Fašiangy predstavujú jedno z najveselších a najstarších období v slovenskom kalendárnom cykle, ktoré sa vyznačovalo bohatými zvykmi, zábavami, hrami a karnevalmi. Pôvodne patrili k najveselším obdobiam roka, obohatené o rôzne masky zvierat a nadprirodzených bytostí. Hoci sa koncom 19. storočia začali tieto zvyky v mnohých regiónoch, vrátane gemerského, vytrácať, dnes sú opäť oživované a tešia sa popularite.
Pôvod a význam fašiangových zvykov
Historické korene a etymológia
Fašiangové zvyky majú na Slovensku dávnu minulosť a významovo patria do obdobia predjaria. Ich termín je pohyblivý a viaže sa k vzájomnému vzťahu medzi jarnou rovnodennosťou a lunárnym cyklom. Koniec fašiangového obdobia je určený štyridsať dní pred dátumom Veľkej noci, pričom posledným dňom je Popolcová streda. Z tohto dôvodu môže trvanie fašiangov v rôznych rokoch kolísať.
Etnologička Emília Horváthová vo svojej knihe Rok vo zvykoch nášho ľudu vysvetľuje, že v období Veľkej Moravy sa sviatok nazýval „mjasopust“. Hoci sa toto pomenovanie zachovalo v Českej republike, na Slovensku ho v stredoveku nahradil názov pochádzajúci z nemčiny, ktorý sa udomácnil v podobe fašangy alebo fašiangy. Etnologička Horváthová ozrejmuje, že štyridsaťdňový pôst, ktorý cirkev stanovila na konci 4. storočia, ohraničoval termín fašiangov. V stredoveku sa ľudia snažili čas pred prísnym pôstom využiť čo najlepšie, a preto sa v tomto období správali uvoľnene a bezstarostne. Bolo povolené parodovať uznávané formy správania, ľudia si obliekali masky a pod rúškom inej identity boli neviazaní bez hrozby dôsledkov. Toto správanie vybočujúce z každodenného stereotypu malo psychohygienickú funkciu.
Spojenie s antickými a slovanskými tradíciami
Emília Horváthová ďalej píše, že fašiangové zvyky v Európe zlučujú mnohé tradície, ktoré pôvodne predchádzali jarnému novoročiu a do určitej miery aj zimnému slnovratu. Do istej miery čerpajú aj z antických náboženských slávností na počesť boha Bakcha, ktoré boli rozšírené najmä na vidieku. Roľníci sa zabávali rôznymi žartami, zakrývali si tváre jednoduchými maskami a obetovali Bakchovi kozla, vínnu révu, víno a niektoré jedlá.
Vznik a podobu fašiangov ovplyvnili aj slávnosti nazývané dii parentes, čiže dni rodičov. Pri tejto príležitosti kládli ľudia na hroby jedlá a vykonávali rôzne obrady, pri ktorých používali masky znázorňujúce predkov. Etnologička vysvetľuje, že určovanie historického vývoja sviatkov je pomerne náročné, pretože rôzne kultúry si zvyky preberali a zmiešavali. Inak to nebolo ani v prípade Slovanov, u ktorých sa fašiangy vyvinuli z historicky starších obradov a zvykov.
Rozdiely medzi slovanskými tradíciami
Spôsob slávenia fašiangov nebol jednotný, existovali rozdiely medzi západnými a východnými Slovanmi. Napríklad u východných Slovanov mládež v čase fašiangov chodila po dedine s figurínou zimy, ktorú nakoniec spálila. Tomuto zodpovedá zvyk vynášania Moreny u západných Slovanov. Na rozdiel od východných Slovanov západní Slovania nekládli jedlá na hroby svojich predkov.
Tradičné fašiangové aktivity a zvyky
Spoločenský život a obchôdzky masiek
Počas obdobia fašiangov sa konali spoločné priadky, zakáľačky, zábavy a obchôdzky masiek i muzikantov po dedine. Zvyky v závere fašiangového obdobia v sebe ukrývajú stopy staroslovanských agrárnych obradov predjaria a európskej karnevalovej tradície. Fašiangy sa v ľudovom prostredí spájali aj so zmenou stavu jednotlivca, pričom rôzne fašiangové prvky prenikali aj do svadobných obyčajov, napríklad predvádzanie prezlečených falošných neviest, keďže v tomto čase bolo veľa svadieb. Tých, ktorí uzavreli manželstvo v priebehu posledného roka, v závere fašiangov symbolicky prijali medzi seba ostatní ženatí muži a vydaté ženy.
Fašiangové zábavy boli rozšírené medzi všetkými vrstvami obyvateľstva a obľube sa tešili v mestách i na vidieku. Šľachta v tomto období usporadúvala rôzne zábavy a turnaje. Medzi roľníkmi boli fašiangy azda najveselším obdobím celého roka.
Šesť špičkových škôl samby žiari na karnevalovom sprievode v Riu de Janeiro
Vyvrcholenie fašiangov
Fašiangové zábavy trvali od poslednej nedele až do utorka, prípadne do stredy, pričom sa tieto dni nazývali posledný fašank, bláznivé dni, šalone dni, mjesopust, mjasnica i ostatky. Počas nich vyhrávali muzikanti a ľudia hodovali, na stoloch nechýbalo mäso, rôzne koláče, víno či pálenka. Mládenci organizovali obchôdzky v maskách po dedine a vyberali potraviny na večernú zábavu. Posledná muzika a koniec fašiangov bola v utorok pred pôstom, na ktorej sa v niektorých lokalitách pochovávala basa.
Smrtná nedeľa je predposlednou pôstnou nedeľou pred Veľkou nocou. Takmer na celom území Slovenska sa na ňu viažu obradové úkony, ktorých pôvodným cieľom bolo zahnať zimu a privolať jar, zabezpečiť úspešný začiatok poľnohospodárskych prác a bohatú úrodu. Takúto funkciu mali pôvodne aj jarné obchôdzky so symbolickým vynesením zimy, smrti a chorôb z chotára. Zimu alebo smrť predstavovala ženská slamená figurína Morena (Majmorena, Marmuriena, Murena, Muriena, Kyselica, Kyseľ, Smrť), a na Orave, Liptove a v Turci to bola aj mužská figurína Dedka.
Fašiangové masky a obchôdzky
Podľa etnologičky Horváthovej bola hlavným organizátorom fašiangových zábav dospelá mládež. Fašiangové obchôdzky maskovaných a krojovaných skupín od domu k domu sa uskutočňovali v posledných dňoch fašiangov a spájali sa s vinšovaním a tancovaním obradných tancov. Prezlečení mládenci vinšovali domácim dobrú úrodu konope a ľanu, za čo im gazdiná dala vajíčka, slaninu, klobásy, údené mäso, koláče a vypiť pálenky. Mládenci si zatancovali so slobodnými dievčatami a mladými nevestami z každého domu a vyskakovali čo najvyššie, aby aj ľan a konope narástli vysoké. Zo získaných potravín potom dievky pripravili pohostenie na priadkach. Napiekli aj špeciálne koláče z kysnutého cesta - pampúchy, šišky, fánky či kreple. Na priadkach a v krčme vyhrávali muzikanti a gajdoši. Ľudia z dediny sa chodili zabávať a tancovať.
Fašiangy v mestskom prostredí
Fašiangy v mestách podľa etnologičky Horváthovej spestrovali sprievody a zábavy, ktoré organizovali remeselnícke cechy. Hlavnými organizátormi týchto zábav boli tovariši. Tí pripravovali miesto konania, dohodli sa s gazdinou na príprave večerí a najali hudobníkov. Tovariši tiež zakúpili niekoľko sudov piva alebo vína. Fašiangová zábava, ktorá trvala celý týždeň, sa realizovala zväčša v dome niektorého majstra, ktorý mal špeciálnu miestnosť na ubytovanie tovarišov. Posledné dni fašiangu boli venované hudbe a tancu. Po obede sa v určenom dome zišla dospievajúca mládež, ktorá tancovala až do večere a potom išla domov. Po výdatnej večeri pred budovou zahrali trubači, čo bol signál pre zahájenie zábavy tovarišov a slobodných dievčat, dcér majstrov, z okolia. Tovariši si zatancovali s každou majstrovou dcérou, aby sa žiadna necítila ukrivdená. Hoci zábavu organizovali tovariši niektorého konkrétneho cechu, vítaní boli aj iní tovariši a dcéry majstrov iných remesiel.
Na ďalší deň chodili mladí tovariši v sprievode muzikantov na fašiangovú obchôdzku. Navštevovali najmä tie domy majstrov, kde mali slobodné dcéry. S dievčatami si zatancovali, za čo dostali peniaze alebo pečivo. Horváthová píše, že remeselnícke cechy výrazne formovali charakter fašiangových zvykov v mestách. Každý cech sa snažil zapôsobiť na diváka počas sprievodov - mlynárski tovariši behali na chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obručami, na ktorých mali poháre s vínom. Rozšírené boli aj maskované sprievody. Etnologička Rastislava Stoličná-Mikolajová v knihe Kuchyňa našich predkov uvádza, že v stredovekých mestách fašiangové zábavy organizovali najmä mäsiarske cechy, nakoľko práve mäso vystupovalo v symbolickom význame carnalis, čo znamená telesnosť, hriešnosť, pozemskosť.
Fašiangy v Revúcej: Oživenie tradícií
Organizácia fašiangových sprievodov
Na zachovanie fašiangových zvykov na strednom Gemeri Mesto Revúca už niekoľko rokov organizuje fašiangový sprievod detí a jazdcov na koňoch na námestí pred Kohútom. Predvedú sa tu rôzne masky, ktoré sú následne vyhodnotené a ocenené.
Tak tomu bolo aj 4. marca 2014 popoludní, kedy sa uskutočnil Fašiangový sprievod mestom. Okrem Mesta Revúca bol spoluorganizátorom aj Občianske združenie Príroda - láska moja. Diváci sa tešili pripravenému programu, ktorý začínal Pochovávaním basy v podaní žiakov ZŠ na Hviezdoslavovej ulici a regionálnymi zvyklosťami koní a masiek pri ľudovej hudbe. Po ňom sa predstavili žiaci Základnej umeleckej školy. Toto pekné podujatie bolo popoludní ukončené vyhodnotením a ocenením najkrajších masiek.
V Revúcej sa veselého fašiangového sprievodu masiek 13. februára 2015 zúčastnili deti z miestnych materských a základných škôl. Aj napriek tomu, že chrípka v tom čase útočila z každej strany, núdza o pekné masky naozaj nebola. Príkladom bol Filip Hižnay s maskou „Snehuliaka“ z MŠ na Ul. Vl. Dnes sa už tieto zvyky v mestách robia viacmenej ako ukážky pre deti. V niektorých našich regiónoch sa na dedinách ešte tieto zvyklosti udržali.
Súčasnosť fašiangových tradícií
Oživenie a nové formy
Fašiangy patria k európskej karnevalovej tradícii. Pôvodný význam slova karneval pochádza z latinčiny carne vale, čo znamená rozlúčka s mäsom, alebo z carne levare, teda vyniesť mäso. Na dedinách si záver fašiangov uchováva svoj špecifický charakter aj v súčasnosti. S fašiangami sa spájajú tradičné jedlá, tanečné zábavy či maskované sprievody.
Etnologička Horváthová uvádza, že v niektorých oblastiach, kde sa zdalo, že fašiangové zvyky zaniknú, sa od 60. rokov 20. storočia inovujú. Medzi obcami dochádza k preberaniu zvykov. V súčasnosti sú maskované sprievody a zvyk pochovávania basy rozšírené aj tam, kde predtým neboli. Organizátormi týchto sprievodov a zábav sú zväčša rôzne kultúrno-spoločenské organizácie. V mestách sa s fašiangami spája aj obdobie plesov a zábav. Podľa etnológa Juraja Zajonca sa karnevalové plesy v kostýmoch začali tešiť väčšej obľube v mestách aj na dedinách od začiatku 90. rokov 20. storočia. Fašiangové tradície sa stali súčasťou každoročných podujatí v skanzenoch či na hradoch naprieč celým Slovenskom.
Symbolika jedál a prosperity
Fašiangy boli obdobím, ktoré sa spájalo s novoročím. Aj z tohto dôvodu boli mnohé praktiky zamerané na zabezpečenie prosperity. Etnologička Rastislava Stoličná-Mikolajová vysvetľuje, že pri príprave a konzumácii jedál sa hľadelo na ich symbolický význam. Magicko-prosperitný charakter mala príprava rôznych druhov cestovín - rezance alebo šúľance. Cieľom bolo zaistenie si hojnej úrody obilnín, ľanu a konope. Plodnostnú symboliku mala podľa Centra pre tradičnú kultúru konzumácia vaječných jedál, napríklad praženice, ale aj vyprážaného pečiva - šišky, pampúšiky, fánky a kreple. Súčasťou fašiangových pokrmov bolo aj mäso upravené na rôzny spôsob - klobásy, údené mäso, slanina a podobne.
tags: #fasiangovy #sprievod #mestom #revuca