Kláštorisko (iné názvy: Skala útočišťa - lat. Lapis Refugii, Strážny vrch - lat. Mons Speculationis) je ruina kartuziánskeho kláštora nachádzajúca sa na Spiši, v Slovenskom raji, v katastri obce Letanovce, v nadmorskej výške 760 m n. m. Kláštor pochádza z 13. storočia a jeho zakladacia listina sa datuje k 12. decembru 1299. V súčasnosti je kláštor v rekonštrukcii a je tu vybudované turistické centrum s reštauráciou. Kláštorisko je popri Čingove a Podlesku jedným z najvýznamnejších stredísk na severe Slovenského raja.
Hornatá oblasť Spišsko-gemerského masívu, ktorá sa pre svoje značné povrchové ako aj podzemné bohatstvá nazýva Slovenským rajom, je národný park. Každoročne sa na Kláštorisku koncom augusta konajú odpustové slávnosti.
História a význam Kláštoriska
Počiatky osídlenia a strategická poloha
Približne v centrálnej časti Slovenského raja sa nachádza náhorná plošina Kláštorisko, ktorá vďaka svojmu strategickému umiestneniu ponúka výhľad na Spišskú kotlinu a okolitú krajinu. Túto významnú polohu si všimli a využili už aj pôvodní obyvatelia Spiša, ktorí miesto z dvoch prístupných strán opevnili. Najnovšie výskumy potvrdzujú osídlenie už z neskorej doby bronzovej (11. storočie pred Kr.) a následne aj zo starej doby železnej (okolo roku 600 pred Kr.), ktoré už malo akýsi pevnostný charakter a s najväčšou pravdepodobnosťou slúžilo ako útočisko.
V priebehu 12. a 13. storočia bolo na mieste starého hradiska postavené nové, obohnané dvomi hradbami. Opevnenie sa nachádzalo v prístupnejšej západnej časti skalnatého masívu. Na opačnej severovýchodnej strane boli objavené stopy po drevenej strážnej veži, ktorá stála samostatne od opevnenia. V jej interiéri (3,6 m x 4,6 m) sa našli aj dva hlinené hrnce z 12. a 13. storočia.
Približne v polovici 13. storočia sa oblasť stala jedným z cieľových bodov nemeckej kolonizácie. Spišskí Sasi miesto v dĺžke až jedného kilometra obohnali hradbou, šírka muriva bola 150 až 170 cm. Pevnosť sa rozkladala na ploche asi 90 ha a slúžila ako refúgium (tzv. útočisko) v čase mongolských (tatarských) vpádov do Uhorska, za panovania kráľa Bela IV., ktorí prišli na územie Spiša v roku 1241. Nastal taký veľký hlad, že matky jedli svoje deti a ľudia boli nútení jesť namiesto múky hlinu z istého vrchu. Podľa písomných prameňov sa preto lokalita nazývala „Strážny vrch“ (Mons Speculationis) alebo „Skala útočiska“ (Lapis Refugii).
Založenie kartuziánskeho kláštora
Historik Matúš Pajdušák sa domnieval, že ľudia, ktorí na skale prečkali mongolský (tatársky) vpád, si tu postavili provizórny drevený kostol. Za hradbami bol ako pamiatka a vďaka za záchranu života okolitých obyvateľov neskôr postavený aj kláštor, ktorý slúžil ako prvé centrum rehole kartuziánov v Uhorsku. Mongoli (Tatári) odišli približne v roku 1242, keď sa dozvedeli, že ich veľký chán zomrel. Zo zakladacej listiny z roku 1299 vyplýva, že kartuziánom toto miesto darovali Spišskí Sasi, aby si tu postavili kláštor, ktorý mal byť živou spomienkou na záchranu oblasti pred Tatármi.
S výstavbou kláštora sa začalo už začiatkom 14. storočia. Prví kartuziánski mnísi, ctihodný otec Andrej a jeho spoločníci, prišli zo Žiče (Seitz), dnešné Slovinsko. V rokoch 1305 - 1307 dohliadali na stavebné práce pri budovaní kláštora.
Zakladacia listina z roku 1299
Z listiny spišského prepošta Jakuba, adresovanej všetkým v Kristu veriacim, čo ju budú čítať, sa dozvedáme podrobnosti o založení kláštora. Prepošt Jakub s otcovským požehnaním a z vnuknutia Božej láskavosti, s podporou kráľovskej autority, udelil zo slobodného rozhodnutia a so súhlasom všetkých pánov kartuziánskemu rádu isté územie na Spišskej zemi, ktoré sa volá Lethon a Skala útočišťa (Lapis refugium) alebo Skala pozorovania (Lapis speculationis). Cieľom bolo, aby tam Bohu slúžili a aby sa tam postavil kláštor na chválu Božiu a na počesť Bohorodičky - Panny Márie, svätého Jána Krstiteľa, ako aj presvätej panny Margity. Územie odovzdali s jeho príslušenstvom, čiže lesmi, pasienkami, rybolovom v Belej a Hornáde, s poľom obrobeným i neobrobeným, s poľom vydobytým alebo vydobyť sa majúcim.
Hranice ich chotárov boli určené takto: Dve rieky, čiže Hornád a Belá, obkľučujú a opásajú spomínaný vrch z troch strán a zo štvrtej strany od západu je úplne ohradený múrmi. Za múrmi tohto často spomínaného vrchu vlastníci pridali len toľko zeme, aby bol prázdny priestor za hradbami a aby úplne stačilo postaviť budovy potrebné pre kláštor.
Táto donácia mala zostať neporušená a nevyvrátiteľná. Medzi svedkami aktu boli: levočský farár pán Henrik, oborínsky farár Werbner, žakovský pán farár Martin, ľubický farár Herman, ako aj celá pospolitosť farárov spišského územia. Laici boli: Pán Jordán gróf spišskej zeme, gróf Arnold Freovinus z Levoče, ako aj magister Godefridus protonátor spišskej zeme so všetkými ostatnými prísažnými spišskej zeme. Listina bola daná u svätého Martina v katedrále roku Pána 1299, 14. pred januárovými kalendami (19. decembra).
Architektúra kláštorného komplexu
Kláštorný komplex sa nachádza uprostred zalesneného terénu a rozkladá sa na ploche približne 1 ha. Bol opevnený 1 m širokou hradbou, ktorá mala dva vstupy: severný (2,5 m široký) pre vozy a južný, ktorý bol otvorený dokonca i pre laikov. V jeho blízkosti sa nachádzal hospic s tromi miestnosťami, kostol, ako aj ďalšie objekty, ktoré boli súčasťou horného kláštora. Zaniknutý kláštorný areál sa zachoval v ruinách, no i napriek tomu nesie všetky znaky klasickej kartuziánskej stavebnej schémy. Jeho usporiadanie vychádzalo z prísneho oddelenia „laickej“ časti situovanej južne od kostola a klauzúry rozprestierajúcej sa na severnej strane.
Kláštorný kostol a kaplnka
Za najstaršiu časť, vybudovanú snáď ešte v neskorom 13. storočí, možno považovať kaplnku situovanú severne od kostola, ktorá sa atypicky vychyľuje z jeho osi severným smerom, čím narúša pravidelnú dispozíciu kláštorných budov. Možno tento kostol stotožniť s výstavbou Spišských Sasov. Zachované architektonické formy tomuto datovaniu neodporujú.
Kláštorný kostol mal podobu jednoduchej sálovej stavby s polygonálnym presbytériom, vychádzal z jednoloďového typu. Jeho pôdorys opisuje obdĺžnikový tvar o rozmeroch 30 m x 6,5 m. Chrámová loď je ukončená polygonálnym presbytériom, v ktorom boli počas archeologického výskumu odkryté základy oltára. Do priestoru chrámovej lode, predelenej nosnou priečkou, sa vstupuje dverami z krížovej chodby. Jednoloďový priestor kostola bol zaklenutý dvomi travé rebrovej krížovej klenby, prechádzal plynulo do päť osmín záveru. In situ sa zachovali len dva ihlanovité, polygonálne konzoly, jedna z nich má náznak jednoduchej kružby.
V južnej časti presbytéria sa nachádzala sakristia s točitými schodmi v rohu, ktoré viedli na prvé poschodie, kde bol archív. Kostol mal sieťovú klenbu s chórom umiestneným v jeho západnej časti. Podlaha bola vydláždená kamennými dlaždicami štvorcového formátu. Kostol slúžil výlučne členom kartuziánskej rehole, laici sa bohoslužieb zúčastňovali v zadnej časti kostola. Dá sa predpokladať, že kaplnka bola mníchmi neskôr využívaná aj ako kapitulná sieň, zatiaľ čo priestor južne od presbytéria slúžil ako sakristia. Podobné usporiadanie nachádzame v kartuziánskych kláštoroch v Žiči, Freudenthale (dnes Bruntál) či Norimbergu.
Krížové chodby a cely mníchov
Dôležitou časťou kláštora je tzv. veľká krížová chodba, galilaea maior, ktorá bola obohnaná po obvode celého nádvoria. Samotné príbytky, tzv. cely mníchov, boli umiestnené po jej obvode, oddeľovali ich múriky. Rozdelenie klauzúry na malú a veľkú kláštornú chodbu je špecifikom kartuziánskeho rádu, spája sa v ňom požiadavka života v samote, mlčaní a prísnej askéze.
V juhovýchodnej časti sa na veľký ambit napája tzv. galilaea minor, malá kláštorná chodba, okolo ktorej sa nachádzali spoločenské priestory: kuchyňa, refektár, kapitulná sieň a kostol priliehajúci k južnému traktu malého ambitu. Takzvaný stredný kláštor kopíroval benediktínsky model, kde je krížová chodba napojená na svätyňu. Ďalej nasledoval priorov dom, jedáleň a rad budov poskytujúcich ubytovanie konveršom. Prísna regula rádu pripúšťala odklon od predpísanej jednoduchosti len v prípade kostola a kláštornej knižnice.
Architektúra dolného kláštora, ktorý tvorí priestranný dvor (40 m x 40 m) obklopený impozantnou krížovou chodbou, bola naplno podriadená životu a základným princípom kartuziánov. Na chodbu sa napájalo deväť ciel kartuziánskych otcov. Ich pôdorys opisuje približne tvar štvorca (10m x 10m). Všetky cely boli od seba navzájom oddelené záhradkami. V blízkosti kláštora sa nachádzajú pozostatky dvoch umelých jazierok, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť kartuziánskeho kláštora. Náleziská konských kopýt a kováčskeho náradia nasvedčujú, že v rámci kláštora sa nachádzala aj kováčska dielňa i stajne pre ťažné kone, hoci hospodárske budovy určené pre dobytok sa dosiaľ nepodarilo lokalizovať.
Zlaté obdobie, úpadok a zánik
Rozmach a náboženské centrum
K najväčšiemu rozmachu a prosperite kláštora došlo na prelome 14. a 15. storočia, kedy bol kláštor samostatne fungujúcim organizmom. Inštitúcia sa stala centrom náboženských a filozofických elít na Spiši. Mnísi prepisovali a zhotovovali knihy, ktoré zdobili ilumináciami a bohato ozdobným viazaním. Po roku 1396 nechal Ladislav z Vlkovej, opát cisterciánskeho kláštora v Spišskom Štiavniku, v kláštore vybudovať malý ambit. O výstavbe sa ale dozvedáme až od anonymného kláštorného kronikára zo začiatku 16. storočia.
Ničenie a presun mníchov
15. storočie prinieslo kláštoru oheň a ničenie, po prvýkrát ho napadli husiti, neskôr bratríci, ktorí sa usadili neďaleko kláštora na Marcelovom hrade, lokalita Zelená Hura. Po súhlase a povolení Generálnej kapituly sa mníšska komunita presťahovala do Levoče, kde si za hradbami mesta postavila nový kláštor. Tam avšak ostali len na krátky čas, pretože ako spomína anonymný kronikár: „… zvolili si radšej život na odľahlejšom mieste a v tichu samoty ako slúžiť Bohu v mestách.“ Vrátili sa teda opäť na Skalu útočiska a počnúc rokom 1478 sa započali nové rekonštrukčné práce. Renovačné práce viedli skúsení majstri, ktorí sa predtým podieľali na výstavbe neskorogotických pohrebných kaplniek pre rod Zápoľských v Spišskom Štvrtku a Spišskej Kapitule. Počas opráv a sanačných prác došlo k viacerým modifikáciám a vznikali slohovo náročnejšie architektonické prvky. Bola napríklad vymenená podlaha a pôvodné kozuby nahradili kachľové pece s efektívnejším vyhrievaním.
Záverečný úpadok a demolícia
V prvej polovici 16. storočia kláštor na Skale útočiska stratil svoju funkciu. Politické podmienky v Uhorsku, najmä po bitke pri Moháči, sa dotkli i samotného kláštora, ktorý začal upadať. Stavebný ruch zavŕšil prior P. Eucherius de Frankonia, ktorý po roku 1517 nechal v južnej časti kláštora, prístupnej pre laikov, postaviť hospic. V roku 1530 boli všetky kláštorné majetky zálohované mestu Kežmarok. V roku 1543 kláštor vyplienil lúpežný rytier Matej Bašo z Muránskeho hradu. Po vyplienení prispôsobil kláštorný objekt svojim vojenským potrebám. Mnísi s generálnou prestavbou kláštor opustili a presunuli sa do kartuziánskeho kláštora v Lechnici (Červený kláštor) pri Dunajci. Kláštorný komplex bol po nariadení Generálnej kapituly z 20. júla 1543 opustený a zo strategických dôvodov sa preto uskutočnila demolícia kláštora.
Súčasnosť a archeologický výskum
V 80. rokoch 20. storočia sa začalo s archeologickými, výskumnými a záchrannými prácami kláštora pod vedením archeológa Doc. PhDr. Michala Slivku CSc. Hlavne počas letného obdobia výskum a záchranné práce pokračujú dodnes. Zaniknutý kláštorný areál sa zachoval v ruinách, no i napriek tomu nesie všetky znaky klasickej kartuziánskej stavebnej schémy. Jeho usporiadanie vychádzalo z prísneho oddelenia „laickej“ časti situovanej južne od kostola a klauzúry rozprestierajúcej sa na severnej strane.
Vznik kláštora sa podľa starej povesti viaže na násilnú smrť prepošta križovníkov v Chmeľove, ktorého zabil istý magister Kokoš, význačný člen rodiny Brezovických. Za trest a súčasne i vykúpenie tohto ťažkého zločinu mal založiť šesť kláštorov.
Kartuziánsky most
Kartuziánsky most je jediný kamenný most nad riekou Hornád v Slovenskom raji. Nachádza sa v údolí Letanovského mlynu medzi vrchmi Čertová sihoť a Majerská a Kláštornou roklinou. Most bol vybudovaný v 15. storočí údajne kartuziánskym rádom. Počas druhej svetovej vojny bol most vyhodený do vzduchu, keď sa nemecké jednotky snažili dobyť Kláštorisko, kde sídlila partizánska jednotka. Po druhej svetovej vojne bol postavený nový moderný most.
Odpustové slávnosti a pútnické tradície
Kláštorisko je aj v súčasnosti živým pútnickým miestom. Každoročne sa tu koncom augusta konajú odpustové slávnosti, ktoré priťahujú veriacich a návštevníkov z celého regiónu. Okrem potuliek okolo dávneho kláštora si tu môžete vychutnať i výhľad na Spišskú kotlinu. Ak vás v Kláštorisku prepadne hlad, zastavte sa na niečo dobré do reštaurácie blízko kamenných rozvalín.
Dejiny Slovenska - od začiatku až do konca
tags: #klastorisko #odpustova #slavnost