Svet si 27. januára 2025 pripomína 80. výročie oslobodenia nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Tento deň je zároveň Medzinárodným dňom pamiatky obetí holokaustu, ktorý Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo 1. novembra 2005 rezolúciou 60/7.
Hlavné spomienkové podujatie pri príležitosti 80. výročia oslobodenia koncentračného a vyhladzovacieho tábora sa konalo priamo v areáli bývalého tábora v poľskom Osvienčime. Zúčastnili sa ho desiatky preživších, ktorí sa podelili o svoje bolestné spomienky, a tiež významné osobnosti z celého sveta. Medzi nimi bol aj britský kráľ Karol III., ktorý ako prvý britský monarcha navštívil toto miesto utrpenia. Jedným zo symbolov spomienkového podujatia bol nákladný vagón, ktorý stál priamo pred bránou bývalého koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Spomienkové podujatie sa začalo o 16.00 hod.
Nepripomínať si holokaust znamená postaviť sa na stranu katov proti obetiam. Priamy prenos sa vysielal naživo do celého sveta. Na spomienke sa tak môžu symbolicky zúčastniť ľudia všade na svete a pripomenúť si a zamyslieť sa nad jednou z najväčších tragédií ľudstva. Holokaust (z hebrejského šoa) je termín odvodený z gréckeho slova „holo“, čo znamená celý a „kaustos“ - spáliť. Najužšie sa spája s úmyselným pokusom nemeckých nacistov vyhladiť židovskú rasu v Európe v rokoch 1941 až 1945.
Vznik a štruktúra koncentračného tábora Auschwitz
Koncentračný tábor Auschwitz bol založený nacistami v roku 1940. Pôvodne slúžil na internáciu politických väzňov a vojnových zajatcov. Najväčší koncentračný tábor vznikol na jar 1940. Pôvodne bol určený pre poľských vojnových zajatcov, zakrátko sa však začalo s jeho rozširovaním, ktoré pokračovalo až do augusta 1944. Prvý transport s poľskými väzňami dorazil do tábora 14. júna 1940.
Postupne sa rozširoval na rozľahlý pracovný a vyhladzovací koncentračný táborový komplex pre Židov, ktorých doň privážali z celej Európy. V roku 1941 založili v blízkosti zajateckého tábora Auschwitz I koncentračný a vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau na území hornosliezskej obce Brezinka (nem. Birkenau). Ten fungoval prakticky až do oslobodenia v roku 1945 ako najväčšie vyhladzovacie stredisko, kde nacisti realizovali svoj plán na vyvraždenie európskych Židov - konečné riešenie židovskej otázky (Endlösung der Judenfrage).
V blízkosti Osvienčimu sa nachádzali tri hlavné tábory: Auschwitz I (kmeňový tábor), Auschwitz II Birkenau (vyhladzovací tábor) a Auschwitz III Monovitz (pracovný tábor). Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau nebol prvým koncentračným táborom v ríši - tým bol koncentračný tábor Dachau vybudovaný v roku 1933 - zato bol najväčší.
Obete holokaustu v Auschwitz-Birkenau
Vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau pri poľskom meste Osvienčim sa natrvalo stal symbolom holokaustu a ďalších zločinov, ktoré spáchalo hitlerovské Nemecko. V plynových komorách tábora zavraždili aj tisíce Židov zo Slovenska. Vôbec prvý transport s tisíckou židovských dievčat a mladých žien, ktorý vypravili z Popradu 25. marca 1942, smeroval práve do Auschwitzu. V roku 1942 do tohto tábora vypravili z územia vtedajšieho Slovenska celkovo 19 transportov. Na jeseň 1944, po obnovení deportácií Židov zo Slovenska, tam smerovali ďalšie transporty.
Počet ľudí zabitých v tomto koncentračnom tábore nie je možné presne určiť, no podľa odhadov historikov ide o 1,2 - 1,6 milióna ľudí. Počas necelých piatich rokov existencie koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau v ňom zahynulo približne 1,1 milióna ľudí.
- Väčšinu obetí, približne 1 milión ľudí, tvorili Židia z celej okupovanej Európy.
- Druhú najpočetnejšiu skupinu, asi 70-tisíc osôb, tvorili Poliaci.
- Tretiu najpočetnejšiu skupinu, asi 21-tisíc ľudí, tvorili Rómovia a Sinti. Okrem nich tam boli aj Slováci, Česi, Bielorusi, Juhoslovania, Francúzi, Nemci a Rakúšania.
Medzi ďalšie terče likvidácie patrili homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov, ale aj sovietski vojnoví zajatci.
Podmienky v tábore a metódy vyhladzovania
Po príchode do táborov boli muži oddelení od žien, detí a starých ľudí, ďalej boli väzni triedení na schopných a neschopných práce. Boli im odobraté všetky osobné veci, počnúc oblečením. Slabí a chorí boli hneď po príchode odsúdení na smrť v plynových komorách. Celkový počet deportovaných, ktorí boli hneď po príchode zavraždení, sa odhaduje na 900-tisíc. Neslávne známy nápis „Arbeit macht frei“ (Práca oslobodzuje) nad bránou koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau bol krutým výsmechom. Väzni boli vystavení neľudským podmienkam, vrátane nútených prác, hladovania, medicínskych experimentov a masových popráv v plynových komorách.
Očití svedkovia a dokumenty z norimberského tribunálu opisujú nepredstaviteľné hrôzy:
- „Všetky obete sa museli vyzliecť šaty a obuv, ktoré boli pozbierané. Všetky obete, v prvom rade ženy a deti, boli potom nahnané do komôr smrti. Tí, ktorí boli príliš slabí alebo sa pomaly pohybovali, boli poháňaní pažbami, bičíkmi a päsťami. Niektorí sa pokĺzli a spadli a ostatné obete boli prinútené ísť ďalej a stúpať po ich telách. Malé deti len hádzali dovnútra. Až do nemožnosti preplnené komory boli hermeticky uzavreté a bol do nich pustený plyn. Za niekoľko minút bolo po všetkom.“
- „Iní muži - Židia - museli potom odniesť mŕtvoly z rampy a pochovať ich v spoločnom hrobe.“
- „Aby sa do komôr vošlo viac obetí, boli tam ľudia vháňaní so zdvihnutými rukami a na hlavy im hádzali malé deti.“
V tábore prebiehali aj zvrátené lekárske pokusy. „Po prehliadke tetovaných väzňov boli tí z nich, ktorí mali najzaujímavejšie a najumeleckejšie urobené tetovanie, umiestnení do nemocnice a tam boli injekciami usmrtení. Potom boli telá prenesené do nemocničnej márnice, kde boli kusy kože s tetovaním vyrezané a spracované.“ Židovským ženám, ktoré prišli do tábora v prvých mesiacoch tehotenstva, robili potraty. „V tej dobe, keď boli v plynových komorách Židia najviac vyhladzovaní, vyšlo nariadenie, že deti treba hádzať do pecí krematória, alebo do jamy krematória, bez toho aby ich predtým zadusili plynom… Deti hádzali živé. Krik týchto detí bolo počuť po celom tábore…“ O množstve zavraždených detí svedčí aj množstvo detských kočíkov, ktoré boli odovzdané do skladu. Tí, ktorí boli schopní práce, boli zaradení do nútených prác. Predmety väzňov esesáci uchovávali v depozitári označovanom ako Effektenkammer.
Perzekúcia Rómov a Svedkov Jehovových
Nacisti v roku 1942 zriadili špeciálny „Cigánsky koncentračný tábor“ v Auschwitz - Birkenau pri meste Osvienčim. Táborovým lekárom tam bol smutne známy Josef Mengele, prezývaný ako „anjel smrti“, ktorý robil na Rómoch, najmä na tehotných ženách, novorodencoch a dvojčatách, svoje zvrátené medicínske experimenty. V tábore internovali asi 22-tisíc Rómov, pričom vyše 19-tisíc z nich zavraždili. Práve 2. august je Pamätným dňom rómskeho holokaustu, keď 2. augusta 1944 bolo do plynovej komory odvezených 2 897 Rómov vrátane žien, starcov a detí, ktorých telá spálili v jamách neďaleko krematória.
Nacistická vláda podnikala proti činnosti Jehovových svedkov kroky už v roku 1933 a na celom území Nemecka ich organizáciu zakázala. Konanie a morálne zásady svedkov neboli zlučiteľné s nacistickou ideológiou. Svedkovia napríklad odmietali zdraviť „Heil Hitler!“, keďže vzdávanie takejto pocty Hitlerovi považovali za porušenie vernosti Bohu. Okrem toho odmietali vykonávať akúkoľvek činnosť, ktorou by podporovali vojsko, čo sa v hitlerovskom režime považovalo za protištátne. V oficiálnej dokumentácii nacistov bolo pri Jehovových svedkoch v záznamoch uvádzané „IBV“, skratka nemeckého názvu ich organizácie Internationale Bibleforscher-Vereinigung (Medzinárodné združenie Bádateľov Biblie). Nacisti vyžadovali, aby Jehovovi svedkovia nosili na väzenskej uniforme fialový trojuholník. To svedkom pomohlo ľahko rozpoznať spoluveriacich. Každý večer pred nástupom sa stretávali, aby sa navzájom povzbudili. Tajne sa stretávali a rozprávali o Biblii aj s inými väzňami, na ktorých zapôsobila ich láskavosť a viera.
Na webovej stránke Štátneho múzea Osvienčim-Brzezinka sa uvádza: „V literatúre o histórii osvienčimského koncentračného tábora nenájdete okrem niekoľkých stručných zmienok žiadne záznamy o Jehovových svedkoch (v dokumentácii tábora vedení ako Bádatelia Biblie), ktorí boli väznení pre svoje náboženské presvedčenie. Títo väzni si určite zaslúžia väčšiu pozornosť za to, ako sa v podmienkach tábora držali svojich morálnych zásad.“
Deportácie zo Slovenska
Do histórie Slovenska sa neslávne zapísal 9. september 1941 schválením tzv. Židovského kódexu. Išlo o vládne nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré ich nekompromisne pripravilo nielen o základné občianske a ľudské práva, ale aj o majetok. Ľudácky režim sa snažil zbaviť Židov a tým aj sociálneho problému, ktorý sám vytvoril. K definitívnemu rozhodnutiu o deportáciách židovských občanov zo Slovenska na územie okupované Nemeckom prišlo na začiatku roku 1942. Nemecko súhlasilo s deportáciou slovenských Židov pod podmienkou, že slovenská vláda zaplatí za každého deportovaného poplatok vo výške 500 ríšskych mariek, čo sa aj stalo.
Prvý transport tisícky židovských žien vypravili z Popradu 25. marca 1942, v polovici apríla začali Slovensko opúšťať transporty, v ktorých už deportovali celé rodiny. Posledný transport odišiel 20. októbra 1942. Celkovo bolo zo Slovenska v roku 1942 deportovaných takmer 58-tisíc Židov a túto vlnu deportácií prežilo iba niekoľko sto ľudí. Z územia dnešného Slovenska odvliekli do tohto koncentračného tábora celkom 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa po oslobodení Auschwitzu vrátilo na Slovensko len 2 500 z nich.
Deportácie z Banskej Bystrice
Pred rokom 1942 žilo v Banskej Bystrici 1 327 Židov. Ich odsun z mesta pod Urpínom a blízkeho okolia sa začal 24. marca 1942. Miestni gardisti a žandári odvliekli asi 80 mladých mužov do zberného tábora v Žiline a 27. marca ich deportovali do Auschwitzu. Dievčatá a mladé ženy sústredili 30. marca 1942 v židovskej škole, 83 dievčat odvliekli do zberného tábora v Poprade a 3. apríla 1942 ich deportovali do tábora smrti v Osvienčime. Asi 27 dievčatám a 15 mužom sa podarilo ukryť. Deportácie celých rodín sa začali koncom apríla 1942. V Banskej Bystrici sústredili niekoľko desiatok židovských rodín, najmä z okolia. Odvliekli ich do zberného tábora v Žiline a odtiaľ ich deportovali 29. apríla 1942 do Lublinskej oblasti.
Veľké zatýkanie Židov prebiehalo v Banskej Bystrici a na jej okolí 6. a 7. júna 1942. V týchto dňoch sústredili gardisti a žandári v židovskej škole stovky Židov z celého okresu a nasledujúci deň 9. júna ich zaradili do transportu, ktorý bol vypravený zo Zvolena do Lublinskej oblasti vo východnom Poľsku. Ďalšia skupina Židov z okresu Banská Bystrica bola odvlečená 12. júna 1942 cez Žilinu do Lublinskej oblasti a 31. júla 1942 niekoľko desiatok Židov do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Posledné skupiny Židov, ktorým odňali výnimky, boli odvlečené do tábora v Žiline v priebehu augusta 1942.
V roku 1942 bolo z Banskej Bystrice deportovaných 56 % židovského obyvateľstva a z celého okresu približne 60 %. Banská Bystrica sa zaradila k mestám s najnižšou kvótou deportovaných na Slovensku. Zaobchádzanie so Židmi počas sústreďovania a zaraďovania do transportov sa stretlo u časti obyvateľov mesta s nevôľou. Po prerušení deportácií koncom októbra 1942 bolo v banskobystrickom okrese 609 držiteľov výnimky. V samotnom meste evidovali okolo 400 židovských obyvateľov chránených výnimkami, medzi nimi 33 tzv. hospodársky dôležitých Židov. Začiatkom roku 1944 registrovali v okrese 526 Židov chránených výnimkami, niekoľkí sa ukrývali v meste a na okolí.
Po vypuknutí SNP sa Banská Bystrica stala útočiskom pre tisícky Židov z rôznych častí Slovenska. V meste sa obnovila činnosť židovských krúžkov a spolkov. Židovská komunita a židovské charitatívne spolky pomáhali utečencom. Viacero Židov z Banskej Bystrice vstúpilo počas SNP do povstaleckej armády a partizánskych jednotiek. Koncom októbra 1944 pred obsadením mesta nacistami opustili Židia Banskú Bystricu a uchýlili sa do okolitých obcí a hôr. Mnoho Židov sa ukrylo v odľahlých obciach, lesoch, v bunkroch a prežilo za pomoci miestneho obyvateľstva. Po oslobodení mesta 25. marca 1945 sa do Banskej Bystrice vrátili stovky preživších. Len malá časť z nich boli pôvodnými obyvateľmi mesta. Po potlačení SNP boli niektorí zavraždení pri Kremničke a pochovaní v masovom hrobe. V najväčšom z nich pri obci Kremnička sa našlo 747 obetí, väčšinou Židov.
Správa Wetzlera a Vrbu
Alfréd Wetzler a Walter Rosenberg (známy ako Rudolf Vrba) sa 7. apríla 1944 podvečer skryli do priestoru v naskladanom dreve vo vonkajšom strážnom okruhu tábora smrti v Osvienčime. V noci po troch dňoch, kedy po nich prestali v blízkosti tábora pátrať príslušníci SS, vyliezli z úkrytu a dali sa na útek smerom na Slovensko. Trvalo ešte niekoľko dní, kým sa dostali do Žiliny, kde v dňoch 25. - 28. apríla pred tzv. Židovskou pracovnou radou vypovedali o tom, čo sa deje v tábore smrti, z ktorého ušli. Tu získali falošné doklady s menami Jozef Lánik a Rudolf Vrba, pričom obaja tieto mená využili ako pseudonym pri písaní knižných spomienok o tábore smrti.
Obaja boli vypočúvaní oddelene z dôvodu zistenia pravdivosti dovtedy neuveriteľných a neoverených správ. Následne bola podľa ich výpovede napísaná 32-stranová Správa Wetzlera a Vrbu, známa i ako Správa o Osvienčime a Brzezinke alebo Osvienčimská správa. Správa obsahovala napr. nákres táborov v Osvienčime a Brzezinke, náčrt krematória a plynovej komory, odhad počtu ľudí, ktorí zahynuli v plynových komorách podľa jednotlivých krajín, systém evidencie a fungovania táborov a ďalšie podrobné informácie.
Oslobodenie tábora a pochody smrti
Definitívny rozkaz na opustenie tábora bol vydaný 17. januára 1945. Po vstupe Červenej armády na územie dnešného Poľska začali Nemci s postupnou likvidáciou a evakuáciou tábora. Vraždenie Židov napriek tomu pokračovalo až do novembra 1944. Nacisti presunuli asi 56-tisíc väzňov do iných táborov (do táborov Buchenwald a Bergen-Belsen). Asi 56 000 väzňov bolo vyhnaných do mesta Gliwice. Odtiaľ ich vo vlakoch odvážali do Buchanwaldu, Mauthausenu a ďalších koncentrákov. Tieto presuny, známe ako pochody smrti, sa do dejín zapísali ako pochody smrti. Prebiehali cez dediny a mestá, v ktorých umierali väzni pred očami miestnych obyvateľov. Obrovské množstvo ľudí počas nich zomrelo v dôsledku vyčerpania, hladu a zimy. Počas týchto pochodov smrti bolo približne 15 000 väzňov zastrelených dozorcami alebo zomrelo v dôsledku chladu a vyčerpania.
V dňoch 20. a 26. januára 1945 vyhodili Nemci do povetria osvienčimské krematóriá a plynové komory v snahe zničiť všetky dôkazy a zahladiť stopy po svojich zločinoch. V táborovom komplexe pritom stále zostávalo vyše 8 000 väzňov. Väčšinou boli natoľko zúbožení, že ich nezaradili do transportov, zatiaľ čo zvyšným sa podarilo ukryť pred evakuáciou. Nachádzali sa medzi nimi aj deti a nemluvňatá, ktoré sa narodili v koncentráku. Nacisti chceli všetkých zavraždiť, ale v dôsledku chaosu a dezercií strážnikov ich zabili asi 700. Preživší väzni dokázali v tejto situácii zorganizovať svojpomocnú zdravotnú starostlivosti a distribúciu oblečenia a potravín z otvorených skladov. Súčasne prichádzali do tábora ľudia z okolitých obcí.
V sobotu ráno 27. januára 1945 dorazila do Osvienčimu sovietska Červená armáda. Okolo 15. hodiny do komplexu Auschwitz-Birkenau vstúpili prví sovietski vojaci, príslušníci 60. armády 1. ukrajinského frontu. Po ohromení a šoku z toho, čo videli, sa vojská zmocnili tábora. Prvé jednotky Červenej armády dorazila do tábora Auschwitz 27. januára 1945. Nachádzalo sa tu ešte asi 7-tisíc ľudí v hroznom stave. Boli premrznutí, chorí, vyhladovaní. Medzi tými, ktorí sa pred evakuáciou schovali, boli napríklad aj niektoré deti. V tábore ležalo približne 1 000 nepochovaných tiel.
Stvorené pre zlo | Osvienčim: Dizajn nacistického vyhladzovacieho tábora
Svedectvá oslobodenia
Medzi vojakmi boli tiež sovietski kameramani, ktorí dokumentovali to, čo na mieste videli. „Našim očiam sa naskytol hrozný obraz. (...) V mnohých barakoch ležali na pričniach ľudia. Boli to kostry potiahnuté kožou s neprítomným pohľadom.“ Prvé zábery zachytávajú koncentračný tábor z lietadla a dokumentujú celý rozsah obrovského komplexu vybudovaného nacistami. Kameramani natočili aj oslobodených väzňov i to, čo zostalo po obetiach: okrem iného desaťtisíce topánok, oblečenie, osobné veci ako okuliare či kufre, sedem ton ľudských vlasov, ľudské sánky. Filmové zábery boli neskôr uverejnené v nemeckom dokumentárnom filme Die Befreiung von Auschwitz (Oslobodenie Osvienčimu).
Stanisław Zając, jeden z Jehovových svedkov, bol medzi tisícami tých, ktorých nacisti prinútili odísť z Osvienčimu tesne pred príchodom Červenej armády. Pán Zając a ďalších 3 200 väzňov sa z pridruženého tábora Jaworzno vydali na neslávne známy pochod smrti. Odhaduje sa, že tento trojdňový pochod v hlbokom snehu do odľahlého tábora Blechhammer v lese neprežilo ani dvetisíc väzňov. Pán Zając spomínal na boj, ktorý sa tam odohral, kým sa spolu s ostatnými väzňami skrývali v tábore. Povedal: „Počuli sme okolo prechádzať tanky, ale nikto sa neodvážil vyjsť a pozrieť, o aké tanky ide. Ráno sa ukázalo, že boli ruské...“
Pamätníci a dôležitosť pripomínania
Počet pamätníkov, ktorí prežili hrôzy druhej svetovej vojny a holokaustu, z roka na rok klesá. Konferencia o židovských materiálnych nárokoch (Jewish Claims Conference) odhaduje, že vo viac ako 90 krajinách sveta žije ešte približne 245-tisíc Židov, ktorí prežili holokaust. Tí, ktorí dokážu hovoriť o prežitých hrôzach, považujú za svoju povinnosť, a to aj voči obetiam, odovzdávať svedectvo ďalej.
„Nepripomínať si znamená zabíjať obete druhýkrát; nepripomínať si znamená stať sa spolupáchateľom nepriateľa. Na druhej strane spomínať znamená súcitiť s obeťami všetkých perzekúcií.“ Hovoriť o holokauste je dôležité aj z toho dôvodu, že poznatky o ňom sa 80 rokov po skončení druhej svetovej vojny zo spoločnosti vytrácajú, ako ukázal prieskum Konferencie o židovských materiálnych nárokoch. Rezolúcia OSN podporuje rozvoj vzdelávacích programov slúžiacich na pripomínanie si holokaustu a na predchádzanie ďalšej genocíde.
Svedectvá preživších
Jednou z pamätníčok je aj pani Eva Umlauf, pôvodom z Novák, ktorá sa do Osvienčimu dostala so svojou mamou a so svojím otcom ako dvojročná v roku 1944. Dlho o prežitých hrôzach nedokázala hovoriť. Dnes má pani Eva Umlauf 82 rokov a žije v Nemecku, kam emigrovala v roku 1966. Pracuje ako psychoterapeutka. To, že spolu s mamičkou a so sestrou, ktorá sa narodila v apríli roku 1945, prežili, považuje za šťastie. „Každý si môže vybrať, čo to bolo, či zázrak, náhoda alebo šťastie. Faktom je, že pri našom transporte sa pokazila lokomotíva, a preto sme sa o tri dni oneskorili. To bolo naše šťastie, že sme dorazili do Osvienčimu až 3. novembra,“ povedala v rozhovore pre český Forbes v roku 2023. Keby boli prišli len o pár dní skôr, skončila by celá rodina v plynovej komore ako transport z Terezína, ktorý prišiel 31. októbra.
Jedným z najstarších pamätníkov holokaustu je Naftali (Juraj) Fürst (92), pôvodom z Bratislavy. Do Osvienčimu sa dostal ako 12-ročný spolu s bratom a rodičmi. Ako dospelý navštívil koncentračný tábor Osvienčim niekoľkokrát, tento rok sa tam vráti štvrtý raz. V Osvienčime oddelili Naftaliho s bratom od rodičov. Obaja sa dostali do vedľajšieho tábora Budy. Nakoniec sa dočkal v Buchenwalde oslobodenia. Po vojne sa rodina opäť stretla v Bratislave. Počas účasti na spomienkovom dni pri príležitosti 60. výročia od oslobodenia Buchenwaldu v roku 2005 si však uvedomil, že pamätníkov, ktorí prežili hrôzy druhej svetovej vojny a holokaustu, je stále menej. V súčasnosti rozpráva svoj príbeh tak často, ako je to len možné, zúčastňuje sa aj na besedách s mladými ľuďmi. Naftali Fürst je predsedom Združenia buchenwaldských väzňov a pracuje na vytvorení pamätnej sochy pre bývalý koncentračný tábor v Seredi na Slovensku. Spomienky Naftaliho Fürsta si môžete vypočuť aj na stránke Memory of Nations, ktorá je jednou z najväčších zbierok spomienok pamätníkov v Európe.
Odkaz Auschwitzu
Po vojne bol na mieste tábora zriadený pamätník a múzeum, ktoré slúžia na uchovanie pamiatky obetí a ako varovanie pred hrôzami totalitných režimov. V roku 1947 sa z miesta bývalého nacistického koncentračného tábora stalo múzeum, ktoré v roku 1979 zapísali na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Každá jedna obeť holokaustu má svoj príbeh. Viac sa o obetiach nacistického režimu dozviete na stránkach organizácií, ktoré zhromažďujú informácie o ľuďoch, ktorí zahynuli počas holokaustu.
Historik Stanislav Mičev o holokauste počas II. svetovej vojny uviedol: „Ťažko sa mi hľadajú slová na vyjadrenie hrôzy z holokaustu. Poukazuje na morálne a politické zlyhanie jednej generácie politikov a mienkotvorných ľudí. Táto historická udalosť nás však učí aj to, že ľudia sa môžu zjednotiť a postaviť sa zlu, ktorému sa neustupuje. Ideológia násilia a xenofóbie zostane rovnakou ideológiou nech je zaodená do akýchkoľvek vznešených fráz o národe, jeho jedinečnosti či predurčenosti. O nenávisti k iným, či nutnosti konať zlo v mene dobra.“
tags: #vyrocie #oslobodenia #osviencimu