Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 nebol len symbolickým koncom rozdeleného sveta, ale aj začiatkom dominového efektu, ktorý zmenil tvár celej Európy. Udalosti v Nemecku predznamenali Nežnú revolúciu v Československu - pokojný zápas za slobodu, ktorého výročie si pripomíname 17. novembra.
Neplánované otvorenie hraníc
Vo štvrtok 9. novembra 1989, v neskorý jesenný deň v Berlíne, bola atmosféra vo Východnom Nemecku už niekoľko týždňov napätá. Režim sa napriek tomu držal zubami-nechtami a improvizoval, zatiaľ čo ľudia žili v permanentnom stave odporu. Krajina krvácala, pretože ľudia z nej vo veľkom utekali, často cez Československo, ktoré už nedokázalo zvládnuť taký nápor a pohrozilo uzavretím hranice s NDR. Exodus východných Nemcov vyvolával nepokoje aj medzi Čechmi, ktorí sami začínali dvíhať hlavu proti svojim domácim stalinistickým vodcom. Opozičných predstaviteľov v NDR znepokojoval narastajúci počet odchádzajúcich spoluobčanov, čo ohrozovalo základné služby, napríklad v nemocniciach chýbali lekári.
Režimový denník Neues Deutschland priniesol naliehavú výzvu umiernených disidentov, aby ľudia zostali vo východnom Nemecku, pretože sú potrební: „Sme hlboko znepokojení. Vidíme tisícky ľudí, ktorí každý deň opúšťajú krajinu. Vieme, že zlyhanie politiky vyvoláva nedôveru v našej spoločnosti. Uvedomujeme si, aké bezmocné sú slová voči masovým hnutiam, ale nemáme žiadny iný nástroj než slová. Tí, ktorí odchádzajú, oslabujú našu nádej.“
Úradníci pracovali cez noc na príprave nového cestovného zákona, ktorý mal slúžiť ako výpustný ventil. Konečná verzia zákona však nevyhlasovala múr za otvorený. Uvádzalo sa v nej, že každý, kto má pas a víza, môže krajinu opustiť - buď natrvalo, alebo na krátku návštevu - cez ktorýkoľvek hraničný priechod medzi východným Nemeckom a buď západným Berlínom, alebo Nemeckou spolkovou republikou. Východní Nemci však naďalej museli žiadať o výstupné povolenie na príslušnom úrade, vďaka čomu si režim ponechával určitú kontrolu. Zákon jasne stanovoval, že nadobudne účinnosť v piatok 10. novembra.
Tlačová konferencia Güntera Schabowského
Egon Krenz videl znenie nového zákona prvýkrát vo štvrtok dopoludnia a letmo si ho prečítal, pričom sa zdal byť spokojný. Nevidel v texte nič, čo by naznačovalo, že hociktorý občan NDR môže jednoducho prísť k priechodu cez Berlínsky múr a prejsť cez hranicu. Krenz dospel k názoru, že si takto kúpi čas, zmierni napätie okolo emigrácie a už na druhý deň sa vytvoria pred pasovými úradmi usporiadané rady žiadateľov.
Okolo 16:00 diskutoval o návrhu zákona so straníckymi špičkami v centrále komunistickej strany. Povedal im, že Rusi s tým budú súhlasiť a že to bolo najlepšie, čo dokázali pod časovým tlakom vyprodukovať. „Nech urobíme čokoľvek, bude to nesprávny krok,“ povedal.
Okolo 17:40 vstúpil do Krenzovej kancelárie Günter Schabowski, ktorý bol neoficiálnym hovorcom režimu. Krenz mu podal plné znenie nariadenia a s tým súvisiacu tlačovú správu. Schabowski sa zakrátko chystal na tlačovú konferenciu a Krenz ho vyzval, aby spomenul niečo nové.
Na tlačovej konferencii v Medzinárodnom tlačovom centre v Berlíne sa Schabowski dostal k cestovným predpisom takmer po hodine. Prítomní novinári ho požiadali o spresnenie, a tak si nasadil okuliare s polkruhovými obrúčkami a začal čítať tlačovú správu: „Cestovanie do zahraničia na súkromné účely je možné žiadať bez predloženia platných vízových požiadaviek, bez dokladovania dôvodu cesty alebo rodinných väzieb.“
Mnohí novinári neskôr tvrdili, že práve oni položili kľúčovú otázku, ktorá prelomila Berlínsky múr. Schabowski sa v tej chvíli viditeľne spotil, lebo si nebol istý. Skontroloval papiere pred sebou a potom sa začal prehrabávať v ostatných dokumentoch. Nevšimol si totiž, že v texte nariadenia bolo jasne uvedené, že vstupuje do platnosti až nasledujúci deň.
„Nikto vo vyšších kruhoch komunistickej strany nechcel uveriť, že to bolo jednoducho obyčajné prerieknutie,“ povedal jeden z predstaviteľov SED, ktorý sa podieľal na vypracovaní cestovného zákona.
Ihned po skončení tlačovej konferencie, krátko po 19:00, Schabowski súhlasil so živým rozhovorom pre Toma Brokawa. Stále bol zmätený a neistý ohľadom nových predpisov a počas rozhovoru požiadal svojho asistenta, aby mu znova ukázal inkriminovaný text. Brokaw sa výslovne opýtal: „Ľudia teda môžu prechádzať cez múr?“ Schabowski na to odpovedal: „Môžu prechádzať cez hranicu.“ Schabowského váhanie a zjavný zmätok rýchlo z rozhovoru vystrihli.
Nával na hraničné priechody
Keď sa vysielanie skončilo, desiatky východných Nemcov už boli na hlavných hraničných priechodoch, aby zistili, či sú tieto správy pravdivé. Najväčší dav sa zhromaždil v severnej časti mesta pri Bornholmer Strasse. Veliteľ pohraničnej stráže na priechode podplukovník Harald Jäger, ktorý tlačovú konferenciu nevidel a z médií zachytil len útržky, zavolal svojim nadriadeným, aby si vyžiadal inštrukcie. „Povedal som tým ľuďom, že vycestovať nie je možné, pretože podľa našich predpisov potrebujú pas a vízum, že bez toho odísť nemôžu. Povedal som im, aby prišli nasledujúci deň, a niekoľkí naozaj odišli.“ Väčšina však zostala, čakala a skandovala: „Otvorte bránu, otvorte bránu!“
„My sme len chceli zistiť, či naozaj môžeme prejsť, aký je život na druhej strane,“ spomínal Rüdigger Rosendahl, chemický výskumník, ktorý býval blízko priechodu. „Ľudia hovorili pohraničníkom: ,Nebojte sa, nebudeme dlho preč, chceme len vidieť Ku’damm, potom sa vrátime.‘ Dôležité bolo, že sme sa nebáli. Za posledné týždne sa tu niečo zmenilo. Po prvý raz nás opustil každodenný strach z ľudí v uniforme.“
Po približne polhodine dostal Harald Jäger rozkaz, aby vyhľadal „agresívnejších“ ľudí pri priechode, zapísal si ich mená a pustil ich cez hranicu so špeciálnou pečiatkou na fotografii. Jäger rozkaz poslúchol, no z vlastnej iniciatívy povolil prechod aj niekoľkým „neagresívnym“ ľuďom.
Na Checkpoint Charlie, jednom z najslávnejších symbolov studenej vojny, bola atmosféra rovnako napätá. Veliteľ pohraničnej stráže na Checkpoint Charlie plukovník Günter Möll zúfalo obtelefonovával vojenské velenie a žiadal rozkazy, no neustále mu hovorili, aby čakal. Jediné, čo mu oznámili, bolo, že prídu posily a že má udržiavať poriadok. „Rozmiestnil som posily do línie, aby ľudí zadržiavali,“ spomínal Möll. Na opačnej strane ich pozoroval americký veliteľ major Bernie Godek, ktorý sa priznal, že bol „veľmi napätý“.
Ani Egon Krenz a ďalší stranícki lídri spočiatku netušili, čo sa deje. Bola to pre nich úplná šokujúca novinka. Vôbec nepredpokladali, že čokoľvek, čo v ten deň rozhodli, vyvolá masový nával ľudí na hranicu. Krenz sa stiahol do svojej kancelárie v centrále komunistickej strany a čakal. Prichádzali správy, že ľudia obliehajú všetkých šesť hraničných priechodov. Bolo jasné, že zastaviť túto lavínu je nemožné, ale Krenz nevydal žiadne pokyny.
Východní Berlínčania inštinktívne cítili, že sa deje niečo výnimočné a úžasné. „Zo západnej televízie sme sa dozvedeli, že múr padol,“ spomínal Rosendahl, stojaci pri bránach na Bornholmer Strasse.
Do 22:30 sa za priechodom na Bornholmer Strasse tiesnilo najmenej 20-tisíc ľudí. Mnohí prišli na autách, ktoré jednoducho nechali na ulici, čím zablokovali únikové trasy. Podplukovník Harald Jäger si uvedomil, že situácia je neudržateľná. „Myslel som už len na to, aby sa predišlo krviprelievaniu. Bolo tam tak veľa ľudí a nemali sa kam pohnúť. Keby bola vypukla panika, ľudia by boli ušliapaní. Mali sme pištole. Vydal som rozkaz, aby sa nepoužili, ale čo keby niektorý z mojich mužov stratil nervy? Stačil by jeden výstrel do vzduchu… Neviem si predstaviť, čo by sa stalo.“
Na Checkpoint Charlie o hodinu neskôr urobil Günter Möll nezávisle od toho rovnaké rozhodnutie, pretože nikto z jeho nadriadených mu nedával žiadne príkazy. Keď si Möll všimol mladého vojaka, ako nervózne trhol telom, prikázal svojim mužom, aby sa stiahli za múr.
Symbolický koniec studenej vojny
Na západnej strane múru sa zhromažďovali obrovské davy, ktoré naradostené čakali s otvorenou náručou, kvetmi a so šampanským, aby privítali prichádzajúcich z východu. Niekoľko desiatok Západoberlínčanov vyliezlo na múr pri Brandenburskej bráne a začali provokovať východných pohraničníkov. Ešte ráno toho istého dňa by ich za pokus o priblíženie sa k múru mohli zastreliť, no teraz si ich nikto nevšímal. Ľudia si znovu vzali moc do svojich rúk a s ňou aj celé mesto.
Skupina východonemeckej mládeže sa okolo 00:15 pripojila pri Brandenburskej bráne k „Wessis“, čiže k západniarom. Tancovali spolu na múre. Keď ich východonemecká polícia chcela zhodiť dolu prúdom vody, jeden z oslavujúcich ležérne roztvoril dáždnik. Bol to nesmierne silný obraz, ktorý sa vysielal naživo po celom svete v televízii.
„Väčšina z nás urobila zrejme to isté,“ spomínal Rosendahl. „Hneď ako sme v tú noc prekročili hranicu, keď sme prešli cez tú bielu čiaru, pozreli sme sa hore na oblohu a zhlboka sa nadýchli. Vzduch nevoňal inak, no vedeli sme, že všetko je iné.“
1989: Pád Berlínskeho múru – 9. november DOKUMENT SK TITULKY
Hranicu vyhlásili za otvorenú skôr, než bola pohraničná stráž informovaná o tomto rozhodnutí. Verejnosť začala demolovať múr ešte v tú istú noc. Bola to najväčšia pouličná párty na svete. Štyri desaťročia považoval Sovietsky zväz Berlín za najcennejší klenot svojho impéria. Počas druhej svetovej vojny ho stál najviac krvi a bol neochvejne ukotveným symbolom sovietskej moci. Napriek tomu sa práve v deň, keď sa NDR pokojne vymanila spod vplyvu ZSSR, Berlín nebol na prvom mieste v úvahách u žiadneho z najvyšších sovietskych lídrov. Michail Gorbačov sa o páde Berlínskeho múru dozvedel až po prebudení v nasledujúce ráno.
Berlínske múr: História a symbolika
Berlínsky múr bol najznámejším symbolom studenej vojny a rozdelenia Berlína, Nemecka a celej Európy. Rozdeľoval od 13. augusta 1961 do 9. novembra 1989.
Po skončení druhej svetovej vojny bolo Nemecko na základe Postupimskej konferencie rozdelené do štyroch okupačných zón a podobne bolo aj hlavné mesto Berlín rozdelené do štyroch sektorov. Postupne dochádzalo k zvyšovaniu napätia medzi mocenskými blokmi, ktoré spôsobili viaceré Berlínske krízy. Dňa 23. júna 1948 sa začala blokáda Berlína, trvajúca takmer jeden rok.
Veľký význam pre vybudovanie berlínskeho múru mala skutočnosť, že od roku 1949 do 1961 územie NDR opustili takmer tri milióny obyvateľov, z veľkej časti odborníci s dobrým vzdelaním. Dňa 15. júna 1961 Walter Ulbricht na svojej tlačovej konferencii dementoval akékoľvek úmysly hranicu v Berlíne uzavrieť. K rozhodnutiu došlo zrejme na stretnutí najvyšších predstaviteľov Varšavskej zmluvy v Moskve 3. až 5. augusta 1961 po konzultáciách so sovietskym vedením.
Dňa 11. augusta 1961 schválila ľudová komora NDR moskovské uznesenia a 12. augusta 1961 prijala ministerská rada NDR uznesenie o nasadení ozbrojených síl krajiny na hraniciach v Berlíne a o ich uzatvorení. V noci z 12. augusta na 13. augusta 1961 obsadili ozbrojené sily NDR hranice k Západnému Berlínu a prerušili spojenie medzi východným a Západným Berlínom.
V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch došlo k vybudovaniu opevnení hraníc medzi NDR a SRN, čo upevnilo nepriepustnosť hraníc. Aj po vybudovaní múru dochádzalo na hranici k dramatickým pokusom o útek. Na miestach, kde múr ešte nebol dostatočne vysoký alebo chránený, sa stovkám občanov podaril útek do západných sektorov, často s nasadením vlastného života.
K prvému známemu prípadu zastrelenia utečenca došlo 24. augusta 1961, k poslednému 6. februára 1989. Počas 28-ročnej existencie Berlínskeho múru tu pri pokuse o útek zomrelo najmenej 238 občanov.
Dňa 12. júna 1987 americký prezident Ronald Reagan pred Brandenburskou bránou v západnom Berlíne vyhlásil: „Mr. Gorbachev, tear down this wall.“ (Pán Gorbačov, zbúrajte tento múr). Analytici komentovali jeho vyhlásenie v tej dobe ako zbožné želanie, vzdialené od reality.
Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 sa však odohral rovnako prekvapujúco rýchlo ako jeho stavba. V posledných dňoch svojej existencie sa východonemecké stranícke vedenie zaoberalo diskusiami o nutných zmenách, okrem iných aj diskusiou o hraniciach. Na tlačovej konferencii 9. novembra 1989, prenášanej televíziou, prečítal člen politbyra, Günter Schabowski, krátko pred siedmou hodinou večer akoby mimochodom zo svojich poznámok uznesenie ministerskej rady, podľa ktorého sú cesty aj do západného zahraničia povolené a môžu sa uskutočniť cez všetky pohraničné prechody.
Odkaz pádu múru dnes
Nemecko i celý svet si pripomína výročie pádu Berlínskeho múru, ktorý bol symbolom studenej vojny medzi totalitným komunistickým východom a slobodným Západom. Bariéru rozdeleného mesta začali stavať v auguste 1961. Jej pád 9. novembra 1989 predznamenal aj pády komunistických režimov v strednej a východnej Európe.
„Pád Berlínskeho múru bol príkladom európskej súdržnosti a 'vyvrcholením pan-Európskeho vývoja',“ uviedol nemecký kancelár Olaf Scholz. „Naša spoločná história z jesene roku 1989 nám ukazuje, ako dosiahneme naše ciele: keď budeme stáť spolu, spolu za mier a slobodu, za bezpečnosť a prosperitu, právny štát a demokraciu.“
Podľa Scholza túto jednotu utužilo aj piatkové stretnutie európskych lídrov v Budapešti. Zároveň poukázal na to, že susedné štáty v strednej a východnej Európe prispeli tiež svojou mierou k pádu Berlínskeho múru. „Boli tu odvážni odborári z hnutia Solidarita v Poľsku. Spievajúci revolucionári v Estónsku, Lotyšsku a Litve. Odvážne ženy a muži v Maďarsku, Československu a ďalších krajinách. A samozrejme účastníci pondelkovej demonštrácie v Lipsku a ostatných miestach bývalého Východného Nemecka, ktorí sa pochytali za ruky,“ vyhlásil kancelár.
Prezident Peter Pellegrini pripomenul, že aj Slováci si stavajú pomyselný múr. „Veľmi ma mrzí, že si my sami staviame takýto pomyselný múr, hoci nás k tomu nikto a nič nenúti,“ vyhlásil Pellegrini vo videu na sociálnej sieti. „Neexistuje žiadna vyššia sila, ktorá by rozdelenie slovenského národa požadovala, je to len a len naša zodpovednosť. A pri tomto našom mentálnom múre zatiaľ nezomierajú ľudia, ale zomiera tam nádej, že budeme spoločne ako jeden národ zdieľať pokojnejšiu a lepšiu budúcnosť.“
Nemecký historik Ilko-Sascha Kowalczuk agentúre TASR a ďalším zahraničným novinárom tento týždeň povedal, že berlínsky múr nepadol podľa neho reálne 9. novembra 1989, ale skôr neskoro v ten deň, keď sa pohraničníci rozhodli povoliť priechod. Komunistov v Prahe totiž znervózňoval stále väčší počet východných Nemcov, ktorí sa cez neho snažili dostať na Západ, a tlačili tak na NDR, aby situáciu riešila. Vzniklo preto uznesenie o liberalizácii hraničného režimu. Jeho mylná interpretácia na tlačovej konferencii 9. novembra viedla k pádu múru.
V Berlíne sa konali ústredné oslavy s účasťou spolkového prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera a mladých ľudí z viacerých európskych krajín. V rámci jedného z bodov programu účastníci vkladali ruže do štrbín medzi panelmi zo zachovanej časti Berlínskeho múru. V kaplnke zmierenia, ktorá je súčasťou pamätníka Berlínskeho múru, sa konala aj modlitebná bohoslužba.
Berlínsky primátor Kai Wegner pripomenul, že 9. november je pre Nemecko osudným dňom v pozitívnom i negatívnom zmysle. Na tento dátum nepripadá len pád Berlínskeho múru v roku 1989, ale aj začiatok nacistami vedenej vlny teroru proti Židom v roku 1938, známej ako Krištáľová noc. Wegner vo svojom prejave pripomenul, že v roku 1989 „odvážni občania jednoducho odstránili múr svojim tlakom“. Zdôraznil tiež hodnotu slobody, pričom uviedol, že ľudia, ktorí v roku 1989 pokojne demonštrovali, by mali byť považovaní za vzory a vyjadril nádej, že duch optimizmu a solidarity z roku 1989 sa vráti.
Podľa Nadácie Berlínskeho múru bolo v rokoch 1961 až 1989 najmenej 140 obetí. Počíta medzi ne 101 ľudí, ktorí sa pokúsili utiecť na Západ a zaplatili za to životom, 30 ľudí, ktorí nechceli utiecť, ale napriek tomu boli pri múre zastrelení alebo zahynuli pri nehodách, a osem príslušníkov pohraničnej stráže Nemeckej demokratickej republiky (NDR), ktorí zahynuli pri výkone služby. Ďalších 251 ľudí zahynulo počas kontrol na berlínskych hraničných priechodoch alebo tesne za nimi. Celkovo podľa nej počas studenej vojny zahynulo na hraniciach medzi NDR a Spolkovou republikou približne 650 ľudí.
tags: #vyrocie #padu #berlinskeho #muru