Štedrovečerná večera rozvoniava, stromček sa ligoce a deti už netrpezlivo očakávajú príchod vzácneho hosťa a tešia sa na rozbaľovanie darčekov. Vianoce sú bezpochyby jediné sviatky, s ktorými sa nám už odmalička spája množstvo tradícií. Ozdobujeme stromček, vešiame svetielka, pečieme tradičné vianočné pečivo, v kostoloch si pripomíname narodenie Ježiška, tešíme sa na vianočné trhy a nakupujeme darčeky, ktoré si potom pod stromčekom vymieňame. Vianoce sú každoročný kresťanský sviatok, ktorý sa slávi 25. decembra a pripomínajú narodenie Ježiša Krista. Sú jedným z najvýznamnejších sviatkov v kresťanskom kalendári, obdobím pokoja, rodinnej pohody, obdarúvania sa a náboženských obradov. V širšom kontexte Vianoce zahŕňajú aj obdobie adventu a príprav na sviatky.
Čo sú Vianoce? Definícia a slovenské pomenovania
Slovo Vianoce je podstatné meno, stredného rodu, pomnožné (pluralia tantum). Vianočné sviatky sú obdobie okolo 24. - 26. decembra. Pre 24. december máme na Slovensku niekoľko názvov. Oficiálne sa tento deň a večer pre bohato prestretý stôl a množstvo jedál nazýva Štedrý. Na východnom a čiastočne aj na strednom Slovensku sa vyskytuje názov „vilija“ alebo „vigilija“, odvodený od latinského „vigília“, čo znamená predvečer sviatku. Pre Židov sa deň začína predchádzajúcim večerom, a preto cirkev prebrala slávenie sviatku večer pred jeho skutočným termínom zo židovskej tradície. Slávnostné vianočné omše sa preto slúžia o polnoci z 24. na 25. decembra, zatiaľ čo hlavná vianočná omša je 25. decembra predpoludním.
V prevažne evanjelických dedinách stredného Slovenska nájdeme staré pomenovanie Dohviezdny večer. Používajú sa aj spojenia Pôstny alebo Postiaci a Svätý večer. V Novohrade a v časti Hontu a Zemplína sa zachovalo staré slovo Kračún. Používa ho aj ukrajinčina (Kračun), bulharčina (Kračon), maďarčina (Karácsony) aj rumunčina (Grăčiun).
Etymológia slova „Vianoce“
Názov „Vianoce“ sme prebrali približne pred 1 200 rokmi z nemeckého výrazu Weihnachten. Pôvod slova Vianoce je nejasný. Jedna z teórií hovorí, že pochádza zo staroslovanského výrazu *vielenъ dьnь, čo znamená „veľký deň“. Ďalšia teória spája pôvod so slovom „víno“, čo by mohlo súvisieť s oslavami a hostinami spojenými s týmto obdobím. Podľa jazykovedcov však slovo pochádza z nemčiny, z nemeckého slova "Weihnachten", kde "weihen" znamená venovať a "nachten" súvisí s tmavým alebo nocou. Jazykovedci sa zhodujú, že toto slovo je prevzaté zo staronemeckého „winnahten“ alebo z mladšieho slova „weihnachten“, čo sa v stredoveku používalo vo význame „k svätým nociam.“
Pôvodný význam slova Vianoce je jasný: ide tu o posvätné noci, v ktorých sa slávi narodenie Boha a jeho príchod na tento svet. Slovo „Vianoce“ je v porovnaní s inými jazykmi veľmi originálnym pomenovaním (oproti napr. „Christmas“ - angličtina, „Roždestvo“ - ruština, „Boże Narodzenie“ - poľština). V juhozápadnej polovici Slovenska sa ustálil názov Vianoce zo staronemeckého Winnahten.
Iný názor je, že slovo Vianoce bolo zavedené do praxe v čase protestantizmu ako skomolenina talianskeho "via (di)nozze", čo doslovne znamená svadobná cesta, nakoľko k narodeniu Ježiša Krista došlo na ceste do Betlehema náhle. Rímskokatolícka terminológia na Slovensku si vraj ponechala tento protestantský novotvar. Správny názov sviatku by mal byť Narodenie, ako to bolo v cyrilometodskej staroslovančine: Roždestvo.
Historické korene Vianoc: Od pohanstva ku kresťanstvu
Predkresťanské oslavy zimného slnovratu
Podľa historických záznamov sa prvé Vianoce oslavovali približne v 4. storočí. Pred príchodom kresťanstva však Vianoce nemali svoj pôvod v kresťanskej tradícii. Nie je to ani zďaleka jediný sviatok, ktorý si v minulosti ľudia v decembri pripomínali. Ešte pred narodením Ježiša sa ľudia stretávali, aby oslávili zimný slnovrat. Bolo to mimoriadna udalosť, pretože sa ľudia tešili na „svetlejšie časy“.
V Nórsku oslavovali tzv. Yule, Nemci v tom čase volali na slávu boha Odina. Rimania oslavovali Saturnálie, počas ktorých uctievali Saturna, boha poľnohospodárstva. Oslavy rituálnych sviatkov sa konali pravdepodobne v decembri alebo v januári, s množstvom jedla, medoviny. Ľudia opekali a obetovali dary bohom, modlili sa, aby bol ďalší rok plný hojnosti. Keď si kresťanstvo prebojovalo cestu do Európy, ľudia už neopekali na počesť boha Odina, či rímskeho boha Saturna, ale začali oslavovať narodenie Ježiša Krista.
Pôvod Vianoc | História
Vznik a šírenie kresťanských Vianoc
V časoch, keď sa rodilo kresťanstvo, sa narodenie Ježiša Krista neoslavovalo. Hlavným sviatkom bola Veľká Noc, teda jeho zmŕtvychvstanie. Po prečítaní Biblie dokonca zistíte, že konkrétny dátum narodenia Ježiška sa neuvádza. Predpokladá sa však, že by to malo byť 6. januára, teda v čase, keď Vianoce oslavuje pravoslávna cirkev. Do cirkevného kalendára boli Vianoce ako sviatky narodenia Spasiteľa zavedené až roku 336 po Kristovi, namiesto pohanskej slávnosti zimného slnovratu.
Zmena prišla až s pápežom Júliusom I., ktorý v 4. storočí rozhodol, že Vianoce, teda narodenie Ježiša Krista, budeme oslavovať 24. decembra. Samotné slávenie Vianoc ako sviatku narodenia Ježiša Krista sa začalo formovať v 4. storočí nášho letopočtu. Prvé zaznamenané slávenie Vianoc v Ríme pochádza z roku 336. Do roku 432 sa Vianoce stihli rozšíriť do Egypta a v stredoveku už tento sviatok oslavovali ľudia po celom svete, čím sa pohanské slávnosti dostali do úzadia. Od tohto času sa teda narodenie Ježiša Krista oslavuje 24. decembra a 6. január sa stal dátumom príchodu Troch Kráľov.
Dátum 25. december a jeho kontroverzia
Dátum 25. december je tradičný a pravdepodobne nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. Je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov („Depositio Martyrum“) z roku 336. Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu.
Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. december. Pohanské sviatky jestvovali súčasne s kresťanskými, ale korelácia neznamená kauzálnu súvislosť. To, že tieto sviatky jestvovali súčasne, nie je argument, ktorý by sám o sebe dokazoval, že jeden pochádza z druhého. Naopak, môže to byť prípad liturgickej rivality, kde bol sviatok stanovený na rovnaký dátum, aby zabránil slabým kresťanom zúčastniť sa na oslavách slnka a tak upadnúť späť do pohanstva.
Sv. Ján Zlatoústy tiež považuje za mimoriadne náležité, že Slnko a Kristus sa oslavujú v rovnaký deň a upriamuje pozornosť na „Slnko spravodlivosti“, mesiášske meno, ktoré Kristovi udeľuje Malachiáš (4:2). Kult Sol Invictus bol na vrchole okolo roku 270. a zrodením neporaziteľného Slnka je zaznamenaná len v Ríme a Itálii. V iných častiach ríše bolo Kristovo narodenie oslavované v rôzne dni.
Duchovný význam Vianoc pre kresťanov
Kresťanské Vianoce sú sviatkom oslavujúcim narodenie Ježiša Krista, ktoré predstavuje ústredný bod kresťanskej viery. Obsahom sviatku je oslava vtelenia a telesného narodenia Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh sa stáva človekom a prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie a neskôr smrť a vzkriesenie človek mohol mať účasť na Božom živote. Narodenie Ježiša Krista sa oslavuje vo vízii celého jeho ďalšieho života, preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, jeho vzkriesenie a vykúpenie ľudstva. Dôležitým aspektom sviatku je aj zjavenie sa Boha ľuďom v tele, teda vo viditeľnej podobe. Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období rímskokatolíckeho liturgického roka. V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ako sa tento sviatok presne nazýva, slávi 25. decembra, má 4 dni predsviatku (od 20. decembra) a 7 dní posviatku (do 31. decembra). Na slávenie sviatku sa veriaci pripravujú 40-dňovým pôstom nazývaným Filipovka.
Ikonografia sviatku vychádza z patristickej teológie a bohoslužobných textov. V strede ikony je Ježiš v tmavej jaskyni uložený do jasieľ, ktoré vyzerajú ako rakvička, a je zabalený do bielych plachiet (plienok) podobne ako mŕtvola. Jaskyňa znázorňuje temnotu hriechu, v ktorom žil svet bez Boha a zároveň je predobrazom hrobu, kam bude Ježiš uložený po svojom ukrižovaní. Ježiš prišiel na svet nato, aby zomrel za hriechy ľudstva. Jeho narodenie má pre kresťanov duchovný význam, symbolizuje príchod spásy a nádeje pre hriešne ľudstvo. Práve tento moment - narodenie Božieho Syna v jednoduchosti a pokore - sa stal základom kresťanských Vianoc.
Príbeh narodenia Ježiša Krista
Cisár nariadil sčítanie ľudu, a preto Jozef, potomok Dávidovho rodu, musel spolu so svojou tehotnou manželkou Máriou cestovať z Nazareta do Betlehema, mesta ich predkov. Cesta bola dlhá a namáhavá. Mária je v tom čase už vo vysokom štádiu tehotenstva. Mesto bolo plné pocestných, ubytovne praskali vo švíkoch, Jozef a Mária našli len provizórne útočisko, pravdepodobne v prístrešku pre zvieratá.
Narodenie Ježiša sprevádzali podľa Biblie zázračné znamenia. Pastieri navštívia Ježiša ako prví. Uprostred noci sa im zjavia anjeli a povedia im o tomto mimoriadnom dieťati. Pastieri sa ponáhľali k maštali, kde našli novonarodeného Ježiša, poklonili sa mu a šírili túto zvesť ďalej. Byť pastierom nebolo veľmi vychytené zamestnanie, pastierov považovali za spodinu spoločnosti. Zároveň hviezda na oblohe priviedla mudrcov z Východu, často nazývaných traja králi. Priniesli dieťaťu dary, ktoré patrili k tomu najcennejšiemu, čo bolo možné darovať: zlato, kadidlo a myrhu. I keď ich tradícia nazýva kráľmi, Biblia ich spomína ako „mudrcov z východu“. Možno sú to mágovia, učenci alebo naozaj králi. Pravdepodobne však ide o vzdelaných mužov, ktorí sa zaoberajú astronómiou. Dôvodom ich putovania je zvláštna hviezda, ktorú chápali ako znamenie príchodu nového kráľa a chceli sa s ním stretnúť. Hviezda ich dovedie do Izraela. O týchto mužoch vieme veľmi málo. V priebehu rokov dostali mená: Melichar, Gašpar a Baltazár. Tieto mená však v Biblii nenachádzame. Vlastne ani nevieme, či boli traja - mohlo ich byť pokojne aj dvanásť, ako to býva na Oriente zvykom.
Hviezda hrá vo vianočnom príbehu dôležitú úlohu. Zvláštny úkaz na oblohe privedie mudrcov priamo k Ježišovi. Takmer všetci astronómovia sa dnes zhodujú: áno, takáto „hviezda“ mohla existovať! Čo presne ľudia v tom čase videli na oblohe, zostáva nejasné. Mohla to byť konjunkcia dvoch planét alebo Halleyho kométa. Vianočný betlehem zvyčajne obsahuje pestrú zbierku zvierat, od ovečiek až po ťavy. Úprimne, nevieme, či tam boli nejaké zvieratá, keďže Biblia žiadne nespomína. Opisuje iba to, ako novonarodený Ježiš leží v jasliach - v žľabe s krmivom. Vo vianočnom príbehu majú dôležité miesto aj anjeli: zjavia sa Márii, Jozefovi aj pastierom.
Ježišovo narodenie je také dôležité, že od neho odvodzujeme celý náš letopočet. T. j. prvý rok od jeho narodenia označujeme ako 1. rok po Kristovi (resp. 1. rok nášho letopočtu). Zdá sa však, že pri výpočtoch nastal omyl a že to bolo o 4 - 6 rokov skôr, ako si mysleli naši predkovia. Nevieme, ktorý rok to presne bol, a asi to nebolo ani 25. decembra. December je aj v Izraeli príliš chladný na to, aby v tom čase pastieri nocovali vonku s ovcami.
Vianočný príbeh, ako ho prinášajú mnohé médiá a filmy, je často prikrášlený a zromantizovaný. Pre kresťanov sú však udalosti, o ktorých čítame priamo v Biblii, skutočne pravdivé. Narodenie Ježiša, Božieho Syna, je pre nich veľkým dôvodom na radosť a oslavu. Na detailoch vianočného príbehu až tak nezáleží. Dôležité je jeho posolstvo: Boh, ktorý sa zdal vzdialený, sa zrazu stal malým zraniteľným dieťaťom. Nikdy predtým nebol tak blízko k nám, obyčajným ľuďom.
Zrušenie Vianoc v histórii
Reč je o Oliverovi Cromwellovi, anglickom štátnikovi a vodcovi anglickej revolúcie. Ten so svojimi prívržencami puritánmi bojoval proti írskym katolíkom a v 17. storočí doslova zrušil Vianoce. Toto obdobie však našťastie netrvalo dlho. Anglický štátnik Oliver Cromwell v 17. storočí zrušil Vianoce na 15 rokov.
O zrušení Vianoc vedia svoje aj v Spojených štátoch. Do relatívne čerstvo osídlenej Severnej Ameriky ich totiž v roku 1620 ani nepriniesli. Istý čas boli v Bostone tieto sviatky dokonca zákonom zakázané, pretože Američania odmietali prijať čokoľvek britské a Vianoce ignorovali aj po Americkej revolúcii. Oficiálnym štátnym sviatkom sa stali až 26. júna 1870.
Tradičné vianočné zvyky a symboly
Vianočný stromček: Od pohanského uctievania po moderný symbol
Zdobenie stromčeka patrí určite k najobľúbenejším tradíciám a tešia sa na to nielen deti, ale aj dospelí. Naše domovy sa po roku opäť rozžiaria. Podobne ako oslava samotných Vianoc, aj zdobenie stromčeka má svoju históriu. Mnohých prekvapí, že vianočný stromček (hoci tento pojem sa zaužíval až v 19. storočí) má svoj pôvod v pohanskom uctievaní stromov. Túto tradíciu však kresťania prebrali a pôvodne ozdobovali listnaté stromy, konkrétne duby.
Až v 7. storočí sv. Bonifác rozhodol, že by sme mali zdobiť jedličku, pretože tá svojou špicou mieri do neba a tvarom pripomína svätú trojicu. Takisto aj samotné ozdoby prebrali kresťania od pohanov. Tí si stromy zdobili imelom, lebo verili, že má zázračnú moc. Sviečky zas symbolizujú Ježiša, ktorý je podľa kresťanov „svetlom tohto sveta“.
Hoci sa občas argumentuje poukazom na vianočné zvyky ako zdobenie stromčeka v prospech pohanského pôvodu Vianoc, je to zavádzajúce. Jeremiáš zavrhuje kanánsky zvyk stavať a uctievať Ašerov stĺp, nie vianočný stromček. Predstava, že by kanánsky zvyk z prvého tisícročia pred Kristom bol pôvodcom nášho zvyku zdobiť vianočný stromček, je absurdná. Okrem toho máme množstvo legiend o jeho pôvode a hoci niektoré ho datujú k sv. Bonifácovi a iné k Lutherovi, najstaršie skutočné svedectvo o tomto zvyku je z roku 1605. Zvyk pochádza z poreformačného Nemecka a nie Kanánu. Zdobenie vianočného stromčeka dokonca kresťania dlho zakazovali, pretože sa nijako netýkal oslavy narodenia Ježiša.
Na Slovensku sa zdobenie vianočného stromčeka udomácnilo len v druhej polovici 19. storočia. Najskôr sa krášlili len príbytky zemanov, neskôr aj meštiacke domy. Spôsob výzdoby sa časom menil. Typickou ozdobou príbytkov na našom území bol až do polovice 20. storočia betlehem, až neskôr stromček. Ozdobený stromček tak, ako ho poznáme dnes, je súčasťou moderných dejín. Určitú jeho podobu ale poznali už starí Slovania, ktorí do domov nosili vetvičky zo stromčekov. Neskôr, približne v druhej polovici 18. storočia sa stromčeky začali využívať v šľachtických rodinách, odkiaľ sa tento trend rozšíril aj do miest a následne do dedín. Ozdobovali ho slamou, orechmi či sušenými jablkami. Nech vianočný stromček nosí radosť.
Darčeky: Tradícia obdarúvania
A čo darčeky? Aký je ich pôvod? Aj v tomto prípade to nie je úplne jasné, no s istotou môžeme povedať, že v minulosti sa darčeky rozdávali aj v tých najchudobnejších rodinách. Už Gašpar, Melichar a Baltazár priniesli Ježiškovi dary, no darčeky sa objavovali aj skôr, konkrétne počas spomínaných Saturnálií. Obsah daru závisel najmä od bohatstva. Do daru ste teda mohli dostať papagája či parfém, ale aj hračky, oblečenie či dokonca špáradlo z rybacej kosti.
Vianoce bez darčekov si nevieme predstaviť ani dnes. Kresťania aj nekresťania na Slovensku i v mnohých iných krajinách slávia Vianoce vzájomným obdarúvaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Deťom v našich končinách ich nosí Ježiško, inde je to Dedo Mráz, Otec Vianoc či Santa Claus, v Taliansku je to striga La Befana, v Nórsku vianočná koza Julbukk.
Advent a príprava na Vianoce
V kalendárnom roku sa na Ondreja 30. novembra začína Advent. Dnes je to vzrušujúce obdobie, plné príprav, rozsvietených ulíc a výkladov, všade vyhráva vianočná hudba a dokola počujete nesmrteľnú pieseň „Last Christmas“. Okolo Vianoc sa tak utvoril celý vianočný okruh od adventu až do Troch kráľov. Oslavujeme v ňom Mikuláša, Luciu, Adama a Evu a po Vianociach Štefana, Silvestra a Nový rok. Vianoce a advent sú pre každé dieťa magické.
Adventné vence sa zhotovovali už v 19. storočí. S nápadom prišiel hamburský duchovný Johan Wichern, ktorý si vo svojom dome zavesil čečinový veniec a vsunul doň 24 sviečok, na každý adventný deň jednu. Neskôr sa začali dávať do venca 4 sviečky, zodpovedajúce počtu adventných nedieľ.
Svätý Mikuláš: Skutočný príbeh a legenda
Mikuláš pochádzal z Myry, z dnešného Turecka. Narodil sa do bohatej rodiny v druhej polovici 3. storočia a umrel okolo roku 350, možno práve 6. decembra. Bol ochrancom cestovateľov, detí, námorníkov. Jeho pozostatky ležia v talianskom Bari, v kostole sv. Mikuláša.
Ako sa stal teda nositeľom darčekov? Jedna legenda hovorí o chudobnom mužovi a jeho troch dcérach, ktorým nemohol nájsť ženíchov. A keďže Mikuláš bol dobrák a bohatý muž, jedného večera im cez okno hodil tri mešce zlata, ktoré údajne padli rovno do topánok. Zaistil im tak veno a šťastne sa vydali. Je tiež možné, že sa deň sv. Mikuláša spojoval s hrou na biskupa, ktorá prišla z Nemecka. Deti sa prezliekli za biskupa z Myry, teda sv. Mikuláša a tento dátum sa zachoval až do dnes. Santa Claus či sv. Mikuláš. „Náš Mikuláš“ nosí červený kostým a biele fúzy.
Vianočné betlehemy: Živé scény narodenia
Tradícia vianočných betlehemov sa rozšírila vďaka Františkovi z Assisi. V roku 1223 pripravil v talianskom meste živý betlehem, čím chcel veriacim sprítomniť atmosféru Vianoc a chudobu, do ktorej sa Ježiš narodil. Sedliaci z dediny hrali Jozefa a Máriu, vedľa jasličiek stáli živé zvieratá. Ľudia začali túto scénu doma opakovať, aby si pripomenuli myšlienku Vianoc. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi).
Vianoce na Slovensku: Historické zvyklosti
V strednej Európe sme Vianoce ako súčasť kresťanstva začali sláviť až niekedy medzi 8. - 10. storočím. Od Kataríny (25. novembra) začal tzv. malý pôst, čo znamenalo prestávku v hlučných oslavách, svadbách a zábavách. Tento čas využívali na upratovanie domov do posledných detailov. Nevynechali podlahy, obloky či dokonca fasádu, ktorú bielili vápnom. V minulosti sa ľudia menej ponáhľali, menej pracovali, vychutnávali si atmosféru a rodinu. Po tom, čo sa postarali o teplo domova, nachovali zvieratá a pripravili jedlo pre rodinu, ich dni spomalili. Venovali sa prítomnosti, navštevovali sa, veľa sa rozprávali, spievali koledy a smiali sa.
Štedrovečerná večera a jej symbolika
V tento sviatočný deň (Štedrý deň) sa vstávalo skoro, krátko po polnoci, aby ženy stihli pripraviť a navariť všetko potrebné do východu slnka. Úlohou muža v rodine bolo narúbať dostatok dreva a nanosiť vodu. Pri štedrovečernom stole vždy obsluhoval jeden člen rodiny, spravidla gazdiná, zatiaľ čo ostatní museli sedieť. Verilo sa, že ak sa niekto postaví, do roka môže zomrieť.
Do kútov sa dával kúsok slamy ako symbol toho, že sa Ježiš Kristus narodil v maštali. Na stôl sa dával biely obrus vyšívaný červenou niťou, pretože červená farba mala ochrannú funkciu. Súčasťou slávnostného prestierania bola aj sviečka a biblia. Pod obrusom ste mohli nájsť šošovicu alebo fazuľu. Okolo prestretého stola sa uviazala reťaz, na ktorú celá rodina vyložila nohy. Symbolicky tak upriamili pozornosť na silu rodiny a jej súdržnosť. V jednom dome totiž často žilo aj niekoľko generácií pokope. Neoddeliteľnou súčasťou bola aj nádoba s čerstvo nadojeným mliekom. Takáto nádoba pripomínajúca vedro sa volala šechtár a bola vyrobená z dreva alebo kovu. A potom tu máme aj tradíciu dať na stôl o jeden tanier navyše.
Vianočná večera v podobe, ako ju spomíname vyššie, bola tradičná v období od 12. do 20. storočia. Zlomovým momentom je obdobie po 2. svetovej vojne, kedy sa vplyvom zamestnanosti žien začali meniť aj zvyky v rodinách.
Kapor ako sviatočný pokrm
Ku klasickej slovenskej štedrovečernej večeri patrí kapor. Dejiny kapra majú krásny príbeh. Na naše územie však skutočne priplával z oblasti Malej Ázie a Kaspického mora. Po dobe ľadovej sa kapor rozšíril k Čiernemu moru a do Dunaja sa dostal asi pred desaťtisícmi rokmi. O pár storočí neskôr ho údajne práve rímski vojaci objavili v slovenských riekach. Tým veľmi chutil a preto ho poslali do Ríma samotnému cisárovi, ktorý bol tak chuťou nadšený, že rozkázal vytvoriť chovné rybníky. Slávnostným pokrmom sa však kapor stal na konci 19. storočia.
V tej dobe bolo v Rakúsko-Uhorsku módnou záležitosťou vlastniť rybník s kaprami. Keďže kapry v zime hibernujú, rybníky sa vypúšťali, čím na dne zostali bohaté úlovky. Bolo ich vždy dostatok, preto ho ľudia či už bohatí alebo chudobnejší začali konzumovať počas Štedrého dňa. Jeho šupiny sa zvykli vložiť pod sviatočný obrus, aby priniesli hojnosť a šťastie do domu. Kapor si našiel cestu do našich sŕdc aj vďaka vianočným piesňam.
Vianoce vo svete: Rôznorodosť tradícií
Akokoľvek sa už vo svete Vianoce slávia, tie naše sú pre nás asi tými najkrajšími. Avšak tradície vianočných pokrmov a zvyklostí sa líšia po celom svete.
- V Kanade, USA či Británii deti nechávajú pod stromčekom pre Santa Clausa sušienky a pohár mlieka.
- V Írsku zas koláč s mletým mäsom a pivo Guinness.
- Estónci veria, že ak ich na Vianoce doma navštívi muž či žena so svetlými vlasmi, je to nešťastie, ak s tmavými, tak im to prinesie úspech a pohodu.
- Nóri počas Štedrého dňa chodia koledovať od domu ku domu, za čo im prináleží odmena v podobe vianočných koláčikov. Spoločnosť im robí vianočná koza Julbukk alebo človek prezlečený za neposlušnú kozu.
- Krajina, kde sa vyrábajú snáď všetky vianočné ozdoby a darčeky, Čína, ich vôbec neoslavuje, keďže tam je len 1 % kresťanov. Majú vianočnú tradíciu v jedení jablka. Slovo jablko znie v čínštine ako slovo mier, tak veria, že keď ho budú jesť, mier sa k nim aj dostaví.
- Kresťania v Indii sa síce neobdarúvajú, ale tradične uprednostňujú stretnutie u dobrého jedla. Nezdobia stromčeky, ale exotické mangovníky či banánovníky.
- Japonci vnímajú Vianoce veľmi romanticky, a tak trochu po svojom. Sú pre nich skôr oslavou šťastia a lásky. Neverili by ste, ale „štedrú večeru“ trávia v reštauráciách s rýchlym občerstvením KFC.
