Tento rok uplynulo 400 rokov od smrti troch košických mučeníkov: Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodzieckeho. Pápež Ján Pavol II. ich v roku 1995 vyhlásil za svätých.
Tento významný míľnik bol pripomenutý aj prostredníctvom unikátneho dokumentu RTVS s názvom Narodení pre nebo, ktorý približuje kľúčové udalosti zo života týchto troch kňazov. Dokumentárny film, ktorý mal premiéru na Dvojke, sa zameriava nielen na ich životy a mučenícku smrť, ale aj na ich kult, úctu po smrti a dôvody, ktoré viedli katolícku cirkev k ich svätorečeniu.
Príbeh troch svätých košických mučeníkov je silný príbeh o vernosti. O vernosti troch obyčajných mladých mužov, ktorých osud privial pred 400 rokmi do Košíc a ktorých neobyčajná sila ducha a hlboká viera ich vyniesla do neba. Mnohí, ktorí prechádzajú centrom metropoly východu, ani netušia, aké beštiálne mučenie sa tam, na mieste dnešného Premonštrátskeho kostola Najsvätejšej Trojice, kedysi odohralo. Práve preto vznikol dokument, aby ľudia po 400 rokoch spoznali životný i posmrtný príbeh košických mučeníkov, aby spoznali ich bolesť, ich zázraky, ich skutočné tváre, ich svedectvo aj ich odkaz.
Historický kontext 17. storočia
Krátky život a mučenícka smrť troch kňazov sa odohrávajú na pozadí zložitých historických udalostí 17. storočia. V tomto období bola stredná Európa zmietaná politickými a náboženskými zápasmi, ktoré ešte zhoršovali turecké výboje a plienenie.
Hlavným politickým problémom bol boj uhorskej a sedmohradskej šľachty proti Habsburgovcom. Na čele tohto odboja sa vystriedali viaceré kniežatá, ktoré sa kvôli osobným ambíciám neváhali spojiť s Osmanmi, ktorí v tomto období priamo ohrozovali strednú Európu. Bitka pri Moháči v auguste 1526 a následné udalosti viedli k dlhotrvajúcim konfliktom a bojom o moc.
Zároveň západným kresťanstvom otriasala kríza znásobená vnútornými bojmi a trieštením. Vonkajším podnetom bolo verejné vystúpenie Martina Luthera v roku 1517, ktoré viedlo k šíreniu reformácie do Uhorska. Táto reformácia prinášala do krajiny aj protikatolícku literatúru a doviedla prvých kazateľov.
Uhorská šľachta sa k protestantizmu spočiatku stavala odmietavo, no po bitke pri Moháči začala zaberať opustené cirkevné majetky, aby uhradila vojnové výdavky. Vnútorná anarchia postupovala spolu s vonkajšou. Duchovenstvo malo veľké medzery v teologickom vzdelaní i v duchovnom živote.
V tomto búrlivom období zohral dôležitú úlohu aj druhý protestantský prúd - kalvinizmus, ktorý sa šíril zo Švajčiarska do stredného Uhorska a Sedmohradska. Pod tlakom reformačného hnutia sa cirkev začala reformovať aj zvnútra pomocou cirkevne schválených inštitúcií a všeobecného cirkevného snemu.
Systematickú obnovu v Uhorsku začal arcibiskup Mikuláš Oláh (1553 - 1568), ktorý sa snažil pozdvihnúť úroveň kňazov a usporiadať cirkevnú organizáciu. Zvolal krajinské synody, založil v Trnave gymnázium a seminár na výchovu kňazov a povolal do Trnavy jezuitov, ktorým poveril vedenie školy.
V cirkevnej obnove pokračoval aj arcibiskup František Forgáč (1607 - 1615), ktorý zakladal jezuitské domy a pomohol rádu aj s príchodom na východné Slovensko. Počas jeho arcibiskupstva vypuklo v rokoch 1604 - 1606 povstanie Štefana Bočkaja, ktoré zasiahlo aj Košice a východné Slovensko.
Nový arcibiskup Peter Pázmaň (1616 - 1637) pokračoval v spolupráci s jezuitmi, s ktorými v roku 1616 otvorili kolégium. Rok 1619 priniesol počas povstania Gabriela Betlena nové prenasledovanie.
Životné osudy troch mučeníkov
Marek Križin
Marek Križin sa narodil v roku 1589 alebo 1590 v chorvátskom meste Križevci. Jeho otec bol dôstojník. Marek bol bystré dieťa a rodičia sa mu snažili poskytnúť čo najlepšie vzdelanie. V roku 1600 ho poslali do Viedne na jezuitské gymnázium, kde študoval do roku 1607. Neskôr pokračoval v štúdiu filozofie na jezuitskej univerzite v Štajerskom Hradci. Po štúdiách teológie v Ríme bol v septembri 1615 vysvätený za kňaza.
Cestou do horného Uhorska sa zastavil v Chorvátsku, kde ohnivými kázňami povzbudzoval miestnych obyvateľov. V roku 1616 prišiel do Trnavy, kde mu arcibiskup zveril funkciu profesora a riaditeľa kapitulskej školy, a tiež sa stal ostrihomským kanonikom. O dva roky sa stal komárňanským archidiakonom a správcom opátstva v Krásnej nad Hornádom. Popri spravovaní majetku vykonával aj duchovnú službu v opátstve a v neďalekých Košiciach. V apríli 1619 požiadal o uvoľnenie z funkcie správcu opátstva, keďže správa majetku mu bola nepríjemná. V júli 1619 odišiel s jezuitom Štefanom Pongrácom do Humenného.
Štefan Pongrác
Štefan Pongrác pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny. Narodil sa v roku 1583 v obci Alvinc pri meste Alba Julia v Sedmohradsku. Študoval na jezuitskom kolégiu v Kluži, kde sa rozhodol pre rehoľné povolanie. Dňa 8. júla 1602 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát robil v Brne, kde zložil prvé rehoľné sľuby. Po štúdiu filozofie vyučoval v Prahe na gymnáziu. Študoval filozofiu v Ľubľane, rétoriku v Celovci (Klagenfurt) a teológiu v Štajerskom Hradci. Po ukončení štúdia v roku 1615 bol vysvätený za kňaza.
Cisársky kapitán Košíc Ondrej Dóczy požiadal predstavených Spoločnosti Ježišovej o uvoľnenie Štefana pre službu v Košiciach. V roku 1618 prišiel Štefan Pongrác spoločne s Melicharom Grodzieckim do Košíc a zriadili kaplnku v sále kráľovskej kúrie.
Melichar Grodziecki
Melichar Grodziecki sa narodil okolo roku 1584 v sliezskom Tešíne. Jeho predkovia pochádzali z poľského Grodzieva a v rodine bolo viacero cirkevných hodnostárov. Okolo roku 1595 odišiel študovať na jezuitské kolégium vo Viedni. Dňa 23. mája 1603 vstúpil do jezuitského noviciátu v Brne. Študoval rétoriku v Neuhausene a filozofiu v Prahe. V rokoch 1610 - 1611 učil na gymnáziu v Štajerskom Hradci a venoval sa aj hudbe. Po dvoch rokoch teológie bol vysvätený za kňaza. Stal sa riaditeľom výchovného ústavu sv. . Po vypuknutí 30-ročnej vojny museli jezuiti opustiť Prahu. V júni 1618 prišiel páter Melichar na východné Slovensko a 16. júna 1619 zložil slávnostné rehoľné sľuby.
Spolu so Štefanom Pongrácom prišli v roku 1618 do Košíc, kde sa venovali pastoračnej činnosti. Ich prítomnosť v meste bola dôležitá v čase rastúceho náboženského napätia.
Umučenie v Košiciach
V roku 1619 sa v Uhorsku vzbúrili protestanti proti katolíckemu cisárovi Ferdinandovi II. Spojili sa s uhorskými luteránmi a vyzvali sedmohradského vojvodcu Gabriela Betlena, aby sa postavil na ich čelo. Betlen, ktorý už dávnejšie pomýšľal na uhorskú korunu, súhlasil a vyslal vojsko pod vedením Juraja Rákociho do Uhorska. Luteráni a kalvíni ich prijímali s radosťou, no katolíci s hrôzou a strachom.
Košice boli v tom čase zväčša kalvínske. Povstalci na čele s Jurajom Rákoczim vtiahli do mesta 3. septembra 1619. Mestská rada, ovplyvnená kalvínskym vodcom Petrom Alvinci, nahuckala bohatého mešťana Rajnera, aby s pomocou mestskej rady vyhubili všetkých katolíkov v meste.
Traja kňazi - Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodziecki - boli zatknutí. Povstalci sa ich najprv pokúšali rečami a sľubmi presvedčiť, aby sa vzdali katolíckej viery. Tri dni ich nechali o hlade a smäde. Napriek tomu sa nepoddali. Marek Križin odmietol ponuku Juraja Rákociho na prevzatie zhabaných majetkov ostrihomskej kapituly.
Keď sa Rákoci dozvedel o ich neústupnosti, rozzúril sa a vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili. Hajdúsi ich bili, rezali, sekali a pálili. Keď sa stále nepoddali, Marekovi Križinovi a Melicharovi Grodzieckemu sťali hlavu 7. septembra 1619. Štefan Pongrác bol tiež ťažko zranený, ale ešte asi dvadsať hodín žil, kým ho nedostihla smrť. Všetkých troch potom hodili do žumpy na Hlavnej ulici. Miestny kat v noci tajne pochoval telá mučeníkov.
Vedecká rekonštrukcia tvárí
Počas jubilejného roka 400. výročia mučeníckej smrti svätých Mareka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckého prebehlo aj unikátne vedecké skúmanie. Na základe antropologického skúmania a digitalizácie pozostatkov umučených kňazov sa podarilo zrekonštruovať ich skutočné tváre.
Na projekte sa podieľal medzinárodný forenzný tím, ktorý výsledky prezentoval na pôde Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Košiciach. Konečnú rekonštrukciu tvárí vykonal brazílsky 3D dizajnér Cicero Moraes, ktorý má na konte rekonštrukciu tvárí viacerých svätcov. Jedným z členov tímu bol aj odborník na 3D skenovanie Jiří Šindelář. Zdôraznil, že metóda rekonštrukcie tváre je viac vedou ako umením, pričom podobu tváre na viac ako 90 percent zodpovedá realite.
Kostrové pozostatky troch košických mučeníkov sú uložené v relikviároch v Trnave a v maďarskom Ostrihome. Počas skúmania slovenskí antropológovia a českí experti analyzovali stopy po zraneniach, ktoré korešpondovali s historickými popismi o mučení. U Štefana Pongráca boli zistené poranenia na temennej kosti a v oblasti krku, u Melichara Grodzieckeho stopy naznačujúce posmrtné odrezanie hlavy a u Mareka Križina prasklina na lopatke. Cirkevný historik Peter Zubko skonštatoval, že antropologická obhliadka potvrdila brutalitu a krutosť páchateľov a svedčí o úmyselnej vražde.
Podľa košického arcibiskupa Bernarda Bobera projekt pomohol sprítomniť troch košických mučeníkov a priblížiť ich osud aj odkaz, pričom ich reálna podoba môže slúžiť ako inšpirácia pre ďalšie umelecké stvárnenie.
Jubilejné oslavy a duchovný odkaz
Štyristé výročie mučeníckej smrti troch košických mučeníkov bolo vyvrcholením celoročných osláv. Košická arcidiecéza zorganizovala projekt zameraný na forenznú rekonštrukciu tvárí mučeníkov. Jubileum sprevádzalo aj množstvo pastoračných aktivít vo farnostiach, vrátane putovania relikviárov s ostatkami mučeníkov.
Vyvrcholením osláv bola 7. septembra eucharistická slávnosť v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach. Arcibiskup Bernard Bober pripomenul komplikovaný príbeh svätorečenia mučeníkov, ktorý bol sťažený politickými prekážkami, ale zdôraznil milosť, že ich mohol svätý pápež Ján Pavol II. svätorečiť priamo v Košiciach.
Symbolicky bolo jubileum prepojené aj s hrdinstvom blahoslavenej Anny Kolesárovej. Heslom jubilejného roka bolo Obnoviť túžbu po vernosti. Vernosť je podľa arcibiskupa Bobera mimoriadne dôležitá nielen vo vzťahu k Bohu, ale aj v osobných záväzkoch, rodinnom živote, manželstve či priateľstvách.
Príbeh mučeníkov je výzvou aj pre súčasných veriacich, aby nezabúdali na vernosť svojej viere, povolaniu a hodnotám Evanjelia, najmä v náročných časoch. Ich svedectvo a príklad vernosti zostávajú aktuálne a inšpirujúce aj po štyristo rokoch.