V jednej sekunde sa mi rozplynul celý život. Bum! Prasklo všetko to, čomu som veril. Zabil som človeka. Znie to hrozne, viem. Dovoľte mi však povedať, ako sa to stalo.
Nešťastný decembrový večer
Bol chladný decembrový večer, posledný deň v práci pred blížiacimi sa vianočnými sviatkami. V práci, kde som mimochodom pôsobil na pozícii projektového manažéra, sme mali menšiu vianočnú párty a keďže som vedel, že pôjdem autom, pripil som si iba šampanským s ostatnými a potom som mal minerálku.
Ten deň sa vonku hnali asi všetci čerti. Sneh s dažďom, tma a neposypaná vozovka. V duchu som nadával, že kde sú zase toľko tí cestári. K nám domov sa navyše išlo cestou, ktorá viedla popri lese. V tom zrazu náraz. Neviem ani, ako sa to zbehlo, dodnes mám z toho neuveriteľnú traumu.
Tragická zrážka a jej následky
Popri ceste išiel človek bez reflexných prvkov a ja som ho svojím autom zrazil. Prvé sekundy som si ani neuvedomoval, čo sa stalo. Keď som vyšiel z auta, tak tam ležal a ešte hovoril. Hneď som vytočil záchranku, avšak kým dorazili, ten pán zomrel. Nevedno, čo robil na tej ceste.
Zobrali mi vodičský preukaz a svoje som si odsedel v base. Neprajem to zažiť nikomu.
Život za mrežami
Vidieť manželku iba cez sklo, deti vôbec. Každý v našej dedine vedel, čo sa stalo a moja žena to vôbec nemala ľahké. Zrazu sa musela sama postarať o naše dve deti. V base to rozhodne nebol med lízať a mal som čo robiť, aby som sa tam nezbláznil. Pri živote ma držala iba viera, že sa to raz skončí.
Návrat do bežného života
Z väzenia som už doma. Neviem si nájsť prácu, pretože nemám čistý register. Nikoho nezaujíma, čo sa v tú noc stalo. Mám pocit, že manželka je so mnou iba z ľútosti. Nie som plnohodnotným manželom ani otcom. Myslím, že ma preto nenávidia, pretože ku mne už nemajú blízko a ja neviem, čo robiť a ako to napraviť.
Musím navštevovať psychiatra, za volant už asi nikdy v živote nesadnem. Sám seba sa pýtam, prečo som takto trestaný a za čo som si to zaslúžil.
Spomienky na detstvo a záhradu
Večery pozdnej jesene sú dlhé a chladné. Mladým sa nechce doma vysedávať, hľadajú príčinu vytratiť sa z domu a prežiť niečo veselé či zaujímavé. Tak to bolo aj vtedy, keď prišla Margitka za Barborkinou matkou poprosiť ju, aby pustila Barborku k tete Priske na páračky. Teta má vraj veľa peria, a tak tam príde veľa mládencov a dievčat, bude aj úžitok, aj veselo...
Naša záhrada prekvitala čoraz viac. Otec sa tešil a nosil nové rastlinstvo. Netrvalo dlho a záhradka bola najkrajšia na celej ulici. O pár rokov otec zomrel. Boli to pre mňa ťažké chvíle. Nechcelo sa mi nič. Ani byť s deťmi, ani pracovať, ani sa starať o domácnosť či záhradu.
Musela som v sebe prekonať žiaľ. Potom som si však uvedomila zvláštnu vec. Napriek tomu, že som záhradu zanedbávala, bola stále krásna, zelená a doslova bujnela. Akoby sa o ňu otec stále staral.
Záhadná odolnosť záhrady
Neskôr sme si všimli ešte niečo záhadné: keď prišla silná fujavica, listy sa váľali po celej ulici. V záhradách dokonca zlomila slabšie stromy, všade bolo plno popadaných črepníkov. Naša záhrada však zostala nedotknutá. Akoby ani nezafúkalo. Na zemi neboli žiadne listy, nič sa nezlomilo ani nerozbilo. A to som zabudla na stole sklený pohár. Ale boli tu aj iné podivné veci. Napríklad keď boli veľké suchá, nám nikdy nič nezvädlo. Prežil aj trávnik, hoci u susedov z neho zostala len žltá slama. Keď boli deti staršie, rozhodla som sa, že mám konečne čas pokračovať v jeho diele.
Vianoce vo svete a symbolika
Ako sa slávia Vianoce vo Svete? - UNIKÁTNE INFORMÁCIE ep. 34
Z vonkajšej strany okien boly celé pokryté snehom a ako lavina padal sneh so striech. aspoň na tak dlho si zachovali rovnováhu. vždy, aby sa kryli za vozmi, ktoré v hlbokom snehu len pomaly sa pohybovaly. zastavovali. šanc a zaborili ju do snehu. hviezdy boly ako nové a niektoré modravé a jasne sa trblietaly. chodiť. mráz im liezol za nechty.
„Čim!“ riekol vrabec vrabcovi, „tomuto sa vraví nový rok! starý! To sme si ho tiež mohli nechať. „Rozbíjali hrnce pred dverami a boli celí bez seba radosťou, že je starý rok ten tam. nič. Mrzne ešte viac, než pred tým! Ľudia si to akosi poplietli s počítaním času!“ „To sa vie!“ vravel tretí, starý už a belohlavý. sami to vynašli a podľa toho sa má všetko riadiť - ale kdeže! to je beh prírody a podľa toho sa riadim ja!“ „Ale kedy nastane jar?“ pýtali sa všetci. by sa v tom vyznal, na vidieku to predsa vedia lepšie. toho, aby vlastne niečo povedal. mi vonku, ako sa obávam, iste nedostávalo. otvorom do nútra k stene, a dnom na vonok. tam preletieť. mláďatá. pozorovať náš život - ináč by to sotva boli urobili.
vrabci a s tým odleteli. meste. Ostrý vietor fučal cez zasnežené polia. svojich saniach a rozháňal sa rukami, aby mu nezamrzly. Kedy príde jar? Trvá to už tak dlho!“ „Tak dlho!“ zaznelo to do polí s najvyššieho zasneženého návršia. snehového kopca. vlasom, celý bledý a s veľkými, jasnými očami. „Kto je ten starček?“ pýtali sa vrabci.
bol k vrabcom vľúdny a podal im vysvetlenie. „Znám toho starca. príde čo nevideť. Ba, pán Mráz, ten vie vládnuť. púhy ľudský výmysel, ktorý s prírodou sa nesrovnáva. nám, ktorí sme bytnosti jemnejšie.“ A minul týždeň, minuly dva. olovená ťarcha. krajinou. - Zrazu skĺzol papršlek slnečný po jazere a jazero sa zaligotalo ako roztopený cín. sám, sedel tam neprestajne s pohľadom na juh upretým. hemžilo vrabcami. „Čim! Čim! sviežou zeleňou. - A od juhu prileteli dvaja prví bociani. malé, krásne dieťa, chlapec a dievča. vykľúčily biele kvety. nepreniknuteľná a ťažká. hmlu, slnko začalo hriať; - Mráz už zmiznul a krásné deti jari sedely na tróne roku.„Toto je Nový rok!“ vraveli vrabci. vyrastala, osenie sa zelenelo a bujnelo. narástly. a všetci štebotali a spievali: „Prišla jar!“ Bol to prekrásny pohľad. rokov. Svet zase omladnul. „Dnes je vonku prekrásne,“ vravel každý. sa za ruky a spievali a smiali sa a rástli a rástli. radosti splývaly v jedno. lesná. Keď slnko vyšlo, zelenaly sa už všetky lesy. vhodené tiene sa hraly so zeleňou. kamene. „Vždy a na veky je a zostáva všetko plné života!“ hovorila celá príroda. kukala a škovran jasal, nádherná jar bola tu!
rukaviciach, tak strašne boly opatrné. vzduchu vialy obilím, rýchlo žltnúcim. jazerách svoje veľké zelené listy po hladine vodnej a ryby vyhľadávaly pod nimi tôňu. nevestou. ťažké vždy vyššie a vyššie stúpaly. viac a viac k lesu, v ktorom, ako by čarovným prútikom zakliate, všetko zanemelo. sa nehýbal, i vtáci zamlkli, celú prírodu ovládala vážnosť očakávania čohosi veľkého. pod strechu. rachotivom dunení a hrmení všetko sa zase zahalilo v temnotu. a deň a ticho a hrom sa striedaly. klenba sa skryla v daždi, a zase striedaly sa tma a svetlo, ticho a hrom.ležaly ako pobité, ako odplavené prívalom, ako by nikdy sa už nemaly spamätať. omladnutý sviežim kúpeľom, sedel v teplej žiari slnečnej. omladnutá, všetko stálo bujne a krásne; bolo leto, žiarivé, skvostné leto. so svojim rojom a včely začaly snášať med a vosk. leta. mesiac svietil medzi večernými a rannými zorami. Bolo leto. - A plynuly dni a uplynuly týždne. lieskovcami, obťažkanými orieškami, sedel pán leta so svojou vážnou ženou.predsa, sama neviem prečo, predsa sa mi stýska po kľude - ach, po pokoji! slov. - Už zase sa ore na poliach! Vždy viac a viac chcú ľudia získať! priniesli. malými deťmi? takého zlatého ovocia!“ „Chceš ich videť?“ vravel pán leta. sa zbarvilo do červena a do zlata; všetky lesy sa zaskvely bohatou nádherou bariev. gaštany vypadávaly zrelé z tmavozelených škrupín a v lesoch už po druhé rozkvitly fialky. Kráľovná roku však tíchla a neprestajne bledla.„noc bude hmlistá a vlhká! Túžim po kraji môjho detstva!“ Videla odletať bocianov, po jednom, a vystierala svoje ruky za nimi. dívali. „Čim! Čo sa stalo s panstvom? odišli? chýlil ku koncu. jasné hviezdy a jej manžel stál pri nej. utíšilo, bola preč, avšak posledné vtáča letné letelo studeným vzduchom. A teraz nastaly vlhké hmly, mrazivé vetry a dlhé zimné noci. z mrakov sa naň sypú. Ťažký príkrov snehový sa rozložil po zelených poliach. A kostolné zvony vyzváňaly sviatky vianočné.
stromky, ktoré boly určené k slávnosti. teraz žezlo a korunu!“ „A predsa patrí moc ešte tebe!“ vravel anjel vianočný, „moc a nie odpočinok! sa sneh hrejivo položí na mladé osenie! ešte pánom, nauč sa byť zabudnutý a predsa ešte žiť! jar!“ „A kedy príde jar?“ pýtal sa Mráz. lanský Mráz tam sedel a sa díval. sa vynímaly na bielej pôde, nehnul sa ani vetríčok. sa stal pevným mostom medzi zemami. havran či niektorý jeho syn, čo je konečne to isté, a riekol im: „To je Mráz! minulého roku. Nie je mrtvý, ako vraví kalendár, je to tútor jari, ktorá už skoro príde!“ „Kedy príde jar?“ pýtali sa vrabci.„Potom budeme mať lepšie časy a lepšiu vládu. osrienený; bol to letný sen Mrazu; len lúčom slnečným bol ukončený krásny sen. „Kedy príde jar?“ pýtali sa vrabčíci. „Jar!“ zaznelo to ozvenou od zasnežených kopcov. ako Mojžíš, unesený mrakom. Dejiny roku boly u konca. sa to neshoduje a preto to nie je pravda.“ skutočnosťou. jednoduchú, ale peknú zbierku. Prečo Vianočná štafeta? poézii či próze. ale čo už. Vianociam.
Príbeh o opustenej vile a nečakanom zázraku
Kto my? dedinka s tisíc obyvateľmi. na Vianoce chodia zdobiť stromčeky susedom. do posledného domu na hlavnej ulici. ležala roky na konci ulice. Chátrala deň čo deň, rok čo rok. vyložila všetky veci pred týmto domom. okolitých ľudí. Ako keby nepatrila sem. svet a nevedela kam sa podieť.
Dnes hlásili ráno v rádiu. V tomto dome sa nič nedialo. strom, žiadne zdobenie, žiadne Vianoce. opísať chorľavé. Kašlalo a ťažko sa jej dýchalo. Nesledovalo okolie, nesledovalo nič... dieťa neexistovali.
Snehu sa nakopilo pred garážou, som ju zbadala. Išla.. bolo počuť tlmivý zvuk snehu, ako sa odráža od topánok. dôjde. všetkého, aj toho okolia, keď pozerá do zeme. pýtala som sa ďalej v nádeji, že možno odpoveď príde. očami a snažila sa prestrieť úsmev na svojej tváričke. cencúľov.
„Prečo plačeš dievčatko? trpko nariekaš? cudzími ľuďmi, mama mi to zakázala. predtým. istou cestou do školy. očiach, čo mi teraz zničil deň pred Vianocami. na tomto dome. spraviť tento krok. Potlačila som zvonček zamrznutými prstami. plakala. Celú cestu sa díva do zeme a plače.
„Čo sa staráte do mojej dcéry? Vedela som, že to je zbytočné. som priedomie domu a vrátila sa ďalej odpratávať sneh. záujem, ešte aj tak je na neho človek odporný. myslieť na to malé dievčatko. možno posledný pokus, keď pôjde zo školy. druhej chodievala zo školy. som, pokým sa priblíži bližšie. ráno. pred mojimi nohami. tým zastaním. tenký na túto zimu a čiapka u nej nenašla miesto. plačem pre moju mamu, lebo plače už veľa nocí. „Bože, to je hrozné.. moje oči sa zaleskli tiež malými slzami smútku. nejakú strechu nad hlavou. eur na mesiac je málo. zalarmoval môjho muža a vybrali sa do mesta autom.a drevo. vyrozprávala príbeh, čo sa vám stalo. na darček. v tom momente vybehlo dievčatko z dverí. „Mami, kto zvonil? darčeky. Aj pre nás priniesol velikánsky dar. stratili skoro svoj dych. vytvárali ľadové jazierka pred nohami. miestnosti spálne a zakúrili do neho. plameňov rozžiarili miestnosť. nechýbal, lebo stromčekom sa stal tento zázrak. velikánskej radosti. tešila sa každému ľudskému pohľadu. Budem spať? či neuvidím na oblohe sane a Mikuláša.
Vianočná koleda Charlesa Dickensa
Klasika, ktorá poteší vždy a každého - mladých i starších. Vianočná koleda od Charlesa Dickensa je geniálna novela o lakomom, chladnom, necitlivom mrzútovi Scroogeovi. Pán Scrooge je známy ako lakomec a jeho chamtivosť nepozná hraníc. Dokonca ani na Vianoce sa jeho tvrdé srdce neobmäkčí, len podráždene a s kyslým výrazom na tvári sleduje predvianočný zhon. Navštívi ho Marley, jeho dávny obchodný partner, čo by však nebolo nič neobvyklé, keby Marley nebol dávno mŕtvy. A nebude to len duch Marleyho, ale pána Scroogea prídu osobne pozrieť aj ďalšie prízraky. Vianočná koleda je najkrajší príbeh veľkého anglického rozprávača, ktorý napísal už v roku 1843. Aj v súčasnosti dokáže zaujať a osloviť čitateľov po celom svete.
Začnem tým, že Marley je mŕtvy. O tom niet pochýb. Úmrtný list podpísal farár, kostolník, pohrebník a najbližší pozostalý. Pozor! Nehovorím z vlastnej skúsenosti, že na klinci v bráne je niečo mimoriadne mŕtve. Podľa mňa najmŕtvejšia vec medzi železiarskymi výrobkami je skôr klinec do truhly. Ale v tomto prirovnaní je múdrosť našich predkov a ja, obyčajný smrteľník, nesmiem naň siahnuť, lebo inak je s krajinou koniec. Naozaj Scrooge vedel, že Marley zomrel? Prirodzene. Ako by nevedel? Scrooge a Marley boli spoločníkmi, ani neviem, koľko rokov. Scrooge bol vykonávateľom Marleyho závetu, správcom jeho pozostalosti, na Scroogea prešli Marleyho práva, Scrooge zdedil jeho hnuteľný majetok; bol jeho jediným priateľom a trúchliacim pozostalým. Spomenul som Marleyho pohreb, a tak som sa dostal opäť k začiatku rozprávania. Niet pochýb o tom, že Marley je mŕtvy. Na toto nesmieme zabúdať, inakšie by na príbehu, ktorý sa chystám vyrozprávať, nebolo nič zvláštne.
Scrooge ani nedal vymazať meno starého Marleyho z firemnej tabule. A tak ešte po mnohých rokoch nad vchodom do ich kancelárie stálo: Scrooge a Marley. Podnik bol všeobecne známy ako Scrooge a Marley. Noví zákazníci Scroogea niekedy menovali Scroogeom a niekedy Marleym; sám reagoval na obe mená rovnako. Ach, Scrooge! Ako ten vedel priprieť ľudí! Vyžmýkal z nich poslednú kvapku, vytriasol posledný groš - bol to starý lakomec, chamtivý, nenásytný vydriduch. Tvrdý a ostrý ako kremeň, z ktorého ani oceľ nevykreše hrejivú iskru; odľud, starajúci sa len o seba a uzavretý ako v ulite. Scroogeovu hlavu, obočie i pichľavú bradu pokrývala ľadová inovať. Teplé povetrie ani chlad na Scroogea nepôsobili. Nič ho nezohrialo, v studenej zime sa nezachvel. Vietor nemohol byť ostrejší, ako bol on, snehová fujavica nemohla byť krutejšia a nijaký lejak neľútostnejší. Nečas naňho neplatil. Na ulici sa nik nepotešil, keď ho stretol, a neprihovoril sa mu: „Milý pán Scrooge, ako sa máte! Žobráci nepoprosili Scroogea o almužnu, nijaké dieťa k nemu nepribehlo s otázkou, koľko je hodín, v živote sa ho nik nespýtal na cestu. Lenže mýlilo to Scroogea? Práve naopak, vyhovovalo mu to. Cítil sa vo svojom živle, celkom rád si prerážal cestu hustými zástupmi a výhražne odbíjal všetky ľudské city.
Na Vianoce, popoludní toho najkrajšieho dňa z celého roka, sedel Scrooge vo svojej kancelárii zahĺbený do práce. Vonku bolo chladno, sychravo, nepríjemne a ešte aj padala hmla. Scrooge počul, ako dychčia ľudia prechádzajúci cez dvor, počul, ako sa päsťami bijú v prsia a dupocú po dlažbe, aby sa zahriali. Všetkými škárami i kľúčovou dierkou prenikala do miestnosti hmla, ktorá tak zhustla, že domy na druhej strane úzkeho dvorčeka budili dojem čírych preludov.
Kniha Vianočná koleda sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk.