Odhalené tajomstvá histórie Cirkvi a panovníckych rodov, ktoré vás ohromia!

Aktuálne udalosti vo Vatikáne a Synoda o rodine

Vo Vatikáne pápež František začal nový cyklus katechéz, venovaný téme rodiny v kontexte obdobia medzi mimoriadnym a riadnym zhromaždením Synody biskupov o rodine. Námestie sv. Petra privítalo pri generálnej audiencii mnoho rodín prívetivými slnečnými lúčmi. Príchod Svätého Otca výrazne vystupňoval radostnú atmosféru, pričom pápež František asi 20 minút prechádzal pomedzi zhromaždených, žehnajúc deti, a krátko pred 10. hodinou začal audienciu znakom kríža. Nasledovalo čítanie zo Skutkov apoštolov (15,7-9): «A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: „Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili.“»

Ako vysvetlil Svätý Otec v úvode, pred tým, než sa v ďalších katechézach bude venovať jednotlivým aspektom rodinného života, sa chcel vrátiť k nedávnej októbrovej synode. „Je dôležité pripomenúť, ako prebiehala, a čo bolo jej výsledkom.“ Poznamenal, že predpokladalo sa, že synoda, ktorej témou boli „pastoračné výzvy vzhľadom na rodinu v kontexte novej evanjelizácie“, bude sledovaná médiami. Avšak často bol pohľad médií prezentovaný tak trochu spôsobom prehľadu športových či politických správ, kde sa hovorilo o dvoch táboroch, «za» a «proti», o konzervatívcoch, pokrokových atď. Pápež František zdôraznil, že synoda nie je parlament, kde sa stretávajú zástupcovia tej cirkvi, tamtej cirkvi, či onej cirkvi, ale je to „chránený priestor“, kde je prenechaný priestor pre pôsobenie Ducha Svätého.

Pápež požiadal synodálnych otcov, aby hovorili úprimne a odvážne a počúvali s pokorou, aby povedali všetko, čo mali na srdci, s odvahou. Na synode nebola žiadna predbežná cenzúra. Každý mohol, ba viac, musel povedať to, čo si úprimne myslel. S odkazom na spor apoštolov zo Skutkov (Sk 15,2) zdôraznil, že diskusia nie je zlá, ak sa deje s pokorou a v duchu služby zhromaždeniu bratov. Po úvodnej relácii kardinála Erdő nasledoval prvý kľúčový moment, v ktorom všetci otcovia mohli hovoriť a všetci načúvali. To bol moment veľkej slobody, v ktorej každý predniesol svoju myšlienku s paréziou (priamosťou) a dôverou. Ako základ týchto vstupov slúžilo „Instrumentum laboris“, ovocie predchádzajúcej konzultácie celej Cirkvi.

Žiadny príspevok nespochybnil základné pravdy o sviatosti manželstva, čiže nerozlučnosť, jednotu, vernosť a otvorenosť voči životu (porov. Gaudium et spes 48; CIC 1055-1056). Všetky príspevky boli zozbierané, a tak sa došlo k druhému momentu - k náčrtu s názvom „Relácia po diskusii“. Táto Relácia, vypracovaná kardinálom Erdőm, bola rozdelená do troch bodov: načúvanie kontextu a výzvam rodiny; pohľad upretý na Krista a na evanjelium rodiny; konfrontácia s pastoračnými perspektívami. Nad týmto prvým zhrňujúcim návrhom sa uskutočnila diskusia v skupinách, čo bol tretí moment. Skupiny boli rozdelené podľa jazykov (taliansky, anglicky, španielsky a francúzsky). Každá skupina na záver predstavila pripomienky, ktoré boli ihneď publikované. Vo štvrtom momente komisia preskúmala všetky podnety a vytvorila „Záverečnú reláciu“, ktorá sa pridržiavala predošlej schémy, ale zohľadňovala diskusie v skupinách.

Všetko sa uskutočnilo „cum Petro et sub Petro“ (s Petrom a pod Petrom), teda v prítomnosti pápeža, ktorý je zárukou slobody, dôvery a pravovernosti. Oficiálne dokumenty, ktoré vyšli zo synody, sú tri: Záverečné posolstvo, Záverečná relácia a záverečný príhovor pápeža. Záverečná relácia bola publikovaná a rozposlaná biskupským konferenciám, ktoré o nej budú diskutovať vzhľadom na nadchádzajúce riadne synodálne zhromaždenie v októbri 2015. Pápež veriacich požiadal, aby tento synodálny proces až do nastávajúcej synody sprevádzali modlitbou.

Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie

Na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa v Ríme konala tradičná pobožnosť. Pápež František sa vydal na mariánsku púť na Španielske námestie, kde sa týči stĺp Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Na príchod Svätého Otca tam čakali predstavitelia mesta Rím pod vedením primátora Ignazia Marina, vikár pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini a tiež veľvyslanec Španielska pri Svätej stolici. Na námestí lemovanom približne 20-tisícami veriacich bolo vyhradené miesto aj pre asi stovku telesne postihnutých. Pápež František prišiel k mariánskemu stĺpu od námestia del Popolo v uzavretom aute. Zahájil krátku pobožnosť čítaním z Knihy Zjavenia svätého Jána. Po modlitbe pápež František požehnal kvetinový veniec, ktorý potom za spevu loretánskych litánií rímski požiarnici umiestnili do rúk sochy Nepoškvrneného Počatia, vo výške 12 metrov nad zemou. Túto tradíciu začali požiarnici v roku 1923.

Štvormetrovú bronzovú sochu Panny Márie, umiestnenú na vrchole stĺpu, už vopred vyzdobili kvetinovým vencom. Mariánsky stĺp bol na Španielskom námestí postavený ako pripomienka na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie z 8. decembra 1854 blahoslaveným pápežom Piom IX., ktorý stĺp o tri roky neskôr, 8. decembra 1857, osobne inauguroval z tribúny pred budovou Španielskeho veľvyslanectva. Od roku 1908 začala organizovať pravidelnú poklonu obyvateľov Ríma pri stĺpe Panny Márie Farnosť sv. Andreja „delle Fratte“, a od roku 1938 tradíciu prevzala Pápežská akadémia Nepoškvrnenej v takej podobe, akú má 8. december na Španielskom námestí dodnes.

Boží služobník pápež Pius XII. prišiel vzdať úctu Nepoškvrnenej na tomto mieste 8. decembra 1953 na začiatku Mariánskeho roka. Sv. Ján XXIII. sa prvýkrát odobral k stĺpu krátko po svojom uvedení do úradu v roku 1958 a následne v rokoch 1960 a 1961. Po ňom tak robil už pravidelne blahoslavený pápež Pavol VI., ktorý prišiel k Nepoškvrnenej deň po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu, 8. decembra 1965. Niektorí pápeži v minulosti spájali túto púť s návštevou baziliky Panny Márie Väčšej (Santa Maria Maggiore). Pápež František sem zavítal rovnako ako v predchádzajúcom roku a prišiel sem už po šestnástykrát. V milostnej kaplnke pred starobylou ikonou Salus Populi Romani setrval asi pol hodiny v tichej modlitbe.

Na poludnie sa Svätý Otec pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na Námestí sv. Petra mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou osvetlil hlavné posolstvo tohto mariánskeho sviatku a jeho súvislosť so slovami samotnej modlitby. Posolstvo slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie možno zhrnúť niekoľkými slovami: všetko je zadarmo daný dar od Boha, všetko je milosť, všetko je dar jeho lásky k nám. Anjel Gabriel nazýva Máriu «milosti plná» (Lk 1,28), v nej niet miesta pre hriech, lebo Boh si ju od vekov vyvolil, aby bola matkou Ježiša a uchránil ju od dedičného hriechu. Mária je v zhode s touto milosťou a odovzdáva sa jej, keď anjelovi hovorí: «Nech sa mi stane podľa tvojho slova» (v. 38).

Posolstvo o radosti Cirkvi

Pápež František pri rannej svätej omši v Dome Santa Marta poznamenal, že radosťou Cirkvi je, že je matkou, že hľadá stratené ovce. Ako povedal, Cirkvi na nič neslúži, keď je „dokonalou organizáciou,“ keď je pritom smutná, uzavretá a nie je matkou. „Otvorte brány Pánovej úteche!” Týmto povzbudením, vyplývajúcim z dnešného prvého čítania z Knihy proroka Izaiáša (Iz 40,1-11), vyšiel Svätý Otec vo svojej homílii. Prorok Izaiáš predpovedá Izraelu koniec súženia po vyhnanstve v Babylónii. „Ľud potrebuje útechu. A utešujúcou je samotná prítomnosť Pána,“ povedal Svätý Otec.

Je to útecha, ktorá môže byť prítomná aj uprostred súženia. Najsilnejšou útechou je milosrdenstvo a odpustenie. Pápež František zdôraznil, že Cirkev je šťastná, keď vychádza zo seba, podobne ako pastier, ktorý ide hľadať stratenú ovcu. Keby Cirkev nebola matkou a zastavila sa v sebe, uzatvárala sa, aj keď by bola dokonale organizovaná, chýbala by jej radosť, pokoj a oslava. Stala by sa tak „Cirkvou bez nádeje, bez pokoja, smutnou, Cirkvou, ktorá má viac zo starej dievky ako z matky, a taká Cirkev neslúži na nič, je Cirkvou do múzea.“ Radosťou Cirkvi je rodiť, vychádzať zo seba a darovať život, hľadať zblúdené ovce. Pápež si želal, aby Pán dal veriacim milosť pracovať a byť radostnými kresťanmi v plodnosti Matky Cirkvi a ochránil ich od postoja kresťanov smutných, netrpezlivých, nedôverčivých, úzkostných, ktorí majú v Cirkvi všetko perfektné, ale nemajú ‚deti‘.

Historický význam Spoločnosti Ježišovej (Jezuitov)

Spoločnosť Ježišova, čiže rehoľa jezuitov, jubilovala pri príležitosti 400 rokov od prvého potvrdenia pápežom Pavlom III. 27. septembra. Rehoľa svätého Ignáca z Loyoly je jednou z najmladších, ale aj najvplyvnejších reholí v dejinách Cirkvi a ľudstva. V 16. storočí bola Cirkev Kristova ohrozená v celej Európe protestantizmom, ktorý trhal krajiny od tela Cirkvi. Nepriateľ napredoval všade, a mnohí verili, že katolicizmus je pochovaný. Vtedy Boh postaral sa aj o pomoc a vyvolil na veľké veci Svätého Ignáca, ktorý zranený v boji pri Pampelúne prežil duchovné obrátenie. Roku 1540 pápež Pavol III. schválil plán Ignáca, a tak sa zrodila Spoločnosť Ježišova. Cieľom bola obnova Cirkvi, boj proti bludom a šírenie viery. Hlavnými úlohami sa stali školstvo a misie.

Ideál Spoločnosti Ježišovej, ktorej zakladateľom bol sv. Ignác z Loyoly, možno zhrnúť slovami „Ad Majorem Dei Gloriam“ (Na väčšiu slávu Božiu). Ignác vo svojich očiach videl Krista ako vodcu, kráľa a dobyvateľa. Modlitba „Sume, Domine et suscipe“ („Vezmi, Pane, a prijmi“) bola Ignácovou prvou modlitbou. Mladé duše získavali týmto poslaním, ktoré ich viedlo k odhodlaniu a ohňu v duši pre Krista a jeho vec. 15. augusta siedmi jezuiti skladali sľuby na vŕšku Montmartre neďaleko Paríža. Bol to proces, ktorý mal priniesť obrodu Cirkvi a posilniť katolícky život.

Spoločnosť Ježišova zažila obrovský rozvoj a rozšírenie. Roku 1540 bola oficiálne založená. Už v roku 1541 založil sv. František Xaverský prvý dom v Portugalsku. V apríli 1542 odišiel do Indie a neskôr do Japonska, Brazílie a Konga v Afrike. V roku 1552 vítala jezuitov Viedeň, v roku 1555 i Praha. Ich pôsobenie sa rozšírilo i do Poľska a Sedmohradska. Pri smrti sv. Ignáca v roku 1556 mala Spoločnosť vyše 100 domov. Roku 1600 už 8527 jezuitov a v roku 1626 až 15 544. Po svojom znovuzrodení v roku 1814 sa rehoľa opäť rozmohla a dnes doťahuje Spoločnosť do 26 tisíc členov. Z tohto počtu je skoro polovica kňazov, ostatní sú klerici a rehoľní bratia.

Kto sú jezuiti?

Sféra pôsobnosti tisícok jezuitov je mimoriadne pestrá. Medzi ich hlavné činnosti patrí:

Výchova a vzdelávanie mládeže v nižších, stredných a vyšších školách.
Organizácia v Mariánskych kongregáciách a v Garde Božského Srdca.
Vedenie duchovných cvičení a ľudových misií.
Pôsobenie ako profesori, dogmatici, moralisti, spisovatelia, básnici a novinári.
Osobitná láska k zámorským misiám, ktoré sú vernou tradíciou prvých jezuitov.

Napriek širokému spektru pôsobenia, jezuiti sa historicky vyhýbajú cirkevným úradom a hodnostiam a prijímajú ich len na výslovný rozkaz Svätej Stolice. Rehoľa nedala Cirkvi ani jedného pápeža zo svojich radov.

Korunou a najlepším ovocím Spoločnosti Ježišovej sú jej svätí a blahoslavení. Ich svätosť sa stala skúšobným kameňom a podstatou svätosti pre celú Cirkev. Medzi významných svätých z radov jezuitov patria sv. František Xaverský, sv. Peter Kanizius, sv. Alojz Gonzaga, sv. Stanislav Kôstka a sv. brat Alfonz. Za 400 rokov povýšila Cirkev na oltár 24 jezuitov. Posledným z nich bol poľský mučeník sv. Andrej Bobola, kanonizovaný na Veľkú noc 1938. Okrem kanonizovaných svätých je z radov Spoločnosti Ježišovej aj 168 kandidátov na blahorečenie.

Dejiny jezuitov nie sú len oslnivé, ale aj plné prenasledovaní. Od vyhostenia z katolíckych štátov až po obvinenia z nemorálnych zásad. V časoch krízy, ako v desaťročiach pred rokom 1773, keď bola Spoločnosť zrušená, zostávalo jej jediné útočisko: modlitba. Po obnove v roku 1814 sa Spoločnosť opäť rozvíjala. V súčasnosti je jej ideál obzvlášť dôležitý pre duchovnú obrodu katolíkov, pre budovanie pevných kresťanských postojov a pre rozvoj Katolíckej akcie. Jezuiti sa na Slovensku významne podieľali na šírení viery a vzdelávania, čo potvrdzujú aj osobné svedectvá.

Zaujímavosti z dejín Slovenska a európskych panovníkov

Chronológia starších slovenských dejín

Historický ústav SAV vydal v roku 2008 v rámci vydavateľstva Prodama 3.800 riadkovú chronológiu starších slovenských dejín. Podľa tejto publikácie „staršie slovenské dejiny“ končia presne 26. decembra 1847, kedy bolo uvedené do prevádzky telegrafné spojenie medzi Viedňou a Bratislavou. Prvé doklady o osídlení slovenského územia autori datujú rokom 600 tisíc pred n.l. Na scénu politických dejín sveta Slováci vystupujú v roku 1381 so žilinskými sťažnosťami. Prvá zmienka o starej slovenčine je z roku 1479, kedy ňou mali byť písané kázňové modlitby v Spišskej kapitule. Prvou knihou v slovenčine by mal byť Lutherov Katechizmus z roku 1581, vytlačený v Bardejove. Autori venovali veľkú pozornosť reslovakizácii uhorských dejinných postáv. S názvami sídiel ale neboli celkom dôslední, keď napríklad uvádzali, že Turci mali v roku 1543 dobiť Parkan a nie Štúrovo. Aspoň rímska stavba zo 4. storočia je lokalizovaná správne: Veľký Kýr (predtým Milanovce). Publikácia vyšla v minimálnom náklade a nevzbudila väčšiu pozornosť v odbornej ani laickej verejnosti.

Panovníci a vplyvné osobnosti

V 1. storočí nášho letopočtu vládol Marcus Annius Verus, strýko budúceho cisára Marca Aurelia, ktorý pochádzal z váženej rímskej rodiny kolonistov, zbohatlých na výrobe olivového oleja. Bol potomkom Caesarovho rivala, triumvira Gnaea Pompeia. Marcus Aurelius nastúpil na trón spolu so spolucisárom Luciom Verom.
Medzi rokmi 1488 a 1513 vládol Jakub IV. Škótsky, syn Jakuba III.
Postava Juraja Jánošíka, národná legenda, vstúpila do povstaleckého vojska Františka II. Rákociho v pešom pluku. Neskôr slúžil v cisárskej armáde na Bytčianskom zámku, kde pomohol ujsť a po roku 1711 prevzal vedenie zbojníckej skupiny. Hoci je známy ako zbojník, z nakradnutého vraj vydeľoval časť pre chudobných. Bol mučený, ale neodpovedal. V roku 1713 bol popravený obesením na hák.
V roku 1849 zomrel Viliam II., holandský kráľ a luxemburský veľkovojvoda.
Rímsky cisár Caligula (vládol 37-41 n.l.) nahradzoval majetok konfiškáciami majetku senátorov. Jeho metódy sa stávali čoraz výstrednejšími, mnohí ho označovali za blázna.
V roku 1229 získal cisár Friedrich II. nezávislosť od pápeža. Už v roku 1220 bol cisárom Svätej rímskej ríše a prenechal svojmu synovi, Konrádovi IV., titul kráľa.
V roku 1314 boli v Paríži upálení predstavitelia Rádu templárov. Bol obvinený z kacírstva a čarodejníctva. Hoci bol odsúdený na doživotie, na príkaz francúzskeho kráľa Filipa IV. bol popravený.
V roku 1438 sa Albrecht II. Habsburský stal rímskym kráľom. Bol tiež rakúskym vojvodom (ako Albrecht V. od roku 1437), českým a chorvátskym kráľom (od roku 1437) a uhorským kráľom (Albrecht II. zvolený 18. marca 1438). Vyznačoval sa pevnou vôľou a odhodlaním a prispel k vzostupu Habsburgovcov.
Mária Lujza Gonzaga bola poľská kráľovná, manželka kráľa Jána II. Kazimíra Vasu.
Ruský cár Ivan IV. je známejší pod menom Ivan Hrozný.
V roku 1785 bol uhorským panovníkom Jozef II.
V roku 1913 sa obeťou atentátu stal grécky kráľ Juraj I. Nástupcom Juraja I. sa stal jeho syn.
Peter Pázmány bol významný uhorský kardinál, pedagóg, náboženský spisovateľ a politik. Zohral kľúčovú úlohu pri protireformácii v Habsburskej monarchii a pri vytváraní maďarského literárneho jazyka.
V roku 1682 vládol francúzsky kráľ Ľudovít XIV.
V roku 1721 zomrel pápež Klement XI. V dejinách je známy pre svoje konflikty s cisárom Jozefom I. Počas vojny o španielske dedičstvo bol proti Rakúsku.
Mária Antoinetta, dcéra rímskonemeckého cisára Františka I. Lotrinského a Márie Terézie, sa stala francúzskou kráľovnou. Známa je jej príprava na kráľovskú svadbu, ktorá zahŕňala štúdium francúzštiny a náboženstva. Zomrela vo veku 16 rokov na kiahne 15. októbra 1767.
V roku 1413 zomrel Henrich IV., anglický a francúzsky kráľ, syn Eduarda III.
Štefan Bočkay bol uhorský šľachtic a vojvodca. V roku 1598 sa stal regentom v Sedmohradsku. Ako vodca hajdúchov vytlačil cisárske vojská zo Sedmohradska a Slovenska. V roku 1604 sa spojil s Turkami a vpadol na Moravu a do Rakúska, čím doviedol Habsburskú monarchiu na pokraj priepasti. Neskôr bol Rudolfovi II. nútený odstúpiť Uhorsko, Moravu a Rakúsko, čím sa cisárom stal Matej.
V roku 1725 sa narodil Abdülhamid I., osmanský sultán.
Napoleon II., rímsky kráľ a neskôr vojvoda z Reichstadtu, bol synom Napoleona I. Po páde otcovej ríše v roku 1815 bol presunutý do exilu vo Viedni. S cisárom Františkom II. sa stretával len málo.
Bedřich, najstarší syn Vladislava II. a Gertrúdy Babenberskej, bol českým údelníkom v Olomouci a neskôr kniežaťom. Počas bojov o český trón získal podporu cisára Fridricha I. Barbarossu.
Arnošt z Pardubíc, prvý pražský arcibiskup, sa narodil v roku 1297. Bol osobným priateľom Karla IV. a bol známy ako príkladný kňaz, zbožný, bezúhonný a skromný muž. Bol vymenovaný pápežom Klementom VI. v roku 1343 a získal pre pražské arcibiskupstvo právo korunovať českých panovníkov.
V roku 1306 sa Robert Bruce stal škótskym kráľom.
Anna Tirolská bola cisárovná (od roku 1612) a uhorská kráľovná (od roku 1616), dcéra arcivojvodu Ferdinanda II. a Anny Kataríny Mantovskej. Spolu s manželom založila kapucínsky kláštor s kryptou vo Viedni, kde sú uložené ich ostatky.
V roku 1677 zomrel Václav Hollar, český maliar a rytec.
V roku 1927 bol v Ríme v Bazilike sv. Petra blahorečený Peter Gojdič, mučeník rusínskeho pôvodu. Bol odsúdený v proticirkevnej akcii na doživotie a zomrel v roku 1960. Jeho ostatky boli neskôr premiestnené do katedrálnej krypty.
V roku 1026 pápež Ján XIX. korunoval Konráda II. za rímskeho kráľa a na Veľkú noc 1027 za cisára. Rozšíril svoje panstvo do Poľska a Burgundska.
Mária Lujza Orleánska bola prvou manželkou španielskeho kráľa Karola II. Zomrela v roku 1689.
V roku 1413 sa Henrich V. stal anglickým kráľom. Bol aj dobrým muzikantom a osvedčil sa v dlhej kampani proti Walesu. V roku 1415 vpadol do Francúzska a obsadil Harfleur, pričom v bitke pri Agincourte takmer vyhladil francúzsku šľachtu.
V roku 1871 bol Otto von Bismarck vymenovaný za kancelára Nemecka. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších politikov 19. storočia a zakladateľa Nemecka.
V roku 1919 vznikla Maďarská republika rád, ktorá zaviedla diktatúru proletariátu. Jej vláda sa uchýlila k rozsiahlym represiám a stratila domácu podporu.
V roku 1459 sa narodil Maximilián I. Habsburský, rímskonemecký cisár (od roku 1508). Bol synom cisára Fridricha III. a prispel k obrovskému vzostupu habsburského panstva.
V roku 1797 sa narodil Viliam I., pruský kráľ a nemecký cisár (od roku 1871). Vládol po svojom bezdetnom bratovi a viedol vojny proti Rakúsku a Francúzsku, čím sa stal prvým nemeckým cisárom.
Konštancia Uhorská bola dcérou uhorského kráľa Bela III. a Agnesy z Antiochie. V roku 1199 sa stala českou kráľovnou ako druhá manželka Přemysla Otakara I.
V roku 1555 zomrel pápež Július III., známy svojou záľubou v rímskych karnevaloch. Obnovil tiež Tridentský koncil.
V roku 1801 zomrel ruský cár Pavol I. Bol tiež veľmajstrom maltézskych rytierov. Jeho vláda sa vyznačovala psychickou labilitou a výstrednosťou, a zomrel pri atentáte v roku 1801.
V roku 1494 sa narodil Georgius Agricola, významný nemecký učenec.
V roku 1603 zomrela Alžbeta I., anglická kráľovná, dcéra Henricha VIII. a Anny Boleynovej. Jej vláda sa vyznačovala vynikajúcim vzdelaním a toleranciou. Vydala 42 článkov o anglikánskej cirkvi a čelila exkomunikácii od pápeža Pia V.
V roku 1603 sa Jakub VI. Škótsky stal po smrti Alžbety I. anglickým kráľom ako Jakub I., čím sa stal prvým panovníkom Spojeného kráľovstva z rodu Stuartovcov.
Ján Pálfi bol uhorský šľachtic, poľný maršal a uhorský palatín. Bol tiež chorvátskym bánom a krajinským sudcom. Zúčastnil sa na oslobodení Budína a bojoval proti cisárovým nepriateľom v Bavorsku, Taliansku a Uhorsku. Ostal verný cisárovi aj počas Rákóciho povstania a neskôr sa stal hlavným županom Šarišskej stolice.
Mária Karolína Habsbursko-Lotrinská bola dcérou cisára Františka I. a Márie Terézie. Bola dvanástym dieťaťom tohto kráľovského páru a stala sa kráľovnou Neapola a Sicílie, manželkou Ferdinanda I.
Mária Amália, dcéra saského kurfirsta z rodu Wettinovcov, sa narodila z manželstva cisára Františka I. a Márie Terézie. Neskôr sa stala manželkou Ľudovíta Filipa, ktorý sa po zosadení Karola X. stal posledným francúzskym kráľom.
Vladislav II., najstarší syn Vladislava I. a Gertrúdy Babenberskej, bol v roku 1140 olomouckým údelníkom a v roku 1144 veliteľom českých vojsk v bitke pri Miláne.

tags: #zaujimava #historia #papez #liga #majstrov #kralovska