Úvod do jesenných sviatkov
Jeseň so sebou prináša širokú škálu rozmanitých sviatkov, medzi ktoré patria Sviatok všetkých svätých (iné tvary: Sviatok všetkých Svätých, Všetkých svätých, Všetkých Svätých, Všech svätých alebo Všechsvätých) a Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky. Oba dni sa úzko viažu k spomienke na zosnulých, no každý z nich má svoj špecifický význam a tradície.
Sviatok všetkých svätých, ktorý pripadá na 1. novembra, je kresťanský sviatok, ktorý sa svätí v katolíckej cirkvi. Je venovaný pamiatke všetkých svätých, známych aj neznámych, ktorí dosiahli blaženosť v nebi a už dosiahli večný život v nebi. Pre katolíkov je to sviatok radosti a nádeje, kedy spomíname na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba, a spája sa s nádejou na vzkriesenie. Protestanti tento sviatok neoslavujú, pretože neuznávajú kult svätých.
Deň po Sviatku všetkých svätých, 2. novembra, sa slávi Pamiatka zosnulých. Na Dušičky sa v katolíckych kostoloch konajú zádušné omše za mŕtvych. Tento deň je venovaný modlitbám za duše zosnulých, ktorí ešte potrebujú očistenie predtým, než dosiahnu večný pokoj. Hoci sú tieto sviatky primárne spojené s katolíckou tradíciou, v rôznych podobách sa slávia takmer po celom svete a stali sa súčasťou kultúry, kde rodiny každoročne navštevujú hroby a spomínajú na svojich blízkych.
Historické korene Sviatku všetkých svätých
Počiatky v ranom kresťanstve
Presný pôvod sviatku Všetkých svätých známy nie je, avšak sviatok má dlhú históriu siahajúcu až do 4. storočia. Prvá zmienka o sviatku podobného charakteru pochádza zo 4. storočia z hymny Efréma Sýrskeho, v ktorej píše o oslavovaní mučeníkov z Edessy - toto oslavovanie pripadalo na 13. mája. Neskoršie zmienky z rôznych iných miest (i z Východu, i zo Západu) hovoria už o oslavovaní všetkých mučeníkov - tieto sviatky sa slávili v nedeľu po Turícoch. Pôvodne sa v kresťanstve tento sviatok slávil v jarnom období, čo súviselo s prebúdzaním prírody a príletom vtákov.
V tom čase bolo veľké množstvo svätých a nie na všetkých zostalo miesto v kalendári. Bol v tom veľký chaos a neporiadok a tak vznikol prvý spoločný Sviatok všetkých svätých mučeníkov. Východní hodnostári cirkvi ho ustanovili už v 4. storočí, kde sa podnes slávi v prvú nedeľu po Turícach.
Rímsky Panteón a pápežské ustanovenia
V Ríme je zo 7. storočia doložené oslavovanie všetkých mučeníkov, ktoré pripadalo na 13. mája. V roku 609 pápež Bonifác IV. prebral od byzantského cisára Fokasa pohanský Chrám všetkých bohov (Panteón) a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Pôvodne pohanský sviatok a pohanský chrám tak získal nový, kresťanský rozmer.
Priblíženie sa k dátumu 1. novembra podľa niektorých zdrojov nastalo za pontifikátu pápeža Gregora III. (731-744), ktorý 1. novembra dal v Bazilike svätého Petra zasvätiť kaplnku na počesť „všetkých svätcov“. Presný dátum zasvätenia však podľa odlišných zdrojov známy nie je, iné zdroje hovoria o 12. apríli. Definitívny presun sviatku na 1. novembra sa udial až za pontifikátu pápeža Gregora IV. v roku 844, kedy rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev.
Po Tridentskom koncile v roku 1549 bol Sviatok všetkých svätých všeobecne ustanovený ako centrálny sviatok celej cirkvi. Mal byť zasvätený všetkým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť všetkých veriacich na orodovanie za spásu duší.
Keltské a predkresťanské vplyvy
Samhain - keltský Nový rok
Sviatok Všetkých svätých má však tradíciu hlboko v minulosti. Viaže sa na sviatok Samhain, ktorým oslavovali Kelti Nový rok (1. novembra). Bol oslavou konca leta a znamenal ukladanie prírody na zimný spánok. Noc na prelome októbra a novembra je magickou - podľa mnohých tradícií sa vtedy prelínajú svety živých a mŕtvych.
Neodmysliteľnou súčasťou sviatku sa stalo „živé svetlo“ v podobe plameňa - aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, mohli sa zohriať a stráviť noc s pozostalými. Tak o tom hovorila keltská tradícia. Kelti verili, že toto obdobie „stretnutia s pozostalými“ je, keď sa končí leto a je už jeseň, keďže tieto staroveké národy nepoznali štyri ročné obdobia, ale poznali len dve, a to leto a zimu. Toto obdobie, ktoré slávime v súčasnosti, považovali za prechod - koniec leta a začiatok zimy.
Pamiatka zosnulých (Dušičky)
Zavedenie sviatku a viera v očistec
Pamiatka zosnulých alebo Dušičky poznáme až o čosi neskôr. Sviatok zaviedol v roku 998 svätý opát Odilon z Cluny. Kláštor v Cluny bol vtedy kultúrnym a duchovným centrom v západnej Európe a miestni mnísi sa tešili veľkej autorite. V tomto období sa vykryštalizovala viera v očistec - prechodné miesto na ceste do Raja, či do Pekla. Práve očistec sa stal miestom pre dušičky, kde sa majú očistiť duše hriešnikov.
A im bol venovaný sviatok Pamiatky zosnulých, kedy bolo dušiam, uviaznutým v očistci, umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých a uľaviť si od nepohodlia, kam sa ráno zas museli vrátiť. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka počas 11. storočia veľmi rozšírila. V Ríme ju prijali v 14. storočí.
Tradičné zvyky a symbolika
Na Dušičky sa lampy plnili maslom alebo olejom, aby si mŕtvi, ktorí prišli navštíviť svojich živých blízkych, mohli pomazať rany z očistca a vyliečiť ich. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné. Sviečky, ktoré sa počas týchto dní zapaľujú na hroboch, sú hlavným symbolom nádeje a svetla pre duše zosnulých. Ich plamene predstavujú večné svetlo a nádej na spásu.
Zdobenie hrobov kvetmi, či vencami, je novou tradíciou, ktorá sa ujala až na konci 19. storočia. Odborníci uvádzajú, že etnografický výskum týkajúci sa Sviatku všetkých svätých aj Pamiatky zosnulých sa uskutočňuje od 19. storočia. Prvé komplexnejšie materiály sa objavujú až na konci 19. storočia, táto prax tam nepopisuje zdobenie hrobov, čo však neznamená, že neexistovala. Prezdobenie hrobov nastalo v 80. rokoch 20. storočia, keď začal byť dostupný aj rôzny materiál.
Medzinárodné podoby jesenných sviatkov
Halloween - „Predvečer Všetkých Svätých“
Moderný sviatok Halloween, ktorý sa aj u nás udomácnil, hoci mnohým nie veľmi po chuti, má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách. Slovo Halloween pochádza z „All Halows´ Eve“ alebo „All Hallows´ Evening“, čiže „Predvečer Všetkých Svätých“ (31. október). Slávil sa v Írsku a Škótsku a označoval koniec obdobia zberu úrody a začiatok temnejšej časti roka. Ľudia verili, že v túto noc sa stierajú hranice medzi živými a mŕtvymi a duchovia sa môžu voľne pohybovať medzi ľuďmi.
Do Ameriky sa Halloween dostal vďaka mnohým imigrantom z Írska a Škótska, ktorí sem putovali v 19. storočí. So začiatkom 20. storočia mal skôr podobu koledy, obchôdzky, ktorú robili deti a malo to skôr taký charitatívny rozmer. Až v druhej polovici 20. storočia Halloween získava komerčnú podobu, ktorý sa začal oslavovať formou masiek, ktoré mali byť čo najstrašidelnejšie - predlohy z rôznych komiksov, filmových hororových postáv. Po roku 1989 sa táto forma komerčného Halloweenu dostala aj na Slovensku a relatívne rýchlo sa udomácnila.
Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o´-lantern“ alebo „Will-o´-the-wisp“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla tak, že ho vylákal na strom, na ktorý potom vyrezal kríž. S diablom uzavrel dohodu, že Jackovi nikdy nevezme dušu. No Jack bol počas života taký zlý, že ho nemohli vziať ani do neba, preto zostal navždy blúdiť po zemi. Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu, uväznenú v očistci.
Halloween sa dodnes oslavuje koledovaním v bláznivých a strašidelných maskách. Koledníci putujú od domu k domu a ohlasujú sa porekadlom „Trick or Treat“, čo vo voľnom preklade znamená „dajte mi odmenu, lebo vám niečo nemilé vykonám“. Za koledu dostávajú koledníci odmenu a lakomcov neminie nejaká neplecha.
Medzi kresťanmi dnes vládnu tri hlavné postoje k Halloweenu. Niektorí ho odmietajú, iní ho prijímajú jednoducho ako maškarný ples alebo ako príležitosť hovoriť s ľuďmi o reálnej existencii duchovného sveta. Tretia skupina kresťanov „vykupuje“ staré pohanské tradície a dáva im novú, kresťanskú podobu, napríklad vo forme jesenných slávností úrody či vďakyvzdania.
Día de Muertos v Mexiku
Sviatok mŕtvych v Mexiku, známy ako Día de Muertos, je rovnakým sviatkom ako Sviatok všetkých svätých a Dušičky. Tu ho oslavujú vo veselšom tóne, v znamení pestrých kostýmov, bohatej výzdoby a veselých sprievodov, plných hudby a tanca v uliciach a hodovania v domácnostiach.
Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi nás vracajú aj duše detí a našich mŕtvych, ktorým nosia na cintorín špeciálne oranžové kvety. V každom dome sa postaví špeciálny oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti a drobnosti zomrelých, na ktorých takto spomínajú. Táto tradícia je zapísaná na zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
El Día de Muertos en Michoacán - México
Slovenské tradície a zvyky
Návšteva cintorínov a úcta k zosnulým
Na Slovensku si v tieto dni veriaci pripomínajú svojich blízkych návštevou cintorínov, zapaľovaním sviečok a prinášaním kvetov a vencov na hroby. Hroby sú vyzdobené vencami a kvetmi, na ktorých horia sviece. Tieto prejavy vyjadrujú úctu a uznanie životu tých, ktorí už nie sú medzi nami.
Kríž, znak utrpenia a smrti, sa stal znakom víťazstva v Kristovom zmŕtvychvstaní. Znakom kríža označovali hroby svojich blízkych aj prví kresťania. Spočiatku však vychádzali z tradície predkresťanskej, ktorá tiež vyjadrovala istú nádej, že človek žije aj po smrti a že smrťou odchádza do prístavu nového, záhrobného života. Na mnohých hroboch z predkresťanskej éry sa objavuje napríklad znak kotvy, ktorý mal naznačiť, že zosnulý už došiel do prístavu v záhrobnom živote. Kresťania prevzali tento symbol, pričom však urobili malú grafickú úpravu.
Kresťanský spisovateľ Tertulián koncom druhého storočia píše, že kresťania vykonávali výročnú spomienku na zomrelých. Zhromažďovali sa pri výročnej slávnosti smrti mučeníka okolo jeho hrobu ku spoločnej oslave v presvedčení, že mučeník hneď po svojej smrti vstupuje do Božej slávy. Prví kresťania mali cintoríny ako azylové miesta, kde mohli nerušene vykonávať kult. Cintoríny boli chránené štátnym zákonom ako posvätné miesto, preto prví kresťania mohli v istom zmysle celkom slobodne rozvíjať svoje myšlienky a náboženské presvedčenie. Zákon zároveň umožňoval chudobným združovať sa v pohrebných bratstvách, čo v hojnej miere využívali aj prví kresťania, ktorí takto združení mohli vlastniť aj určitý majetok, čiže cintoríny a budovy, ktoré boli na nich postavené.
Ľudové zvyky a pranostiky
S Dušičkami sa spájajú aj viaceré ľudové pranostiky. V minulosti sa dodržiavalo viacero tradícií. Gazdiné piekli koláčiky z bielej a tmavej múky - prvé sa dávali na stôl pánom, druhé poddaným. Pečivo sa pieklo v tvare kríža a označovalo sa ako „kosti svätých“. Na Dušičky sa robili malé žemličky, ktoré sa plnili sladkými plnkami a predstavovali dušičky našich zomrelých. Večer nechávali zvyčajne prestreté, ak by sa niektorý z mŕtvych ešte chcel zasýtiť.
V Amerike sa ujalo vyrezávanie tekvíc, ktoré bolo jednoduchšie ako vyrezávanie do repy, či zemiakov. No aj u nás sme mali takýto krásny starý zvyk, ktorý bol známy ako „hľadanie svetlonosa“. Ľudia si aj u nás vyrábali malé lucerničky z tekvičiek, ktoré im poslúžili ako svetielko na ceste na cintorín. No podľa starých slovanských tradícií bol Svetlonos nadprirodzenou démonickou bytosťou. Hovorilo sa o ňom, že Svetlonos kradol v kostole sviečky a upíjal si z omšového vína. Jeho úlohou bolo zviesť človeka z cesty, aby už nikdy nenašiel cestu späť. Svetlonos bol bludným svetielkom a mal moc najmä nad tými, ktorí nemali čisté svedomie. Lákal ich svetlom, ale aj zvukmi, plačom, či volal menom. Privolať Svetlonosa mohol človek úmyselne, či nechtiac, keď po zotmení zahvízdal. Zbaviť sa ho mohol prežehnaním, alebo si musel spomenúť na toho, s kým jedol veľkonočné vajíčko, alebo sa hostil pri Štedrovečernom stole. No neskôr sa táto tradícia úplne vytratila, najmä v čase kolektivizácie v 50. rokoch 20. storočia.
V minulosti si tiež hroby upravovali. Na zimu si hrob pozakrývali čečinou, pretože na tých hroboch bola navŕšená len zemina. Ešte začiatkom 20. storočia veľmi málo hrobov na slovenskom vidieku malo betónové alebo mramorové dosky. Takéto úpravy hrobov prišli až podstatne neskôr. Hroby sa pozakrývali čečinou a pekne sa vyzdobili, ako sa dalo, z toho, čo príroda ponúkla, napríklad ľudia si sami uplietli vence.
Východní Slovania - čiže časť dnešného Ruska - si udržal zvyk dodnes, keď sa príde na cintorín a je to aj súčasťou pohrebných obradov, keď už je obrad na konci a hrob je navŕšený hlinou, tak sa príbuzní stretnú a vypijú si spolu vodku. A jeden ten pohárik sa symbolicky vyleje na hrob. V strednej Európe je to zhruba rovnaké a mladá generácia dáva skôr prednosť Halloweenu a jeho slávnostiam ako návšteve cintorína, ale stále si túto tradíciu udržiavame.
Sviatok všetkých svätých vs. Pamiatka zosnulých: Rozdiely
Sviatok všetkých svätých (1. november)
Sviatok všetkých svätých je dňom, keď katolícka cirkev oslavuje všetkých svätých - známych aj neznámych, ktorí dosiahli večný pokoj a spojenie s Bohom. Tento sviatok pripomína všetkých, ktorí v živote prejavili príkladnú vieru a lásku, dosiahli spásu a stali sa vzorom pre veriacich. Cieľom sviatku je uctievať svätcov a vyjadriť vďaku za ich príklad a prítomnosť v živote cirkvi. Sviatok všetkých svätých má pre veriacich aj duchovný význam, ktorý sa sústreďuje na nádej vo večný život.
Pamiatka zosnulých (2. november) - Dušičky
Deň po Sviatku všetkých svätých, teda 2. novembra, sa slávi „Pamiatka zosnulých“, známa aj ako Dušičky. Tento deň je venovaný modlitbám za duše zosnulých, ktorí ešte potrebujú očistenie predtým, než dosiahnu večný pokoj. Dušičky sú dňom, kedy sa veriaci modlia za tých, ktorí sa ešte nachádzajú v očistci a potrebujú duchovnú pomoc, aby mohli dosiahnuť nebo. Dušičky sú dňom spomienky na rodinu, priateľov a všetkých verných zosnulých. Je to čas, kedy si ľudia pripomínajú zosnulých blízkych a modlia sa za ich duše, aby našli večný pokoj.
Spoločné a odlišné prvky Sviatku všetkých svätých a Dušičiek
- Spoločné prvky: Oba dni sú spojené s návštevou cintorínov, úpravou hrobov, zapaľovaním sviečok a položením kvetov na hroby blízkych. Sviečky a kvety symbolizujú nádej na večný život a pripomínajú, že zosnulí zostávajú v mysliach a srdciach svojich blízkych.
- Odlišné prvky:
- Zameranie: Sviatok všetkých svätých je venovaný tým, ktorí už dosiahli večný život, zatiaľ čo Dušičky sú venované modlitbám za tých, ktorí ešte potrebujú očistenie.
- Duchovný význam: Sviatok všetkých svätých oslavuje víťazstvo svätcov nad smrťou a ich spojenie s Bohom, kým Dušičky sú o duchovnej pomoci dušiam v očistci.
Protestantská perspektíva
Deň reformácie (31. október)
Protestantské cirkvi neuznávajú kult svätých, a teda ani Sviatok všetkých svätých. V cirkevných kalendároch však majú zaradenú Pamiatku zosnulých. Pre protestantov je jedným z najvýznamnejších sviatkov 31. október - Deň reformácie z roku 1517. Deň reformácie je mladší a menej známy ako Sviatok všetkých svätých alebo Dušičky.
31. októbra 1517, deň pred Sviatkom všetkých svätých, Martin Luther uverejnil svojich 95 téz, v ktorých brojil aj proti predávaniu odpustkov. Veriaci sa ich kúpou snažili oslobodiť od trestu za hriechy a dokonca vyslobodzovať duše mŕtvych z očistca. Luther volal po návrate k Božiemu slovu a náprave chýb v učení cirkvi.
Deň reformácie sa oslavuje v protestantských kresťanských kruhoch, predovšetkým formou bohoslužieb a teologických diskusií. Veriaci si pripomínajú dôležitosť viery, Božej milosti a Biblie. Protestanti vychádzajú z biblickej tradície, podľa ktorej sú všetci veriaci svätí. Pre nich je preto Sviatok všetkých svätých sviatkom všetkých veriacich - živých aj zosnulých - a oslavou víťazstva Ježiša nad smrťou. Modlia sa za zosnulých v rámci obradov, čítajú sa zoznamy všetkých, ktorí zomreli v danej farnosti za predchádzajúci rok.
Z hľadiska tradičných obyčají sa veľmi dlho protestantské cirkvi stránili zapaľovania sviečok na hroboch, pokladali to za vyslovene katolícky zvyk, pričom tieto predstavy a nepraktizovanie zapaľovania sviečok sa dodržiavali v ich prostredí ešte do 90. rokov 20. storočia.
