Slovenská republika (1939 – 1945)

Vznik a charakter štátu

Slovenská republika, oficiálne nazývaná do prijatia ústavy 21. júla 1939 ako Slovenský štát, bola čiastočne uznaný klérofašistický satelitný štát nacistického Nemecka. Existovala v období od vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny 14. marca 1939 do 8. mája 1945, kedy formálne kapitulovala vláda. Faktický zánik štátu znamenalo už oslobodenie Bratislavy Červenou armádou 4. apríla 1945.

Slovenská časť Česko-Slovenska vyhlásila samostatnosť s podporou Nemecka deň pred začiatkom nemeckej okupácie Čiech, Moravy a Sliezska. Slovenský štát ovládal väčšinu územia súčasného Slovenska, s výnimkou jeho južných oblastí, ktoré Česko-Slovensko odovzdalo v roku 1938 Maďarsku. Formálne išlo o prvý nezávislý štát Slovákov v dejinách. Za hlavné mesto bola vyhlásená Bratislava.

Slovenská republika, štát s vládou jednej strany riadený krajne pravicovou Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS), je známa predovšetkým svojou kolaboráciou s nacistickým Nemeckom. Táto kolaborácia zahŕňala vyslanie vojsk na inváziu do Poľska v septembri 1939 a do Sovietskeho zväzu v roku 1941.

Miestne židovské obyvateľstvo bolo silne prenasledované, pričom bolo zavraždených alebo deportovaných takmer 69 000 Židov, čo predstavovalo dve tretiny slovenského židovského obyvateľstva. V roku 1942 Slovenská republika deportovala 58 000 Židov do Nemeckom okupovaného Poľska, pričom Nemecku za každého zaplatila 500 ríšskych mariek.

Právna kontinuita a historické názvoslovie

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa najmä v okruhu predstaviteľov ľudáckej historiografie zaužívalo používanie označenia „prvá Slovenská republika“. Títo historici buď bagatelizovali negatívne atribúty štátu (okolnosti vzniku, postavenie ako klientskeho štátu Nemecka, autoritársky charakter režimu, perzekúcie), ospravedlňovali ich vojnovým stavom alebo ich pokladali za druhoradé oproti nadobudnutiu štátnosti. Podľa tohto pohľadu bola súčasná Slovenská republika v poradí druhým štátom, resp. duchom nástupcom štátu z rokov 1939 - 1945.

Súčasná Slovenská republika sa však nepovažuje za nástupnícky štát vojnovej Slovenskej republiky, ale za nástupcu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Nie je právne ani ideovo jeho nástupníckym štátom. Navyše, na základe česko-slovenského právneho poriadku Slovenská republika z rokov 1939 - 1945 právne neexistovala. Česko-slovenský právny poriadok, ktorý sa v období druhej svetovej vojny opieral o dekréty prezidenta republiky, sa totiž zakladal na anulovaní Mníchovskej dohody ab initio, čím boli anulované aj všetky právne akty po jej prijatí (napr. abdikácia prezidenta Edvarda Beneša, ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny, Výnos o zriadení Protektorátu Čechy a Morava).

Samotné vyhlásenie samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny bolo v rozpore s ústavným právom vtedajšej Česko-slovenskej republiky, keďže nebolo v kompetencii snemu zasahovať do ústavnoprávneho poriadku republiky, čo malo v právomoci len Národné zhromaždenie Česko-slovenskej republiky v Prahe. Poslanci Snemu Slovenskej krajiny neskôr zdôvodňovali tento postup "revolučnými" okolnosťami.

Predohra k vyhláseniu samostatnosti

Mníchovská dohoda a jej dôsledky

Dňa 30. septembra 1938 predstavitelia Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska podpísali v Mníchove dohodu, podľa ktorej musela ČSR odstúpiť pohraničie s prevažujúcim nemeckým obyvateľstvom (Sudety) Nemecku. Táto medzinárodná zmluva prinútila Česko-Slovensko odstúpiť Nemecku rozsiahle pohraničné územia. Dôsledkom bola nielen strata sudetských oblastí v Čechách, ale aj maďarské požiadavky voči Slovensku.

Hlinkova slovenská ľudová strana vydala v Žiline 6. októbra 1938 Manifest, ktorým vyhlásila, že Slováci ako samobytný národ uplatňujú svoje sebaurčovacie právo na území Slovenska. Na základe toho bola vytvorená Žilinská dohoda, ktorú podporilo 22 slovenských politických predstaviteľov, okrem komunistov. Tí žiadali vydanie vládnej a výkonnej moci na Slovensku do rúk slovenskej vlády, ktorú mal zostaviť Mons. Dr. Jozef Tiso. Pražská vláda vzala Žilinskú dohodu na vedomie a Mons. Dr. Jozef Tiso bol 6. októbra 1938 vymenovaný za ministra pre správu Slovenska.

Vláda ČSR prijala 7. októbra 1938 vyhlásenie o autonómii a vymenovala prvú vládu autonómnej Slovenskej krajiny. Nové postavenie Slovenska bolo právne ukotvené 22. novembra 1938 prijatím Ústavného zákona č. 299/1938 o autonómii Slovenskej krajiny. Tvrdou ranou pre Slovensko v týchto nových podmienkach bola Viedenská arbitráž zo dňa 2. novembra 1938, kde Nemecko a Taliansko prinútili Česko-Slovensko vzdať sa rozsiahlych oblastí južného Slovenska v prospech Maďarska.

Mons. Dr. Jozef Tiso ako slovenský ministerský predseda v tejto súvislosti protestoval a odmietal podpísať protokol o rozhodnutí veľmocí vo Viedni. Až po veľkom naliehaní ministra zahraničných vecí F. Chvalkovského podpísal protokol, pričom vyhlásil, že slovenskému národu sa udialo násilie a že sa vyjednávalo bez Slovákov.

Vnútropolitický vývoj a nemecký nátlak

Po Mníchovskej dohode sa stala dominujúcou stranou na Slovensku Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). HSĽS sa dlhodobo snažila o autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska, ale úplná samostatnosť nikdy nebola súčasťou jej programu. Podľa posledných ústnych pokynov Andreja Hlinku mala byť strana vedená v autonomistickom, nie však v separatistickom duchu. V užšom aj širšom predsedníctve HSĽS prevažovalo Tisovo umiernené krídlo, ktoré bolo ochotné riešiť postavenie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi. Jozef Tiso si ako pragmatik zároveň uvedomoval hospodárske a vojenské riziká samostatného štátu.

Konzervatívny kurz Tisovho krídla odmietala skupina okolo Karola Sidora, ktorá zvažovala budúcnosť v únii s Poľskom alebo pod jeho ochranou. Sidor bol vnímaný ako predstaviteľ protičeského kurzu. Popri týchto frakciách sa v HSĽS začala formovať skupina separatistov, ktorí považovali autonómiu za nedostatočnú a požadovali úplné odčlenenie od Česko-Slovenska. Tvorili ju najmä príslušníci mladšej ľudáckej generácie, napr. Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský a Vojtech Tuka. Táto skupina hľadala pomoc u predstaviteľov nacistického Nemecka.

Odštredivé tendencie na Slovensku vyvolávali znepokojenie ústrednej vlády, ktorá sa rozhodla proti nim mocensky zasiahnuť (tzv. Homolov puč). Prezident Česko-Slovenskej republiky Emil Hácha v noci z 9. na 10. marca 1939 odvolal z funkcie predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa a vyhlásil mimoriadny stav. Na Slovensku bola nastolená vojenská súdno-administratívna diktatúra, keď generál Bedřich Homola prevzal celú správnu a súdnu moc. Internovaných bolo viac ako 200 čelných predstaviteľov verejnej správy a vládnucej strany. J. Tiso prijal zosadenie bez odporu.

Mons. Dr. Jozef Tiso sa dozvedel počas nasledujúceho dňa vo svojej kláštornej cele v Bratislave, že Dr. Emil Hácha ho zbavil úradu predsedu vlády Slovenskej krajiny. Keďže vyhlásenie samostatnosti Slovenska nebolo v programe HSĽS, K. Sidor odmietol toto vyhlásenie.

Rozhodujúce rokovania v Berlíne

Nacistické Nemecko využilo dramatickú situáciu na definitívnu likvidáciu Česko-Slovenska. Keďže K. Sidor odmietol nátlak Hitlerových emisárov na okamžité vyhlásenie osamostatnenia Slovenska, predstavitelia nacistického Nemecka sa rozhodli realizovať svoje zámery cez najvyššieho predstaviteľa HSĽS-SSNJ Jozefa Tisa. Využili pritom ústavne sporný spôsob jeho odvolania z funkcie a vyhlásili, že ho naďalej považujú za predsedu slovenskej vlády.

Na faru do Bánoviec nad Bebravou mu bolo doručené pozvanie Adolfa Hitlera na priame rokovania v Berlíne. J. Tiso si následne nechal schváliť mandát na rokovanie predstaviteľmi vlády Slovenskej krajiny a vládnucej strany. 13. marca 1939 bol Tiso v Berlíne prijatý s diplomatickými poctami, ktoré prislúchajú hlave štátu.

Na stretnutí s Hitlerom a Ribbentropom mu bolo oznámené nezvratné rozhodnutie obsadiť v najbližších hodinách Čechy a Moravu, pričom Slovensko malo o svojom osude rozhodnúť samo. Hitler ultimatívne vyhlásil, že nemá žiadne záujmy východne od Karpát a chce mať len potvrdené, čo vlastne Slovensko chce. Ak bude Slovensko váhať, prenechá jeho osud udalostiam, za ktoré už nenesie zodpovednosť (rozdelenie medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko). V prípade, že Slovensko vyhlási samostatnosť, Hitler prejavil ochotu garantovať jeho existenciu. Atmosféru nátlaku ešte umocnilo inscenované oznámenie o pohybe maďarských vojsk pri slovenských hraniciach.

Tiso odmietol nátlak Hitlera, aby okamžite cez rozhlas vyhlásil samostatný Slovenský štát, a trval na ústavnom riešení. Telefonicky požiadal prezidenta Háchu o zvolanie Snemu Slovenskej krajiny na ďalší deň - 14. marca 1939.

Deklarácia nezávislosti a konštituovanie štátu

Dňa 14. marca 1939 sa zišiel snem, kde Tiso vecne a bez pátosu popísal obsah rozhovorov v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť. Zasadanie sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty. Po Tisovom referáte predsedníctvo snemu počas prestávky vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu. Na neverejnom pokračovaní zasadania potom poslanci jednomyseľne a bez diskusie schválili povstaním návrh zákona a zaspievali pieseň Hej Slováci. Snem prijal názov Slovenský štát, ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika. Zároveň vymenoval novú vládu, ktorej prvým predsedom sa stal Jozef Tiso.

Ústavnoprávne základy vzniku Slovenského štátu položil zákon č. 1/1939 Sl. z. zo 14. marca 1939. V § 1 bola Slovenská krajina vyhlásená za samostatný štát a Snem Slovenskej krajiny sa stal Snemom Slovenského štátu (používal sa aj názov Slovenský snem). V § 2 bol provizórne ustanovený najvyšší orgán výkonnej moci - vláda, ktorú menovalo Predsedníctvo snemu. Tretí paragraf bol recepčnou normou, na základe ktorej mali zostať v platnosti „všetky doterajšie zákony nariadenia a opatrenia ... so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu". Štvrtý paragraf zákona bol zmocnením vlády na legislatívnu činnosť, t.j. na vydávanie noriem zo silou zákona. Zákon č. 1/1939 Sl. z. bol teda akousi malou provizórnou ústavou, ktorá konštituovala „ústavné jadro" vznikajúceho štátu v podobe dvoch najvyšších orgánov zákonodarnej a výkonnej moci - snem a vládu a zároveň upravila aj ich vzájomný vzťah.

Politické zriadenie a správa

Vládna strana a politický systém

Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele stál Jozef Tiso - prezident prvej SR. Išlo o stranu, do ktorej sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany pôsobiace na Slovensku, s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany, ktoré boli zakázané alebo mali pozastavenú činnosť. Už predtým bola HSĽS najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. Svoje strany mohli mať karpatonemecká (Deutsche Partei) ako aj maďarská (Magyar Párt) menšina. Tieto ani zďaleka nepredstavovali politickú pluralitu, keďže fakticky všetky boli fašistické a potláčali akékoľvek demokratické tendencie. Najväčšie politické slovo v krajine mali ľudáci z HSĽS.

Vedúce osobnosti a rozdelenie moci

V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla - radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s Jozefom Tisom. Predsedom vlády bol do októbra 1939 Jozef Tiso, po jeho zvolení za prezidenta ho vystriedal Vojtech Tuka.

Silné právomoci mal podľa ústavy prezident, ktorý mohol byť trestne stíhateľný iba za vlastizradu. Jediným prezidentom počas celej existencie štátu bol Jozef Tiso. Jeho pozícia bola špecifická aj jeho postavením kňaza, ktoré mu zároveň zaručovalo značnú autoritu. Štátna rada Slovenskej republiky bola nevoleným orgánom, ktorý mal podľa ústavy právomoc predkladať návrhy zákonov a trestne stíhať prezidenta, premiéra, ministrov a poslancov. Mala byť aj kontrolným a poradným orgánom prezidenta, avšak v skutočnosti mala minimálny vplyv.

Snem bol najvyšším zákonodarným orgánom štátu a bol vytvorený zo snemu autonómnej Slovenskej krajiny. Napriek tomu, že poslanci boli volení na 5 rokov, ďalšie voľby nikdy neprebehli. Pri určovaní politiky bola úloha snemu druhoradá a jeho stretnutia mali najmä formálny charakter. Pokiaľ niektorí poslanci so zákonom nesúhlasili, zvykli opustiť hlasovaciu sieň, aby nenarúšali atmosféru jednoty. Rovnováha medzi zákonodarnou a výkonnou mocou bola vychýlená v prospech vlády, ktorá do svojich rúk koncentrovala väčšinu moci. Vláda mala právomoc vydávať nariadenia s mocou zákona, ktoré okrem väčšiny ministrov musel podpísať prezident.

Vplyv radikálov a riešenie "židovskej otázky"

Po salzburských rokovaniach 27. - 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval o politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia (beráteri). V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením Židov ich práv a ich deportáciou.

Medzinárodné postavenie a vzťahy

Závislosť na Nemecku

V dôsledku okolností svojho vzniku mala Slovenská republika najtesnejšie vzťahy s Nemeckou ríšou. Nemecko sa zároveň postavilo do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska. Napriek tomu nerešpektovalo hranice nového štátu a nemecká armáda, ktorá obsadzovala Čechy a Moravu, obsadila až po Váh aj územie Slovenska (vrátane Trenčína a Nového Mesta nad Váhom). Prvá medzinárodná zmluva podpísaná Slovenským štátom bola Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom (Schutzvertrag) z 18. - 23. marca 1939. Zmluva bola vyjadrením závislosti od Nemeckej ríše, ktorá stúpala predovšetkým v súvislosti so zahraničnopolitickými krokmi režimu, ako bola účasť slovenskej armády vo vojne proti Poľsku a proti Sovietskemu zväzu.

Dňa 18. marca 1939 bol Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Tiso poslal Hitlerovi telegram s požiadavkou na ochranu samostatnosti Slovenského štátu. Hitler v odpovedi potvrdil, že Nemecká ríša preberá ochranu Slovenského štátu. Na ďalšom rokovaní vo Viedni Hitler pred Tisom vyhlásil, že "Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu na Slovensku Slováci musia sa uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska. Historické hranice Slovenska sú a zostanú navždy nezmeniteľné."

Medzinárodné uznanie

Nevýhodou nového štátu bola neexistencia tradície vlastnej štátnosti, na ktorú by nadviazal. Slovenská diplomacia sa preto snažila získať rýchlo čo najširšie medzinárodné uznanie a stabilizovať jeho medzinárodné postavenie. Slovensko postupne uznalo 27 štátov. Už 15. marca ho uznalo Maďarsko, ktoré tým sledovalo vlastné záujmy. Ďalší deň ho uznalo Poľsko. Medzinárodnú pozíciu posilnilo aj uznanie Sovietskym zväzom, ktorý mal v tom čase spojenecký pakt s Nemeckom. Formálne uznanie novému štátu veľmi promptne oznámili aj Nemecko, Maďarsko a Poľsko, Štátny sekretariát Svätej stolice a neskôr Talianske kráľovstvo a ďalších vyše 30 štátov.

Účasť vo vojne a jej následky

V priebehu celej existencie bolo Slovensko vo vazalskej pozícii voči Nemecku. Pred útokom na ZSSR sa snažilo nadviazať kontakty aj s touto veľmocou, čím sa slovenská diplomacia snažila kompenzovať závislosť na Nemecku a nedostatočné vzťahy so západnými veľmocami. Fatálne následky na medzinárodné postavenie Slovenska mala účasť na vojne proti ZSSR. Okrem ZSSR, ktorý uznanie zrušil, svoj postoj prehodnotili aj viaceré ďalšie štáty a posilnila sa pozícia exilu, ktorý usiloval o obnovu ČSR.

Vnútorná situácia a odpor

Reakcia obyvateľstva

Väčšina občanov Slovenska akceptovala v marci 1939 vznik samostatného štátu ako jedinú alternatívu a východisko z pohnutej situácie, ktorá predchádzala začiatku vojny. Hrozba rozdelenia krajiny čiastočne prispela k zomknutiu obyvateľstva a upevneniu moci slovenskej vlády. Celkovo však medzi obyvateľstvom stále zotrvávali niektoré rozpory. Nespokojnosť obyvateľstva bola všeobecne zameraná na celkové politické smerovanie režimu, jeho útoky proti českému obyvateľstvu, prehnaný nacionalizmus a šovinizmus, útoky na ľudí prejavujúcich iný ako oficiálny názor, ako i jednostrannú orientáciu na Nemeckú ríšu.

Perzekúcie a arizácia

Odpor vzbudzovali i perzekúcie voči židovskému obyvateľstvu, masové prezliekanie kabátov, kariérizmus a korupcia, ktoré boli spojené najmä s arizáciou židovského majetku. Aktívnou účasťou na nacistickej rasovo-vyhladzovacej vojne a deportáciou židovského obyvateľstva si slovenská vláda zmarila akékoľvek nádeje na udržanie samostatnosti v prípade víťazstva Spojencov.

Pražská vláda už koncom 30. rokov 20. storočia, so zámerom získania priazne Nemecka, vydávala a podporovala protižidovské opatrenia. Značná časť občanov uplatňovala horlivo tieto opatrenia. Predsedníctvo Advokátskej komory v Prahe, konané dňa 5., rozhodlo o vyškrtnutí všetkých židovských advokátov z registra.

Opozícia a odbojové hnutie

Spomedzi opozície v Slovenskej republike mal najvýznamnejšie postavenie dôstojnícky zbor Slovenskej armády, ktorý bol do značnej miery oddaný duchu demokratických tradícií medzivojnového Česko-Slovenska. Proti režimu sa stavala časť študentských kruhov, robotníctva a komunisti. Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych Spojencov. Vnútorná opozícia voči politike fašistickej vlády vyvrcholila v roku 1944 Slovenským národným povstaním, ktoré samo o sebe vyvolala nemecká okupácia krajiny. Hoci bolo povstanie nakoniec potlačené, partizánsky odboj pokračoval.

Zánik a odkaz

Slovenská republika bola po oslobodení Sovietmi v roku 1945 zrušená a jej územie bolo znova začlenené do obnoveného Česko-Slovenska. Jozef Tiso bol popravený v politickom procese v roku 1947.

V česko-slovenskej, resp. slovenskej marxistickej historiografii, ktorá bola od februára 1948 do novembra 1989 jedinou oficiálne umožnenou v Česko-Slovensku, bola Slovenská republika rokov 1939 - 1945 vnímaná v zásade negatívne. Komunistický intelektuál Ladislav Novomeský už v roku 1946 predostrel argument, že vznik Slovenského štátu nepredstavoval sebaurčenie slovenského národa, ale len sebaurčenie slovenskej „buržoázie, ktorá vyrvala moc národu“. To sa odrazilo aj na tom, že v marxistickej historiografii sa pre Slovenskú republiku používali rôzne prívlastky, ktoré mali zdôrazniť formálnosť štátnosti („takzvaný Slovenský štát“, „Hitlerov produkt“), nacistický charakter autoritárskeho režimu („fašistický Slovenský štát“), prípadne fakt, že na čele štátu bol katolícky kňaz („klérofašistický Slovenský štát“, „farská republika“).

Po páde komunistického režimu väčšina historikov prestala používať politicky zaťažené prívlastky „klérofašistický“ a „fašistický“. V ponovembrovej historiografii sa však zaužívalo označenie „vojnový Slovenský štát“, ktoré bolo kritizované najmä zo strany ľudáckych historikov. Tí poukazovali, že štát vznikol 14. marca 1939, kým druhá svetová vojna sa začala až 1. septembra toho istého roka.

Chronológia kľúčových udalostí

• 12.-13. marec 1938 - Nacistické Nemecko zabralo Rakúsko.
• 30. september 1938 - Predstavitelia Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska podpísali v Mníchove dohodu o odstúpení Sudiet Nemecku.
• 6. október 1938 - Na stretnutí popredných politických predstaviteľov Slovenska v Žiline, zorganizovanom vedením HSĽS, podpísali vyhlásenie o autonómii Slovenska (Žilinská dohoda).
• 7. október 1938 - Vláda ČSR prijala vyhlásenie o autonómii a vymenovala prvú vládu autonómnej Slovenskej krajiny.
• 2. november 1938 - Pod diktátom hitlerovského Nemecka bola vo Viedni podpísaná Viedenská arbitráž, ktorá viedla k odstúpeniu rozsiahlych oblastí južného Slovenska Maďarsku.
• 22. november 1938 - Národné zhromaždenie ČSR v Prahe prijalo ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny.
• 18. december 1938 - Uskutočnili sa voľby do Snemu Slovenskej krajiny. Zvíťazila HSĽS, ktorá získala 97,5 percenta hlasov.
• 9.-10. marec 1939 - Na Slovensku sa uskutočnila rozsiahla vojensko-policajná akcia (Homolov puč), vyhlásili štatárium. Prezident ČSR Hácha suspendoval autonómnu vládu Slovenska.
• 13. marec 1939 - Po opakovaných nemeckých žiadostiach odcestoval do Nemecka Jozef Tiso. V Berlíne naňho Hitler vyvíjal nátlak na okamžité vyhlásenie Slovenského štátu.
• 14. marec 1939 - Slovenský snem vyhlásil samostatnosť a vznik Slovenského štátu.
• 15. marec 1939 - Nemecké vojská obsadili Čechy a Moravu, ako aj časť Považia na Slovensku. Maďarsko začalo obsadzovať zvyšnú Karpatskú Ukrajinu.
• 18. - 23. marec 1939 - Podpísaná Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom.
• 21. júl 1939 - Prijatá ústava, ktorá zaviedla názov Slovenská republika.
• September 1939 - Slovenská republika vyslala vojská na inváziu do Poľska.
• 27. - 28. júl 1940 - Salzburské rokovania, na ktorých Nemecko posilnilo vplyv radikálov v slovenskej vláde.
• 1941 - Slovenská republika vyslala vojská do Sovietskeho zväzu.
• 1942 - Začali rozsiahle deportácie židovského obyvateľstva do Nemeckom okupovaného Poľska.
• 1944 - Vyvrcholenie vnútornej opozície Slovenským národným povstaním.
• 4. apríl 1945 - Oslobodenie Bratislavy Červenou armádou, faktický zánik štátu.
• 8. máj 1945 - Formálna kapitulácia vlády Slovenskej republiky.
• 1. január 1969 - Vznikla Slovenská socialistická republika.
• 25. november 1992 - Prijatý Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
• 1. január 1993 - Vznik samostatnej Slovenskej republiky.

tags: #vyrocie #vzniku #prvej #slovenskej #republiky