Vianočné príbehy a folklór na Slovensku

Vianočné trhy: Viac než len nákupy

Typickú predvianočnú atmosféru v obciach či v mestách si dnes už bez vianočných trhov nevieme ani predstaviť. Vyhľadávame ich najmä pre neformálne stretnutia s priateľmi pri punči alebo varenom vínku. Ale vedeli ste, že trhy v Bratislave slúžili voľakedy iba na nákupy? Atmosféru vianočných trhov si môžete ešte stále vychutnať aj v nasledujúcich dňoch. V Bratislave na Hviezdoslavovom námestí potrvajú až do 6. januára 2025. Trhy budú aj v Modre, v Malackách alebo v Pezinku. No už túto sobotu zavládne predvianočná atmosféra aj v obciach Špačince, Suchá nad Parnou alebo Voderady. Pripravený je pestrý kultúrny program, vystúpenia hudobných skupín a nebudú chýbať ani stánky s regionálnymi špecialitami.

Folklór: Živá kultúra a tradície

Dnes sa pod slovom folklór rozumie tak ľudová kultúra, ľudové tradície, zvyky, obyčaje a obrady ako i ľudové umenie, čiže spev, tanec, hudba, divadlo, ľudový odev, umelecké a remeselné diela atď. Súčasný spôsob života, ktorý nás v mnohých aspektoch vzďaľuje od Prírody, nám často bráni zamýšľať sa nad hlbšou podstatou kultúrneho dedičstva minulosti.

Od najstarších čias žil človek v úzkom kontakte s prírodou, vždy bola jeho Matkou a Darkyňou života. Ponúkala mu príležitosti spoznávať ju, bojovať s jej nástrahami, a tým mu dávala šancu postupne sa učiť rozumieť jej skrytému jazyku, prostredníctvom ktorého k nám prehovára.

Ročný cyklus v prírode a jeho vplyv na ľudské tradície

Jeden rok v živote prírody, našej veľkej inšpirátorky, ako i v živote človeka, predstavuje jeden uzavretý cyklus. Na území Slovenska je tento cyklus sprevádzaný striedaním štyroch veľmi odlišných ročných období, kde sa teploty v priebehu roka pohybujú od -20oC až po +35oC. Prejavy jednotlivých období sú navyše rôznorodé vzhľadom na príslušnú oblasť, nakoľko prírodné podmienky sú na tomto malom území veľmi rozmanité: od vysokých chladných pohorí až po úrodné teplé a nížinaté oblasti.

Ročný cyklus v prírode bol od najstarších čias chápaný predovšetkým ako ucelené obdobie v živote a ceste Slnka, ktorého sila bola vždy spätá s vnútornými procesmi v ľudskej duši a uctievaná všetkými starodávnymi národmi. Život plynie v opakujúcich sa cykloch, striedajú sa obdobia pasivity a aktivity, obdobia rozkvetu, zrelosti a zániku. Na cyklickej ročnej ceste Slnka, ktoré striedavo bojuje s temnotou, ukrýva sa pred našimi zrakmi alebo víťazne žiari, sa stretávame so štyrmi základnými zlomovými bodmi, ktoré nazývame slnovraty a rovnodennosti.

Slnko sa na jar rodí, príroda ožíva a všetko rozkvitá. Letný slnovrat je kulmináciou slnečnej sily a príroda začína dozrievať a dávať svoje plody. A preto práve tieto štyri okamihy a obdobia znamenali v ľudskom duchovnom aj fyzickom živote určité obdobia prechodu, zmeny a nového impulzu a sú s nimi zviazané početné tradície, obrady a sviatky, ktoré mali ľudskej duši umožniť nadýchnuť sa nového impulzu a s plným vedomím sa zhostiť svojich nasledujúcich úloh. Každý človek sa potrebuje renovovať a obnovovať s rovnakou pravidelnosťou, s akou to robí samotná príroda.

Dve tváre Zeme: Zimná a Letná Baba

Zem a Príroda ako Matka i Učiteľka ľudí sa podľa tradície Slovanov nazývala Baba a vzhľadom na vzostupný alebo zostupný cyklus roka mala dve základné charakteristiky:

• Zimná - Ježibaba - predstaviteľka chaosu a neplodného obdobia, na jar bola vyháňaná ako „Morena“. Dodnes sa uchoval zvyk „vynášania Moreny“, ktorá sa v podobe bábky spaľuje a hádže do vody. Podľa tradície má Morena 7 zubov. Počas obdobia pôstu na sklonku zimy jej deň po dni postupne vypadávajú a keď zomrie, zošle ľuďom farebné vajíčko, ktoré je symbolom znovuzrodenia Prírody ako aj Letnej Baby.
• Letná - Zlatá Baba - charakteristická novým životom, plodnosťou. Vystupovala i ako hlavná sudička, ktorá s ostatnými prinášala inkarnovanej duši posolstvo do nového života.

Oslavy prírodných cyklov vo folklórnych tradíciách

Tradície a slávnosti pri príležitosti osláv cyklov v prírode mali rôznu formu. V rámci slovenského folklóru sa v nich môžeme stretnúť s hovoreným slovom, spevom, tancom či rituálnym divadlom. Každá dôležitá práca (napr. stavba domu alebo verejne užívanej budovy) alebo zahájenie a ukončenie práce v danom kalendárnom roku či ročnom období (sejba, žatva, pradenie…) bola sprevádzaná slávnosťou alebo obradom, pričom si človek pripomínal, aké miesto má práca v jeho živote, a súčasne nadväzoval bližší kontakt s Prírodou a s ľuďmi, s ktorými ho jeho práca spájala, ako i so svojím vlastným vnútrom.

Tanec a spev ako vyjadrenie osláv

Azda najtypickejším výrazom osláv prírodných cyklov je v slovenskej ľudovej kultúre tanec a spev. Údaje o slovenských ľudových tancoch siahajú až do 6. storočia a týkajú sa rôznych slovanských vetiev. Hoci sa kvôli odmietavým postojom kresťanstva k tancom, ako pozostatkom pohanských čias, stratila veľká časť tejto bohatej tradície, i napriek tomu niektoré pretrvali až do dnešných dní (napr. tance v čase slávnosti letného slnovratu).

Tance sa tancovali buď individuálne, v pároch alebo spoločne v rôznych útvaroch (napríklad do kruhu). Takmer vždy bol tanec sprevádzaný i spevom a taktiež farebné kroje prispievali k jeho kráse a symbolickému významu. Okrem toho tanečníci a tanečnice výskali a vykrikovali, čo nemalo len navigačný význam, ale tieto zvuky pomáhali odháňať zlé sily, alebo naopak privolávať dobré, a napodobňovali „hudbu Univerza“. Pri skupinových tancoch sa často v skupine nachádzal tzv. vrchný tanečník, ktorý tanec koordinoval, aby boli vykonané správne kroky a pohyby v správny čas. Hoci sa tancovalo veľa a pri mnohých príležitostiach a tanec nebol určený na zábavu, ale mal hlbší symbolický význam, bolo zakázané tancovať napr.

Bohatstvo slovenských hudobných nástrojov

Zaujímavá je tiež široká škála rôznych druhov hudobných nástrojov. Využívali sa nástroje dychové, strunové ako i samoznejúce. Existujú záznamy o 192 nástrojových druhoch v slovenskej kultúre. Samoznejúce nástroje sú tie, ktoré celé vydávajú nejaký tón. Medzi ne patria napríklad rapkáče, klopáče, chrastidlá, ostrohy tanečníkov, pastierske palice, bič, drumble alebo tiež zvon, ktorý sa vyrábal hlavne zo železa alebo z medi. Spomedzi strunových nástrojov sa najčastejšie používali husle, cimbal, basa a violončelo. Asi najrozšírenejšie sú nástroje píšťalové. Tvorili polovicu všetkých druhov hudobných nástrojov. Od tých najmenších, ako boli pastierske píšťaly a fujarky, vyrábané z konárikov, cez rôzne rohy a trúby vyrábané z kozích a volských rohov (20-30cm) ako i zo smrekového kmeňa (6-metrové trúby), až po 2-metrové fujary vyrezávané z bazového dreva.

Sviatky a obrady počas roka

Jar: Znovuzrodenie a oslava nového života

Jar - piesne, tance i obradné divadlá boli živé, plné nadšenia a oslavy nového života a energie ako i nového cyklu v Prírode i človeku.

K obdobiu jarnej rovnodennosti sa viaže divadelný obrad vynášania a topenia Moreny (Marmurieny, Smrtky, Kyselice či Dedka) a donášanie zelenej ratolesti do dediny. Morena, ako symbol zimy a smrti, bola zhotovená z dvoch drevených palíc v tvare kríža obkrútených slamou a mala oblečené sviatočné šaty a podobizeň starej ženy s čepcom. Kňaz alebo najvyšší duchovný predstavený obce preniesol do slamenej bábky všetky hriechy, choroby a nešťastia vlaňajšieho roka. Za spevu obradných piesní dievky niesli Morenu celou dedinou a pred každým domom sa na rozlúčku poklonili. Počas sprievodu sa potriasali stromy, aby v novom prírodnom cykle dobre rodili. Morena sa vyniesla až za dedinu, kde sa spálila a hodila do vody (oheň i voda majú v rámci obradov očistný charakter), čím definitívne zahnali zimu a s ňou i starý rok.

Týždeň po vynesení Moreny z dediny, resp. po privítaní jari, nasledovala kvetná nedeľa - pôstna nedeľa spätá s uctievaním zelene známa ešte z predkresťanských obradov (svätenie zelených vetvičiek kadidlom, svätenou vodou a modlitbami). Zelenými prútmi sa šibal statok pri prvom výhone na pašu, aby bol tučný, zapichovali sa do prvej brázdy, používali sa ako prostriedok na predpovedanie budúcej úrody, okiadzali sa nimi chorí. Šibanie mladými prútikmi a nádielka vody bolo zo strany chlapcov uštedrované i dievčatám a ženám, aby boli ako nositeľky života a energie po celý rok zdravé, silné a svieže.

Po privítaní oživujúceho slnka sa príroda začína pomaličky prebúdzať k životu a deň, ktorý sa pokladal za skutočný prechod medzi zimou a letom bol 24. apríl - deň zasvätený Jurajovi. Podľa ľudových skúseností až po Jurajovi začínajú rásť a kvitnúť rastliny ako i prebúdzať sa rôzne živočíchy. Preto ak sa niektoré našli ešte pred Jurajom (ďatelinový štvorlístok, podbeľ, jašterica, had, žaba), pripisovala sa im mimoriadna moc a mali ochranný a blahodarný účinok. Na Juraja sa prvý krát vyháňal dobytok na pašu, a preto sa vykonávali rôzne ochranné úkony. Pálili sa jurské ohne, ktoré symbolizujú víťazstvo svetla nad tmou.

Za najkvetnatejší a pestrofarebný mesiac sa pokladá máj - mesiac kvetín a Flóry a tiež mesiac lásky. V predvečer prvého májového dňa sa konalo takzvané stavanie májov, kedy chlapci stavali svojim milým pred domom máj, listnatý alebo ihličnatý strom s kmeňom očisteným od kôry, s korunou okrášlenou kvetmi a stuhami. V nasledujúcom dni vyzval chlapec dievča do tanca okolo postaveného mája. Tanečné zábavy poriadané v tomto mesiaci sa nazývali majálesy. Stavanie májov malo tiež za úlohu zabezpečiť potrebnú vlahu a vlastnosti zelene sa mali preniesť na polia a lúky; niektoré rastliny mali zároveň ochrannú funkciu.

Leto: Rozkvet, plodnosť a letný slnovrat

Leto sa hlavne spája s oslavou letného slnovratu, ktorá neskoršie dostala meno (sväto)jánske ohne (sobotky, vajano, kupalo). Tomuto dňu predchádzali rusálne sviatky. Samotný sviatok slnovratu sa slávil zakladaním živého ohňa a mal viacero významov. V prvom rade ľudia prostredníctvom ohňa s magickou silou podporovali plodnosť Zeme v jej najväčšom rozkvete. Oheň slúžil aj ako ochrana pred strigami, bosoráctvami a čarovaním. Živý jánsky oheň sa používal na veštenie a jeho žeravé uhlíky v sebe skrývali liečivú silu.

V obradoch má oheň i očistnú funkciu, a preto v tejto ceremónii dochádzalo pomocou spevu, tanca a preskakovania spoločného ohňa k purifikácii človeka. Nezabúdali však ani na očistu dediny a okolitých pasienkov, lúk a polí - smolou zohriatou v jánskom ohni obliali koleso, ktoré potom kotúľali po dedine a okolitých priestranstvách. Zároveň bol oheň symbolicky chápaný ako životodarná sila slnka na zemi, a preto si počas sviatku pripomínali magický vzťah medzi „nebeským ohňom“, najvyšším božstvom riadiacim Univerzum, a človekom a uctievali si jeho silu dobra a duchovnej čistoty.

Spomínané horiace koleso spustené z vrchov kopcov do dolín predstavovalo tiež klesanie slnka z vrcholného bodu nebeskej klenby, pretože v deň letného slnovratu je slnko najvyššie a nasledujúce dni postupne klesá a dni sa skracujú. Svätojánska noc, 24. júna (kedysi pripadal letný slnovrat práve na tento dátum), bola považovaná za noc magickú, kedy sa zem a nebo dotýkajú a človek má možnosť nahliadnuť do bežne neprístupných nebeských dimenzií.

Po týchto slávnostiach nastáva prírodný cyklus, počas ktorého dozrieva úroda a ľudia majú mnoho práce. Slávnosti a obrady boli teda v tom čase zriedkavejšie. Od 24. júla do 24. augusta plynuli takzvané psie dni. Názov je odvodený od súhvezdia psa a jeho hlavnej hviezdy Sírius, ktorá je najlepšie viditeľná v uvedenom období nad ránom. Podľa tradície sa táto hviezda nazýva psom strážiacim Slnko.

Pastieri si pri práci pospevovali piesne ovčiarske, gajdošské, odzemkové a ovčiarsko-zbojnícke. Deti najčastejšie pásli húsky, kravy a ovce. Ženy hlavne kravy a muži kone a voly. Medzi pastierov sa zaraďujú aj valasi a bačovia, pre ktorých je typický odzemkový tanec. Všetci spomínaní trávili dlhé dni so svojim stádom obklopení nekonečnou prírodou, od ktorej sa mohli nerušne hodiny a hodiny učiť z jej tajomstiev a záhad, čo im postupne odhaľovala. Spev im pritom napomáhal udržiavať rytmus a radosť pri práci. Večer sa potom stretávali na salaši pri vatre, kde sa rozprávali o príhodách, čo zažili, navzájom sa obohacovali o nové poznania a tešili sa zo spoločných chvíľ a stretnutí človeka s človekom. Pri pastiersko-drevorubačských tancoch sa inšpirovali Prírodou a napodobňovali medvedie pohyby.

Jeseň: Poďakovanie a príprava na zimu

Obdobie okolo jesennej rovnodennosti bolo charakteristické poďakovaním a obetami prírode za všetky jej dary, ktoré ľuďom od jari dožičila a zároveň prosbou o úrodu budúceho roka. Jeden zo zvykov bolo upiecť okrúhly medový koláč s priemerom takmer do výšky človeka, ktorý sa prinášal k obeti.

Zima: Odpočinok, bilancovanie a príprava na nový cyklus

Zima - s príchodom zimy sa začínala práca pre priadky, ktorých piesne boli pomalé a ťahavé. V tomto čase boli obdobia, kedy sa vôbec netancovalo, pretože Príroda sa ukladá na svoj zimný spánok a človek má čas na rozjímanie, bilancovanie a zhodnotenie uplynulého roka. Príroda tu bola pre človeka celý rok a dala mu možnosť zozbierať úrodu a spraviť si tak zásoby na zimu. Avšak i samotný rok mohol človeku priniesť úrodu v podobe nadobudnutých skúseností, ktoré ho obohacujú a dávajú mu možnosť nielen rezkejšie kráčať ďalej na svojej ceste životom, ale i schopnosť lepšie prekonať obdobie, kedy v Prírode tma zdanlivo vyhráva nad svetlom.

Fašiangy a pôst: Prechod z radosti do očisty

Fašiangy sa slávili v období od Troch kráľov (6. január) do Popolcovej stredy, medzi sviatkami zimného slnovratu a pôstom pred príchodom jari. Dátum popolcovej stredy je pohyblivý. Slovo vychádza z nemeckého Faschang (pôvodne vast-schanc označujúceho výčap a nápoj pred pôstom).

V slovanskom svete je obradová symbolika zameraná na príchod jari, na zabezpečenie hojnosti, úrody, plodnosti, sýtosti a sprevádza ich obradné veselie. Všeobecne v tomto období platí princíp, že „všetko je naopak“. V rámci veselých zábav a hier sa porušuje spoločenský poriadok, parodujú sa oficiálne oslavy a ceremónie, nedbalo sa na spoločenské rozdelenia, čo sa prejavovalo tak, že si ľudia vymieňali svoje role medzi sebou alebo si prepožičiavali masky z iných prírodných ríši. Muži sa prezliekali za ženy a naopak, mladí za starých, bohatí za chudobných a podobne.

V posledných troch fašiangových dňoch pred veľkým pôstom sa poriadajú fašiangové sprievody. Ich súčasťou bol i zvyk s názvom pochovávanie basy - vykonáva sa v posledný fašiangový deň. Základný motív vychádza z nastávajúceho pôstu a očisty, kedy sú zábavy pri muzike zakázané. Predvádza sa žartovné pochovávanie basy, pri ktorom vystupujú kostýmové postavy kňaza, kostolníka a smútiacich „pozostalých“. Po bujarej zábave nastáva čas očisty a pôstu.

Prvým pôstnym dňom je Popolcová streda. Predstavuje prechod z fyzického sveta fašiangových radostí do duchovného sveta, z ľudského do božského. Znovu sa človek navracia k tomu posvätnému a pripravuje sa na nový zrod kozmu. Očistenie sa netýkalo iba upratania vlastného domu, ale celej dediny. Z toho poznáme „Veľké jarné upratovanie“. A nešlo len o očistu fyzickú, ale tiež o purifikáciu duševnú a duchovnú.

Vianočné zvyky na Slovensku: Bohatstvo tradícií

Vianočné zvyky na Slovensku patria k tým najkrajším na svete a veľa zahraničných turistov s obľubou navštevuje slovenské mestá pre ich nezabudnuteľnú vianočnú atmosféru. Tradície na Vianoce sú na Slovensku dodnes často dodržiavané a obľúbené. Každý obyčaj má navyše v miestnom folklóre svoj význam. Niektoré zo zvykov na Vianoce prinášajú šťastie a lásku, iné veštia budúcnosť a mnohé súvisia s naším zdravím.

Adventné tradície

• Vianočná výzdoba - Pre advent je samozrejme typická výzdoba a dekorácie.
• Adventný veniec - k tradíciám Vianoc patrí aj adventný veniec. Ten má svoje korene už v pohanskom období a do kresťanských sviatkov sa integroval prevažne v 18. storočí.
• Pôst - predvianočný pôst je tradičný zvyk, ktorý sa v rôznych kresťanských krajinách praktizuje ako príprava na Vianoce.

Štedrovečerné zvyky

• Zdobenie stromčeka - kto by nepoznal túto tradíciu? Vianočný stromček sa na Slovensku zdobí približne od 19. storočia a jeho vzhľad sa výrazne premenil.
• Jadierka v tvare hviezdičky znamenajú zdravie.
• Šupina z kapra je symbolom bohatstva. Mala údajne prinášať hojnosť aj peniaze.
• Púšťanie lodičiek vo forme orechových škrupín patrí zrejme k najobľúbenejším tradíciám pre deti. Do orechovej škrupiny sa vloží sviečka (napríklad skrátená tortová sviečka) a “lodička” sa spustí do lavóra.
• Hádzanie črievičkou je zvyk pre nezadané (a najmä vydajachtivé) dievčatá. Nevydaté dievčatá sa postavia chrbtom k dverám s črievičkou v ruke a topánku hodí za chrbát. Topánka smerujúca špičkou z dverí znamená odchod z domova a svadbu. Špička smerujúca niekam inam dievčaťu predpovedá, že zostane ešte jeden rok doma. Údajne sa tak vyháňali čerti a zlé magické sily, a dom sa tak na nový rok od týchto negatívnych síl očistil.
• Lámanie oblátky - práve lámaním posvätené oblátky klasicky začínalo slávnostné hodovanie. Oblátky sa opekali v mosadzných kliešťach na ohni, na ktorých boli zobrazené sviatočné motívy. Od 15. storočia piekol oblátky miestny učiteľ alebo kostolník. Klasické vianočné oblátky ale zakúpite v každom obchode.
• Viať olova - Svoj pôvod má liatie olova v starovekom Grécku a údajne z olova veštili už starí Kelti. Prvé záznamy o tejto vianočnej tradícii pochádzajú až zo začiatku 18. storočia z rakúskych a nemeckých krajín. Ľudia verili, že tvar, ktorý získali, odhalia tajomstvo budúcnosti. Napríklad rovné pravidelné čiary znamenajú život bez zmien a v pokoji, naopak tie vlnité najrôznejšie zmeny.

Vianočné koledy a príbehy

Za kolendu sa všeobecne platí akákoľvek pieseň s vianočnou tematikou. Kolískou kolied a Vianoc je považovaný stredovek a raný novovek. V tomto období vzniklo množstvo vianočných piesní, ktoré si určite pamätáme ešte zo školských lavíc. V slovenských ľudových piesňach sa často objavuje pastorálna tematika, folklór i obyčajný život dedinských ľudí.

Vianoce boli pre našich predkov najmä priestorom pre bohoslužby, pokánie, ale aj čas pokoja. História nám hovorí, že išlo o obdobie radosti, tradičných zvyklostí a pospolitosti. Ľudia sa spravidla schádzali a rozprávali si najrôznejšie legendy, ktoré vychádzali z folklóru i pohanských povier. Tieto príbehy mali strašidelný nádych, ktorý úzko súvisel s obdobím slnovratu, keď sa verilo, že temné sily navštevujú pozemský svet. O miestami až hororové príbehy v tzv. ”čiernej hodinke” teda nebolo núdza. Najčastejšie sa objavujú legendy v hlavnej úlohe so strašidlami, čertmi a inými mýtickými postavami. Aj dnes sa v období pred Vianocami do popredia dostávajú tzv. mestské legendy (niekedy nazývané aj ako fámy alebo mestské mýty) a fake news z obchodných reťazcov i rušných ulíc.

Slovenské Vianoce: Gastronómia a rodinný krb

Nesmieme zabúdať ani na slovenské tradície a zvyky, ktoré sú spojené s gastronómiou. Je to práve sviatočné jedlo, ktoré je základom rodinného krbu. Vianočné pokrmy sa líšia históriu, regionálnymi zvyklosťami aj vianočnými zvykmi v jednotlivých rodinách. Tradične na sviatočnom stole vo väčšine domácností nájdeme vyprážaného kapra so zemiakovým šalátom, vianočku aj vianočné pečivo. V minulosti sa na stole objavoval predovšetkým hubový kuba, kaša na sladko, kapor na čierno, na stole nesmeli tiež chýbať strukoviny. Tradícia pečenia medovníkov sa na Slovensku zachovala až dodnes, tradičné medovníky sú neoddeliteľnou súčasťou slovenských Vianoc. Spôsob prípravy a recepty medovníkov sa v rôznych regiónoch Slovenska líšia rovnako ako aj ich tvar a zdobenie.

Slovenský folklór: Živé dedičstvo

Vianočné tradície na Slovensku majú bohatú históriu. Slovensko má bohaté kultúrne tradície, folklór je veľmi výrazný a zaujímavý. Slovenský národ svoj folklór dôsledne udržiava, piesne, hudba a tanec sa prenášajú z generácie na generáciu. Na Slovensku pôsobia mnohé folklórne súbory. Najznámejšie folklórne súbory na Slovensku sú SĽUK v Bratislave, Šarišan v Prešove a Lúčnica v Bratislave.

Najvýznamnejšími oblasťami slovenského folklóru sú severné regióny Slovenska, Orava, Liptov a východ Slovenska v okolí Zemplína. Mnohé slovenské ľudové piesne sú veľmi rytmické a veselé, zabavia pri tanci, niektoré sú naopak smutné a hovoria o láske medzi ľuďmi, sklamaniach, o láske k rodnému kraju, o kráse alebo zábave. Ľudové piesne sa spievajú nielen na folklórnych slávnostiach, ale učia sa ich aj deti v školách, aby poznali svoje kultúrne dedičstvo.

Na folklórnych slávnostiach vystupujú účinkujúci v krojoch, spievajú piesne, tancujú, hrajú na hudobných nástrojoch. Folklórne slávnosti pod Poľanou sú známe aj v zahraničí, je to medzinárodný festival ľudovej hudby, tanca a spevu spojený s prehliadkou folklórnych súborov a určený aj pre zahraničných Slovákov. Uskutočňuje sa v amfiteátri v Detve. Celonárodné slovenské kultúrne podujatie sa koná vo Východnej počas letných mesiacov. Je to folklórny festival s medzinárodnou účasťou, na ktorom je predstavená tradičná ľudová kultúra, remeslá, spev, tanec, zvyky a obyčaje. Festival vo Východnej patrí medzi najvýznamnejšie na Slovensku.

Jarmok ľudových remesiel sa konáva každoročne v Nitre a iných slovenských mestách. Tradičné slovenské dediny boli zastavané drevenicami, často aj maľovanými. Prírodné múzeá - skanzeny vám ponúkajú možnosť vidieť, ako vyzerala tradičná slovenská dedina v minulosti. Sú sústredené na severnom Slovensku, ktoré je kolískou tradícií a folklóru. Mnohé zvyky sú tu zachované dodnes.

tags: #vianocny #pribeh #vo #forme #folkloru