Vianočné zvyky a tradície sa naprieč rôznymi krajinami líšia. Zatiaľ čo u nás rodičia deťom hovoria, že darčeky im pod vianočný stromček nosí Ježiško, v iných častiach sveta sa Vianoce spájajú aj s inými bytosťami. A tie nie sú vždy dobrosrdečné. Európsky vianočný folklór nepozná len láskavé postavy rozdávajúce darčeky, ale aj temné bytosti, ktorých úlohou je trestať neposlušné deti. Niektoré entity deti radi strašia, trestajú ich za neposlušnosť alebo ich rovno jedia. Vianoce nie sú len o Ježiškovi či Santovi Clausovi, o milých bradatých deduškoch, ktorí dobrým deťom splnia všetko, po čom ich drobné srdiečka prahnú. Majú aj svoju temnejšiu stránku, v ktorej figurujú rôzne prapodivné monštrá. A tie by nikto z nás dobrovoľne stretnúť nechcel.
Krampus: Pôvod a Podoba
Je pravdepodobné, že o Krampusovi si už počul. V roku 2015 bol dokonca hlavným antagonistom rovnomenného hororu. Ide o tvora s kopytami, špicatými rohmi a hadím jazykom. Táto rohatá príšera, napoly koza a napoly démon, je pôvodom zo strednej Európy. Krampus je démonická postava rozšírená najmä v Rakúsku a Nemecku.
Ako nám prezradila etnologička Katarína Nádaská, slovo krampus vychádza z nemeckého „krampas“, čiže „neživý“ alebo presnejšie „nemŕtvy“. Pôvod tejto bytosti môžeme datovať ešte do predkresťanského obdobia, keď sa starí obyvatelia alpských a predalpských území (dnešné Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko a Nemecko) snažili ochrániť spoločenstvo pred zlom.
„Ľudia nosili masky počas svadobných i pohrebných sprievodov, počas zimného aj letného slnovratu, aby spoločenstvo ochránili pred prienikom zla do jeho stredu,“ vysvetlila Katarína Nádaská s tým, že išlo o tzv. „demonizovanie démona“. Sedliaci sa totiž domnievali, že „podobné sa likvidovalo podobným“. Zjednodušene, démon, ktorý im mohol škodiť, musel byť vyhnaný inou strašidelnou maskou.
Krampusnacht a Moderné Sprievody
Podľa legendy sa Krampus 5. decembra pridá k Mikulášovi, s ktorým chodia od domu k domu. Zatiaľ čo Mikuláš odmeňuje poslušné deti, Krampus má na starosti tie, ktoré poslušné neboli. Zjavuje sa v uliciach nemecky hovoriacich krajín 5. decembra počas takzvanej Krampusovej noci, a to hneď niekoľkokrát. Väčšinou ide o podgurážených dospelých mužov, ktorí v monštruóznych kostýmoch číhajú na svoje obete - zlé deti. V nemecky hovoriacich krajinách za Mikuláša úlohu zlého policajta zohráva Krampus. Keď ich navštívi tento spolovice cap, spolovice démon, majú tamojšie zlé detiská po chlebe. S výrazne zahnutými rohami, ovešaný pekelnými reťazami, s dlhou bradou a ešte dlhším, večne vyplazeným, špicatým jazykom dáva už svojím výzorom najavo, že sranda sa skončila. Krampus si so sebou nosí brezovú palicu, ktorou rád dáva na zadok a na chrbte veľký prútený kôš, určený na transport malých recidivistov rovno do pekla.
Katolícka cirkev sa v minulosti pokúšala túto postavu zakázať pre jej podobnosť s diablom, neskôr sa o to pokúsil aj nacistický režim, ktorý Krampusa odmietal pre jeho pohanské korene. Tradícia však prežila a dodnes sa udržiava v podobe sprievodov známych ako Krampuslauf, počas ktorých ľudia v maskách Krampusa strašia divákov, najmä deti. Krampus sa v posledných rokoch vrátil aj do populárnej kultúry.
Etické a Komerčné Aspekty Pochodov Krampusov
Oslavy sú agresívne a hlučné, desiatky hrozivých Krampusov naháňajú prakticky každého, kto im skríži cestu, a názory na nich sa rôznia. „Prečo takto hrozne strašiť deti?“ hovoria si jedni, zatiaľ čo iní sú presvedčení, že je to pekná tradícia a mala by sa aj naďalej dodržiavať. Z etického hľadiska sa vynárajú otázky okolo pochodov Krampusov.
Z kresťanského pohľadu nie je diabol rozprávková ani mýtická postava, ale reálna pokazená duchovná anjelská bytosť. V minulosti so svätým Mikulášom chodili dobrí anjeli a čert priviazaný na reťazi ako znak Kristovej moci a jeho svätých nad ním. Bol celý čierny od sadze a čo najodpornejší. Deti svätého Mikuláša milovali, čerta odmietali. Otázkou zostáva, čo ostalo v Krampusovi a v pochode čertov z kresťanského biblického posolstva.
Šíri sa prostredníctvom tohto pochodu adventný a vianočný pokoj, dobro a láska? Mnohí vidia skôr opak - manifestáciu diablovej slávy a moci. Realistické masky vzbudzujú hrôzu, hororovú ohavnosť, des a násilie. Plieskanie bičmi, výkriky, pekelná hudba v štýle „ja som tu pán“, úplne zatieňujú akéhokoľvek svätého Mikuláša a jeho konanie dobra. Je ľahké získať na túto šou tých, ktorí v diabla neveria a zaraďujú ho do sveta rozprávok. Tiež je tu otázka, prečo na tom nezarobiť. Komerčné záujmy nepozerajú na duchovné súvisy. Konzumná Európa sa chce zabávať na všetkom. Potrebuje umelý horor a ťažko nájde súvis, že ten, koho zdanlivo nevinne oslavuje, je príčinou skutočného hororu utrpenia miliónov ľudí a detí, ktorí trpia hladom, vojnou, násilím, stratou domova.
Čo zanechá v detskej fantázii diabolský horor a des? Niektoré deti plačú. Iné sa diablami nechávajú pohladiť. Psychológovia sa pýtajú, odkiaľ sa berie v deťoch takáto túžba, prečo pribúdajú vraždy na školách a samovraždy detí a tínedžerov. Odpovedajú, že deti stratili ideu láskavého a ochraňujúceho Boha. Vrhajú sa do náručia moci toho, o ktorom si myslia, že ich ochráni a zároveň uškodí tým, ktorých považujú za nepriateľov.
Je však možné nájsť aj niečo pozitívne na pochode čertov, ak sa na to budeme dívať kriticky. Na tomto tmavom pozadí triumfalizmu a ošklivosti zlého ducha môžeme ľahšie deťom a mladým ľuďom sprístupniť vianočnú ideu milujúceho Boha, ktorý pre nás ľudí posiela svojho Syna, aby nás svojou milosrdnou láskou oslobodil od každého zla, ktorým nás diabol zotročuje a ponižuje.
Ďalšie Strašidelné Vianočné Bytosti Európy
Okrem Krampusa existujú v európskom folklóre aj iné postavy, ktoré symbolizujú temnejšiu stránku vianočného obdobia.
Le Père Fouettard: Otec Bičovač z Francúzska
Medzi najznámejšie patrí postava Le Père Fouettard, rozšírená najmä vo Francúzsku, Belgicku a Švajčiarsku. Dalo by sa povedať, že Père Fouettard je akousi francúzskou verziou Krampusa. Ide o zahalenú postavu s bradou, ktorej úlohou je trestať neposlušné deti. Každoročne 6. decembra im podľa tradície prináša uhlie a dáva fyzické tresty, pričom jeho prítomnosť sprevádzajú desivé zvuky bičov, kopýt a reťazí. V legendách vystupuje ako služobník svätého Mikuláša, ktorý zabezpečuje, aby sa odmeny nedostali do nesprávnych rúk.
Korene tohto príbehu siahajú do 13. storočia. Podľa legendy jeden hostinský zavraždil troch chlapcov, ktorých chcel okradnúť, no jeho zločin odhalil svätý Mikuláš, ktorý deti oživil. Ako trest mal byť vrah premenený na temnú bytosť odsúdenú na večné pokánie po boku svätca. Príbeh sa časom dočkal viacerých verzií a dodnes sa objavuje v populárnej kultúre, vrátane hudby a literatúry.
Jólakötturinn a Gryla: Diabolská Mačka a Jej Matka z Islandu
V islandskej kultúre existuje strašidelných vianočných bytostí hneď niekoľko. Temnú podobu má aj islandská vianočná legenda o Jólakötturinn, takzvanej Vianočnej mačke. V centre Reykjavíku dnes stojí jej veľká osvetlená socha, no samotný príbeh je omnoho pochmúrnejší. Podľa legiend žije na severe ostrova čarodejnica Gryla, ktorá je matkou trinástich obrov a jej domácim miláčikom je Jólakötturinn. Jólakötturinn v preklade znamená vianočná mačka, čo na prvý pohľad pôsobí celkom neškodne, no netreba sa nechať oklamať. Tak, ako jej majiteľka, si aj ona totiž rada pochutnáva na mäse neposlušných detí. Obrovská mačka požiera deti, ktoré na Vianoce nedostanú nové oblečenie. Ak ale nejaké dieťa oblečenie nedostalo, podľa Jólakötturinn je to jasný znak toho, že nebolo ani poslušné a teda si zaslúži byť zjedené.
Príbeh sa spája s básnikom Jóhannesom úr Kötlum, ktorý ho v roku 1932 opísal v knihe Jólin koma. V básni sa mačka so žiariacimi očami túla krajinou a hľadá deti, ktoré nedostali nové oblečenie, čo má byť dôsledkom ich lenivosti a neochoty pomáhať v domácnosti. Z pôvodne desivého príbehu sa postupne stalo morálne posolstvo o solidarite a pomoci počas sviatkov, najmä tým, ktorí si nové oblečenie nemôžu dovoliť.
Zatiaľ, čo Gryla načúva detskému šepotu vo vetre a zbiera tak informácie o tom, ktoré deti neposlúchajú, jej mačka sa o tom, či deti boli alebo neboli poslušné, rozhoduje na základe jediného kritéria. Grýlini synovia si síce na detskom mäse nepochutnávajú, ale v období Vianoc sa zabávajú strašením dobytka, oblizovaním lyžičiek, či búchaním dverami. Podľa pôvodného príbehu však kradli neposlušné deti, ktoré neskôr jedli. Ich matka Gryla počas sviatočného obdobia zliezla z hôr, hľadala deti a žrala ich priamo na mieste. Islandskí rodičia zvykli touto poverou strašiť svoje deti, no vláde sa to však nepozdávalo, a preto pred niekoľkými storočiami zakročila.
Frau Perchta: Strážkyňa Morálky z Álp
Frau Perchta je ďalšou bytosťou, ktorá pochádza z alpskej oblasti. Ide o čarodejnicu, ktorá dohliada na to, aby sa ľudia správali slušne. Osud tých, ktorí tak nerobia, je nadobro spečatený. Frau Perchta im rozpára brucho a vyberie vnútornosti. Namiesto nich tam vloží slamu, kamene a odpadky. Brucho potom opäť zašije. Nevhodné správanie pre Perchtu je napríklad aj to, ak človek oduševnene pracuje počas sviatočného dňa. Nie všetky povery však Perchtu opisujú len ako krutú entitu. Niektoré ju vnímajú zároveň ako snehobielu bohyňu, ktorá každú zimu prináša sneh.
Belsnickel: Mikuláš a Krampus v Jednom
Belsnickel je postava z nemeckého folklóru. Je akousi kombináciou Mikuláša a Krampusa a chodí oblečený v zvieracích kožušinách. Na hlave má veľké jelenie rohy a tvár si maľuje uhlím. Pri svojom príchode najskôr zaklope na okno a následne sa sám pozve do domu, kde sa detí pýta, či boli dobré. Odpoveď pritom už vopred pozná.
Kallikantzaroi: Zákerní Škriatkovia z Grécka
Ďalšou folklórnou postavou sú Kallikantzaroi, chlpatí škriatkovia známi v Grécku, Bulharsku a Srbsku. Ich opis sa síce v rôznych zdrojoch líši, no isté je, že ide o škaredé tvory, ktoré by si vo svojom príbytku určite nechcel. Medzi ich obľúbené činnosti totiž patrí ničenie nábytku a močenie na rastliny. Radi sa tiež postarajú o to, aby sa ti doma pokazilo všetko jedlo. Grécky folklór našťastie hovorí aj o tom, ako sa pred týmito záškodníkmi chrániť. Odplaší ich horiaci oheň a najistejšie je zapáliť starú koženú topánku, ktorej zápach odradí dokonca aj týchto zlomyseľných škriatkov.
La Befana: Talianska Bosorka, Ktorá Hľadá Ježiša
Temná stránka sviatkov sa nevyhýba ani Taliansku. Postava čarodejnice Befany, lietajúcej na metle, rozdáva darčeky dobrým deťom a trestá tie zlé. Podľa talianskej legendy mala La Befana možnosť pripojiť sa ku Gašparovi, Melicharovi a Baltazárovi na ich ceste za malým Ježišom, no zaváhala. Svoje rozhodnutie neskôr oľutovala a vydala sa, s nošou plnou darov, slávneho novorodenca hľadať sama. Keďže však neuspela, rozhodla sa porozdávať dary iným deťom. Podľa legendy zmeškala narodenie Ježiša a od tej doby každoročne 5. januára, na predvečer sviatku Troch kráľov, putuje krajinou ako súčasť svojho pokánia. Befana je zobrazovaná s uhlíkovými očami, ostrými zubami, uštipačným jazykom a špinavou tvárou od sadzí, keďže zostupuje do domov cez komíny. Mnohí veria, že jej meno pochádza z talianskej podoby gréckeho slova „epifania“.
Nisse: Ochranca Domácnosti v Nordických Krajinách
Nisse stvárňuje u nordických národov, najmä v Dánsku, ducha predošlých generácií rodiny, alebo klanu. Obyčajne ho popisujú ako tvora asi 90 cm vysokého, s bielou bradou až po zem a červeným kužeľovitým klobúkom na hlave. Na svoju výšku disponuje obrovskou silou, ktorá je nebezpečná hlavne v spojení s jeho prchkou a výbušnou povahou. Aj keď nie je vždy zobrazený ako zlý duch, jeho nevyspytateľná povaha môže priniesť nešťastie tým, ktorí si ho neudobria.
Vianočné obdobie so sebou prináša nielen radostné očakávanie, ale aj bohatú paletu folklórnych bytostí, ktoré pripomínajú, že tradície majú aj svoju temnejšiu, často poučnú stránku.