V slovenskom mediálnom priestore sa v minulosti objavili diskusie týkajúce sa historických udalostí, najmä obdobia druhej svetovej vojny, a rovnako tak aktuálnych otázok spojených s bojom proti glorifikácii nacizmu. Tieto témy sú často predmetom analýz, ku ktorým prispieva aj Vladimír Mikunda, šéfredaktor mesačníka Bojovník a vedúci mediálno-komunikačného oddelenia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB).
Vyvrátenie historicky nedôveryhodných svedectiev
V minulosti sa v Slovenskom rozhľade č. 5/2013 publicista Dušan Kerný zaoberal osobou historika Martina Lacka. Na webovej stránke www.kultura-fb.sk (č. 16) sa v druhej polovici roku 2011 objavil rozhovor, v ktorom sa historik Martin Lacko rozprával s pamätníkom vojny Michalom Miklášom. Citované časti tohto rozhovoru, uverejnené pod názvom „Zážitky slovenského vojaka zo ZSSR (1941 - 1943)“, sú však podľa kritikov z pohľadu historickej a vojenskej praxe nesmierne nedôveryhodné. Ide jednoznačne iba o nepriame svedectvo.
Tieto tvrdenia sa vyvracajú osobnými zážitkami plk v. v. Jána Iľanovského. J. Iľanovský spomína na prípad dezercie jedného príslušníka roty, ktorý bol zajatý Rusmi. Jeho svedectvo o skúsenostiach v zajatí a následnom vstupe do Svobodovej armády odhaľuje ťažké podmienky. Zajatec uviedol, že mu bolo v lágri „málo jesť - jedenkrát za deň“ a dostal na výber: „Alebo budete tu a skapete, alebo pôjdete do tej Svobodovej armády!“
Skúsenosti z výcviku a prehodnotenie podmienok
Zážitky z výcviku boli podľa Mikláša veľmi zlé. Údajne ho nedali k pôvodnému útvaru, ale k parašutistom. Rusi sa s nimi „nebavili“ - „žiaden výcvik podľa tvojho zamerania, špecializácie - tam je lietadlo a marš!“. J. Iľanovský k tomu dodáva, že „bol potom už oľutoval, ale bolo neskoro“. Opisuje drastický spôsob prvého zoskoku: „Tu máš padák - pôjdeš na let, a keď poletíš, za toto potiahneš! Takže išli prvý raz, skákali hneď, poodieraní boli - v zime to bolo - zmrazky po zemi - nohy povyklbované - nič! Znova!“ A znova: „Toť sme sa opreli o dvere, čo sme sa báli sadnúť na lavičky v lietadle!“
Ján Iľanovský bol vojnový veterán, príslušník 2. čs. paradesantnej brigády, partizán, s kmeňovým číslom 6277 a číslom padáka PD-6 19091. V Jefremove pôsobil v 5. batérii protitankového oddielu 2. čs. paradesantnej brigády. Absolvoval kurz „ukladčikov“ padákov a neskôr bol inštruktorom paravýcviku. Nakrátko bol zaradený aj do štábu parabrigády ako technik podvesných zariadení. Podľa J. Iľanovského sú tvrdenia M. Mikláša „scestný článok a úplne postavený na hlavu“.
Podmienky v zajateckých táboroch a zaradenie do jednotiek
K otázke stravovania v zajateckých táboroch a neskôr v zbore Iľanovský uvádza: „Kým bol v lágri? No a čo si myslel? Že ho tam budú držať vo vatičke? Veď bol zajatec! No ale potom, keď sa rozhodol ísť k zboru, že by jedol jedenkrát za deň? Hlúposť! To nie je pravda. Boli raňajky, obed a večera.“ Priznáva však, že potravinová dávka bola postavená tak, aby príslušníci prežili, a v situáciách dlhého výcviku či boja dostávali prídely vopred na celý deň. Rozdiel v spotrebe potravín bol aj medzi jednotlivcami, napríklad medzi ním a „valibukom“ Jankom Jančom (jeho spolubojovníkom).
Iľanovský je presvedčený, že pôvodné konštatovanie možnosti vstupu do čs. vojenskej jednotky v ZSSR, namiesto zotrvania v zajateckom tábore, bolo bez „výkričníkov“ a neznelo ako vyhrážka. Vojakov, ktorí nechceli nastúpiť, odosielali do iných táborov. Dobrovoľnosť vstupu dokazuje „Prevolanie k slovenskému národu a slovenskej armáde“ podpísané 42 dôstojníkmi, 4 rotmajstrami, 38 poddôstojníkmi z povolania a 2 091 vojakmi. Počas Veľkej vlasteneckej vojny (1941 - 45) bolo do československých jednotiek zaradených zo zajateckých táborov a Gulagu 9 089 osôb, z toho 70 dôstojníkov. K 26. júnu 1945 bolo v sovietskych táboroch internovaných ešte 16 900 Čechov, 12 116 Slovákov a 3 787 Rusínov. (Zdrojom je Správa vedúceho 2. odboru GUPVI NKVD ZSSR A. N. Bronnikova z 27. júna 1945).
Realita parašutistického výcviku
Iľanovský vyvracia tvrdenia o „žiadnom výcviku“: „Opak je pravdou. V rámci výcviku bola teória, telesná a duševná príprava, ‚suchý‘ (trampolína...) i ‚ostrý‘ nácvik. A v rámci ‚ostrého‘ denné i nočné zoskoky.“ Navyše, posledné zoskoky sa už neskákali so športovými padákmi PD-6, ale s bojovými, vtedy najmodernejšími P-41. Pred výcvikom prebiehal výber, tzv. „bazar“, kde sa zisťovalo, kto sa na čo hodí. „Kompetentní velitelia neboli nikoho nikam len tak strčili.“
Dôraz sa kládol na zladenosť, pretože „para profesia, to nie je naučiť sa pomykať so záverom pušky, zamieriť a strieľate.“ Iľanovský zdôrazňuje, že výcvik si organizovali sami a sovietski velitelia nezasahovali, len raz ich požiadali, aby pri výcviku nekričali. Výcvik zahŕňal trampolínu, gondolu a simuláciu nepriateľskej paľby, čo umožnilo vojakom naučiť sa konať aj v náročných podmienkach.
K tvrdeniu o „opieraní sa o dvere“ v lietadle pred zoskokom Iľanovský reaguje: „Že sa postavili k dverám? A ako by vyskočili? Veď to je blbosť! Práve naopak, nikto nesmel stáť. Všetci museli sedieť.“ Ako inštruktor vždy pred zoskokom hovoril vojakom: „chlapi, ktorí sa necítite, povedzte“. Títo boli poslaní k pilotom. Počas prípravy absolvovali okolo 13-tisíc zoskokov s jediným smrteľným úrazom. Inštruktor im pripomínal: „Čo chcete od tých ľudí? Však sa naučili za mesiac skákať? ... donedávna ‚to boli roľníci a mnohí z nich negramotní ľudia‘!“
Vladimír Mikunda a Oldřich Vaněk v závere textu k tejto problematike uvádzajú, že pán Lacko si mal overiť fakty, kým „ešte žijeme“.
Kontroverzie okolo postoja Vladimíra Mikundu k rezolúcii OSN
Vladimír Mikunda, šéfredaktor mesačníka Bojovník a vedúci mediálno-komunikačného oddelenia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB), je známy tým, že svojich názorových oponentov označuje za „renegátov“ či „zradcov“. O to prekvapujúcejšie bolo jeho verejné vyhlásenie publikované v decembri 2024 (Pozn. redakcie: Rok v texte bol 2024, čo je v budúcnosti, ale kontext naznačuje reálnu udalosť. Pre potreby článku ponechané bez zmeny.). Mikunda vyhlásil, že SZPB aj redakcia mesačníka Bojovník „prijímajú a podporujú“ postoj slovenskej diplomacie, ktorá odmieta podporiť rezolúciu Valného zhromaždenia OSN o boji proti glorifikácii nacizmu, neonacizmu a rasizmu.
Toto vyhlásenie je v rozpore s uznesením Ústrednej rady SZPB z 12. decembra 2024, ktorá na návrh Pavla Marka zo Zvolena a Petra Moiteka z Martina jednoznačne uznala, že sa nestotožňuje s postojom slovenskej diplomacie, hlasujúcej proti prijatiu uvedenej rezolúcie od roku 2022. Podľa kritikov je prekvapujúce, že hovorca SZPB len na základe krátkeho rozhovoru s ministrom zahraničných vecí poprel dlhoročné stanovisko zväzu v zásadnej hodnotovej otázke. Takýto postup je považovaný za prekročenie kompetencií hovorcu, porušenie stanov SZPB a poškodenie jeho dobrého mena.
Podstata rezolúcie OSN proti glorifikácii nacizmu
Rezolúcia OSN o boji proti glorifikácii nacizmu je každoročne predkladaná skupinou štátov vedenou Ruskou federáciou a pravidelne získava väčšinu hlasov Valného zhromaždenia OSN. Redaktori portálu Bojovnik.info, na čele s autorom tohto textu (Vladimírom Mikundom), absolvovali v decembri 2024 konzultácie s expertmi Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR k tejto téme.
Tlačová beseda SaS v reakcii na maďarské voľby (13.4.2026)
Predpokladá sa, že Vladimír Mikunda text rezolúcie ani nečítal. Dokument pritom jasne odsudzuje:
- revizionizmus
- popieranie holokaustu
- glorifikáciu nacistických kolaborantov
Tieto témy sú v samom jadre poslania SZPB. Rezolúcia osobitnú pozornosť venuje aj problematike ničenia pamätníkov osloboditeľov, ktorej sa dlhodobo venujú aktivisti SZPB v spolupráci s poslancami Národnej rady SR. Mikunda však týchto ľudí označil za „samozvancov“ a „renegátov“. Rovnako sa nevyjadril ani k otázke zachovania pamätníkov.
Medzinárodné normy a obavy
Vladimír Mikunda bol roky považovaný za ortodoxného zástancu boja proti historickému revizionizmu, a práve preto je jeho obrat prekvapujúci. Rezolúcia pripomína ustanovenia rezolúcií Komisie pre ľudské práva (2004/16, 2005/5) a Rady OSN pre ľudské práva (7/34, 18/15, 21/33). Pripomína aj ustanovenia Durbanskej deklarácie a Akčného programu (2001) a záverečného dokumentu Durbanskej revíznej konferencie (2009).
Ďalej zdôrazňuje, že v roku 2025 si medzinárodné spoločenstvo pripomenie osemdesiate výročie víťazstva nad nacizmom v druhej svetovej vojne a víta iniciatívu usporiadať mimoriadne zasadnutie 79. Valného zhromaždenia OSN. Znovu zdôrazňuje odporúčanie osobitného spravodajcu, že akékoľvek spomienkové oslavy nacistického režimu, jeho spojencov a príbuzných organizácií by mali byť štátmi zakázané, pretože poškodzujú pamiatku obetí a negatívne vplývajú na deti a mládež.
Vyjadruje hlboké znepokojenie nad čoraz častejšími pokusmi znesvätiť alebo zničiť pamätníky postavené na pamiatku tých, ktorí bojovali proti nacizmu, ako aj nad nezákonným exhumovaním alebo premiestňovaním pozostatkov. Rovnako znepokojuje, že extrémistické skupiny, vrátane neonacistických, a jednotlivci šíriaci ideológie nenávisti, čoraz viac využívajú informačné technológie, internet a sociálne siete na nábor členov a šírenie nenávistných posolstiev. Prepisovanie dejín a ich falšovanie môže spadať pod zákaz nenávistných prejavov podľa článku 4 písm. a) Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie.
Rezolúcia zdôrazňuje potrebu rešpektovať pamiatku obetí a pripomína, že uvedené praktiky poškodzujú pamiatku nespočetných obetí zločinov proti ľudskosti spáchaných počas druhej svetovej vojny, najmä tými, ktoré spáchala organizácia SS. Tiež zdôrazňuje, že všetky takéto praktiky môžu podporovať súčasné formy rasizmu, rasovej diskriminácie, antisemitizmu, diskriminácie na základe náboženstva alebo viery, xenofóbie a súvisiacej neznášanlivosti, a tým prispievať k šíreniu extrémistických politických strán, hnutí a skupín.
Zdôrazňuje sa význam spoľahlivých údajov a štatistík o rasistických a xenofóbnych trestných činoch. Vyjadruje sa hlboké znepokojenie nad rastúcim počtom kresiel, ktoré v národných a miestnych parlamentoch obsadzujú zástupcovia extrémistických strán. Berie na vedomie opatrenia štátov na predchádzanie diskriminácii osôb patriacich k menšinám. Zdôrazňuje, že korene extrémizmu sú mnohostranné a treba ich riešiť prostredníctvom vzdelávania, zvyšovania povedomia a podpory dialógu.
Opätovne potvrdzuje článok 4 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, podľa ktorého štáty odsudzujú všetku propagandu a organizácie založené na ideách nadradenosti rasy, farby pleti alebo etnického pôvodu. Taktiež potvrdzuje, že akékoľvek podnecovanie k národnej, rasovej alebo náboženskej nenávisti, ktoré predstavuje výzvu na diskrimináciu, nepriateľstvo alebo násilie, má byť zakázané zákonom.