Výzdoba chrámov kvetmi sa riadi vlastnými liturgickými predpismi, ktoré určujú, kedy a ako by mala byť kvetinová výzdoba použitá. Počas niektorých liturgických období, ako je pôstne obdobie, sa na oltári kvety tradične neumiestňujú. Pre pochopenie týchto pravidiel je dôležité nahliadnuť do smerníc, ktoré sa k tejto otázke vyjadrujú.
Liturgické predpisy pre kvetinovú výzdobu
Hlavným zdrojom usmernení týkajúcich sa liturgickej výzdoby je kniha Caeremoniale episcoporum (Kniha biskupských obradov), ktorá obsahuje normy pre slávenie biskupských bohoslužieb. Prvé vydanie tejto knihy pochádza z roku 1600 od pápeža Klementa VIII. V súlade s Druhým vatikánskym koncilom vydal pápež Ján Pavol II. v roku 1984 úplne prepracované vydanie, ktoré malo zabezpečiť biskupskú liturgiu, ktorá by bola „jednoduchá a zároveň ušľachtilá, pastoračne plne efektívna a schopná slúžiť ako príklad pre všetky ostatné liturgické slávenia“.
Druhým významným zdrojom sú Všeobecné smernice Rímskeho misála, konkrétne tretie typické vydanie z roku 2002. Tieto smernice zdôrazňujú, že hoci je chvályhodné, ak veriaci chcú prejaviť vďačnosť voči Bohu kvetmi, kostoly by sa nemali stať „kvetinárstvami“. Všetko má mať svoje medze a je potrebné si uvedomiť, že chrám a oltár sú miestami stretnutia s Bohom a slávenia Eucharistie.
V tomto duchu Všeobecné smernice Rímskeho misála v bode 305 uvádzajú: „V ozdobovaní oltára nech sa zachováva umiernenosť.“
Adventné obdobie
V období Adventu sa oltár ozdobuje kvetmi s umiernenosťou, ktorá je v súlade s povahou tohto obdobia, aby sa nepredbiehalo plnej radosti z Narodenia Pána. Toto usmernenie sa pripomína aj v úvodných smerniciach Direktória na omše a liturgiu hodín 2021 k Adventnému obdobiu.
Pôstne obdobie a Veľký piatok
Podstatné je uvedomiť si rozdiel medzi Adventným a Pôstnym obdobím. Hoci liturgická farba je v oboch prípadoch fialová, ich obsah je odlišný. Striedma výzdoba kvetmi v Advente môže poukázať na tento rozdiel.
Caeremoniale episcoporum v bodoch 41 a 236 striktne vyjadruje:
- „V Pôstnom období sa zakazuje zdobiť oltáre kvetmi a hudobné nástroje sa dovoľujú používať len na udržanie a sprevádzanie spevu, čo zodpovedá kajúcemu rázu tohto obdobia.“
- Oltár nemá byť zdobený kvetmi od Popolcovej stredy až po hymnus Sláva Bohu na výsostiach na Veľkonočnú vigíliu.
Tieto usmernenia sa opakujú aj vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála a v úvode do Pôstneho obdobia v Direktóriu na omše a liturgiu hodín 2021.
Výnimka pre miesto úschovy Najsvätejšej oltárnej sviatosti: Druhý vatikánsky koncil odporúča, aby Oltárna sviatosť bola uschovávaná v osobitnej kaplnke. Miesto úschovy má byť vždy náležite ozdobené kvetmi, napríklad aj na Zelený štvrtok či pri Božom hrobe.
V poslednom období sa rozmohol zvyk zdobiť oltáre, svätostánky a sochy svätcov umelými kvetmi. Liturgické predpisy však zdôrazňujú, že „výzdoba nech dodá kostolu skôr vznešenú jednoduchosť ako prepych.“
Symbolika pôstneho obdobia a farby
Pôstne obdobie je čas pokánia, rozjímania a prípravy na Veľkú noc. Tento charakter obdobia sa odráža aj vo výzdobe kostolov. Fialová farba, ktorá je liturgickou farbou pôstneho obdobia, nie je farbou, ktorá by pôsobila komfortne, a práve o to v pôste ide.
Profesor náboženstva Anton Cebecauer vo svojej knihe Liturgika čili Vysvetľovanie obradov rímsko-katolíckej Cirkvi z roku 1866 píše, že fialová liturgicky vyjadruje „poníženosť, skrúšenosť a kajúci smútok, a to preto, že sa podobá popolu, ktorým si kajúci za starodávna hlavy svoje posypovali; z tej príčiny užíva sa v advente a vo veľkom pôste, ďalej na krížové dni a na štyri suché dni alebo kántry, lebo dni tieto sú k pokániu ustanovené…“
Antonín Podlaha vo svojej Katolíckej liturgike z roku 1911 spomína fialovú aj ako šedomodrú, teda farbu popola. Niektoré obrady, napríklad Lyonský obrad (ritus Lugdunensis), používajú v pôstnom čase paramenty v popolavej až popolavo šedej farbe, čím sa oku veriaceho ľudu popol - symbol bolesti a smútku, ale aj pokánia a ľútosti - ešte viac sprítomňuje.
Fialová kajúcna farba sa v Cirkvi netýka len liturgických textílií. V čase smútku a kajúcnych dní (advent, pôst či zádušná omša) nahrádza sýtočervenú farbu kardinálskych chórových šiat aj v prípade vlečky cappa magna. Prax kardinálskej „kajúcnej fialovej“ začala udalosťou v roku 1513.
Liturgia Veľkého piatka
Veľký piatok je jediným dňom v rímskej liturgii, keď sa nekoná najsvätejšia obeta svätej omše, pretože v tento deň sa obetoval na kríži sám Kristus. Liturgia Veľkého piatka je pôvodom veľmi starobylá a má tri časti: predomšu, poklonu svätému Krížu a obrad prijímania (omšu vopred premenených darov).
Predomša
Prvá časť veľkopiatkovej liturgie pozostáva z čítania troch lekcií: prvej zo starozákonných spisov (napr. prorok Ozeáš), druhej z apoštolských listov a tretej zo svätých evanjelií (pašie podľa svätého Jána). Medzi lekciami sa spieval žalm (traktus).
Kňaz, prijdúc k oltáru, padne na tvár, čo robia aj asistenti. Za ten čas akolyti prikryjú oltár jedinou plachtou.
Po pašiách nasledujú prímluvy veriacich (orationes fidelium) za všetky potreby Cirkvi. Pôvodne boli súčasťou každej omše a v svojej pôvodnej forme sa nám zachovali len na Veľký piatok.
Poklona svätému Krížu
Je vrcholom dnešnej liturgie. Kňaz z hlbokej úcty k sv. Krížu skladá odznak svojej hodnosti, omšové rúcho. Kríž odhaľuje v troch častiach, ktoré sa stupňujú miestom aj hlasom. Antifónu Ecce lignum začne sám, pokračujú s ním prisluhujúci a odpovie ľud. Keď ľud spieva Venite adorans, všetci kľačia, okrem kňaza. Odhalený kríž leží na zemi a prítomní sa mu klaňajú.
Počas poklony sa spievajú tzv. „improperia“ čiže výčitky umierajúceho Spasiteľa nevďačnému židovskému národu. Na konci každého Improperia sa spieva „Trishagion“ - trojsvätá pieseň.
Omša vopred premenených darov
Missa Praesanctificatorum, v ktorej niet premenenia, len prijímanie, bola v starých časoch aj viac ráz, najmä v kajúcne dni. Tento zvyk si východná liturgia podržala až dodnes.
Historické a ľudové tradície
V minulosti sa výzdoba kostolov a oltárov riadila dostupnosťou kvetov v danej oblasti a ročnom období. Počas Pôstneho obdobia sa kvety do kostolov nedávali. Po Veľkej noci sa v kostoloch postupne objavovali kvety podľa toho, kedy ktoré kvitli.
Pri výzdobe oltára platia dve pravidlá:
- Ozdobovanie kvetmi má byť umiernené a usporiadať sa skôr okolo oltára.
- Výzdoba chrámu, predovšetkým oltára, má korešpondovať s atmosférou liturgie daného obdobia, či už ide o miernejšie prežívanie radosti v Advente alebo o pokánie a kajúcnosť v Pôstnom období.
V ľudovej tradícii existovali rôzne zvyky spojené s Veľkým týždňom:
- Zelený štvrtok: Zväzovanie zvonov, používanie rapkáčov, sadenie rastlín, ktoré sa dobre zviazali, aby dobre rástli, umývanie v tečúcej vode pre očistu od chorôb.
- Veľký piatok: Deň najprísnejšieho pôstu. Nesmie sa prať a sušiť bielizeň. Gazdovia značkovali ovce, štepili mladé stromčeky. Jediná povolená práca na poli bolo siať mak.
- Biela sobota: Príprava obradových jedál na nedeľu, posvätenie ohňa („pálili Judáša“). Po západe slnka sa rozväzovali zvony.
- Veľkonočná nedeľa: Pripomienka Kristovho vzkriesenia. Posväcovanie košíkov s jedlom.
- Veľkonočný pondelok: Šibačka a oblievačka s cieľom omladiť dievčatá, priniesť im silu, vitalitu, krásu a plodnosť.
V minulosti sa vajíčko považovalo za symbol plodnosti, nového života a vzkriesenia. Kríž je pre kresťanov symbolom ukrižovania Ježiša Krista. Baránok symbolizuje obetu. Zajačik má pôvod v starých pohanských zvykoch a predstavuje oslavu príchodu jari. Sviečka je symbolom vzkrieseného Ježiša Krista a ohňa.