Život nie je o počte nadýchnutí, ale o chvíľach, ktoré berú dych. O okamihoch, z ktorých sa v mysli utkáva pavučina spomienok. Jemné vlákna výhier i pádov, úsmevov i sklamaní, spoznávania i lúčenia. Dnes sme sa tu všetci zišli, aby sme uzavreli jednu z kapitol nášho života, aby sme urobili čiaru za chvíľami strávenými na základnej škole a spoločne zavreli bránu nášho ranného detstva.
Vážený pán starosta, pani riaditeľka, vážený pedagogický zbor, vážení prítomní, milí spolužiaci! Stoja pred vami absolventi základnej školy. Stoja pred vami sebavedomí mladí ľudia, plní snov a ideálov do budúcna. Lúčime sa so školou, ktorá nám deväť rokov bola akoby druhým domovom, ktorá nám prirástla k srdcu a ktorá nás mnohému naučila. A nebolo to vždy ľahké.
Spomienky na začiatky školských čias
Ťažkými krokmi sme od prvej triedy kráčali vpred. Akoby to bolo včera, ešte teraz si spomíname na náš prvý deň v škole. Bolo teplé babie leto. Huncút vetrík rozfúkaval chlapcom nezbedné vlasy a usiloval sa ukoristiť pestrofarebné motýle z dievčenských vrkočov. Poniektorí doma netrpezlivo prešľapovali, nedočkaví, kedy sa už poberú do školy. No našli sa aj takí, čo sa nevedeli odtrhnúť od hračiek v detskej izbe, vôbec nechceli byť veľkí. Veru bolo to pred deviatimi rokmi, keď sme prvý raz zasadli do školských lavíc, kde na nás čakali šlabikár a zošity.
Po prelúskaní prvých písmeniek a čísel sme objavovali nové, nepoznané svety. Zrazu sme si vedeli zrátať, čo stojí čokoláda so zmrzlinou, prečítať prvú knihu, rozumieť cudzej reči, napísať prvý list. Čiarky, vlnovky, kolieska - tak akosi sa začína školský život. Prehrýzli sme sa abecedou, naučili sme sa čítať, písať, počítať. Prelúskali sme sa vybranými slovami. Všetko začínalo ľahko, no odrazu to bolo ťažšie a ťažšie. Striedali sa chvíle príjemné i menej príjemné. Ani sme sa nenazdali a je tu posledný deň v našej škole. Deväť rokov, počas ktorých sme ukladali do svojich hláv vedomosti. Trápili sme sa a smiali zároveň.
Úloha učiteľov a pedagogického zboru
Naša triedna pani učiteľka sa stala pre nás druhou mamou. Tak isto láskavou, chápajúcou a odpúšťajúcou drobné prehrešky. Bola prísna, ale spravodlivá, a to sme si na nej najviac vážili. Naučila nás prijímať prehry a radovať sa z víťazstiev, no veľakrát nám pomohla s vyriešením našich hádok a nedorozumení. Stala sa pre nás človekom, ktorému sme mohli vždy a za každých okolností veriť.
No nielen ona, všetci vyučujúci, ktorí sa o nás počas celého štúdia starali, si zaslúžia našu úctu a vďaku. Prišli namáhavejšie predmety a s nimi aj noví učitelia. Úlohy sa zdali ťažšie, ale nakoniec sme ich zvládli s úsmevom. Aj keď sme ich niekedy nestíhali písať doma, stali sa z nich prestávkové úlohy. Ďakujeme učiteľom, ktorí si nás cez prestávky nevšímali, a zároveň aj tým, ktorí mali pre nás pochopenie. Napokon vaša i naša práca bola odmenená úspechom. Deväť rokov neustáleho boja, počas ktorých sme stúpali po schodoch poznania stále vyššie a vyššie. Na tej ceste ste nás sprevádzali Vy, naši učitelia, a pomáhali ste nám odhaľovať tajomstvá sveta. Darovali ste nám vzdelanie, len to je najlepším cestovným lístkom do sveta dospelosti.
Vďačnosť a poďakovanie
Vážime si Vašu prácu, úprimne Vám všetkým ďakujeme za deväťročnú každodennú námahu, ktorú ste vynaložili na to, aby sme dnes postúpili do stredných škôl a odborných učilíšť dobre pripravení. Ďakujeme učiteľom a rodičom, lebo nás spoločne dokázali naučiť to pre život dôležité a vydržali to s nami. Ďakujeme, že ste mali toľko trpezlivosti, ktorú sme nikdy nezabudli trošku ponapínať. No, teraz zároveň ďakujeme a prosíme o odpustenie. Vieme, že práca s nami si vyžadovala nesmierne veľa trpezlivosti a námahy. Vieme aj to, že nie vždy sme chápali Vaše úsilie tak, ako bolo treba, a spôsobili sme Vám nejednu trpkú chvíľu. Ak môžete, odpustite nám, zabudnite na zlé a spomínajte na nás ako na dobré deti, ktoré Vás mali vždy rady.
Milé pani učiteľky, ďakujeme vám za trpezlivosť, priateľský prístup a množstvo vedomostí, ktoré ste nám vkladali. Boli ste nám veľkou oporou, druhou rodinou, poradcom, ale i kritikom. Našli ste si pre nás v ťažkých chvíľach pekné slovo, pohladenie, radu. Veľké poďakovanie patrí hlavne vám, pani učiteľky. Postupne ste nás pripravovali na tú cestu životom, ktorá nás onedlho čaká. Chceme obzvlášť poďakovať aj našim triednym pani učiteľkám, ktoré to s nami nemali ľahké, ale vždy nám podali pomocnú ruku, aby sme sa dostali z každého problému. Práve Vám dnes patrí úprimná vďaka za Vašu snahu, trpezlivosť a obetavosť, milí učitelia.
Cesta do budúcnosti
Sme tu, prichystaní a nedočkaví. Chceme čo najskôr opustiť triedu, školské chodby, školu. Opustiť miesta nám tak blízke, ľudí, ktorí nám boli zväčša oporou. Už chceme letieť. Letieť v ústrety záhadnej budúcnosti. Možno preto máme ten zvieravý pocit v duši. Mnohí z nás majú jasnú predstavu o tom, čo by chceli v živote robiť, aké méty dosiahnuť. Jedni sa už tešia na nové vedomosti získané ďalším štúdiom, iní sa už nemôžu dočkať sladkej voľnosti.
Všetci však budeme naďalej hľadať dobro, pravdu, krásu a lásku. Len tak môžeme kráčať k životnej múdrosti. Všetkým nám bude život ponúkať cenné skúsenosti v rovnakej miere. Stačí len brať a každý večer sa vracať s plným náručím. Už to nebude také ako na ZŠ. Sme si vedomí, že to nebude len cesta ružovou záhradou a budeme si musieť poradiť s prekážkami. Odchádzame za tým, čo nám pripravil život. Nastal ten dôležitý okamih, na ktorý sme čakali deväť rokov.
Rozlúčka so spolužiakmi a školou
Sme deviataci! Tak dlho sme čakali na tento okamih a naivne si mysleli, že to bude niečo nádherné. Konečne odídeme! No, práve sme zistili, že sme smutní. Lúčime sa so školou, ktorá nám deväť rokov akoby bola druhým domovom. Poslednýkrát tu pred Vami stojíme plní ideálov a plánov do budúcnosti. Taký je život, musíme ísť ďalej za svojim cieľom.
Zo slovami lúčenia obraciame sa i na Vás, naši mladší spolužiaci. Spomínajte len na pekné chvíle, ktoré sme spolu prežili a zabudnite, keď sme sa k Vám správali niekedy povýšenecky z pozície starších. Vážte si svojich učiteľov a poslúchajte ich. Verte, chcú Vám len to najlepšie. Aj my si to uvedomujeme, ale veľakrát je už neskoro. Pri tejto rozlúčke sa nám všetkým lesknú v očiach slzy. Sú to slzy dvojaké. Slzy radosti, že sme šťastlivo ukončili školskú púť na tejto škole a prijali nás na školy, ktoré sme si vysnívali, no kalia ich slzy žiaľu, že sa musíme rozlúčiť s Vami aj s touto školou.
Mílí spolužiaci, navzájom sme si našli nových kamarátov, vytvorili úžasné priateľstvá, zažili krásne a neopakovateľné zážitky. Aj keď sa naše cesty onedlho rozdelia a každý pôjde za svojim cieľom, verím, že príde čas, keď sa po rokoch opäť stretneme a zaspomíname si. Už vieme, že 2+2 sú 4, že v slove „mýliť sa“ je ypsilon, že Zem je guľatá. Dôležité pre nás bolo i zistenie, že priateľstvo, lásku a porozumenie si treba vážiť. V našich spomienkach si nájdu svoje miesta i školské výlety, exkurzie, výmenné pobyty a množstvo iných atrakcií, ktorých nebolo málo.
Končí sa jedno obdobie nášho života a musíme vykročiť do ďalšieho. No, minulosť prežitú v tejto škole nám nikto nevezme, ale budúcnosť nám nikto nedaruje, musíme si ju vytvoriť vlastným úsilím, a preto sa musíme rozlúčiť. Je tu koniec nášho detstva a kráčame ďalej v našej ceste stať sa múdrejšími a skúsenejšími ako sme doteraz. Budeme sa musieť rozlúčiť s našou dobrou pani triednou učiteľkou, s našou triedou, mladšími kamarátmi a v podstate s celou školou vrátane pani učiteliek. Zažili sme tu mnoho krásnych a nezabudnuteľných chvíľ. Ešte raz vám všetkým veľmi pekne ďakujeme za tých deväť rokov, ktoré sme tu strávili.