovzdal do našich rúk. Všetky hlavné znaky kňazskej vysviacky sú v podstate vyjadrením tejto skutočnosti: vkladanie rúk; odovzdanie knihy - jeho slova, ktoré nám zveruje; odovzdanie kalicha, ktorým nám zanecháva svoje najhlbšie a najosobnejšie tajomstvo. Súčasťou toho je aj moc odpúšťať hriechy. Robí nás účastnými na jeho poznaní úbohosti hriechu a všetkej temnoty sveta a dáva nám do ruky kľúč, aby sme znovu otvorili bránu do Otcovho domu.
Byť priateľom Ježiša Krista
Najhlbší zmysel kňazského bytia spočíva v tom, stať sa priateľom Ježiša Krista. O toto priateľstvo sa musíme každý deň nanovo usilovať. Priateľstvo znamená spoločenstvo v zmýšľaní a chcení. V tomto spoločenstve zmýšľania s Ježišom sa musíme cvičiť, ako nám hovorí svätý Pavol v Liste Filipanom (porov. 2, 2 - 5). A táto jednota zmýšľania je nielen záležitosťou intelektu, ale i spoločenstvom citov a vôle, teda aj konania. To značí, že musíme poznať Ježiša čoraz osobnejšie tým, že ho počúvame, že s ním žijeme, že sa zdržiavame v jeho blízkosti.
Keď ho počúvame v lectio divina, teda keď čítame Sväté písmo nie akademickým, ale duchovným spôsobom, učíme sa stretávať sa s Ježišom, ktorý je prítomný a hovorí k nám. O jeho slovách a činoch musíme uvažovať a rozjímať pred ním a s ním. Čítanie Svätého písma je modlitbou, musí byť modlitbou - musí vychádzať z modlitby a viesť k modlitbe. Evanjelisti nám hovoria, že Pán sa opakovane - a to na celú noc - utiahol „na vrch“, aby sa osamote modlil. Takýto vrch potrebujeme aj my. Je to vnútorný vrch, na ktorý musíme vystupovať, vrch modlitby. Iba tak sa rozvíja priateľstvo. Iba tak môžeme vykonávať svoju kňazskú službu, iba tak môžeme prinášať Krista a jeho evanjelium ľuďom.
Aktivizmus sám osebe tiež môže byť hrdinský, avšak vonkajšia činnosť, ak sa nerodí z hlbokého intímneho spoločenstva s Kristom, zostane nakoniec bez ovocia a stratí svoju účinnosť. Čas, ktorý tomuto spoločenstvu venujeme, je naozaj časom pastoračnej činnosti, opravdivej pastoračnej činnosti. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby. Svet vo svojom horúčkovitom aktivizme často stráca orientáciu. Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista. Iba tak môžeme skutočne hovoriť in persona Christi, i keď naša vnútorná vzdialenosť od Krista nemôže spochybniť platnosť sviatosti. Byť Ježišovým priateľom, byť kňazom, značí byť človekom modlitby. Pomocou nej ho spoznáme a prekonáme nevedomosť tých, ktorí sú iba sluhami. Tak sa naučíme žiť, trpieť a konať s ním a pre neho. Priateľstvo s Ježišom zároveň znamená priateľstvo s jeho blízkymi. Ježišovými priateľmi môžeme byť iba v spoločenstve s úplným Kristom, v spoločenstve s hlavou i telom; v plodnom viniči Cirkvi, oživovanom jej Pánom. Iba v nej je vďaka Pánovi Sväté písmo stále živým a aktuálnym slovom. Bez živého subjektu Cirkvi objímajúceho všetky časy by sa Biblia rozdrobila na často nesúrodé spisy a stala by sa knihou minulosti.
Byť kňazom znamená stávať sa priateľom Ježiša Krista, a to čoraz väčšmi, celým svojím bytím. Svet potrebuje Boha, no nie hocijakého boha, ale Boha Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal telom a krvou, ktorý nás miloval až na smrť, vstal z mŕtvych a vytvoril v sebe miesto pre človeka. Tento Boh má žiť v nás a my v ňom. To je naše kňazské povolanie - iba tak môže naše kňazské pôsobenie prinášať ovocie. Ako napísal kňaz Andrea Santori: „Som tu, aby som žil uprostred tohto ľudu a umožnil Ježišovi konať, poskytnúc mu svoje telo... Len vtedy môže byť človek spasený, keď ponúkne svoje telo. Zlo sveta treba niesť a bolesť si treba deliť tak, že ju človek prijme hlboko do svojho tela, ako to urobil Ježiš.“ Ježiš vzal na seba naše telo. Dajme mu my svoje - len tak bude môcť vojsť do sveta a premeniť ho.
Pokánie ako základ všetkého dobrodenia
Môžeme sa síce rozhorčovať nad učeníkmi, že aj v takejto vážnej chvíli sa usilujú, či priamo bojujú o svoju osobnú prestíž. Ale ak sme rozhorčení, ako bol rozhorčený Dávid, keď si vypočul príbeh o ovečke, tak nám okamžite prorok Nátan povie: „Ty si ten muž!“ Ide totiž o to, že kresťanstvo, či konkrétnejšie: my kresťania ako Kristovi nasledovníci sme už dávno mali absolvovať a dennodenne praktizovať túto Kristovu lekciu o pokore: Veľkosť človeka záleží nie v tom, koľko vonkajšej prestíže sa mu podarí dosiahnuť, ale v tom, koľko dobra urobí pre druhých. Každý by si mal osobne povedať: Moja veľkosť nie je v tom, aký vonkajší imidž prezentujem vonkajšiemu svetu, ale v tom, koľko dobrého, aj nevideného, nepochváleného, urobím druhým ľuďom. Ak už chceme v niečom súťažiť, tak v tomto.
Ak sa kresťanské konfesie, podobne ako učeníci, chcú hádať, ktorá z nich je lepšia, tak by si mali osvojiť túto Ježišovu lekciu. Problém nie je v tom, žeby človek bol taký tupý, žeby neporozumel, o čom tu Ježiš hovorí; problém je v tom, že človeku sa do toho nechce. Hľadať prestíž, pestovať svoj imidž, zháňať sa po obdive - to je predsa také milé, lákavé, a pomáhať druhým aj vtedy, keď nás nik nevidí, to predsa nie je veľmi atraktívne. Ale v dnešný deň nemôžeme utiecť pred Ježišovými slovami.
Vyzývajú nás jednak na to, aby sme sa kriticky pozreli na svoj vlastný život, aby sme sa zmapovali a zistili, kedy, v akých situáciách, akým spôsobom sme sa podobali učeníkom, ktorí sa škriepili o prvenstvo. Potom by sme to mali oľutovať, uvedomiť si, že to bolo veľmi nesprávne. A mali by sme prosiť o odpustenie. A keď sa potešíme z posolstva, že napriek našim zlyhaniam nás Pán Ježiš nezavrhuje, ako nezavrhol svojich učeníkov, mali by sme si pevne zaumieniť, že svoju primitívnu túžbu po prestíži nahradíme niečím, čo v Ježišových očiach má skutočnú cenu: snahou robiť čo najviac dobrého pre druhých.
tags: #zeleny #stvrtok #v #evanjelickej #cirkvi