Slovenské národné povstanie (SNP) je významným historickým medzníkom v dejinách Slovenska, ktorý demonštroval vôľu národa vziať osud do svojich rúk v boji proti fašizmu. Jeho význam nemožno spochybňovať, ako zdôraznil účastník Povstania Vladimír Strmeň na oslavách 77. výročia SNP v Banskej Bystrici. Hodnoty, za ktoré vtedy bojovali, sú aktuálne aj dnes a sú základom demokratickej spoločnosti. Strmeň pripomenul hrôzy vojny a ciele bojovníkov v SNP a apeloval na politikov, aby urobili všetko pre ochranu mieru. Podľa jeho slov, ak dokážeme podobné pochopenie vyvolať v mladých, nemusíme sa báť o demokraciu, slobodu a mier. Aj v tomto vidí význam Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Múzea SNP v Banskej Bystrici.
Poslanec NR SR za Smer-SD Ľuboš Blaha označuje Slovenské národné povstanie za náš najdôležitejší národný sviatok. "Na nič iné v našich dejinách nie som taký hrdý, ako na SNP. Ukázali sme, že nie sme žiadni poddajní holúbkovia, ktorí by sa báli postaviť presile." Zároveň zdôrazňuje potrebu ostro sa vymedziť voči neonacistom a nemilosrdne trestať všetky prejavy fašizmu. Blaha upozornil, že nesmieme dovoliť fašistom zneužívať ťažké spoločenské témy, vrátane migrácie, na rozsývanie nenávisti v slovenskej spoločnosti a terorizovanie okolia. Je podľa neho dôležité vrátiť vieru v humanistické hodnoty zneisteným ľuďom a ponúknuť im sociálnu ochranu, aby sa necítili zraniteľní a frustrovaní.
Podpredseda KDH Július Brocka zdôrazňuje, že Slovenským národným povstaním v auguste 1944 sa Slovensko zaradilo medzi štáty, ktoré aktívne, so zbraňou v ruke vystúpili proti nemeckému fašizmu a nacizmu. "Až november 1989 umožnil priniesť objektívny historický pohľad na tento významný medzník novodobých slovenských dejín. Je našou morálnou povinnosťou usilovať sa o to, aby ich obeť nebola márna."
Predseda Most-Híd Béla Bugár vyzdvihuje, že v SNP sa občania Slovenska bez ohľadu na národnosť dokázali spoločne postaviť proti nacizmu. "Je nevyhnutné pripomínať si tento sviatok, aby nevymizol z našej pamäti, keďže je dôkazom toho, že naši občania sa nebáli vziať svoj osud do vlastných rúk." Tento sviatok by mal byť odkazom pre budúce generácie, ako je potrebné postaviť sa na odpor extrémizmu a neslobode, zvlášť keďže "aj dnes sú medzi nami extrémisti a nacionalisti, ktorí spätne podporujú a obhajujú vtedajší fašistický režim."
Podľa SDKÚ si každý moment, v ktorom sa národ postaví na odpor voči diktatúre, neslobode a neľudskosti, zaslúži úctu. Predseda SDKÚ Pavol Frešo dodal: "V našich dejinách sme mali mnoho hrdinov, ktorí sa dokázali postaviť proti utláčateľom a tyranom. Slovenské národné povstanie však bolo najhrdinskejším činom, na ktorom má zásluhu celý národ. Vďaka SNP a jeho účastníkom môžeme žiť slobodne."
Historický kontext: Cesta k Povstaniu
Vznik Slovenského štátu a účasť na vojne
V roku 1939 Adolf Hitler na stretnutí s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským ponúkol slovenským predstaviteľom vyhlásenie samostatného štátu výmenou za rozbitie ČSR, pričom pohrozil rozdelením Slovenska medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Politické špičky HSĽS si vybrali druhý variant, a tak Slovensko zostalo, na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava, čiastočne suverénnym štátom. Nacistické Nemecko následne Slovensko využilo pre svoje vojenské zámery, najmä v oblasti vojenského priemyslu, ktorý sa v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu, vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny a súčiastky pre iné zbrane.
Slovensko sa podieľalo aj na vojenskom úsilí Nemecka. Slovenské pozemné vojská sa zúčastnili útoku na Poľsko v roku 1939, kde zaistili slovenské obce, ktoré predtým zabralo Poľsko, a poskytli Nemcom nástupný priestor. Podstatnejšia, najmä z medzinárodného pohľadu, bola účasť na bojoch proti ZSSR. Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie tzv. Rýchlej skupiny, ktorá bola čoskoro nasadená do bojov proti ZSSR a neskôr preorganizovaná na Rýchlu brigádu a ešte neskôr Rýchlu divíziu. Vznikla aj Zaisťovacia divízia.
Mnohí demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z východného frontu domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že nacistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu, zajatcom a partizánom. Napriek stabilizovanej životnej úrovni vďaka vojnovej výrobe do roku 1944, Nemci nikdy nemali v krajine významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie narušila aj skutočnosť, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu a neskôr aj Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov príbuzných.
Nespokojnosť a formovanie odboja
Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 a následné porážky na východnom fronte počas leta boli jasným znakom, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť a dostáva sa do defenzívy. Túto situáciu chápali aj mnohí Slováci. K zložitej situácii v strednej Európe sa okrem priblíženia frontu pridalo aj obsadenie susedného Maďarska nemeckými vojskami 19. marca 1944. Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom, čo výrazne pomohlo odbojovým skupinám.
Významnú úlohu v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde, ale aj demokrati a komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne či vedením v Moskve. Mnohí evanjelici, časť inteligencie a väčšina tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda či Schutzzona, odmietali slovenskú katolícku vládu. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi.
Blýskání pod Tatrami (dokument o SNP, 2024)
V roku 1943 Edvard Beneš, vodca česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, inicioval prípravy na možnú vzburu, keď kontaktoval zástupcov odboja. V decembri 1943 odbojové prúdy - česko-slovenskí demokrati, komunisti a antifašisti v slovenskej armáde - prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej neskôr v septembri 1944 vznikla povstalecká ilegálna Slovenská národná rada.
Prípravy a priebeh Slovenského národného povstania
Vojenské ústredie a finančná podpora
V marci 1944 podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami. Konšpirátori nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Prevoz štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice sa napríklad odôvodňoval nebezpečenstvom náletov na hlavné mesto. Významnú úlohu pri tom zohrali Peter Zaťko, poradca ministra hospodárstva, a Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý zabezpečil prevoz troch miliárd korún do Banskej Bystrice. Bez jeho finančnej podpory by sa povstanie neuskutočnilo.
Partizánske hnutie a jeho úloha
Druhé ilegálne ústredné vedenie KSS vydalo smernicu, v ktorej nabádalo k zakladaniu partizánskych skupín, tzv. bojových jánošíkovských družín, pričom touto úlohou poverilo v novembri 1941 Jozefa Lietavca. V roku 1942 komunisti utvorili Ústredný národný revolučný výbor a vyzývali občanov k zakladaniu revolučných národných výborov ako „orgánov boja za oslobodenie Slovenska“. Na jar 1942 sa uskutočnil pokus o založenie prvej jánošíkovskej družiny Petra Boroša na východnom Slovensku, no bola prepadnutá. V roku 1944 už väčšina jánošíkovských družín de facto neexistovala, alebo iba sústreďovala zbrane a výstroj v horách.
V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať ďalšie skupiny za podpory antifašistov, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Od konca roku 1943 sa začali vytvárať tri partizánske jednotky, ktoré neskôr zohrali významnú úlohu: Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a jednotka pod vedením Kukorelliho na východe. Komunistami organizované oddiely sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak, ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Moc nad partizánmi v skutočnosti mal len Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve.
Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina pod velením nadporučíka P. Velička. Po príchode sovietskych odborníkov začal partizánsky boj nadobúdať vážnosť. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami.
Začiatkom augusta 1944 sa stupňovala aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastiach. Ich aktivity smerovali nielen proti nemeckému civilnému obyvateľstvu, ale aj proti príslušníkom Hlinkovej gardy. Slovenská armáda dostala 9. augusta 1944 rozkaz zakročiť proti partizánom, no rozsiahla protipartizánska akcia generála Jozefa Turanca bola neúspešná; vojaci sa pridávali k partizánom alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie. Slovenská vláda následne vyhlásila 11. augusta stanné právo, no jeho realizáciu nemal kto zabezpečiť. 12. augusta prešla skupina P. Velička do Kantorskej doliny v Turci a vytvorila partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lannuriena. Títo partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť. Zatarasili tunely a prepadli pílu v Turanoch.
Stratégia a predčasný začiatok
Hlavný vojenský plán predpokladal, že dve východoslovenské divízie otvoria karpatské priesmyky a armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu sovietskej armády. Tento plán schválili komunisti aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk. Plány počítali s úspešným protifašistickým povstaním na Slovensku, v Rumunsku, Bulharsku a Juhoslávii, ktoré mali vypuknúť s priblížením Červenej armády. Po vypuknutí povstania v Rumunsku 23. augusta 1944 a v Bulharsku 9. septembra 1944 sa situácia zmenila.
V auguste 1944 dosiahla Červená armáda Krosno, vzdialené iba 40 kilometrov od severovýchodnej hranice Slovenska. V tej istej dobe velenie slovenskej armády presunulo dve najlepšie vyzbrojené divízie a jednotky Slovenských vzdušných síl na východné Slovensko, aby podporilo nemecké jednotky chystajúce obranu pred sovietskou armádou. Práve tieto divízie mali podľa plánov povstalcov nadviazať styk so sovietskymi jednotkami. No 20. augusta 1944 americké lietadlá bombardovali rafinériu v Dubovej a zničili sklady pohonných hmôt, s ktorými sa počítalo pre povstanie. Slovenská armáda zatiaľ stupňovala svoju „aktivitu proti partizánom“.
Vypuknutie povstania a boje
Slovenské národné povstanie (SNP) sa začalo 29. augusta 1944 ako obrana pred vstupom nemeckých okupačných jednotiek na územie vojnovej Slovenskej republiky. Nepriamo bolo aj útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom a snahou zaradiť sa medzi víťazné spojenecké mocnosti. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Svojím rozsahom bolo SNP jedným z najväčších ozbrojených vystúpení proti nacizmu v Európe a demonštrovalo vôľu národa vziať osud do svojich rúk v boji proti fašizmu.
Povstanie sa rozšírilo na vyše 30 vtedajších okresov s rozlohou zhruba 20-tisíc kilometrov štvorcových a približne 1,7 milióna obyvateľmi, najmä v oblasti stredného Slovenska, horného Ponitria a na Spiši. Napriek predčasnému začiatku, ktorý bol reakciou na vstup nemeckých jednotiek, sa podarilo mobilizovať takmer 60 000 vojakov a okolo 12 000 partizánov. Slováci dokázali dva mesiace vzdorovať silnejšiemu nepriateľovi a viazať na seba jeho bojové sily.
Karpatsko-duklianska operácia sovietskej Červenej armády, ktorá odštartovala 8. septembra 1944, prispela k tomu, že nemecké velenie muselo stiahnuť úderné jednotky z východných častí Slovenska a zo severovýchodného úseku povstaleckého frontu. Povstalci hrdinsky odolávali fašistickej presile na frontoch SNP dva mesiace a ďalších päť mesiacov v horách, až do oslobodenia vlasti.
Potlačenie povstania a následné represie
Útok 18. SS divízie na juhu Slovenska spustil ofenzívu nemeckých okupačných vojsk, ktoré mali výraznú, najmä technickú prevahu. Nemci 22. októbra obsadili Detvu, 26. októbra Zvolen a 27. októbra 1944 obsadili Banskú Bystricu. Veliteľ povstaleckých vojsk, generál Rudolf Viest, vydal rozkaz ustúpiť do hôr a povstalci spustili partizánsky spôsob boja. Koncom októbra povstanie utrpelo vojenskú porážku, ale nie kapituláciu, keďže veliteľ dal príkaz na prechod na partizánsky spôsob boja. V Banskej Bystrici sa 30. októbra 1944 uskutočnila manifestácia za účasti Tisa, ktorá mala byť vyjadrením vďaky slovenského ľudu za potlačenie SNP.
Generáli Viest a Golian v novembri 1944 padli do nemeckého zajatia a po vypočutí gestapom boli odsúdení na smrť. "Začiatkom roka 1945 boli prevezení do koncentračného tábora Flossenbürg, kde ich stopy končia," povedal Čaplovič. Nemci a pohotovostné oddiely Hlinkových gárd nariadili hromadné vraždy v Kremničke, vo vápenke v Nemeckej či vypálenie obcí Kľak a Ostrý Grúň.
Budúci význam a odkaz SNP
Slovenské národné povstanie (SNP) znamená veľa pre novodobú slovenskú štátnosť aj pre demokraciu, lebo týmto ozbrojeným vystúpením sa Slovensko pridalo na stranu víťazných mocností. V európskom meradle to bolo druhé najväčšie vojenské vystúpenie v tyle protivníka. Symbolika SNP narastá na význame aj v súčasnosti, keď sa do Európy pokúšajú dostať tisíce ľudí, ktorých postihla vojna a zlé životné podmienky. "Povstaním Slováci odmietli pokračovať v genocíde Židov a dávať legitimitu totalitnému režimu existujúcemu z vôle nacistického Nemecka." Aj keď je situácia okolo utečeneckej krízy veľmi zložitá a rozporuplná, pri jej riešení nesmieme stratiť ľudskú dôstojnosť, nadhľad a zdravý úsudok.
Slovenské národné povstanie bolo hrdinským činom, na ktorom má zásluhu celý národ. "Dnes poznáme vedúce osobnosti SNP, vieme ich pomenovať a zaznamenané sú aj ich úlohy počas odporu. No naša úcta patrí všetkým, ktorí bojovali v povstaleckej armáde a ich mená poznajú len najbližší. Každý jeden účastník SNP prispel k tomu, že naša vlasť po 2. svetovej vojne stála na strane víťazov."
Prípravy na oslavy okrúhleho výročia SNP sú podľa Čaploviča v rezorte obrany v plnom prúde a zapojí sa do nich aj VHÚ. "Budeme sa snažiť o to, aby spomienka na hrdinov SNP bola dôstojná. Rezort obrany to aktívne komunikuje, na svojej internetovej stránke má k tomu vytvorenú osobitnú podstránku." VHÚ bude organizovať množstvo sprievodných podujatí tak k SNP, ako aj k ďalším udalostiam roku 1944 vrátane Karpatsko-duklianskej operácie.