Niektoré dni sú v živote človeka významnejšie ako iné, podobne je to aj v živote kresťana. Tým najvýznamnejším dňom pre kresťana by mala byť nedeľa, kedy slávime Ježišovo zmŕtvychvstanie. Okrem toho nás Cirkev osobitne pozýva aj v iné dni sláviť Eucharistiu, ktorým hovoríme prikázané sviatky. V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na svätej omši a zdržiavať sa takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu (Kán 1247).
Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, známa aj pod názvom Božie Telo (Corpus Christi), je prikázaný sviatok, ktorý predstavuje mimoriadne krásnu a vzácnu slávnosť. Je to deň, kedy si pripomíname a uctievame dar Eucharistie, v ktorej je reálne prítomný Ježiš Kristus ako Boh a človek. V Eucharistii je pravdivo, skutočne a podstatne obsiahnuté celé Telo a Krv, spolu s dušou a Božstvom nášho Pána Ježiša Krista - teda celý Kristus. Preto stojí Eucharistia nad všetkými sviatosťami a je cieľom všetkých sviatostí. Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu pri Poslednej večeri na Zelený štvrtok, premenením chleba a vína na svoje Telo a Krv.
Historický vývoj sviatku Božieho Tela
Pôvod a prvé slávenie
Sviatok Božieho Tela a Krvi sa zrodil v 13. storočí. Významný podnet pre jeho zavedenie treba vidieť v opakujúcich sa videniach blahoslavenej Juliány z Luttichu (Liège), augustiniánskej mníšky, ktorá v roku 1209 videla žiarivý mesiac s tmavým miestom. Toto videnie jej bolo vyložené tak, že v ročnom cykle liturgických sviatkov chýba práve sviatok zasvätený Eucharistii. Blahoslavená Júlia (Juliana z Liége) bola veľkou propagátorkou uctievania Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej a naliehala na svojho biskupa Róberta z Luttichu, aby tento sviatok zaviedol. Po prvýkrát sa preto slávil v jeho diecéze v roku 1246.
Neskôr pápež Urban IV., ktorý kedysi pôsobil v Luttichu ako arcidiakon Jacques Panteleon, predpísal bulou Transiturus de hoc mundo slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev v roku 1264. Tradícia hovorí, že na jeho prianie pripravil liturgické texty pre omšu a Liturgiu hodín svätý Tomáš Akvinský (1225-1274), ktorý dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie a je autorom eucharistických piesní Klaniam sa ti vrúcne, Bože večitý a Ctíme túto sviatosť slávnu. Sviatok znova potvrdil Klement V. na koncile vo Vienne (1311-1312).
Eucharistický zázrak v Bolsene
Ďalším dôležitým míľnikom, ktorý prispel k rozšíreniu sviatku, bol eucharistický zázrak v talianskom Bolsene. Istý český kňaz, Peter z Prahy, pricestoval do Talianska v roku 1264 (podľa iných zdrojov 1263), aby sa zúčastnil na audiencii u pápeža Urbana IV., ktorý sa v tom čase cez letné mesiace nachádzal v Orviete. Spolu s ním tam bol aj svätý Tomáš Akvinský a mnohí ďalší teológovia a kardináli. Po stretnutí s pápežom sa kňaz Peter cestou späť do Čiech zastavil v Bolsene, kde slávil svätú omšu v Kostole svätej Kristíny. Napriek známej zbožnosti a morálnemu životu mával často pochybnosti ohľadom skutočnej prítomnosti Krista pod spôsobom premeneného chleba a vína.
Počas vyslovenia slov premenenia sa udial zázrak, ktorý popisuje kamenná tabuľa umiestnená na tomto mieste: „Zrazu sa hostia viditeľne premenila na skutočné mäso pokropené červenou krvou, okrem časti, za ktorú ju držal kňaz v rukách: nemohlo sa to udiať bez tajomstva, ale stalo sa tak preto, aby aj ostatní mohli vidieť, že je to naozaj hostia, ktorú drží v rukách celebrujúci kňaz nad kalichom.“ Vďaka tomuto zázraku Pán Boh posilnil vieru kňaza. Zvesť o zázraku sa ihneď rozšírila a tak samotný pápež, ako aj svätý Tomáš Akvinský, mohli okamžite potvrdiť tento zázrak. Po dôkladnom preskúmaní pápež Urban IV. povolil jeho uctievanie a rozhodol o rozšírení sviatku Božieho tela, ktorý bol predtým lokálnym sviatkom diecézy Liegi, na celú Katolícku cirkev: „Aby táto vznešená a úctyhodná sviatosť bola pre všetkých pamiatkou mimoriadnej lásky Boha k nám.“
Reakcia na heretické učenia
Sviatok bol tiež odpoveďou na heretické učenie Berengara z Tours o Eucharistii, ktorý mal filozoficky racionalistické tendencie a bol nominalistom. Berengar pri skúmaní otázok viery považoval samotný rozum za najlepšiu pomôcku a tvrdil, že v otázkach viery autorita nie je rozhodujúca, ale treba sa držať zmyslovo prístupných faktov. V dôsledku tohto presvedčenia Berengar musel poprieť transsubstanciáciu. Pre neho boli Telo a Krv Krista skutočne prítomné vo svätej Eucharistii, ale táto prítomnosť bola intelektuálna alebo duchovná. Podstata chleba a podstata vína podľa neho zostávali vo svojej prirodzenosti nezmenené, ale posvätením sa duchovne stávali samotným Kristovým Telom a Krvou.
Toto učil v rôznych diskusiách, listoch a spisoch až po koncil v Ríme v roku 1059, na ktorom Berengar podpísal vyznanie viery, že chlieb a víno po konsekrácii nie sú len znakom, ale pravým Kristovým Telom a Krvou. Na dvoch lateránskych konciloch (1078 a 1079) Berengar opäť podpísal vyznanie viery, že po konsekrácii je chlieb pravým Telom Kristovým, Telom narodeným z Panny, že chlieb a víno na oltári, mocou konsekračnej modlitby a slov nášho Vykupiteľa, sú podstatne premenené na Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, pravdivé a životodarné. Avšak Berengar po konciloch opäť poprel transsubstanciáciu, tvrdiac, že chlieb a víno si zachovali svoje prirodzené vlastnosti. Historici sa zhodujú, že pred posledným vyznaním viery Berengar určite popieral transsubstanciáciu.
Tak ako aj v prípade iných heréz, boli jeho bludy príležitosťou, ktorá umožnila a dokonca si vyžiadala jasnejšiu interpretáciu a presnejšiu formuláciu katolíckej náuky o svätej Eucharistii. Bol to Hildebert z Lavardinu, súčasník Berengaria, ktorý ako prvý použil slovo transsubstanciácia. Rímsky koncil v roku 1079 v odsúdení Berengaria vyjadril jasnejšie než ktorýkoľvek iný dokument povahu tejto podstatnej zmeny a svätý Tomáš vo svojej definícii transsubstanciácie používa takmer rovnaké termíny ako koncil.
Teológia a doktrína Eucharistie
Transsubstanciácia a skutočná prítomnosť
Kristus sa v sviatosti Eucharistie stal prítomným premenením chleba a vína na Kristovo Telo a Krv. Cirkevní otcovia potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého pri transsubstanciácii. Epikléza kňaza je teda prosbou, v ktorej kňaz prosí Boha Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým Telom a Krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu.
Cirkevní otcovia nám odovzdali túto náuku o dôvernom spojení s Kristom prostredníctvom eucharistického prijímania. Ako vidíme v úryvku zo svätého Cyrila Jeruzalemského (Mystagogické katechézy 4, 3): „S plnou istotou sa podieľajme na Tele aj Krvi Kristovej: lebo v podstate chleba sa vám dáva Jeho Telo a v podstate vína Jeho Krv; aby ste prijímaním Tela a Krvi Kristovej boli zmenení v rovnaké Telo (concorporei) a rovnakú Krv (consanguinei), ako má Kristus.“
Podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi: „Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. V Eucharistii je teda obsiahnuté opravdivo, skutočne a podstatne celé Telo a Krv, spolu s dušou a Božstvom nášho Pána Ježiša Krista - teda celý Kristus.“
Tridentský koncil sa na svojom 13. zasadnutí venoval aj reakcii na protestantské popieranie transsubstanciácie a skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Koncil uviedol, že Najsvätejšia Eucharistia má s ostatnými sviatosťami spoločné to, že je zmyslovým znakom posvätnej veci a viditeľnou podobou neviditeľnej milosti. Avšak u nej je vynikajúce a jedinečné to, že ostatné sviatosti iba vtedy majú silu posväcovania, keď ich niekto prijíma, kým v Eucharistii sa nachádza sám pôvodca svätosti pred jej požitím. Apoštoli totiž ešte neprijali Eucharistiu z rúk Pána, keď on už v pravde tvrdil, že to, čo dáva, je jeho Telo. V Eucharistii je prítomné Telo pod podobou vína a Krv pod podobou chleba a duša pod podobou oboch účinnosťou toho prirodzeného spojenia a spolupatričnosti, ktorou sa časti Krista Pána, ktorý už vstal z mŕtvych a viac už neumiera (Rim 6,9), navzájom spájajú, ďalej Božstvo v dôsledku jeho hypostatického spojenia s telom a dušou. A tak je celkom pravdivé, že každá jedna podoba obsahu je práve toľko, ako aj obidve.
Úcta k Najsvätejšej sviatosti
O tom, že poznáme a uvedomujeme si aspoň v hmlistých obrysoch nesmiernu veľkosť eucharistického tajomstva, svedčí v prvom rade spôsob, akým sa Telo Pánovo rozdáva a prijíma. V tradičnom obrade prijímania, nakoľko predstavuje zavŕšenie eucharistickej obety a je vrcholom stretnutia a osobného zjednotenia sa s Kristom, skutočne a podstatne prítomným pod pokorným závojom Eucharistických spôsobov, je toto poznanie dobre demonštrované. Táto chvíľa v liturgii je tak mimoriadne dôležitá, že sa k nej vzťahujú špeciálne pastoračné požiadavky, dokonca aj v rituálnych gestách. Podľa katolíckej tradície, Tridentský koncil presadzoval prijímanie Eucharistie kľačiacim veriacim do úst, pri ktorom k problémom v podobe spadnutej Eucharistie prichádzalo naozaj len výnimočne.
Kardinál Robert Sarah, niekdajší prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, tvrdí, že Eucharistiu je potrebné prijímať pokľačiačky a do úst. Podľa jeho slov: „Veľkosť a šľachetnosť človeka, rovnako ako najvznešenejší výraz jeho lásky k svojmu Stvoriteľovi spočíva aj v pokľaknutí pred Bohom.“ Tvrdenia, že v prvotnej Cirkvi sa Eucharistia podávala veriacim do rúk, sú niekedy spochybňované. Faktom zostáva, že Kristus je Logos, Božie slovo, ktoré bolo na počiatku s Bohom a ktoré je Boh. Ponúka sa tu paralela s Ezechielom, ktorý symbolicky prijal Slovo Božie priamo do svojich úst: „Ty teda počúvaj, čo ti hovorím: Nebuď odbojný ako ten odbojný dom, otvor si ústa a zjedz, čo ti ja dám.“ (Ez 2,8-9) "A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok. I riekol mi: „Syn človeka, nakŕm si vnútro a naplň si útroby týmto zvitkom, ktorý ti ja dávam.“ Zjedol som ho teda a bol mi v ústach sladký ako med."
Starobylé kresťanské východné cirkvi (sýrska, malabarská, etiópska, egyptská, arménska, gruzínska), ktoré majú podstatne bližšie k prvotnej Cirkvi, takisto nepodávajú Telo a Krv Ježiša Krista veriacim do rúk, ale do úst. Tento fakt výborne zodpovedá trefným napomenutiam cirkevných otcov o potrebnej dispozícii, ktorú by sme mali mať, keď pristupujeme k svätému prijímaniu, a to: „cum amore ac timore“, s láskou a strachom (S. Cyprian, Ad Quirinum, III). Svätý Ján Zlatoústy napomína tých, ktorí pristupujú k eucharistickému Telu Pána, aby napodobňovali mudrcov z Východu v ich duchu a v úkone adorácie: „Priblížme sa teda k Nemu s vrúcnosťou a rozpálení láskou, aby sme nemuseli znášať trest. ... Toto Telo, už keď ležalo v jasliach, uctievali Mudrci.“
Pápež Pavol VI. predvídal duchovné škody, ktoré môže rozšírenie novej praxe prijímania Eucharistie spôsobiť. Tieto obavy zhrnul v encyklike Memoriale Domini: „Zmena vo veci takej dôležitosti, založenej najviac na starodávnej a úctyhodnej tradícii, neovplyvňuje len disciplínu. Nesie so sebou isté nebezpečenstvá, ktoré môžu povstať z nového spôsobu podávania svätého prijímania: nebezpečenstvo straty úcty k vznešenej Sviatosti oltárnej, znesvätenia, alebo falšovania pravej náuky.“ (Enchiridion Vaticanum III, n. 445). Obavy Pavla VI. a väčšiny episkopátu v roku 1968 boli viac než opodstatnené a boli potvrdené v dnešnej praxi rozdávania svätého prijímania na ruku. Kardinál Joseph Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.) poznamenal: „Nedosahujeme výšiny toho, čo sa deje v sv. omši.“ Pápež svätý Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia uviedol: „Eucharistická hostina je naozajstná „posvätná“ hostina, v ktorej jednoduchosť znakov skrýva nevyspytateľnú Božiu svätosť.“
Tradície a slávenie sviatku
Eucharistické procesie
Sviatok Božieho Tela oddávna sprevádza tradícia procesií. Medzi eucharistickými procesiami má osobitný význam a dôležitosť v pastoračnom živote farnosti alebo mesta procesia, ktorá sa koná každý rok na slávnosť Kristovho tela a krvi alebo v iný vhodný deň pred touto slávnosťou alebo po nej. Pápež Ján XXII. upravil slávenie sviatku tak, aby sa konalo so slávnostným sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Oltárna sviatosť. Postupne sa na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi na mnohých miestach konali triumfálne sprievody s Najsvätejšou sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa.
Procesie sú v Cirkvi starobylou formou oslavy Boha, ktorými veriaci jednomyseľne prosia Boha o milosť a zmilovanie, verejne vzdávajú vďaku alebo navonok preukazujú vnútornú úctu, chválu a oslavu Boha. Pôvod procesií nachádzame v Starom i Novom zákone; židovský národ napríklad konal procesie s Archou zmluvy. V rannej Cirkvi boli procesie natoľko vo zvyku, že tvorili súčasť bohoslužieb. Už svätý Ambróz a svätý Augustín spomínajú procesie s relikviami mučeníkov. Eucharistické procesie sa usporadúvajú podľa miestnych zvykov, či už ide o výzdobu verejných priestranstiev a ulíc, alebo o usporiadanie účastníkov procesie.
Počas procesie kráča kňaz verejným priestranstvom pod baldachýnom, nesúc Oltárnu sviatosť v monštrancii. Sprievod sa postupne zastavuje pri štyroch oltárikoch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Pri oltárikoch sa koná bohoslužba slova, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Na konci procesie sa udelí záverečné požehnanie s Najsvätejšou sviatosťou v kostole, v ktorom sa Sviatosť uloží.
„Oltáriky“ (ľudovo nazývané aj „koľibki“) tradične vytvárajú rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií (predmety, ktoré sa používajú na prehĺbenie nábožnosti, ako obrázky, krížiky, ruženec, medailóny) pred svojimi domami. Deti na znak úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov. Tieto deti zvykli byť od polovice 20. storočia oblečené v šatách z prvého svätého prijímania. Mládenci často nesú vyzdobené zástavy a z nich visiace stuhy nesú dievky oblečené v bielych krojoch. Veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.
Príklady z histórie a súčasnosti
Slávnosť Božieho tela je cirkevne prikázaným sviatkom s pohyblivým dátumom. Slávi sa vo štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice (prvá nedeľa po skončení veľkonočného obdobia), alebo v nasledujúcu nedeľu. V roku 2023 sa tento sviatok slávil 8. júna a pripomínal sa aj v nedeľu 11. júna. Napríklad v roku 2007 sa sviatok slávil 7. júna a slávnostná svätá omša sa uskutočnila 10. júna v Bratislave na Primaciálnom námestí, pričom hlavným celebrantom bol apoštolský nuncius v SR Mons. Henryk J. Nowacki. Omša bola prenesená aj do Kostola sv. Jána z Mathy.
V Detve býva od nepamäti súčasťou bohoslužieb procesia sprevádzaná dychovou hudbou. Na štyroch miestach v uliciach mesta okolo kostola urobili miestne ženy zelené oltáriky, pri ktorých sa udeľovalo eucharistické požehnanie. Napríklad v roku 1963 sa konala svätá omša v kostole a v roku 1968 krojované deti s krížom viedli procesiu Božieho tela. Kňaz s hostiou kráčal pod baldachýnom, ktorý niesli štyria chlapi v krojoch. Totalitná komunistická moc v snahe zastaviť demokratizačné procesy Pražskej jari v období normalizácie po roku 1968 neumožňovala organizovať slávnostné procesie Božieho tela ulicami mesta. Slávnosť bola obmedzená len na priestory kostola, alebo blízkeho areálu. Obnovenie procesií ulicami Detvy bolo možné až po roku 1989. S určitými obmenami rozmiestnenia oltárikov sa táto tradícia zachovala dodnes, vždy v nedeľu po sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi.
Katolícka cirkev na Slovensku i vo svete slávi tento sviatok s tradičnými procesiami veriacich na čele s biskupmi a kňazmi ulicami miest a obcí. Napríklad v Bratislave na Primaciálnom námestí sa konala tradičná verejná oslava sviatku Božieho tela so svätou omšou a procesiou z Primaciálneho námestia, cez Klobučnícku ulicu a Námestie SNP, pred farský kostol svätého Jána z Mathy. Slávnostné omše a eucharistické procesie sa konajú aj v Košiciach v Katedrále svätej Alžbety, v Trnave v katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa a v Nitre.
Veľký sviatok je aj v Gréckokatolíckej cirkvi, kde sa slávi pod názvom Slávnostná poklona prečistým tajomstvám Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista alebo ľudovo Božie telo. Používa sa aj názov Sviatok Najsvätejšej Eucharistie.
Spojenie sviatkov a odpustky
Popri sviatku Božieho tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej Krvi. Blahoslavený Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú Cirkev a ustanovil, aby sa svätil na prvú nedeľu mesiaca júla. V roku 1914 svätý Pius X. ustanovil jeho slávenie na 1. júla. Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho Tela a Krvi na štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu. Spojením sviatkov Kristovho Tela a Krvi sa vyjadruje pôvodný úmysel pápeža Urbana IV., ktorý vo svojej bule písal o jednotnom tajomstve Eucharistie, ktoré zahŕňa tak Ježišovo Najsvätejšie Telo, ako aj jeho Krv.
Veriaci, ktorí sa zúčastnia na Eucharistickej procesii tak vonku, ako aj vo vnútornom priestore chrámu, môže získať za zvyčajných podmienok úplné odpustky. Udeľujú sa veriacemu, ktorý sa nábožne zúčastní na eucharistickej procesii konanej vnútri posvätnej budovy alebo mimo nej, ktorá má veľký význam zvlášť na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi.