Spojenie medzi svadobným veselím a smrťou, akoby išlo o dve strany jedinej magnetofónovej kazety, nie je výmyslom z opery. Inscenátori Romea a Júlie či Lorcovej Krvavej svadby vedia, koľko podôb má svadobný deň. Špongia drámy zotierala rozdiel medzi svadbou a „funusom“ najmä v helenistických dobách, kedy javiskám kraľovali páni Aischylos, Euripides a Sofokles. Svadobný motív má v opere Ernani podľa literárnej predlohy Victora Huga popredné miesto.
Svadba ako brána k tragédii a šialenstvu
Svadba, na ktorej z nevesty razí parfum smrti, sa odohráva v Donizettiho Lucii di Lammermoor. Hlavným démonom tejto belcantovej opery s myšlienkovými oknami vybitými svetlicami gotického hororu, je barytonista Lord Enrico Ashton. Donúti svoju sestru Luciu, aby sa vydala za Artura, ktorý dokonale vyhovuje Enricovým rodovým záujmom. Aby barytón dosiahol svoje, uchýli sa ku klamstvu. Podstrčí sestre sfalšovaný list, ktorý zdanlivo dokazuje, že muž jej srdca a Enricov úhlavný nepriateľ číslo jeden Edgardo pustil Luciu z hlavy. Dalo sa čakať, že Lucia sa z údajnej zrady milého tak skoro nespamätá. Enrico úspešne ťahá za nitky jej zraniteľnosti a dotlačí ju k neželanému zväzku. Bomba emócií nakoniec aj tak vybuchne a zmiatne so sebou zdravý rozum.
Americký námorný dôstojník Pinkerton, hlavné tenorové hrdlo Pucciniho tragédie giapponese Madama Butterfly, si so záujmom prezerá spoločný dom a ohnisko šťastia. Pinkerton je vypočítavý, pätnásťročnú Japonku Čo-čo-san si berie len z rozptýlenia. Prvé dejstvo Butterfly sa nesie v znamení svadobných príprav. Pinkertonova verbálna facka, že Motýlika pošle k vode, len čo si nájde poriadnu americkú manželku, zaniká v šantení stúh hodvábnej melódie. Mračnom na svadobnom nebi je Japonkin nepozvaný strýko, ktorý dievča prekľaje, pretože z lásky k cudzincovi zavrhlo tradície vlasti. Butterfly však dôstojníka bezhlavo miluje. V Lucii di Lammermoor bola svadba bránou k šialenstvu, v Pucciniho diele je predzvesťou kliatby. V oboch prípadoch chýba to najdôležitejšie - lano lásky. Jeho konce musia držať dvaja. Donizettiho sopranistka k svojmu ženíchovi necíti nič, v Madama Butterfly je to opačne. Svadba bez lásky je ako sako bez gombíkov.
NAJHORŠIE úmrtia na svadbách, aké boli kedy zaznamenané
Podobný konflikt kultúr, s akým pracuje Puccini, ponúka Verdiho opera Alzira, na Slovensku žiaľ neznáma. Hnedobradý majster nemal o tejto svojej hudobnej dcére vysokú mienku, v mnohom však anticipuje hyper-melodického Trubadúra. Španielsky guvernér Gusmano si chce vziať za manželku domorodkyňu Alziru, dcéru vodcu Inkov Atalibu, aby konečne zazvonil zvonec vzájomnému vraždeniu. Sám Gusmano pritom nemá ďaleko od vraha. Nechal mučiť Inku Zamora, o ktorom si Alzira myslí, že na mučidlách vypustil dušu. Zamoro ale žije a prichádza za milovanou Alzirou. Sextet z prvého dejstva Nella polve genuflesso je podobný sextetu z Lucie di Lammermmoor, v ktorom každá z postáv obetuje na oltári drámy svoje pocity. Zamoro povedie nový útok proti conquistadorom, ale čaká ho to isté, čo odhodlaného Manrica z Trubadúra - väzenie. Gusmano využíva situáciu a vydiera Alziru, aby sa za neho vydala výmenou za Zamorovu slobodu. Svadba už visí vo vzduchu, keď sa z diaľky vyrúti akýsi španielsky vojak a Gusmana smrteľne zraní. Alzira stuhne a v pomstiteľovi spoznáva Zamora.
Kľúčová tenorová postava v opere Ernani je aragónsky šľachtic v maske banditu, ktorý intrigami kráľa prišiel o pozemky a oči má len pre Elviru. Ernani v plášti pútnika hľadá azyl na Silvovom hrade. Keď odhalí svoju identitu, nebo pritiahne skrutku na neviditeľnom škripci ešte viac. Novozvolený cisár Karol V. dáva podľa starodávneho karolínskeho práva Ernanimu a Elvire milosť. Chystá sa svadba (v opere v poradí druhá, k zväzku Elviry a Silvu formálne nedošlo). Všetci sa unášajú radosťou, no deus ex machina už koná svoju povinnosť. Temné tóny rohu sprevádzajú ohrdnutého španielskeho granda, ktorý presadzuje prísahu dohodnutú s Ernanim. Inými slovami, maskovaný Silva drží v hrsti jeho život… Čestnosť je pre Ernaniho viac, než osobné šťastie.
Svadobné zvyky a tradície
Grécke nevesty si do svadobných šiat niekedy ukryjú kocku cukru, ktorá podľa miestneho zvyku osladí ich manželstvo. Našich svadobných kociek cukru bude hneď sedem. V starom Grécku sa veršovaným kultickým spevom pre mladuchu v jej svadobnej komnate (ἐπιθαλάμιον) hovorilo epithalamium. Dohľad nad antickými matrimoniálnymi piesňami patril bôžikovi Hymenaiovi (v latinskej transkripcii Hymenaeus). Mýty si pamätajú aj thráckeho speváka svadobných piesní rovnakého mena Hymenaios. Oslavné básne kropili hudobným dažďom procesiu nevesty, ktorá vstupovala do ženíchovho domu. Pamiatkou na tento starý grécko-rímsky zvyk je rumunské slovo căsătorie. Jeho prarodičom je, pravdaže, ľudovo-latinské casa, dom. Slovo căsătorie vlastne pomenúva spoločný dom, ohnisko šťastia.
Ľudová etymológia hľadá v nevestách odkaz na rímske panny vestálky. Nevesta nie je Vesta, ergo bohyňa vestálok, ochrankýň svätého rímskeho kozuba. V niektorých kultúrach sa snúbenci vzájomne kŕmia chlebom. Na Balkáne dominuje východná byzantská liturgia, ktorá korunuje mladomanželov za kráľa a kráľovnú novej rodiny. Pár dostáva na hlavu skutočné kráľovské koruny (vo viacerých východoslovenských gréckokatolíckych chrámoch sa zvyknú nahrádzať venčekmi). Mnohé svadobné zvyky dodnes vyvolávajú úsmev na tvári. Ani taký ženích na ostrove Fidži to nemá ľahké. Svadba a hudba mali k sebe vždy blízko.
Etymológia svadobných výrazov
V opernej taliančine má svadba mnoho tvárí. Príslušné etymóny majú opäť latinskú gramatickú frizúru. Nozze (di Figaro) sú zakorenené v starorímskom slove nuptiae. Pomnožné podstatné meno nuptiae neoznačovalo len sobáš. Tento slovný trik využil starorímsky autor z ďalekej africkej Numídie Apuleius vo svojom antickom „sci-fi“ románe Asinus aureus, po slovensky Zlatý somár. Rímsky mladík Lucius sa zahráva s mágiou a namiesto vtáka sa ocitá v neželanej koži osla. Illae suae monstruosae nuptiae! Aj táto Wagnerova melódia je zlatou baňou. Ďalšie svadobné slovíčko matrimonium zdieľa lingvistické lôžko s feminínom mater, matka. Substantívum mater je zodpovedné za slovenský názov matrika a jej latinský vzor matricula. Prípona -monium má charakter obligácie (munus, povinnosť). O niečo menej známe je neutrum conubium. Pod pokrievkou tohto slova drieme svadobný zväzok (v právnom zmysle), u Plínia však objavujeme nový a netušený význam. Conubium je štiepenie a vrúbľovanie rastlín.
Figarova svadba: Komédia, satira a emancipácia
Vznik a historický kontext
Figarova svadba (v origináli Le nozze di Figaro) je názov komickej opery Wolfganga Amadea Mozarta z roku 1786. Premiéra prebehla 1. mája vo Viedni. Jej dej sa odohráva v 18. storočí. Ide o dielo tzv. zlatého fondu svetovej opery. Vznikla v období politických a spoločenských revolúcií konca 18. storočia, ktoré zásadne menili európsky svet. Mozart na myšlienky osvietenstva zakódované v librete Lorenza da Ponteho reagoval a vo svojej kompozícii novátorsky kombinoval komické momenty, drámu a zložité ansámble. Vytvoril hudbu, ktorá je živá, ľahká, majstrovsky inštrumentovaná, plná vzruchov a emócií. Samotná opera je však dokumentom nielen hudobného majstrovstva, ale aj odvahy otvorene komentovať dobu, v ktorej vznikala. Klasicistické veľdielo Figarova svadba patrí aj po viac ako 230 rokoch k najhranejším operám na svete.
Libreto vytvoril Lorenzo Da Ponte, predlohou mu bola divadelná hra Pierra-Augustina Carona de Beaumarchaisa: La Folle Journée, ou le Mariage de Figaro. Táto hra bola kvôli cenzúre náročnejšie uviesť, než napísať. W. A. Mozart napísal Figarovu svadbu na základe Beaumarchaisovej divadelnej hry, ktorú vraj bolo kvôli cenzúre náročnejšie uviesť, než napísať. Zborové ansámble s majstrovsky vystavanými finále dejstiev dosahujú dokonalosť. Raz na vás pôsobí irónia, inokedy lyrickosť, raz komickosť a vzápätí emocionálna hĺbka. Nesmrteľnou sa stala pre svoju dráždivú aktuálnosť a precíznosť vášnivého dejového temporytmu. Figarova svadba je v podstate najväčším úspechom celej Mozartovej umeleckej kariéry a okamžite si našla trvalé miesto v divadlách po celej Európe. Táto skutočnosť vzbudzuje veľký rešpekt - každý milovník opery dielo dôverne pozná a ovláda.
Dej opery
Figarova svadba je komická opera o štyroch dejstvách. Jej dej sa odohráva na vidieckom šľachtickom sídle a rozpráva príbeh služobníka Figara a jeho snúbenice Zuzany, ktorí plánujú svadbu, pričom sa musia vysporiadať s majetníckymi ambíciami grófa Almavivu a spleťou milostných intríg, prestrojení a komických situácií. Opera je spievaná v talianskom jazyku a priamy prenos obsahuje anglické a slovenské titulky.
Figaro a Zuzana plánujú svadbu. Počas vymeriavania izby, v ktorej majú bývať, sa Zuzana zveruje Figarovi, že ju obťažuje gróf Almaviva, čo Figara rozčúli. V druhej časti si k Zuzane prichádza pre radu páža Cherubin, zamilovaný do grófky, ktorého sa chystá gróf poslať do vojny, pretože sa o tomto jeho cite nejako dozvedel. Cherubin sa musí ukryť, lebo prichádza gróf a snaží sa dohodnúť si so Zuzanou schôdzku. Gróf ukrytého Cherubina objaví a rozkáže mu okamžite opustiť zámok. Figaro sa snaží vrátiť grófa do náručia grófky, aby nechal Zuzanu na pokoji a umožnil ich svadbu. Situácia sa komplikuje, keď gróf skoro pristihne Cherubina v izbách grófky, kde sa tento prezlieka do ženských šiat. Grófka sa chystá potrestať manžela a prehovorí Zuzanu, aby si dala s grófom schôdzku.
Dynamický dej vnára divákov do vzťahových zápletiek starých ako ľudstvo samo: vidíme lásku medzi Zuzanou a Figarom, Cherubína, ktorý hľadá objekt svojej lásky, grófku, ktorá sa v láske sklamala i grófa Almavivu, starnúceho seladona a jeho neúspešné ľúbostné výboje. Silné emócie, pútavé príbehy, špičkové spevácke výkony obohatené o tanečné kreácie.
Režijná koncepcia
Štátna opera v Banskej Bystrici uvádza po 45 rokoch novú inscenáciu Mozartovej Figarovej svadby. Nová inscenácia v hudobnom naštudovaní Igora Bullu, ktorú režíruje Dana Dinková, využíva klasickú poetiku s modernými výrazovými prostriedkami; kostýmy vytvorila Ľudmila Várossová a scénu Lucia Šedivá. Premiéra sa uskutoční 24. novembra. Dana Dinková, rodáčka z Bratislavy, absolvovala štúdium choreografie na Vysokej škole múzických umení, kde v súčasnosti pôsobí aj ako pedagogička. V rokoch 2000-2003 bola umeleckou šéfkou baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde dnes zastáva funkciu umeleckej riaditeľky baletného súboru. Je autorkou námetu, spolulibretistkou, režisérkou a choreografkou viacerých pôvodných diel, ako Archa templárov, Nemé tváre/Mne sa to stať nemôže či Edith Piaf. Na opernom javisku debutovala slovenskou premiérou Mascagniho opery Priateľ Fritz a na domácej scéne režírovala aj La traviatu, Don Pasquala, Evu, Carmen, Hello, Dolly! či Malého princa. Inscenovala aj v zahraničí.
Príbeh Mozartovej Figarovej svadby patrí k najznámejším v opernom repertoári. Figarova svadba patrí naozaj k najlepším operám buffa, kde sa spája komika a ľudskosť, ľahkosť i hĺbka, a vzniká tak syntéza, ktorá patrí k absolútnym vrcholom dejín hudobného divadla. V týchto niekoľkých slovách sa skrýva najväčší odkaz Figarovej svadby - výsmech vyššej vrstve a spoločenský vzdor, akési nastavenie zrkadla vtedajšej spoločnosti, aby bolo zreteľné, že len múdrosť, inteligencia a jednota dokážu oklamať mocných. I dnes na mňa pôsobia tieto slová nespútane, veľmi otvorene a najmä aktuálne. Je až pozoruhodné, ako krásne sa dá aj po niekoľkých storočiach dielo aplikovať na dnešnú dobu. Ďalším, pre ňu veľmi zaujímavým podnetom, je nastolenie témy emancipácie, ktorá sa prejavuje predovšetkým v postave Zuzany, bojujúcej za svoju slobodu a dôstojnosť proti požiadavkám a obťažovaniu grófa Almavivu. Postaví sa proti grófovmu „právu prvej noci“ a chráni si slobodu voľby a čistotu. Figarova svadba bola určitým spôsobom aj signálom revolúcie - kritizuje zneužívanie moci šľachty nad poddanými.
Figarova svadba je síce komédia, no jej humor je vrstvený - situačný, spoločenský aj psychologický. Režisérka sa usilovala predovšetkým o akési činoherné divadlo v rámci možností hudobného divadla. Všetky postavy autorít vnímala ako ľudské karikatúry, ktoré sú viac afektované a teatrálne, čím sa snažia zakryť svoju hlúposť. Všetky hlavné témy Figarovej svadby sú i dnes viac ako aktuálne - a to bola pre tvorivý tím spolu s kostýmovou výtvarníčkou Ľudmilou Várossovou a scénografkou Luciou Šedivou azda najväčšia výzva. Je veľmi dôležité, aby sa aj po výtvarnej stránke podporilo čaro krásnej hudby, pravda, na druhej strane si treba dať pozor, aby sme neskĺzli len k tradicionalizmu a konvencii. Figarova svadba poukazuje na veľký rozdiel medzi dvoma spoločenskými vrstvami (šľachta a poddaní), preto chceli výtvarne zvýrazniť aj tento moment. Keďže v komédii je veľmi dôležitá mimika tváre, ako aj drobnokresba tela, predsavzali si priblížiť sa k divákovi nielen srdcom, ale i fyzicky. Súčasťou scénografie je samotný orchester, ktorý je umiestnený na javisku tak, ako kedysi za čias Mozarta. Príbeh sa teda odohráva v tesnej blízkosti diváka, čo mu umožňuje lepšie vnímať herecké akcie a hlbšie vkĺznuť do deja. Výhodou je to, že scéna a tým pádom aj réžia sú variabilne vymyslené.
K Mozartovi má režisérka hlboký vzťah ešte z choreografických čias. Dokonca vytvorila aj autorské činoherno-operné a tanečné dielo Božský Amadeus. Nejde o prvé režijné stretnutie s týmto titulom. Keďže sú na konci skúšobného procesu, režisérka môže len potvrdiť, že nie je nič ťažšie ako inscenovať komédiu. Režírovala už niekoľko komických opier od iných hudobných skladateľov, no Figarova svadba bola asi najťažšia. Ak nechcete zaostávať za Mozartovou hudobnou rôznorodosťou, hravosťou a temperamentom, máte ako režisér naozaj neľahkú prácu. Lenže za géniom sa ťažko nezaostáva, je to vlastne nemožné; jeho dielo je veľká hra nedorozumení a žartov, ktorá nakoniec vedie k šťastnému koncu. Završuje sa všeobecným odpustením a zmierením, akýmsi uvedomením si pochybenia. Dielo našťastie uvádzajú v pôvodnom jazyku. Režisérka je veľkou zástankyňou inscenovania opier v originálnom jazyku. Táto komická opera v 4 dejstvách je dokladom geniality Mozartovho hudobného myslenia, jeho kreativity, hravosti i humoru, ktorý mu bol ako vyjadrovací prostriedok veľmi blízky.
NAJHORŠIE úmrtia na svadbách, aké boli kedy zaznamenané
Obsadenie a produkčný tím
Tvorcovia: Autor Wolfgang Amadeus Mozart, Dirigent Joana Mallwitz, Réžia Richard Eyre, Scéna, Kostýmy Rob Howell, Svetelný dizajn Paule Constable, Choreografia Sara Erde. Hrajú: Grófka Federica Lombardi, Susanna Olga Kulchynska, Cherubino Sun-Ly Pierce, Marcellina Elizabeth Bishop, Gróf Joshua Hopkins, Figaro Michael Sumuel. Trvá 3 hod. 55 min.
Inscenácia Figarovej svadby je ďalším vstupom herca a činoherného režiséra Martina Hubu na operné pole (po Benešovej opere Players). Jeho druhá operná réžia nesie črty uvážlivosti a rozhľadenosti, a čo je dobre aj rešpektovania operného špecifika, ktoré mnohým činoherným či filmovým režisérom dnes pri inscenovaní opier chýba. Nie lacné aktualizácie a scénické efekty, ale prepracovanosť gesta či repliky a vytvorenie adekvátnej celkovej atmosféry príbehu sú jeho devízy. Pravda, bežný divák si z jeho réžie zafixuje skôr niektoré vonkajšie črty (nástupy sólistov z orchestriska, zboru z hľadiska, stereotypné ukončovanie ensemblov v jednotnom postoji na rampe) než oné cenné detaily obohacujúce situácie a herecké etudy. Vďaka režisérovi (ale aj skladateľovi) speváci „oprášili“ čo-to z toho, čo si počas štúdií osvojili na hodinách hereckej tvorby a čo postupne opúšťali v opernej praxi ako čosi (v porovnaní so spevom) menej závažné. Režisér im však pritom nechal zrejme dosť priestoru na vlastnú kreativitu, pretože v hereckom uchopení postáv jednotlivými alternantmi boli badateľné rozdiely. Úsilie vyhnúť sa opisnosti a triviálnosti viedla niekedy k akémusi asketickému výrazu, čo platí tak o viacerých detailoch, ako aj o inscenácii ako celku. Dojem čistoty javiskového stvárnenia podporila scéna Jozefa Cillera (trocha pripomínajúca scénografiu poslednej Marivauxovej hry v činohre SND) a kostýmy Jaroslava Čorbu. Obe výtvarné zložky narábali predovšetkým s červenou (niekedy vari až priveľa) a čiernou farbou a v poslednom obraze zaodením všetkých účinkujúcich do bieleho uľahčili prácu réžii pri komplikovaných situáciách zámeny osôb, orientáciu divákovi však zasa skôr sťažili.
Hudobné naštudovanie kvalitne pripravil šéfdirigent Jaroslav Kyzlink. Orchester hral kultivovane a štýlovo, dirigent vo väčšine hudobných čísel správne volil rýchlejšie tempá. Pokiaľ ide o zbor (zbormajsterka Naďa Raková), v prvej z málopočetných zborových scén soprány nedoťahovali výšky. Za výkonom orchestra však zaostala úroveň speváckych kreácií. Na prvej premiére Adriana Kohútková uštedrila svojim kolegom lekciu zo správneho mozartovského spevu a krok s ňou dokázali držať len predstavitelia epizódnych postáv (Jozef Kundlák ako Basilio a Lenka Máčiková ako Barbarina). Ostatným buď chýbala väčšia plynulosť v zvládnutí partov (Figaro Gustava Beláčka, Cherubín Denisy Hamarovej), farebnosť vokálneho prejavu (gróf Pavla Remenára) či výrazová odlíšenosť jednotlivých polôh postavy (Zuzanka Kataríny Šilhavíkovej). Podobne málo uspokojivý dojem zanechala druhá premiéra, čo dokazuje fakt, že najviac sa nám páčili opäť epizodisti - ako vždy suverénny Peter Mikuláš ako Bartolo (hoci nie je typom pre komické postavy) a typovo vhodná Jana Valášková ako Marcelína. Z veľkých postáv sa so cťou popasoval s úlohou grófa Ján Ďurčo. Inscenácia Figarovej svadby v opere SND má svoje nesporné kvality, no predsa trocha zaostala za očakávaním. Jej hlavný prínos smeruje viac dovnútra súboru, kým diváka oslovuje menej.
Ďalšie významné opery so svadobnými motívmi
Sobáš dvanástich párov naraz - to je niečo! Ak to chcete zažiť, vypočujte si Verdiho Sicílske nešpory. Medzi hrdličkami, ktoré si v opere majú dať manželský bozk, je tiež Ninetta - dvorná dáma hlavnej sopránovej postavy Eleny. Napätie medzi Sicílčanmi a Francúzmi eskaluje. Muži sa nechajú provokovať a nevesty unesú. Horúce bolero vyšľahlo z úst Eleny na hojdačke lásky k vlasti a k svojmu nastávajúcemu Arrigovi.
Významné postavy opernej histórie
Opera ako žáner patrí už niekoľko storočí k vrcholom umeleckej tvorby. Prvé dielo označované ako opera vytvoril taliansky umelec Jacopo Peri. Zhudobnený príbeh o láske medzi nymfou Dafné a bohom Apolónom z konca 16. storočia otvoril dvere novému žánru do umeleckého sveta. Peri na začiatku 17. storočia výraznou mierou prispel k rozvoju opery.
Ďalší väčší rozmach opery nastal v posledných dekádach 18. storočia. Výraznou mierou sa o to pričinil rakúsky velikán Wolfgang Amadeus Mozart. Z Mozartových opier patrí k najhranejším aj Čarovná flauta. Uvedená bola v roku 1791, 5 rokov po Figarovej svadbe. Mozart sa na viedenskej premiére zhostil úlohy dirigenta. Tajomnom opradené dielo poukazujúce na protiklady v ľudskom vnútri aj vo vonkajšom svete malo už o rok na konte 100 predstavení. Hoci Mozart - pokiaľ nebol na cestách, čo, ostatne, bývalo veľmi často - prežil väčšinu svojho života v rodnom Salzburgu a vo Viedni, najviac ho milovali Pražania. Jeho opery Figarova svadba a Don Giovanni triumfovali v meste nad Vltavou nebývalým spôsobom a tradícia vrúcnej väzby jeho obyvateľov k salzburskému hudobnému géniovi sa udržala dodnes. V Prešporku Kumpfova spoločnosť v paláci Erdödyho i v Novom divadle síce uviedla hlavné operné diela skladateľa veľmi pohotovo, no neskôr sa pevný vzťah medzi obyvateľmi Bratislavy a jeho opernou tvorbou vytratil. Ani počas Nedbalovho cyklu v 30. rokoch (v ktorom uviedol najznámejšie opery skladateľa) ani v 80. rokoch 20. storočia, keď mali v SND postupne premiéru Figarova svadba (tá dokonca dvakrát), Čarovná flauta, Cosí fan tutte i Don Giovanni sa vzťah bratislavských obyvateľov k Mozartovým operám príliš pozitívnym smerom nezmenil a vyšší počet repríz niektorých zo spomínaných titulov sa dosiahol vďaka zahraničným zájazdom. Pritom paradoxne v SND bolo vždy viacero spevákov predurčených na štýlovú a kvalitnú interpretáciu mozartovských partov. V štyridsiatych rokoch to bola Hrušovská a Hubová, v sedemdesiatych Hajóssyová a na svetové javiská sme exportovali až tri Slovenky - mozartovské špecialistky: Luciu Poppovú, Editu Gruberovú a Ľubicu Orgonášovú. Necelých pätnásť rokov po Sládkovom experimente s Figarovou svadbou (1991), ktorý chcel byť akousi symbiózou krásneho spevu a bábkového divadla, sa súbor opery SND opäť vrátil tomuto titulu, ktorým Mozart za pomoci šikovného libretistu Lorenza da Ponteho prerobil chúlostivú, vraj už Veľkú francúzsku revolúciu ohlasujúcu Beaumarchaisovu hru na rozkošnú situačnú komédiu. Aj keď príbeh je bohatý na zápletky, prevleky a intrigy, v diele predsa čosi zostalo z jeho spoločensko-kritického apelu a do popredia sa dostali majstrovsky dramaturgicky i hudobne načrtnuté problémy vzťahov muža a ženy pertraktované s vtipom, ale v podtexte aj s vážnejším akcentom. Erotický náboj pôvodiny musel vyhovovať tak libretistovi, ktorý údajne šiel v šľapajach Casanovu, ako aj libertínsky orientovanému skladateľovi. Toho oslovil aj konflikt stavov (pána a sluhu), ktorý zažil na vlastnej koži či už v Salzburgu alebo neskôr na cisárskom dvore vo Viedni.
Krátko po Mozartovi sa na opernej scéne objavilo ďalšie veľké meno. Gioacchino Rossini zažil uvedenie svojej prvej opery už v 18 rokoch. Jeho najvýznamnejším dielom je Barbier zo Sevilly. Nadčasovými dielami sú aj opery Giuseppe Verdiho. Taliansky skladateľ zožal cezhraničný úspech napriek rozporuplným reakciám pri premiére jeho najznámejšieho diela La Traviata. Dej inšpirovaný skutočným životom parížskej kurtizány priniesol na vtedajšie pomery kontroverzné poňatie lásky a vášne. Vysokú návštevnosť si už roky držia predstavenia ďalšieho Verdiho veľdiela Rigoletto. Aj táto opera bola inšpirovaná literárnou predlohou, tentoraz románom Kráľ sa zabáva od Victora Huga. Inšpirácia tvorbou francúzskych literátov priniesla úspech ďalšiemu talianskemu skladateľovi. Giacomo Puccini zabodoval dielom Bohéma inšpirovaným románom Zo života parížskej bohémy od Henriho Murgera. Opera sa teší priazni vďaka realistickému zobrazeniu života v parížskych uliciach 19. storočia. Z Pucciniho tvorby sa už niekoľko rokov vypredávajú aj predstavenia Tosca a Madama Butterfly.
Svet opery ovplyvnili aj francúzski skladatelia. Georges Bizet do neho vniesol cudzokrajné prvky kombinované s originálnymi áriami. Pri diele Carmen to publikum spočiatku neprijalo, no neskôr sa z neho stal jeden z najrešpektovanejších operných výtvorov. Na vlne úspechu jednej alebo dvoch najznámejších diel od vybraných skladateľov sa zviezli aj ďalšie opery z ich dielne. Vďaka popularite Carmen sa hrávajú aj Bizetove menej známe diela Lovci perál a Kráska z Perthu.
Don Pasquale: Komická opera o intrikách a láske
Tragických operných svadieb bolo už dosť - prišiel čas nasadiť si okuliare komiky. Donizettiho kompozičné dary sme ocenili s Luciou di Lammermoor, no majstra predverdiovského belcanta si pripomenieme ešte raz s operným „sitcomom“ Don Pasquale. Pasquale je plus- mínus sedemdesiatročný frfloš, ktorý odušu prská jed na svojho synovca a zároveň dediča Ernesta. Hnevá sa, že chudobnú Norinu by Ernesto najradšej nosil na rukách, ale po bohatých slečinkách ani nemrkne. Bohatý strýko sa Ernesta rozhodne vydediť. Doktor Malatesta (voľný preklad Bolehlav) mladým našťastie praje, vymyslí preto malú-veľkú lesť. Nepravý notár (v našej ukážke je to sám operný režisér), sfalšovaná manželská zmluva, falošný svedok (nič netušiaci Ernesto!)… Je tu vôbec miesto pre pravdu? Len čo svadobná zmluva získa platnosť, Sofronia alias Norina vypustí paru a manželovi urobí zo života peklo. Z utiahnutej sivej myšky sa stane panovačná a rozmaznaná panička so záľubou v utrácaní peňazí. Na starého lakomca je to priveľa.