Jedna z motivačných rád hovorí, že ak chceme, aby ľudia vyplávali na more, nemáme im dať dosky, sekeru, klince, smolu a plachty, ale máme v nich vzbudiť veľkú túžbu vyplávať na more. Dnešný sviatok Krista Kráľa pôsobí podobne ako motivačná výzva. Nehovorí, že Kristus ako kráľ nám všetko zabezpečí, ani že zriadi dokonalé kráľovstvo. Zmysel sviatku celkom slušne vystihujú samotné dejinné okolnosti, za ktorých sviatok vznikol.
Dejinné okolnosti a ustanovenie sviatku
Pápež Pius XI. a encyklika Quas Primas
Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. encyklikou Quas Primas 11. decembra 1925 a ustanovil ho na poslednú októbrovú nedeľu. Svätý Otec reagoval na skutočnosť, že svet sa stával čoraz viac sekulárnym. Vlády si nárokovali čoraz väčšiu vernosť od svojich občanov a pokúšali sa nahradiť Boha, čo bolo napríklad reakciou na vládu slobodomurárov v Mexiku, ktorá výrazne obmedzovala náboženskú slobodu a viedla k povstaniu tzv. Kristerov.
Bolo to obdobie po rozpade monarchií a kráľovstiev; ak králi niekde zostali, ich moc bola už len symbolická. Prestalo teda fungovať to, na čo bol svet po celé stáročia zvyknutý. Súčasne sa však rodili a rozrastali totality: v Taliansku fašistická, v Nemecku nacistická, v Rusku komunistická. Do takejto novej a súčasne zmätenej doby zaviedol pápež Pius XI. tento sviatok.
Liturgické úpravy
Hoci sviatok ako taký bol ustanovený v roku 1925, Kristus Kráľ dominoval v liturgii od najstarších čias a samo Sväté písmo vyzdvihuje Kristovo kráľovstvo. Nová obnova liturgického kalendára v roku 1969 preložila sviatok na poslednú nedeľu v Cezročnom období, čím sa objasňuje aj jeho eschatologický charakter.
Na slávnosť Krista Kráľa sa vo všetkých kostoloch koná pred vyloženou Oltárnou sviatosťou obnova zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Pius XI. v encyklike Quas Primas (č. 25) zdôraznil: „Zatiaľ čo národy urážajú milované meno nášho Vykupiteľa tým, že potláčajú všetky zmienky o ňom na svojich konferenciách a vo svojich parlamentoch, my musíme o to hlasnejšie hlásať jeho kráľovskú dôstojnosť a moc, a tým univerzálnejšie presadzovať jeho práva.“
Podstata Kristovho kráľovstva
Kráľovstvo nie je z tohto sveta
Ježiš je Kráľ celého sveta a vesmíru, Kráľ neba i zeme. Jeho kráľovstvo je tiché, tajné a rastie dennodenne milosťou, ktorá vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu a pripája ich ku Kristovi. Dôvod Kristovho kráľovstva nie je vo svetskej moci, ale v obeti kríža. Kráľovstvo, ktoré nebude mať konca (por. Lk 1,32-33), ukrýval, až po dovŕšenie 30 rokov svojho života, ktoré prežil v Nazarete (Jn 18,36), a naplno ho realizoval svojou smrťou a zmŕtvychvstaním.
Moc vychádzajúca z lásky a obety kríža
Táto moc vychádza z lásky, ktorú Boh naplno prejavil v obeti svojho Syna. „Nezomrel, ale mal večný život“ (Jn 3,16). Boh spasil svet nie skutkom svojej moci, ale prostredníctvom poníženia svojho jednorodeného Syna. Podľa ľudských parametrov, tento nezvyčajný spôsob, ktorý si Boh zvolil, nejde spolu s kritériami gréckej múdrosti. Svätý Pavol však nevidí v kríži iracionálnu udalosť, ale spásonosnú skutočnosť, ktorá je racionálne pochopiteľná vo svetle viery. Hovorí: „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 1,22-23).
Kristus Kráľ a ľudské schopnosti
Okrem toho je obdivuhodné, koľko sily a cností budú môcť veriaci kresťania z poznania tejto pravdy načerpať, keď si svoj život zariadia podľa pravých kresťanských zásad. Ak je Kristovi, nášmu Pánovi, daná všetka moc na nebi i na zemi, ak všetci ľudia, vykúpení jeho drahocennou krvou, sú z akéhosi nového právneho dôvodu podrobení jeho nadvláde a ak táto moc zahŕňa všetkých ľudí, musí byť jasné, že ani jedna z našich schopností nie je vyňatá spod Kristovho zvrchovaného panstva.
Kristus teda musí panovať:
- nad rozumom človeka, ktorého povinnosťou je v úplnej pokore pevne a neochvejne súhlasiť so zjavenými pravdami a s Kristovou náukou;
- nad našou vôľou, ktorej povinnosťou je poslúchať Božie zákony a prikázania;
- nad našou dušou, ktorej povinnosťou je, bez ohľadu na prirodzené túžby, Boha nadovšetko milovať a jedine k nemu priľnúť;
- tiež nad naším telom a jeho údmi, ktoré - aby sme použili slová apoštola Pavla - ako svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti, aby mohli slúžiť k vnútornému posväteniu duše.
Ak sa toto všetko predloží veriacim, aby si to dôkladne uvážili, ľahšie ich to povzbudí k vyššej dokonalosti. Kiežby tí, ktorí stoja mimo Cirkev, zatúžili po sladkom jarme Kristovom a kiežby ho prijali ku svojej spáse! Kiežby sme tiež my všetci, ktorí vďaka Božiemu milosrdenstvu sme už súčasťou panstva jeho viery, niesli toto Kristovo jarmo nie neochotne, ale naopak oddane, láskyplne a svedomito!
Ježiš pred Pilátom: Moc a Pravda
V evanjeliu (Jn 18, 33b - 37) stojí Ježiš pred skutočne mocným človekom tej doby - pred Pilátom. Pilát mal politickú i vojenskú moc. Mohol Ježiša prepustiť, mohol ho dať aj ukrižovať. Ježiš sa mohol v dialógu s ním odvolávať iba na pravdu. A vyznieva to ako skutočne slabé odvolávanie sa, ktoré nestačilo - Pilát Ježiša vydal na ukrižovanie. Tento rozhovor je pripomienkou situácií, v ktorých stojí oproti sebe moc a pravda. Veľmi často sa mocný môže pohrávať, on rozhoduje, on nemusí vziať do úvahy argumenty druhého. A keď hovoríme o mocných, nemyslíme len na tých, ktorí sú na riadiacich pozíciách, ale aj na všetky tie situácie, v ktorých chceme všetko riešiť len technologicky, zmenou vonkajších podmienok. To všetko sú prejavy moci.
K podstate sviatku sa veľmi prihovára citát od súčasného dalajlámu: „Planéta nepotrebuje viac úspešných ľudí. Planéta zúfalo potrebuje viac mierotvorcov, liečiteľov, reštaurátorov, vyprávačov a milujúcich všetkého druhu!“ Celá planéta skutočne toto zúfalo potrebuje.
Pohľady pápežov na slávnosť Krista Kráľa
Svätý Otec Benedikt XVI. (2005 a 2008)
V roku 2005, v poslednú nedeľu liturgického roka, Benedikt XVI. pripomenul, že toto kráľovstvo sa ukryté, až po dovŕšenie 30 rokov jeho života, ktoré prežil v Nazarete, a nakoniec ho naplno realizoval svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Zdôraznil, že táto moc vychádza z lásky, ktorú Boh naplno prejavil v obeti svojho Syna. Citujúc z encykliky Gaudium et Spes Vatikánskeho koncilu, Benedikt XVI. pripomenul snahy o zjednotenie všetkého v Kristovi: „V Kristovi zjednotiť všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1,10)“ (GS, č. 40), čo zahŕňa ekonomiku, politiku a medzinárodné spoločenstvo pre mier a pokoj.
V roku 2008, pred modlitbou Anjel Pána, pápež Benedikt XVI. vysvetlil: „Z evanjelií vieme, že Ježiš odmietol titul kráľa v jeho politickom zmysle, teda ‚vládcu národov‘ (porov. Mt 20, 25 - 28). Svoju kráľovskú hodnosť však potvrdil pred Pilátom vo chvíli svojho umučenia, keď sa ho Pilát výslovne spýtal: ‚Tak predsa si kráľ? Ježiš odpovedal: Sám hovoríš, že som kráľ‘ (Jn 18, 37).“
Kráľovská hodnosť Krista je v skutočnosti zjavením a uskutočnením kráľovskej hodnosti Boha Otca, ktorý vládne všetkým veciam v láske a v spravodlivosti. Otec zveril Synovi poslanie, aby daroval ľuďom večný život tým, že ich miloval až po najvyššiu obetu, a zároveň mu zveril sudcovskú moc. Dnešné evanjelium vykresľuje univerzálnu kráľovskú hodnosť Krista ako sudcu veľmi pekným podobenstvom o poslednom súde (Mt 25, 31 - 46). Pápež zdôraznil, že Kristovo kráľovstvo síce nie je z tohto sveta, ale privádza k zavŕšeniu všetko dobro, ktoré vďaka Bohu existuje v človeku a v dejinách. „Ak uskutočňujeme lásku k nášmu blížnemu v súlade s evanjeliovým posolstvom, dávame tak priestor pôsobeniu Boha a jeho kráľovstvo sa uskutočňuje uprostred nás. Ak, naopak, každý myslí iba na vlastné záujmy, svet zákonite musí spieť k zániku.“ Božie kráľovstvo nie je otázkou vonkajších okázalostí, ale - ako píše apoštol Pavol - je to „spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14, 17).
Pápež František v Asti (2022)
V nedeľu Krista Kráľa 20. novembra 2022 slávil pápež František svätú omšu v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Asti, odkiaľ pochádzali jeho starí rodičia. Počas homílie sa podelil: „A do týchto krajov, ktoré sú vzácne svojimi plodmi zeme a predovšetkým opravdivej pracovitosti ľudí, som prišiel znovu pocítiť chuť svojich koreňov.“
Výzva k aktívnemu zapojeniu
Pápež zdôraznil výzvu evanjelia nezostať pri pohľade na ukrižovaného Ježiša divákmi, ľahostajnými a nečinnými, tak ako väčšina postáv historickej scény na Golgote, ale zaangažovať sa, „ísť s kožou na trh“. Poukázal na ničivú vlnu zla, spočívajúcu v ľahostajnosti a v sebeckom postoji „zachráň sám seba“. „Teraz evanjelium hovorí o kajúcom zločincovi kvôli nám, aby nás vyzvalo premôcť zlo tým, že prestaneme byť divákmi. Prosím vás, toto je horšie než konať zlo: ľahostajnosť.“
Dôvera a úprimnosť pred Bohom
Začať treba od dôvery, od oslovenia Boha menom, tak ako to urobil kajúci lotor, ktorý na konci svojho života nanovo objavuje odvážnu dôveru detí. V dôvere priznáva svoje chyby, plače, ale nie nad sebou samým, ale pred Pánom. Pápež vyzval: „Nepestujme spiritualitu make-upu, tá je nudná. Pred Bohom treba len vodu a mydlo, bez líčenia sa, s dušou takou, aká je.“ Ten, kto sa cvičí v dôvere, naučí sa prihovárať a prinášať Bohu utrpenie sveta a ľudí. „Nie sme na svete len preto, aby sme zachránili seba samých. Nie. Ale aby sme priviedli našich bratov a sestry do náručia Kráľa.“
Mladí a volanie po mieri
Pápež František osobitne oslovil mladých ľudí, ktorým venoval objatie a myšlienku. Pripomenul, že od minulého roka sa práve na slávnosť Krista Kráľa slávi Svetový deň mládeže. Témou budúcich Svetových dní mládeže v Lisabone je „Mária vstala a ponáhľala sa“ (Lk 1,39). Pápež vyzval mladých: „Vstaňte a vykročte: nestojte na mieste a nemyslite na seba, nepremárnite svoj život naháňaním sa za pohodlím alebo najnovšou módou, ale smerujte k Výšinám, vydajte sa na cestu, vyjdite zo svojho strachu, aby ste podali ruku tým, ktorí to potrebujú. A dnes potrebujeme mladých ľudí, ktorí budú skutočne ‚presahovať hranice‘, ktorí nebudú konformisti, nebudú otrokmi mobilného telefónu, ale zmenia svet tak ako Mária, prinášaním Ježiša druhým, starostlivým ujímaním sa druhých, budovaním bratských spoločenstiev s druhými, uskutočňovaním snov o mieri!“
Zdôraznil, že naša doba zažíva hlad po pokoji: „Prežívame hladomor po mieri. Myslíme na mnohé miesta vo svete sužované vojnou, najmä na mučenú Ukrajinu. Dajme sa do práce a pokračujme v modlitbách za pokoj! Modlime sa aj za rodiny obetí vážneho požiaru, ku ktorému došlo v uplynulých dňoch v utečeneckom tábore v Gaze v Palestíne, kde zahynulo aj niekoľko detí. Nech Pán prijme do neba tých, ktorí prišli o život, a nech poteší obyvateľov, tvrdo skúšaných rokmi konfliktu.“ Na záver vyzval vzývať Kráľovnú pokoja, Pannu Máriu.
Desať rokov pontifikátu, 2018: pápež František a nádej mladých ľudí
Viera ako cesta ku Kristovmu kráľovstvu
Racionálnosť a etická sila viery
Katolícka viera je racionálna a má dôveru v ľudský rozum. Prvý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Dei Filius potvrdil, že rozum je schopný s istotou poznať existenciu Boha zo stvorených vecí, no len viera dokáže „s ľahkosťou a s absolútnou istotou, bez omylu“ (DS 3005) spoznať pravdy, ktoré sa týkajú Boha, a to vo svetle jeho milosti. Preto je pre človeka dôležité, aby sa otváral pre vieru a pre poznanie Boha, ako aj pre poznanie jeho plánu spásy v Ježišovi Kristovi. V evanjeliu je do života uvedené nové ľudstvo - autentická „gramatika“ človeka a celej skutočnosti.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí: „Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh sám stvoril nebo i zem a len on sám môže dať pravé poznanie všetkých stvorených vecí v ich vzťahu k nemu.“ (čl. 216) Veriť znamená s dôverou sa zveriť Bohu, ktorý oživuje svet. Kresťanská viera je voľbou v prospech nadprirodzenej skutočnosti. Je udelením zmyslu, bez ktorého by človeku všetko zostalo bez pevného bodu.
„Viera má etickú silu, čo znamená, že určuje morálne konanie veriacich. Ak byť veriacim znamená byť zahrnutý dobrotou a otcovskou láskou Boha, ako aj jeho pravdou, svätosťou a spravodlivosťou, nemôže to byť inak. Dôsledkom viery je plnenie Božej vôle, bez čoho viera v Kristových očiach je ničím.“ Francúzsky teológ kardinál Jean Daniélou definuje vieru takto: „Veriť prináša znepokojenie. Skutočnosť Boha sa presadzuje tak, že on je niekto, kto mi odoláva, kým nemôžem disponovať, s kým sa zrážam. On absolútne odoláva mojej vôli. Odoláva mojej inteligencii v zdanlivej ľubovôli svojich zásahov. Ak sa takto presadzuje, viac sa stavia proti mojim plánom, ako by ich uspokojoval.“
Svedectvo viery v praxi: Gilbertove ostrovy
Viera je naozaj milosť zo strany Boha, ale vždy vyžaduje zo strany človeka ochotu spolupráce. Príkladom toho je šírenie katolíckej viery na Gilbertových ostrovoch v Pacifiku v druhej polovici 19. storočia. Niektorí obyvatelia, ktorí pracovali v cudzine (Mexiku, Guatemale, Samoe alebo na Tahiti), sa tam stretli s francúzskym misijným biskupom, ktorý nariadil svojmu kňazovi, pátrovi Latuin - Lévequeovi, aby ich vyučoval katolícke náboženstvo. Zvláštnu starostlivosť venoval dvom manželským párom, Beterovi Terawati a Rararovi Tiroi a ich manželkam Márii a Matarene. Hneď po krste ich pripravil za laických misionárov. Dal v ich jazyku vytlačiť malý katechizmus, Nový zákon, piesne, modlitby a rôzne texty, a poslal ich späť do vlasti.
V krátkom čase začali s evanjelizáciou na Nonouti, svojom rodnom ostrove, a táto skupinka sa rýchlo rozrástla. Po istom čase napísali niekoľko listov biskupovi na Tahiti s prosbou, aby tam poslal misionára, pretože nesmierne túžili po svojom kňazovi. Biskup sa obrátil na pápeža Leva XIII., ktorý požiadal zakladateľa kongregácie misionárov MSC, pátra J. Chevaliera, aby do tejto oblasti poslal misionárov. Medzitým sa každú nedeľu zhromažďovali prví kresťania z Nonouti na morskej pláži a spoločne sa modlievali obrátení tvárou k Tahiti, vediac, že tým smerom sa v niekoľko tisíc kilometrovej vzdialenosti konáva svätá omša! V deň Nanebovstúpenia Pána v roku 1888 prišli prví traja misionári MSC do Nonouti z Francúzska po takmer poldruha ročnej ceste. Pátrov Bontempsa, Leraya a brata Konráda srdečne prijalo až 569 novopokrstených katolíkov. V ďalšom týždni malo byť pokrstených viac ako 600 katechumenov. S hrdosťou v srdci ukazovali Betero a Tiroi deväť kostolov a kaplniek, postavených z kmeňov stromov so slamenými strechami. Páter Jozef Hegglin, MSC, neskôr pôsobil na týchto ďalekých ostrovoch 15 rokov a s radosťou spomína na ľudí, ktorých mu tu Boh dal.
Osobná otázka kraľovania Krista
V tejto perspektíve najdôležitejšou otázkou, akú si musíme položiť aj na Slávnosť Krista Kráľa, nie je to, či on kraľuje vo svete alebo nie, ale či kraľuje v mojom srdci; alebo, nie či jeho kraľovanie je uznané štátmi a vládami, ale či je uznané a prežívané mnou. Je Kristus kráľom a pánom môjho života? Kto kraľuje v mojom srdci?
Príprava na večnosť: Alegória kráľa na ostrove
Mnohí poznáte zaujímavú novelu od Sigmunda Freuda, ktorá hovorí o jachtárovi, ktorý doplával k brehu istého ostrova v južnom Pacifiku. Keď domorodci spozorovali jeho príchod, začali ho s nadšením vítať. Niesli ho na rukách do dediny a posadili na zlatý trón. Obyvatelia ostrova mali zvyk zvoliť si za svojho kráľa nejakého prišelca, ale iba na jeden rok. Počas toho obdobia mohol kráľ vydávať akékoľvek príkazy a jeho podriadení ich vykonávali bez mihnutia oka.
Istého dňa sa však v jachtárovom srdci zrodili pochybnosti. Začal premýšľať, čo sa stane, keď sa čas jeho panovania skončí. Správa, ktorú dostal, ho vydesila: dozvedel sa, že ho vyvezú na neobývaný ostrov, kde zostane bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie ako obeta pre bohov. Keď sa prebral zo šoku, začal si pripravovať plán. Najskôr prikázal remeselníkom postaviť flotilu malých lodí. Keď boli hotové, dal vykopať ovocné stromy a iné užitočné rastliny, previezť ich na spomenutý neobývaný ostrov a tam ich zasadiť. Nakoniec tam prikázal postaviť pekný dom.
Aj my sa nachádzame v situácii, o ktorej vieme, že raz skončí odchodom z tohto pozemského života. Pri končiacom Roku viery, by sme mali prehodnotiť, nakoľko sa nám podarilo naplniť očakávanie tohto obdobia, ktoré emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. apoštolským listom Porta fidei, 11. októbra 2012 otvoril, aby sme takto plnšie vstúpili do živého spoločenstva s Bohom. Iste, ťažko nejakým spôsobom merať, nakoľko sme to naplnili, pretože iba Pán vidí do srdca a pozná naše myšlienky a úmysly. Niečo sa však predsa dá posúdiť, hoci nie globálne. Každý z nás predsa vie, sám za seba, povedať, či využil toto obdobie tak, aby ho priblížilo k Pánovi a či sme naozaj využívali prostriedky, ktoré nám Cirkev v tomto období dáva. Samozrejme, tým, že končí toto obdobie, nekončí sa naše úsilie o naše posvätenie.
