Vianoce boli už v minulosti dôležitým sviatkom, ku ktorému sa viazalo množstvo tradícií. Ľudia od nepamäti verili v čarovnú moc Štedrého dňa a jeho magickú silu. Obdobie Vianoc bolo od dávneho stredoveku spojené s novým začiatkom a znovuzrodením. Kedysi sa v tieto dni oslavoval slnovrat - znovuzrodenie slnka, ktorý bol vplyvom kresťanstva nahradený oslavou narodenia Božieho syna - Ježiša Krista. Kresťanstvo malo významný vplyv na slávenie mnohých sviatkov, avšak ich stredovekú podobu radikálne nemenilo, väčšinu z nich iba prispôsobilo učeniu danej viery. Cirkev tým v podstate odobrila praktizovanie mágie, v prípade predvianočného a vianočného obdobia tzv. mágie počiatku, ktorá mala v dobrom ovplyvniť budúcnosť domácností a ich obyvateľov. Prvé Vianoce sa oslavovali približne v 4. storočí, keď pápež Július I. rozhodol, že narodenie Ježiša Krista sa bude oslavovať 24. decembra.
Predvianočné obdobie a Prípravy
Vianoce sa nezačínali len 24. decembra, ale už adventom, obdobím štyroch týždňov pred Vianocami. Jeho hlavnou myšlienkou bola príprava na príchod Vianoc a oslavu narodenia Ježiša. Predvianočné pôstne obdobie plné zvykov a tradícií začínalo už v novembri. November sa podľa staro-slovenského kalendára volal STUDEŇ a december MRAZEŇ.
Stridžie dni - Ochrana pred zlými silami
Toto obdobie je známe tým, že ľudia verili, že počas dlhých zimných večerov vychádzajú von zlí duchovia či bosorky. Preto sa počas týchto dní chránili cesnakom, jeho konzumáciou, alebo kreslili cesnakové kríže nad dvere domov, príbytkov a maštaliek. Medzi stridžie dni patrili:
- Sv. Martin (11. november): Verilo sa, že ak Martin prichádza symbolicky na bielom koni, prináša sneh. Jednou z tradícií bola pečená „martinská hus“ a martinské pečivo - sladké rožky, rohy alebo podkovy plnené lekvárom, makom či orechmi.
- Sv. Cecília (22. november): Pred večerom sv. Cecílie sa zhromažďovali rôzne spevácke a hudobné spolky, kde prijímali nových hudobníkov a spevákov.
- Sv. Katarína (25. november): Na Katarínu sa konávali už posledné Katarínske zábavy a tance pred adventom. Chlapci sa obliekali do rôznych kostýmov a tancovali s dievčencami. V tento deň sa nemalo pracovať s kolesom, ani s kolovrátkom, hrnčiarskym kolesom či v mlynoch. Rovnako bolo zakázané pradenie, vyšívanie a páranie. Povestné bolo púčkovanie.
- Sv. Ondrej (30. november): V predvečer sviatku skúšali dievčatá, ktorá z nich sa čo najskôr vydá. Na Ondreja ráno chodili pastieri a koniari z domu do domu s taškami cez plece nazvanými visáky na výslužku. Bolo zakázané priasť, aby sa „nezamotal“ vlk medzi ovce. Od Ondreja sa začínal Advent.
- Sv. Barbora (4. december): Na jej sviatok chodievali ženy v bielom, zahalené šatkou na tvári, aby ich nebolo poznať („Barborky“), a rozdávali deťom darčeky. Tiež sa nemohlo priasť a párať, aby sa statok „nepáral“. Barborky boli aj konáriky čerešní alebo jabloní, ktoré dievčatá dávali do džbánu a zalievali studenou vodou z potoka, nosenou v ústach. Ak rozkvitli, dievča, ktoré sa o ne staralo, sa malo budúci rok vydať.
- Sv. Mikuláš (6. december): Mikuláša v našich končinách sprevádzal aj čert, ktorý predstavoval zlo a naháňal strach, aby ľudia ľutovali hriechy, aj anjel.
- Sv. Lucia (13. december): Na dedinách ju považovali za najväčšiu bosorku. Od Lucie do Vianoc sa naďalej jedol cesnak a potierali sa dvere, ale kŕmili ním aj kravy. Nemohlo sa priasť, nič požičať a ani vrátiť. Najznámejším zvykom bol Luciin stolček. Lucie boli dievčence v bielom so zamúčenými tvárami a husími pierkami, ktoré vymetali všetky rohy a kúty v úplnej mlčanlivosti, do okien dávali tekvice s vyrezanými tvárami a horiacou sviečkou.
- Sv. Tomáš (21. december): V tento deň sa nemohlo ísť do hory a priasť. Robili sa zabíjačky, lebo sa verilo, že mäso dlhšie vydrží.
Prípravy domácnosti a pečenie
Celý Štedrý deň začínal prípravami na večeru. Už krátko po polnoci sa gazdiné púšťali do prác, aby stihli napiecť do východu slnka. Počas celého dňa sa upratovali príbytky a varilo sa chutné jedlo. Prípravy na Vianoce, ako upratovanie, pranie a rúbanie dreva, museli gazdovia a gazdiné stihnúť do brieždenia Štedrého dňa, respektíve do jeho poludnia. Následne až do Troch kráľov platil na tieto činnosti zákaz, keďže sa verilo, že ich vykonávanie mohlo priniesť biedu, nezdar a zlý rok celej domácnosti. Podľa starých zvykov si ruky zašpinené od prípravy cesta utierali o kmene ovocných stromov vo svojich záhradách, aby si tak zabezpečili dobrú úrodu.
Pečivo malo vo vianočných obradoch mimoriadne dôležité miesto. Gazdiné piekli vianočné koláče, ako bol napríklad kračún, baba, vianočka, roháče, calty, makovník, orechovník či tvarohovník. Pekli sa aj figúrky zvierat z dvora, medovníky, štedráky, praclíky zvané perace, obradové pečivá, chleba, posúchy a opekance či kysnuté koláče. Medovníky sa pripravovali už na začiatku adventu a slúžili nielen ako pochúťka, ale aj ako ozdoba na stromček. Typickou pochúťkou bolo sušené ovocie - slivky, jablká a hrušky, ktoré si ľudia pripravovali vo veľkom množstve.
Vianočná výzdoba
Dom sa zdobil zelenou čečinou a nad stôl sa zavesil slamený stromček ozdobený prírodnými ozdobami a ovocím. Zdobený stromček ako súčasť Vianoc sa na slovenský vidiek dostal až začiatkom 20. storočia, pričom najskôr si ho ľudia vešali nad stôl do rohu izby, v neskoršej dobe už stál na podlahe. Ihličie, respektíve vetvičky však boli súčasťou vianočne upravených príbytkov aj predtým. Medzi častú výzdobu domácností a vianočných stolov patrí aj imelo, ktoré je známe ako znak túžby po šťastí pre celú rodinu. Za symbol života či zmierenia sa považuje od nepamäti. Imelo sa považovalo za nositeľa šťastia len tomu, kto je ním obdarovaný. Ak ním bol obdarovaný mladý pár, želalo sa im veľa šťastia, odvahy, lásky a plodnosti. Známou a obľúbenou tradíciou je bozkávanie pod zavesenou vetvičkou imela.
Štedrý deň a štedrovečerná večera
Na Adama a Evu - Štedrý deň sa polnocou končil pôst i stridžie dni. Dátum 24. december je široko známy pod pomenovaním Štedrý deň a je spomienkou na bohatú hostinu. V niektorých regiónoch sa tomuto dňu hovorí aj Kračúň, prípadne Vilija. V dávnej minulosti ho niektorí nazývali aj ako Dohviezdny večer.
Magické rituály a zvyky Štedrého dňa
V minulosti sa na Štedrý deň verilo, že sa z domu nesmie nič požičiavať - či už potraviny, alebo predmety, aby sa tieto veci nevrátili „počarované“ a aby z domu „neodchádzalo šťastie“. Bolo zvykom, že skoro ráno na Štedrý deň prišli muži do domu zaželať požehnané sviatky, čo bolo považované za dobré znamenie. Naopak, nebolo žiadúce, aby sa prvými návštevníkmi v ten deň stali ženy, pretože to prinášalo smolu. Pri upratovaní, ak sa smeti odniesli k dverám suseda, verilo sa, že sa tým rodina zbaví bĺch na celý rok.
S 24. decembrom bolo spojených aj niekoľko zvykov, ktoré mali ochrániť celé hospodárstvo. Typickým bolo sypanie soli alebo oblátok do studne, čím si obyvatelia chceli zabezpečiť dostatok čistej vody. Netypickými neboli ani rôzne obrady na odpudenie nechceného alebo pre úrodu škodlivého hmyzu. Oheň ako taký mal veľký význam najmä v tento deň. Mal ochrannú moc pre celú rodinu, ktorá sa zdržovala najmä doma. Najprv sa nabrala voda a poumýval sa ňou každý jeden člen domácnosti. Až následne potom sa mohol založiť úplne nový oheň v úplne vyčistenej peci z nových polienok.
Keď už bola rodina hotová s varením a pečením, začali sa prípravy na štedrú večeru. Pod vianočný stromček sa položila malá otiepka sena, okolo stola sa rozložila slama a do kúta izby sa umiestnil snop ovsa. Tieto symboly mali zabezpečiť dobrú úrodu v nasledujúcom roku. Na východnom Slovensku bol ešte v roku 1924 zachovaný zvyk, že rodina po štedrej večeri spala na zemi na slame, čo malo pripomínať, že Ježiš Kristus sa narodil v maštali na slame.
Štedrovečerný stôl
Najväčšia pozornosť sa v minulosti venovala štedrovečernému stolu. Ten bol vnímaný ako posvätný, tak ako všetko, čo sa na ňom nachádzalo. Práve na Štedrý večer sa na stôl prestrel biely obrus, posypal sa makom, obilím či iným symbolom hojnosti (až neskôr sa naň dávali peniaze či šupiny z rýb). Bežné bolo zväzovanie nôh stola reťazou so zámkom, čo malo zabezpečiť súdržnosť rodiny. Na stole sa mala nachádzať sviečka a miska s troškou zo všetkých plodín, ktoré sa na statku v tom roku urodili. Pod stôl sa dávala sekera, aby kto na ňu stúpil, bol celý rok šťastný. Do každého kúta miestnosti sa hádzali orechy, ktoré mali zabezpečiť rodine pevné zdravie počas celého nasledujúceho roka.
Na stole nechýbali jablká, orechy, cibuľa, cesnak, oblátky, hriatô, pálenka, sviečka, Biblia a chlieb. V minulosti sa jedlo z jednej misy drevenými lyžicami a na stole nemal byť nôž, preto sa z chleba odlamovalo. Na stôl sa prinieslo všetko jedlo, aby od stola nikto neodchádzal a pripravil sa prázdny tanier navyše pre tých, ktorí už neboli medzi živými, alebo pre prípad nečakaného hosťa.
Štedrovečerná večera - Pôst a prvá hviezda
Počas Štedrého dňa sa dodržiaval pôst - niekto počas dňa nejedol vôbec, iní si dali aspoň niečo malé a ľahké pod zub. Počas dňa sa jedlo veľmi málo a dodržiaval sa pôst bez mäsa. Deťom sa sľubovalo, ak vydržia do večera nejesť, tak uvidia prasiatko - svetielko zo zrkadielka, ktoré blikotalo po stene. Jedli sa opekance s medom a makom, kaše, prívarky z hrušiek a sliviek, pirohy s bryndzou, lokše s makom, suché zemiaky s mliekom. Nemohlo sa zametať, priasť, tkať. Chlieb, ktorý sa položil na stôl, mal zostať nedotknutý až do Nového roka. Na stole býval aj kôš či sito naplnené plodinami, ktoré dopestovali sami.
Štedrý večer sa začal, až keď na nebi vyšla prvá hviezda a rozozvučali sa zvony kostola. Keď sa zvečerilo, dedinou sa rozľahla ozvena výstrelu, čím sa dalo všetkým najavo, že na nebo vyšla prvá hviezda. Gazdiná zapálila sviečku na stole a gazda predniesol modlitbu.
Vianočné tradície, vysvetlenie | Pôvod Vianoc | REŽIM PRESKÚMANIA
Veštenie a rituály pri večeri
Počas štedrovečernej večere sa každý musel najesť do sýtosti, pričom z jedál muselo zostať aj na pohostenie návštev. Najprv sa rozkrojilo jablko, ktoré, keď malo 5-cípu hviezdu z jadrovníka, znamenalo zdravie a šťastie. Ak tam bola 4-cípa hviezda v tvare kríža, znamenalo to trápenie a choroby. Jablko sa nakrájalo na toľko kúskov, koľko bolo členov rodiny, a každý zjedol svoj kúsok. Ďalšou veštbou bolo 12 jadierok, 12 mesiacov v roku, ktoré sa namočili do vody a koľko ich vyplávalo, toľko mesiacov malo byť suchých v ďalšom roku. Jedli sa oblátky s medom a cesnakom a gazdiná medovým prstom urobila všetkým krížik na čelo. Rozlúskol sa aj oriešok; ak bol zdravý, tak mali byť všetci zdraví aj na ďalší rok, ale ak bol červivý, znamenalo to nepríjemnosti.
Veštilo sa aj podľa cibuľového kalendára z 12 cibuľových lupienkov (12 mesiacov roku), ktoré sa solili. Koľko každý lupienok pustil do druhého dňa Božieho narodenia, toľko vlhka malo byť v danom mesiaci v budúcom roku. Robili sa obety vode a vetru, kedy sa pár omrviniek hodilo do daného živla. Niektoré dievčatá skúšali ľúbostnú mágiu tak, že si na 13 lístočkov napísali mená chlapcov, po jednom hádzali do ohňa a za koho meno ostalo na poslednom, za toho sa mali vydať. Slobodné dievčatá hádzali topánku za hlavu smerom k dverám; pokiaľ špička smerovala k dverám, išlo o znamenie, že sa do roka vydajú.
Tradičné jedlá Štedrej večere
Štedrovečerná večera sa väčšinou skladala z viacerých chodov, zo siedmich, niekde až deviatich. Niekde sa dodržiavala tradícia zjesť z každého jedla len tri sústa. Nachystaný čakal aj tradičný štedrák. Popíjala sa pálenka alebo hriatô. Nezabúdalo sa s jedlom ani na dobytok a hydinu.
- Oblátky: S medom a cesnakom, inde aj s chlebom a soľou, ktoré sa kedysi spolu s medom považovali za zaklínadlo proti chorobám.
- Polievky: Šošovicová polievka, ktorá znamenala hojnosť a peniaze. Inde zase kapustnica s hríbmi či kyseľ (obilninová kyslá polievka), hubová, mliečna alebo fazuľová. Na Liptove sa kapustnica varila s hubami, na Orave sa pridala údená ryba plus opražená cibuľka, v okolí Žiliny sa zvykla pripravovať rybacia. V okolí Trebišova to bývala verzia s paradajkovým pretlakom a ryžou.
- Hlavné jedlá: Opekance s makom (keďže bol ešte pôst), bobáľky s makom, ryža, varená alebo pečená ryba, a kaše - kukuričná, krupicová či ryžová. Na východnom Slovensku boli súčasťou večere aj pirohy - buď sladké s lekvárom, alebo slané so zemiakmi. Pôvod zvyku jedenia ryby siaha do kresťanstva, kedy ryba bola a je jeho symbolom, a rovnako bola pôstnym jedlom, ale jedávala sa väčšinou len v panských domoch. Mäso sa mohlo jesť až po polnoci.
Vianočný jedálny lístok svedčí o tom, že slovo „tradičný“ je relatívne. Vyprážaný kapor v trojobale a zemiakový šalát sa rozšírili len počas posledných 100 rokov. Ryby jedli tam, kde boli k dispozícii, čo nebolo všade na území Slovenska. Kapor sa rozšíril najmä po vzniku Československej republiky v roku 1918, keď sa začali na Slovensko dovážať kaprov z českých rybníkov. Trojobal - múka, vajce a strúhanka má pôvod v rakúskej kuchyni. A zemiakový šalát sa rozšíril až od prvej polovice 20. storočia, najprv v mestách. Od príslušnosti k cirkvi záviselo, či bolo na štedrovečernom stole aj mäso, alebo sa konzumovalo až na Prvý sviatok vianočný.
Darčeky v minulosti
Darčeky sa v začiatku Vianoc vôbec nedávali, a ak tak len formou jabĺčka, orieška či medovníka. Údajne sa však aj v najchudobnejších rodinách aspoň drobnosti rozdávali. Už Traja králi Gašpar, Melichar a Baltazár priniesli Ježiškovi dary, no darčeky sa objavovali aj skôr, konkrétne počas spomínaných Saturnálií. Typ darčeka záležal hlavne od majetku danej osoby či rodiny. Do daru sa dávali zvieratá, parfumy, hračky pre deti, oblečenie a dokonca aj špáradlo z rybacej kosti.
Nádielka „od Ježiška“ pod stromčekom bola štedrejšia, keďže ekonomická situácia sa po skončení Veľkej vojny zlepšila a ľudia mali viac peňazí. Deti dostávali praktické aj zábavné darčeky, ako knihy, pastelky, školské pomôcky, spoločenské hry, športové potreby (sánky, lyže, korčule) či bábiky a futbalové lopty.
Regionálne rozdiely v tradíciách
Tradície sa mierne líšili od dediny k dedine, no podstata zostávala rovnaká. V minulosti sa Vianoce v meste a na vidieku dosť odlišovali. Mnohé prvky, ako adventný kalendár, ozdobený vianočný stromček a pod ním darčeky pre blízkych, ale aj vianočné stromy na mestských námestiach, okolo ktorých sa sústreďovali charitatívne aktivity, neskôr kultúrne programy, vznikali v mestskom či šľachtickom prostredí v nemeckých krajinách a na Slovensko sa šírili prostredníctvom mestského patriciátu.
Západné Slovensko
Na západnom Slovensku boli ľudia menej ovplyvnení striktnými kresťanskými zvyklosťami. Symbolickým zvykom z minulosti je rozbíjanie štyroch orechov podľa počtu ročných období - prezradia, ktoré z nich bude najzdravšie. Najslávnostnejšia večera roka sa začína oblátkou s medom (niekde aj cesnakom). Tradičné vianočné jedlo na západnom Slovensku dominovala kapustnica s hubami a vyprážaný kapor (alebo na masle) či filé so zemiakovým šalátom. Pomerne často sa v domácnostiach na západe Slovenska stretávame tiež s klasickými rezňami. Z koláčikov boli obľúbené linecké pečivo, medvedie labky či vanilkové rožky, a tiež šuhajdy - čokoládové nepečené cukrovinky s plnkou.
Stredné Slovensko
Na strednom Slovensku sa do dnešných dní zachovalo o niečo viac vianočných tradícií. Zvykli sa dávať mince pod sviatočný obrus, čo malo prinášať bohatstvo. Milou tradíciou bolo prestieranie jedného taniera navyše - pre náhodného hosťa alebo člena rodiny, ktorý už nie je na tomto svete. V minulosti sa niektorí ľudia na Štedrý deň radi báli. Napríklad v regióne Hont odvážni sedávali o polnoci na tzv. luciovom stolčeku na krížnych cestách a chránili sa kriedou nakresleným kruhom. Vianočná večera sa začínala tiež oblátkami s medom, no namiesto cesnaku sa zaužívalo ovocie z jednej šupky (napríklad jablko symbolizujúce spojitosť medzi rodinou). Hlavným vianočným jedlom v stredoslovenských regiónoch bola kapustnica na rôzne spôsoby. Namiesto kapra sa čoraz častejšie servírovali losos či pstruh. V okolí Martina na Vianoce nebolo ničím nezvyčajným mať na stole kačku alebo hus. V okolí Rimavskej Soboty zase klobásky či jaternice. Z koláčov sa na vianočnom stole objavovali opekance s makom, tvarohom, orechmi (nazývané aj bobaľky alebo pupáky), medovníky, medové rezy či kokosové ježe.
Východné Slovensko
Z regiónov na východnom Slovensku bolo cítiť najvýraznejší vplyv kresťanských tradícií. Sám za seba hovoril prísny pôst na Štedrý deň, ktorý sa dodržiaval aj počas adventu. Podľa neho by sa ľudia mali vyhýbať nielen ťažkým jedlám, ale aj zábave. Pri srdci zahreje zvyk prestierania pre pocestného či medové krížiky na čelo dievčatám, aby ich chlapci ľúbili. Najmä na Gemeri a Spiši sa zaužívalo liatie olova. Pôvodne sa tento zvyk praktizoval väčšinou na sv. Ondreja. Oblátky sa na vianočnom stole východniarov objavovali s chlebom a soľou, niekde aj s cesnakom. Hlavný chod na Vianoce odštartovali východniari kapustnicou s hubami a klobáskou. V regióne Starej Ľubovne na Vianoce jedávali skôr šošovicovú, fazuľovú a či kyslú hubovú polievku. Medzi ďalšie tradičné vianočné jedlá na východnom Slovensku patrili pirohy plnené zemiakmi, bryndzou alebo tvarohom podávané so šošovicovým alebo fazuľovým prívarkom. Zo sladkého sa pripravovali bobaľky alebo lokše s makom. Netypickejším pečivom, ktoré sa šírilo z generácie na generáciu, boli tzv. sadlovníky.
Betlehem a koledovanie
Vianoce mali v roku 1924 hlbší duchovný charakter, keďže ich podstata spočívala najmä v oslave narodenia Ježiša Krista. Betlehem bol symbolom Vianoc, nie vianočný stromček, ktorý sa v tom čase ešte len dostával do popredia. Každá rodina mala svoj vlastný Betlehem, ktorý si vážila a často si ho generácie odovzdávali. Betlehemy boli rôzne - drevené, voskové či papierové a ich výroba i starostlivosť o ne patrili k významným tradíciám. K jedným z najkrajších ľudových zvykov patrili celosvetovo známe betlehemské hry, v ktorých najčastejšie vystupovalo 5 postáv - bača, traja valasi a anjel. Autorom prvého betlehemu bol údajne František z Assisi. Následne na jeho rozkaz vznikli živé jasličky v jaskyni na pahorku neďaleko talianskeho Greccia. Práve na tomto mieste bola slúžená aj prvá polnočná omša.
Príjemnú sviatočnú atmosféru medzi 24. decembrom až 6. januárom pomáhali v minulosti dotvárať vianočné hry v podaní ľudových divadiel. Najčastejšie vychádzali z biblických motívov. Po večeri často prichádzali koledníci, ktorí spievali vianočné piesne pod oknami domov. Tento zvyk na vidieku pretrval až do druhej svetovej vojny. V niektorých obciach boli návštevy kostola na katolíckej polnočnej omši spojené s plieskaním bičov, trúbením z kostolnej veže či spoločnými spevmi vianočných kolied. V týchto dňoch v niektorých regiónoch navštevovali domácnosti skupinky betlehemcov. Tento zvyk je dosiaľ rozšírený na širšom Podpoľaní, v Malohonte, Gemeri, aj na východnom Slovensku či na Orave. Betlehemské hry na strednom Slovensku sú dokonca zapísané na Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku.
Prvý a Druhý sviatok vianočný
Prvý sviatok vianočný je venovaný užším rodinným návštevám. V minulosti sa prvý sviatok vianočný považoval za Nový rok. Populárnym zvykom bolo, aby niektorý člen domácnosti priniesol skoro ráno čerstvú vodu z potoka s pozdravom: „Daj, Bože, dobrý deň, prvšia voda než oheň, narodil sa Ježiško v tento deň.“ V tejto vode sa následne všetci poumývali a hodili do nej aj pár mincí. Aj vinšovanie a chodenie na návštevy malo v tento deň svoju tradíciu, avšak prísť mohli len blízki príbuzní. Pustiť do domu niekoho cudzieho bolo zakázané.
Druhý sviatok vianočný (26. december) sa spoločensky otváral. Keďže od začiatku decembra do prvého vianočného sviatku boli zakázané zábavy, ľudia zasvätili 26. december veľkým zábavám, ktoré dodnes poznáme ako tzv. Štefanské zábavy. Mládenci na Štefana obchádzali domácnosti s dievčatami, vinšovali, pozývali na zábavu a zároveň zbierali peniaze na zaplatenie muzikantov a naturálie na občerstvenie. Zvyknú byť aj športové súťaže a napríklad v Soblahove pri Trenčíne sa konajú tradičné Štefanské jazdy na koňoch. V podobnom duchu sa niesli aj nasledujúce dni do konca roka, keďže deti mali prázdniny a ľudia dovolenkovali.
Vývoj a zmeny vianočných tradícií
Vianočné sviatky na Slovensku prešli za posledné storočie výraznou premenou. Pred sto rokmi boli Vianoce v meste a na vidieku dosť odlišné. Na vidieku boli ustálené zvyky, ktoré boli známe celej lokálnej komunite a očakávalo sa, že budú aj dodržané. V mestách bola už v polovici 20. storočia väčšia tolerancia voľby, či ísť alebo neísť do kostola. Od 50. rokov 20. storočia sa do mestského prostredia dostala postava Deda Mráza, kým na vidieku zostali lokálne komunity verné tradícii Ježiška ako nositeľa darčekov.
V roku 1924 ešte nebola vianočná propaganda výrazným prvkom sviatočných osláv. Československo bolo mladým unitárnym štátom a vianočné sviatky sa často využívali na zdôraznenie významu vzniku republiky. V mestách sa organizovali „Vianočné stromy republiky“, čo boli veľké verejné vianočné stromčeky symbolizujúce jednotu a nový začiatok pre obyvateľov Československa. Na vidieku sa tento politický rozmer prejavoval len mierne, najmä prostredníctvom článkov v tlači, ktoré oslavovali výhody republiky. Systémová propaganda, akú poznáme z neskorších období, prišla až v 30. rokoch. Vianoce roku 1924 tak predstavovali predovšetkým oslavu pokoja a jednoty v novovzniknutom štáte s dôrazom na národné hodnoty.
Dochádza k unifikácii tradícií. Súvisí to s tým, že ekonomicky aktívni ľudia často dochádzajú za prácou do mesta, urbanizácia ako spôsob života sa šíri aj na vidiek. Teritoriálne, etnicky či konfesionálne miešané partnerstvá vytvárajú nové modely trávenia vianočného obdobia. Hoci tradičné vianočné zvyky sa v mnohých domácnostiach menia, zachováva sa napríklad tradícia rodinného stretnutia a spoločné trávenie sviatkov.