Prvé sväté prijímanie je významnou udalosťou v živote každého katolíckeho a pravoslávneho kresťana. Tento pojem označuje posvätený chlieb a víno, ktoré veriaci prijímajú pri slávení Eucharistie. Pôvod slova pochádza z latinského "communio" a gréckeho "κοινωνία" (koinonia), čo možno voľne preložiť ako "zdieľanie spoločenstva". Podľa Nového zákona Ježiš ustanovil zdieľanie chleba a vína a prikázal svojim nasledovníkom konať tento akt ako srdce uctievania pri spoločnom stretávaní sa spoločenstva.
Kresťanské slávenie "zdieľania spoločenstva" je spojené so svätým prijímaním, ktoré väčšina kresťanov chápe ako sviatosť. Počas tohto obradu sa pripodobňuje Posledná večera, ktorá nadobudla v rôznych kresťanských cirkvách a denomináciách rôzny liturgický charakter, podoby a pomenovania, ako napríklad slávenie eucharistie, omša svätá, božská liturgia, Večera Pánova či lámanie chleba. Prijímanie chleba a vína je neoddeliteľnou súčasťou tohto slávenia, preto sa v rámci jednoty tohto kontextu môže hovoriť rovnako o "slávení" ako aj o "prijímaní".
Teologické pohľady na Eucharistiu
Katolícka cirkev verí v transubstanciáciu, teda zázračnú premenu podstaty chleba a vína na Kristovo telo a krv. Učenie Martina Luthera spočíva v koncepte sviatostného zjednotenia, kde je oslávené telo a krv Kristova prítomné "v", "s" a "pod" spôsobom chleba a vína. Ulrich Zwingli naproti tomu považoval chlieb a víno za symboly, odmietajúc akýkoľvek koncept premeny, nakoľko Kristus je fyzicky prítomný v nebi, no počas obradu je prítomný svojím Duchom. Ján Kalvín zdôrazňoval, že prijímanie skutočne privádza veriacich do spoločenstva s Bohom, pričom chlieb a víno nie sú "prázdne" symboly.
Historický kontext prvého svätého prijímania v Pezinku
V histórii prvých svätých prijímaní má prelomové obdobie generálna oprava Dolného kostola Božského Spasiteľa v rokoch 1943 - 1949. Pred touto opravou a po nej sa prvoprijímajúce deti stretávali pred farou na Farskej ulici. Pridali sa k nim aj deti z Cajly, ktoré prišli z tzv. novej školy v sprievode svojej pani učiteľky. Tu sa zoradil sprievod: prví išli traja miništranti s krížom a zástavami, za nimi jedno z prvoprijímajúcich dievčat nesúce sochu malého Ježiška. Nasledovala pezinská dychová hudba, za ktorou kráčal pán dekan s kaplánmi. Za dvomi kostolnými zástavami kráčali samotné prvoprijímajúce deti - najprv dievčatá, potom chlapci. Sprievod prešiel dnešnou Holubyho ulicou a bez zastavenia vstúpil hlavným vchodom do Dolného kostola. Deti sa usadili v prednej časti kostola: chlapci vpravo a dievčatá vľavo.
Nasledovala slávnostná svätá omša, ktorej celebrantom bol pezinský pán dekan vdp. Vendelín Krištúfek za asistencie svojich kaplánov. Po kázni si prvoprijímajúce deti zažli sviece a obnovili si krstné sľuby. K svätému prijímaniu pristupovali deti kľačiac pri balustráde, ktorá oddeľovala sanktuárium od lode. Rozdávali ho pán dekan s kaplánmi. Po skončení svätej omše boli deti pozvané do divadelnej sály Útulňa pri Kapucínskom kláštore na slávnostné raňajky. Cajlanské deti sa odpojili a ponáhľali sa do tzv. novej školy na Cajle, kde ich čakali pripravené raňajky.
Prvé sväté prijímanie v rokoch 1943-1949
Prvé sväté prijímanie sa inak slávilo v spomenutom období rokov 1943 - 1949. Deti sa síce tiež zhromaždili pri fare, ale už nešli v sprievode do Dolného kostola, ktorý sa obnovoval, ale vošli priamo do Farského kostola Nanebovzatia Panny Márie. Tam sa usadili na lavičky v sanktuáriu. V roku 1949 sa zopakoval scenár spred roku 1943, ale v nasledujúcom roku sa už táto udalosť nemohla tak slávnostne vybavovať pre nové politické pomery. Detí bolo menej, zhromaždili sa na dvore fary a tichým dvojstupom prešli Potočnou ulicou. Druhým variantom bol dvojstup detí v úzkom páse popri chodníku širokej Holubyho ulice. Kvôli novým politickým pomerom deti nesprevádzali učiteľky, ale ochotné slečny, pričom na Cajle túto úlohu prevzala Agáta Štohlová.
Toto sa dialo za pôsobenia správcov farnosti vdp. Jozefa Gregušku, vdp. Jozefa Vargu a ThDr. Silvestra Šoku. Pribudol však nový jav - spoločné fotografovanie sa na schodoch Kapucínskeho kostola, s čím sa začalo najneskôr za pôsobenia administrátora farnosti vdp. Jozefa Vargu (1957 - 1959). V období politického uvoľnenia v roku 1968 sa mohlo prvé sväté prijímanie vybaviť opäť v predchádzajúcej kráse. Fotografovanie zostalo. Kňazi začali dostávať od detí kytice a pri fotografovaní sedeli, stáli či boli sklonení pred deťmi aj s kyticami. Pre veľký počet detí sa fotografovalo dvakrát: dievčatá a chlapci osobitne.
Prvé sväté prijímanie po roku 1989
Po roku 1989 sa opäť konávali slávnostné sprievody od fary k Dolnému kostolu s dychovou hudbou. V súčasnosti k prvému svätému prijímaniu deti pristupujú rozdelené do viacerých termínov v Dolnom kostole. Do kostola však prichádzajú individuálne, nie v sprievode.
Príprava detí na prijímanie
Na prvé sväté prijímanie sa deti pripravovali na hodinách náboženstva v škole, pripravoval ich teda vyučujúci (dekan, kaplán alebo kapucín, predovšetkým fráter Peregrín). Po roku 1950 deti pripravovali len dekan s kaplánom, jedinou výnimkou bola Agáta Štohlová na Cajle. V malej triede školy deti pripravovala na koncentrovanie sa v škole, skúšali ich otázky, ktoré sa mali naučiť za úlohu, čítala a rozprávala im príbehy. Zároveň ich pripravovala na 1. sväté prijímanie a učila náboženstvo.
Prvé sväté prijímanie vo filiálke Vinosady a na Cajle
Vo filiálke pezinskej farnosti Vinosady sa slávnosť 1. svätého prijímania konala osobitne. Filiálka Cajla zažila takúto samostatnú slávnosť len raz, za pôsobenia kaplána vdp. Emila Vidoviča (1950 - 1957). Deti do sprievodu pred Kostolom Povýšenia sv. Kríža zoradila Agáta Štohlová. Dievčatá držiace stuhu s čečinou sa elipsovito rozostúpili. Do stredu tejto elipsy sa postavili chlapci a pred nich jeden chlapec nesúci na vankúši sviecu a jedno dievča nesúce na vankúši košieľku. Takto sprievod prišiel až do kostolnej záhrady, kde bol pripravený altánok s provizórnym oltárom z dosák. Pred ním bolo položené drevené pódium z kostola. Celebrantom a kazateľom bol kaplán vdp. Emil Vidovič. Počas obnovy krstných sľubov po kázni E. Vidovič odovzdal jednému chlapcovi sviecu a jednému dievčaťu košieľku, ako symbol obnovy krstných sľubov. Modlitby pred prijímaním predmodlieval Mgr. Stanislav Pátek. Počas nich deti držali v rukách horiace sviece. Na samotné sväté prijímanie si ich už zhasli. Prichádzali k pódiu, na ktoré si kľakli a tak prijímali Sviatosť oltárnu.
Po skončení svätého pokánia (sväté prijímanie sa plne zúčastňuje na svätej omši a na svätom pokání od okamihu svätého prijímania), ktoré vyžaduje katechumenát po krste, boli deti dostatočne pripravené.
Historický kontext Trinitárskeho kostola v Bratislave
V súvislosti s témou sa objavuje aj zmienka o histórii Trinitárskeho kostola v Bratislave, ktorý bol postavený v rokoch 1725-1925. V roku 1784 vznikol plán na prestavbu kláštora trinitárov. Brat Hyacintus Desider, posledný zo zrušeného rádu, bol vybraný za správcu kostola. Po jeho smrti nebol ustanovený žiadny stály správca kostola. Správou kostola bol poverený Ján Czambert, ktorý pôsobil ako concionator v kostole sv. Martina a neskôr ako kaplán a prebendátor Bratislavskej kapituly. Po návrate do Bratislavy bol ustanovený za správcu kostola Najsvätejšej Trojice.
V roku 1843 bol Ján Czambert preložený do Veľkého Varadína, kde sa stal kanonikom. Správa kostola bola zverená dómskemu kaplánovi Karolovi Maárovi. V roku 1854 bola v Bratislave ustanovená nová fara pri kostole Najsvätejšej Trojice. Arcibiskup Jozef Battyányi uvažoval o rozdelení mesta na šesť farností. Dňa 1. januára 1854 sa uskutočnila slávnostná inštalácia fary a jej prvého farára, ktorú vykonal arcibiskup Ján Krstiteľ Scitovský. Obnovu a skrášlenie budovy fary a kostola realizovali pred inštaláciou. Kostol bol vyzdobený novými maľbami, renovovaný bol aj organ.
Spolky a bratstvá pri kostole Najsvätejšej Trojice
Pri kostole Najsvätejšej Trojice vzniklo viacero spolkov a bratstiev. V roku 1854 arcibiskup určil uvedenie nového bratstva na 28. mája. Toto bratstvo malo šíriť mariánsky kult a veriacim úctu k Bohorodičke. V ten istý deň mal spolok asi tisíc spolubratov. V roku 1860 sa konala procesia k stĺpu Najsvätejšej Trojice na Rybnom námestí. V druhom roku po inštalovaní novej farnosti sa konala ďalšia veľká slávnosť v súvislosti s vyhlásením dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie.
Reštaurovanie a údržba kostola
Kostol Najsvätejšej Trojice prešiel viacerými reštauráciami. Organ bol reštaurovaný dvakrát, v rokoch 1845 a 1867. V roku 1867 bola ukončená celá reštaurácia, pričom boli obnovené aj oltáre, sochy, sanktuárium a sakristia. V roku 1854 bola zhotovená strieborná monštrancia. V rokoch 1860-1861 bol zreštaurovaný drevený kríž za Vydrickou bránou.
Fatimske posolstvo a zasvätenie Ruska
V súvislosti s modernými udalosťami sa spomína aj Fatimské posolstvo Panny Márie. Mária prosila o zasvätenie Ruska a o odprosujúcu pobožnosť počas prvých sobôt v mesiaci. Pápež František dňa 25. marca zasvätil Rusko a Ukrajinu Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Úmyslom zasvätenia je zverenie týchto krajín a celého sveta pod ochranu Panny Márie a prinavrátenie pokoja. Pobožnosť prvých (fatimských) sobôt je úzko spätá s prvopiatkovou pobožnosťou, pričom sviatosť zmierenia vykonaná počas prvých piatkov platí aj na prvú sobotu v mesiaci. Pripomína sa dôležitosť tejto pobožnosti pre naplnenie zasvätenia Panne Márii a pre možný mier vo svete.
JA SOM - Dokumentárny film o Eucharistii
tags: #prve #svate #prijimanie #1930