Význam a história slávnosti Krista Kráľa

Slávnosť Krista Kráľa je významným dňom v liturgickom kalendári Katolíckej cirkvi, ktorý uzatvára liturgický rok. Jej vznik a vývoj sú úzko späté s formovaním liturgických slávení a teologických dôrazov, ktoré sa v dejinách Cirkvi vyvíjali podľa potrieb veriacich i spoločnosti.

Historické korene idey Krista Kráľa

Hoci dejiny sviatku Krista Kráľa nie sú dlhé, idea Krista Kráľa sa v dejinách Cirkvi prejavovala stále. Už na otázky rímskeho vladára Ježiš potvrdil, že je kráľom, avšak kráľom nie z tohto sveta (por. Jn 18, 36).

V ranom kresťanstve, v Pavlových listoch a v Zjavení svätého Jána, sa taktiež prejavuje idea Kristovej kráľovskej vlády. V románskej dobe dokonca umenie predstavovalo Krista na kríži ako Kráľa, s kráľovskou korunou na hlave a v tunike ako víťaza nad zlom. Je teda Kráľom nad všetkým stvorením. Cesta k sláveniu tohto sviatku vzrástla aj v úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu v 19. storočí.

Ustanovenie a dôvody zavedenia sviatku

Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. v roku 1925 a stanovil preň pôvodne poslednú októbrovú nedeľu. Tento sviatok zaviedol s úmyslom, aby predstavil vládcom sveta kresťanskú protiváhu Cirkvi. Keď ho pápež Pius XI. zaviedol, vhodne tak zavŕšil Jubilejný rok 1925.

Sviatok bol ustanovený pápežom Piom XI. encyklikou Quas primas v roku 1925, presne sto rokov po prvom slávení. Toto rozhodnutie bolo vrcholom teologického vývoja a reakciou na rastúci sekularizmus a túžbu obnoviť Kristovu vládu v srdciach ľudí. Pápež Pius XI. prijal za svoje motto: „Pokoj Kristov v kráľovstve Kristovom“.

V desiatej časti encykliky, nazvanej „Sviatok Krista Kráľa je liekom proti súčasnému laicizmu“, je zrejmý hlavný dôvod Pia XI. pre ustanovenie sviatku Krista Kráľa: „Všade je rozosiate semeno nesvornosti a sú medzi národami vzplanuté plamene nenávisti a sporu, ktoré ešte veľmi zadržujú obnovu pokoja: je rozšírená bezuzdná žiadostivosť, ktorá sa nezriedka zakrýva rúškom všeobecného blaha a lásky k vlasti, a z toho vznikajú roztržky medzi občanmi a ona slepá a bezuzdná sebecká láska, ktorá nehľadá nič iné ako vlastný prospech a zisk, a podľa toho hodnotí všetko ostatné: je celkom rozvrátený rodinný pokoj zabúdaním na povinnosti a nedbanlivosťou; jednota a pevnosť rodiny je otrasená; a nakoniec ľudská spoločnosť je rozvrátená a rúti sa do záhuby. Sviatok Krista Kráľa, ktorý sa má odteraz sláviť každoročne, vzbudzuje v nás živú nádej, že sa ľudská spoločnosť šťastne vráti k najmilšiemu Spasiteľovi.“

Posolstvo encykliky Quas primas

Pius XI. pripomenul, že Kristus vládne nad rozumom, vôľou i srdcom človeka a jeho kráľovstvo je zakotvené v Písme aj v tradícii. Pripomenul tiež, že Kristus ako jediný prináša pravdu, vnútorné vedenie a lásku presahujúcu každé poznanie. Pápež zdôraznil potrebu verejného vyznania Kristovej vlády a uistenia, že národy i jednotlivci nachádzajú pokoj a stabilitu práve v jeho vedení. Encyklika zároveň ukazuje biblické a teologické korene Kristovej kráľovskej dôstojnosti a pripomína jeho moc zákonodarnú, sudcovskú i výkonnú.

Kristovo kráľovstvo, ako uvádza Pius XI., nie je politické, ale duchovné a univerzálne - zahŕňa všetkých ľudí a národy. Zasvätenie sa Kristovi Kráľovi má viesť k uzdraveniu spoločnosti, obnove vzťahov a upevneniu pokoja.

Kristus Kráľom nad všetkým

Podľa pápeža Pia XI. je zvykom nazývať Krista Kráľom pre najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad všetkými tvormi. Týmto spôsobom je:

• Kristus Kráľom nad rozumom človeka (lat. in mentibus hominum), pretože on je pravda sama a všetci ľudia musia od neho čerpať pravdu a poslušne ju prijímať.
• Kristus je Kráľom nad vôľou človeka (lat. in voluntatibus hominum), pretože Kristus svojím vnútorným vedením a vnuknutím podrobuje našu slobodnú vôľu svojej vôli, a tým nám dodáva nadšenie k najušľachtilejším úkonom.
• Kristus je Kráľom sŕdc pre svoju „lásku, ktorá presahuje každé poznanie“ (Ef 3, 19).

Je zrejmé, že kráľovské meno a kráľovská moc prináleží Kristovi ako človeku aj vo vlastnom slova zmysle.

Liturgická reforma a eschatologický aspekt

Liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol sviatok povýšený na slávnosť a preložili ho na poslednú, 34. cezročnú nedeľu v liturgickom roku. Po liturgickej reforme bol sviatok Krista Kráľa presunutý na záver Cezročného obdobia, kde symbolicky pripomína Kristovu vládu „ktorá nebude mať konca“.

Slávnosť pozýva veriacich uzatvoriť liturgický rok pohľadom na Krista ako Kráľa vesmíru a Pána dejín. Malo to zdôrazniť eschatologický aspekt Kristovho panovania. Súčasťou slávnosti Krista Kráľa je zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

Súčasné výzvy a posolstvo sviatku

Svet sa od zavedenia sviatku zmenil, ale odkaz sviatku zostal: Kristus síce kraľuje nad celým svetom, ale jeho vláda je úplne iná, ako vláda mocných tohto sveta. Aj súčasným vládcom sviatok pripomína: vaša moc vám bola daná zhora, užívajte ju tak, aby vám nebola odňatá, ako sa to stalo Šaulovi.

Ustanovením tohto sviatku chcel pápež svetu neustále pripomínať Kristovu suverenitu nielen v duchovnom, ale aj v časnom poriadku, pretože Jeho panstvu sa majú podriadiť nielen jednotlivci, ale aj rodiny a celá občianska spoločnosť. Uplynulé storočie bolo poznačené vlnou ideológií, ktoré sa snažili Krista zvrhnúť. Od ateistických totalitarizmov, materialistického komunizmu a pohanského nacionalizmu, ktoré premenili štát na modlu a osobu na otroka, cez liberálny sekularizmus, ktorý Boha vyháňal z verejnej sféry pod zámienkou neutrality, až po morálny a kultúrny relativizmus, ktorý rozložil Pravdu na obyčajný názor.

Pius XI. však predpovedal výsledok tohto duchovného boja: Ak ľudia pochopia, že Kristus musí vládnuť v ich mysliach, srdciach, vôli a spoločenskom živote, potom sa ľudstvo bude tešiť zo skutočnej slobody, pokoja a harmónie. Všetky systémy, ktoré Ho odmietajú, nevyhnutne padnú do priepasti neúspechu. Storočie po encyklike Quas Primas je tiež storočím mučeníkov Krista Kráľa, akými boli napríklad mexickí Cristeros či španielski mučeníci tridsiatych rokov 20. storočia. Tento sviatok tiež pripomína varovanie Pia XI.: odstránením Krista zo zákonov, škôl a rodín je ľudská spoločnosť opäť strhávaná do chaosu a skazy.

Kritika liberalizmu z pohľadu Krista Kráľa

Pius XI. ustanovil sviatok Krista Kráľa proti „liberalizmu“. Liberalizmus popiera Kristovo kráľovstvo, pretože je založený na mylnej heretickej myšlienke, že „človek je prirodzene dobrý“. Jeho blud spočíva v popieraní ľudskej náklonnosti k zlému. Kvôli tomuto presvedčeniu forsíruje myšlienku, že tým, že každému človeku umožní absolútnu slobodu a zvrchovanosť rozhodovania, povedie to k tomu, že ľudia si potom vytvoria najlepšie usporiadanú spoločnosť, sami od seba určia tie najlepšie zákony a najlepšie normy, ktoré im budú vyhovovať. Toto je podľa cirkevného učenia heretická predstava.

Výsledok sa prejavuje v schvaľovaní a presadzovaní vyše stovky pohlaví, či zabíjaní vlastného potomstva a nazývaní počatého života v tele ženy „nie živým tvorom alebo nie živou bytosťou“. Takéto konanie, ako aj nazývanie práva zabíjať živé bytosti „právom ženy“, alebo nazývanie živých ľudských bytostí v tele matky neplnohodnotným zhlukom buniek, ktoré je možné zničiť, zatiaľ čo zákon ochraňuje vajíčko orla skalného kvôli záchrane jeho populácie, sú príkladmi rozporov. Legalizácia zabíjania počatých detí rukami lekárov, aby pomáhali ženám, ktoré by sa inak mohli rozhodnúť pre vraždy detí bez ich dozoru a mohli by sa ohroziť, a obhajovanie tohto konania zákonodárcov a lekárov napriek podstate lekárskeho povolania, svedčí o deformovanom myslení. A ak je na tom spoločenská zhoda, tak nazývanie počatého dieťaťa telom ženy, hoci sa jedná o odlišné osoby s DNA, aby bolo možné používať tvrdenie, že žena má právo robiť čo len chce so svojím telom, to všetko umožňuje liberálna spoločnosť, pretože o všetkom možno rozhodovať, a ak sa na tom v parlamentnej demokracii väčšina zhodne, bude to zavedené.

Kristus pred Pilátom potvrdil, že je Kráľom, hoci Jeho kráľovstvo nepochádza z tohto sveta. Táto kráľovská vláda nie je len nebeská či budúca, ale musí sa uplatňovať už tu na Zemi, hoci je to vláda pokorná, nie svetská. Uznanie Krista za Kráľa celej spoločnosti je zásadnou katolíckou doktrínou. Kresťania by sa mali vyhýbať duchovnej zbabelosti a komplexu menejcennosti, ktoré vedú k odmietaniu verejnej obrany Kristovej vlády. Slávnosť Krista Kráľa je preto naliehavou výzvou, aby sme prekonali strach a s pokorou, ale aj odvahou, obnovili túžbu po vláde Kráľa, ktorého žezlo je krížom služby, podpory a lásky.

Pohľad Pia XI. na vplyv sviatku

Svätá stolica s veľkou jasnosťou a hĺbkou vyjadrila svoju nádej, že sviatok bude mať vplyv na laikov. „Ak je Kristovi, nášmu Pánovi, daná všetka moc na nebi i na zemi; ak všetci ľudia vykúpení jeho drahocennou Krvou, sú novým právom podriadení jeho vláde; ak táto moc zahŕňa všetkých ľudí, musí byť jasné, že ani jedna z našich schopností nie je vylúčená z jeho ríše. Musí vládnuť v našej mysli, ktorá by mala súhlasiť s dokonalým poddaním sa a pevnou vierou k zjaveným pravdám a Kristovým náukám. Musí vládnuť našej vôli, ktorá sa má pridržiavať zákonov a príkazov Božích. Musí vládnuť v našich srdciach, ktoré by sa mali odvracať od prirodzených túžob a musí milovať Boha nadovšetko a snažiť sa priľnúť k nemu.“ Vízia Pia XI. je odrazom zrelého, plne formovaného, plne katechizovaného katolíka, ktorý pozná Krista ako Spasiteľa a Pána.

Súčasné slávenie a príklady

Slávnosť Krista Kráľa je zároveň Svetovým dňom mládeže. Tohtoročný 40. ročník nesie tému: „Aj vy ste mojimi svedkami, lebo ste so mnou“ (porov. Jn 15, 27). Počas dvoch víkendov sa stretávajú koledníci Dobrej noviny, aby boli požehnaní a vyslaní do farností hlásať radostnú zvesť. Biskupi povzbudzujú koledníkov, aby boli rukami a nohami Božieho Syna a prinášali radosť a pokoj do rodín. Deti prinášajú obetné dary, ktoré poputujú deťom zo sociálne znevýhodnených rodín.

Príklady slávenia sviatku Krista Kráľa zahŕňajú:

• V roku 2011 slovenskí jezuiti oslavovali v Trnave 450. výročie príchodu rehole na Slovensko.
• Šulekovčania si v októbri pripomenuli 90. výročie výstavby a vysvätenia Kostola Krista Kráľa v Šulekove.
• Spevácky zbor JUBILATE DEO pri Kostole narodenia Panny Márie v Tekovskej Breznici sa tradične zapájal pri slávnostiach I. sv. prijímania, birmovky, farských slávnostných svätých omší.

Kristovo kráľovstvo v každodennom živote

Proaktívny záväzok v pokore a slúženiu druhým je ako dobre vyasfaltovaná dvojprúdová diaľnica, po ktorej môže Kristus Kráľ prísť a prevziať vlastníctvo oblastí nášho života, ktoré sú nateraz obsadené kráľovstvom hriechu. Nárast Kristovho kráľovstva v našom živote je veľmi uľahčený praktizovaním katolíckeho prežívania prítomnosti Boha, a to ako v Sviatku Krista Kráľa, tak aj v tom, čo svätá Faustína označuje ako vlastná domáca „adoračná kaplnka“. Takto kultivujeme vlastné posvätenie, čo je skvelá cesta, ktorou Kristus Kráľ môže prísť a začať naplno vládnuť v našich srdciach.

Keď sme v prítomnosti Boha a chceme sa s ním skutočne stretnúť, naša hriešnosť sa nám zjaví. Rovnako ako Izaiáš hovoríme: „Beda mi, áno, som stratený.“ To však nie je koniec príbehu, lebo len v prítomnosti Boha nachádzame trón milosti: „Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase“ (Hebr 4, 16).

Je to práve trón milosti, kde prichádza naša padnutá a smutná myseľ, vôľa, srdce i telo a hlásia sa k jedinému vlastníctvu Kráľa kráľov a Pána pánov; kde sú ľudské zdroje už vyčerpané a môže sa tu začať plnosť milosti. Peniaze obmedzujú, čas je obmedzený, nemáme náladu obetovať dary v prospech druhých. Poznáme spravodlivý a nespravodlivý hnev. Vidíme Krista, ktorý čistí chrám. Vo vlastnom svedomí môžeme začuť meno priateľa, ktorého niekto ohovára, prípadne že dieťa nášho blížneho bolo fyzicky a sexuálne zneužité. Tak ako odporný je nespravodlivý hnev, môže byť pre nás vykúpením identifikovanie pýchy a modlárstva v našich srdciach. Tieto však treba odstrániť, ak v nás má Kristus ustanoviť svoju vládu. Hnev je dym, modlitba je oheň. Kde vládne pokora, tam vládne Kristus.

Ďalším spôsobom, ako odhaľovať modly v našich životoch, ktoré bránia Kristovej vláde, je položiť si otázku: „Môžem sa uspokojiť len s jedlom, oblečením, strechou nad hlavou a spoločenstvom Otca, Syna a Ducha Svätého?“ Svätý Tomáš Akvinský určil štyri hlavné náhrady, ktoré ľudia používajú namiesto Boha: bohatstvo, moc, česť a rozkoš. Niekedy si ani nedokážeme predstaviť svet, v ktorom by sme nevykonávali svoju službu plodne a kde by sme nezasiahli do života niekoho.

Analógia s „Princom a bedárom“

Príbeh z rozprávky Marka Twaina „Princ a bedár“ môže slúžiť ako analógia k chápaniu Krista ako Kráľa. Rozprávka je o dvoch chlapcoch, Eduardovi Tudorovi a Tomovi Cantym, ktorí si vymenia roly. Princ Eduard, oblečený do Tomových žobráckych šiat, je vyhodený z hradu, zatiaľ čo Tom Canty sa ocitá v pozícii princa. Princ Eduard, teraz bedár, začne na vlastnej koži zakusovať, čo to znamená byť chudobným, nemocným, ba dokonca nespravodlivo uväzneným. Tento príbeh pekne zapadá do sviatku Krista Kráľa.

To, čo je pre Marka Twaina vymysleným príbehom, je pre Krista Kráľa skutočnosťou. Ježiš Kristus je skutočným Kráľom vesmíru a celého stvorenia. No keď prichádza do tohto sveta, ľudia ho ako kráľa nespoznajú. Namiesto toho žije ako najchudobnejší z chudobných a na svojej vlastnej koži zakusuje to, čo počas celého svojho života zažívajú tí, ktorí na tento svet prichádzajú ako ľudia bez privilégií a špeciálneho spoločenského postavenia.

Kristus bol skutočným Kráľom, no jeho miesto kráľa si privlastnili ľudia, ktorí sa na kráľov hrali. Prvým, ktorý nebol schopný rozpoznať pravého kráľa, bol kráľ Herodes. Ani Pilát Ježiša nerozpoznal ako pravého kráľa. Napísal síce a nad Ježišovu hlavu na kríž umiestnil na tabuľke slová: „Ježiš Nazaretský, kráľ židov“, ale tento nápis bol výsmechom a nie uznaním toho, kým Ježiš naozaj bol. Ani poprední muži Ježiša nespoznali ako kráľa - evanjelium hovorí, že sa mu posmievali. Slovo „poprední muži“ bol popis tých, ktorí si namýšľali, že sú mocní a vplyvní, a tak sa aj správali. Ani vojaci neboli schopní rozpoznať pravého kráľa. Slová, ktoré poprední muži spolu s vojakmi adresovali Ježišovi, sú dôkazom, že nemali potuchy, čo to znamená byť kráľom. Aj prví aj druhí si robia z Ježiša posmech slovami: „Zachráň sa, ak si kráľ!“ No Ježiš nebol ten typ kráľa, ktorý myslí len na seba a len na svoju vlastnú záchranu.

Nachádza sa v evanjeliu niekto, kto tohto pravého kráľa, Ježiša Krista, rozpozná? Áno, nachádza. Je to zločinec, ukrižovaný po jeho pravej strane. Nevieme nič o tomto človeku, odkiaľ pochádzal, ani aký zločin spáchal. Nepoznáme dokonca ani jeho meno. Čo však o ňom vieme, je to, že bol jediný, ktorý Ježiša spoznal ako Kráľa. Toto miesto v evanjeliu je veľmi dôležité. Hovorí nám o jednom hroznom paradoxe. Zo všetkých tých, ktorí na udalosti ukrižovania Ježišovho mali svoj podiel a ktorí pri jej vyvrcholení boli prítomní, iba jeden jediný bol schopný rozpoznať Ježiša ako pravého kráľa.

Modlitba k Kristovi Kráľovi

Prosme dnes za deň, keď si náš pravý a jediný Kráľ Ježiš Kristus zasadne definitívne na svoj trón:

• Bože, večná pravda, veríme v teba.
• Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
• Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
• Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
• Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno.
• Vtelené Božie Slovo, oživuj nás svojim Duchom.
• Najčistejšia Matka Božia, priveď všetkých k svojmu Synovi.
• Svätý Michal, Gabriel a Rafael, pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
• Svätý Jozef, Joachim a Anna, vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
• Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej, pomáhajte hlásateľom viery.
• Svätý Gregor, Augustín a Vincent, prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
• Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti, pomáhajte nám v apoštolskej práci.

Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.

tags: #slavnost #krista #krala #a