Fráza „Ad Revidendum“, pochádzajúca z latinského jazyka, doslova znamená „na opätovné zhliadnutie“ alebo „kým sa opäť stretneme“. Často sa používa v kontexte lúčenia s nádejou na budúce stretnutie, čím nadobúda hlboký emocionálny význam spojený so spomienkami, očakávaniami a trvaním medziľudských vzťahov. Tento pojem sa objavuje v rôznych oblastiach života, od umeleckých výstav až po osobné a školské stretnutia, vždy s dôrazom na význam spoločne prežitých chvíľ a budúce prepojenie.
"Ad Revidendum" vo výtvarnom umení: Prehliadka tvorby ZVUZS
Výstava Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska Ad Revidendum predstavuje prierezový náhľad na tvorbu jednotlivých členov združenia. Každý z vystavujúcich autorov prezentuje svoje najnovšie diela a vlastný umelecký dôvtip bez vopred zadanej témy. Cieľom výstavy je predstaviť aktuálnu tvorbu členov v celom diapazóne techník a umeleckých žánrov. Medzi vystavenými dielami dominujú najmä rôzne formy abstraktnej maľby.
Združenie výtvarných umelcov západného Slovenska má za sebou dlhú tradíciu a niekoľko desiatok výstav. Tento rok oslávi svoje 33. narodeniny od registrácie prvých stanov. Do Západoslovenského múzea sa aktuálne vracia po dvoch rokoch od výstavy s názvom "Revenancie". Predsedom ZVUZS je výtvarník Róbert Viktor Němeček, ktorý je zároveň jedným z vystavujúcich autorov. Vernisáž výstavy sa uskutoční 16. júna. Výstava bude trvať od 16. júna do 3. septembra.
"AD REVIDENDUM 2030": Slávnostná rozlúčka so školou
Promo video Základní školy Záhumení, Rožnov p. R.
Život nie je iba o počte nadýchnutí, ale o chvíľach, ktoré berú dych, o okamihoch, z ktorých sa v mysli utkáva pavučina spomienok - spomienok na pády i výhry, sklamania i úspechy, spoznávanie i lúčenie. Všetky tieto slová by sa dali nahradiť snáď jediným krátkym slovom - škola. Čo je škola? Je to iba 5 náhodne pospájaných písmen? Vo výkladovom slovníku sa píše, že je to budova a výchovno-vzdelávacia inštitúcia. No pre nás slovo škola označuje samostatnú kapitolu v knihe života.
10. jún 2025 bol pre všetkých neobyčajným dňom, pretože sme do sveta dospelých vyprevadili našich úspešných absolventov. Je to koniec či začiatok? Koniec bezstarostného detstva a začiatok dospeláckeho života, nová kapitola, ktorú začínajú písať naši bývalí štvrtáci, dnes už úspešní absolventi. Mesiace a roky ubiehajú, zdá sa, že neuveriteľnou rýchlosťou, ale krásna chvíľa presvetľuje celý život, pekný okamih akoby nepodliehal času. Ján Amos Komenský povedal: „Múdry je ten, kto má nielen vedomosti, ale aj mravné vlastnosti, kto vie správne žiť.“
Preto Mgr. Mário Felber, riaditeľ školy, na základe stanovených kritérií ocenil najlepších žiakov 4. ročníkov. Ocenenie si prevzali Timea Kolodzejová zo 4. A a Eva Ščuková zo 4. B. Obe žiačky sú vzorom pre ostatných nielen pre vynikajúci prospech, ale i dochádzku a vzorné plnenie povinností či dobré šírenie mena školy. Slávnostný okamih sprevádzal bezchybný kultúrny program, o ktorý sa postarali Stelka Skokanová a Alicka Šelepová ľudovým tancom, Natália Bartošová pantomímou a Kristína Ďuricová scénickým tancom.
Začiatok či koniec? Určite jedinečný okamih, ktorý z neznámych ľudí urobil priateľov, ktorých čosi spája. Na prítomnosti je príjemná činnosť, na budúcnosti nádej a na minulosti spomienky a ako povedal John Lennon: „Vstupujeme do neznámej budúcnosti, ale stále sme ešte tu a kým sme posadnutí životom, zostáva nádej.“ Veríme, že chvíle strávené na našej „zdravotke“ budú neoddeliteľnou súčasťou krásnych spomienok.
Stretnutie po rokoch: Spomienky a priateľstvo (Alumni klub)
Uplynulo neuveriteľných 30 rokov od maturity triedy 4.ZS A Strednej zdravotníckej školy v Poprade. Stretnutie sa uskutočnilo v reštaurácii U Marka a z pôvodných 32 spolužiakov prišlo 27 s triednou profesorkou Mgr. Petronelou Markovou - Osackou, ktorá im venovala nielen čas, ale aj spomienky. Dievčatá pricestovali aj zo zahraničia - z Nemecka, Talianska, Rakúska, Česka a Švajčiarska.
Podobné stretnutie čoskoro čaká aj triednu profesorku - po vyše 50 rokoch sa stretne so svojou triedou, ktorej triednym bol bývalý riaditeľ Mgr. Karol Alföldy. Začalo sa to, ako pri takejto príležitosti takmer vždy, vzájomným oťukávaním. Čas sa nezastavil a na väčšine z nás sa podpísal tak, že sme sa v nejednom prípade museli navzájom znova predstaviť. Bolo to ako, keď sme sa v hlohovskej esvéeške stretli prvý raz, kedy sme si ešte mená nepoznali.
Bolo už dávno po sedemnástej, keď sa malo začať, no akosi sa nedalo. Vo veľkej sále hotela Jeleň v Hlohovci, kde kedysi mnohí ako malí žiačikovia absolvovali karnevaly, vianočné besiedky, niektorí školu baletu, tanečné zábavy alebo čaje o piatej, to hučalo ako v úli. Pozdravy, objatia, výkriky radosti, slzy dojatia, trilkujúci smiech, opatrné oslovenia. Pani profesorka! Vy ste prišli! Elegantná fyzikárka, sošná a graciózna Monika, vtedy Miezgová, teraz Petrášová. Zdravím ťa, ty ma už určite nepoznáš. Akoby nie, pán profesor Turbek, náš telocvikár, jeden z legendárnych trénerov hlohovských hádzanárok. Vraj má už osemdesiatjeden? Nemožné! Vyzerá ako elegantný, nanajvýš šesťdesiatnik. Tamto je tiež telocvikár, profesor Moťovský a napokon, astronóm i jadrový fyzik, náš triedny Pavol Hazucha.
Ako dodržať čas začiatku, keď takmer všetci postupne študujeme štyri veľké tablá na priečelí sály, k fotografiám tých, čo už medzi nás nikdy neprídu, dopĺňame čierne trojuholníčky. Iní a iné ešte volajú, že uviazli v zápche, ktorá býva už roky každé popoludnie na kúsočku cesty medzi Leopoldovom a Hlohovcom bezmála až hodinovú. Konečne sme všetci, ktorí prísť chceli, mohli a vládali. Láskavý, usmievavý, pohodový a pokojný Vlado Turza, náš spolužiak a teraz zástupca riaditeľky hlohovského Gymnázia Ivana Kupca, napokon zavelí, že ešte kým začneme, máme sa postupne všetky triedy vyfotografovať. A tak sa teda trieda po triede usmievame do fotoobjektívu a konečne sa usádzame. Bude prípitok.
Ešte predtým však Vlado vyzve jednu z nás, aby za seba aj za nás všetkých vyslovila to, čo zrejme všetci bez slov cítime. Čím sme staršie, tým sme mladšie. Vtedy v septembri 1983 nás organizačný výbor pozval na zaručene účinnú omladzovaciu kúru. Bola jednoduchá a mala byť zaručená. Účinok sa mal dostaviť vďaka kufru spomienok a dobrej nálade. A dostavil sa. Nemohlo to byť ináč, veď aj najstaršie z nás vtedy mali len okolo tridsiatky, a to je z pohľadu súčasnosti ešte svieža mladosť.
Pred tridsiatimi rokmi sme sa teda my béčkarky rozhodli mladnúť stretnutím, ktoré do nás naozaj vlialo netušené sily. Možno aj preto, že keď sme si o sebe povedali, čo sme pokladali za dôležité, nejednej z nás spomedzi riadkov vykúkalo nevyslovené, a predsa hmatateľné poznanie toho, čo sa nahlas priznáva len ťažko. Napríklad, že nad všetky byty, ktoré sme si perfektne zariadili, nad všetky platy či postavenia, ktoré sme dosiahli, nad všetky domy, čo sme postavili, nad dovolenky, čo sme absolvovali, nad šaty, ktorých máme plné skrine, nad všetky tituly, ktoré sme získali, nad všetko to, čo sme snívali, že raz budeme mať, je blízkosť človeka. Našich detí, našich blízkych i vzdialenejších, ale aj vzácnosť stretnutí so spolužiakmi a kamarátmi. S tými, čo sa neodvrátia, keď vidia, že sa človek topí, s tými, čo vedia byť priateľmi na život a na smrť, ale aj s kamarátmi, čo nás vedia vrátiť späť.
Zostalo v nás z toho ešte niečo? Od našej béčkarskej omladzovacej kúry prešlo ďalších tridsať rokov. Životné príbehy nás všetkých, ktorí sme sa tu dnes zišli, napájané z nášho vnútra aj z diania okolo nás, sa poriadne rozkošateli. Dnes tu s nami nie sú nie preto, že im v tom zabránila iná, možno významnejšia udalosť či choroba, ani preto, že by o stretnutie nestáli alebo ním dokonca pohŕdali. Neprišli, pretože sa ocitli za hranicou, ktorá je prekročiteľná iba jedným smerom. Za hranicou, ku ktorej smerujeme všetci, bez ohľadu na to, čo kto v živote dosiahol, čím sa vyznamenal, čo urobil alebo aj neurobil.
Tá cesta do nikam sa však dá predĺžiť. A aj bez zázračných elixírov, bez drahej kozmetiky či nemenej drahých plastických operácií. Je to ľahké i ťažké zároveň - aby to fungovalo, je nevyhnutná prísna diéta založená na vylúčení závisti, nežičlivosti, zloby, podrazov, ohováračiek, nevraživosti. Dnes taká príležitosť je. A ak nám to kadejaké zdravotné neduhy, ktoré sa vyhli iba nemnohým z nás dovolia, mali by sme ju naplno využiť. To znamená usmievať sa, smiať, možno aj spievať, byť veselí a byť si navzájom naozaj spolužiakmi. A trochu aj žiakmi - svojich učiteľov, ktorých sme rešpektovali (či naopak), s ktorými sme však nakoniec po trojročnom tvrdom tréningu pred štyridsiatimi piatimi rokmi, pri zelených maturitných stoloch spolu zvíťazili. A to už je riadny dôvod na úsmev, ktorý podľa vedcov predlžuje život. Ako katalyzátor omladzovania sa však vyžaduje nadhľad zrelosti a aj nastavenie zrkadla sebe samému.
Nie každému sa možno podarilo to, čo si predsavzal (zatiaľ), nie každý sa môže (alebo chce) pýšiť tým, čo si nahonobil (materiálne či duchovne), nie každý možno uniesol ťarchu života bez ohnutia, nie každý je schopný dôstojnej pokory, ktorá aj tých zdanlivo najobyčajnejších povyšuje na veľké osobnosti. A takých je medzi nami veľa. A tak, ak dnes budeme spomínať nielen na časy, keď bolo (hádam) viac toho, čo nás spájalo ako rozdeľovalo a budeme si nahlas rozprávať o tom, ako naše životy poznamenal čas, pripomeňme si mlčky, ako sme život a ľudí v ňom poznamenali my. A pokúsme sa aj dnešným večerom zanechať stopy aj v sebe navzájom. Potlesk a potom Gaudeamus, teda - Radujme sa. A prípitok. A spomienka profesorky Petrášovej, že hlohovské gymnázium bolo jej prvé učiteľské miesto, prvé, na ktorom viedla ročník až do maturity.
A ďalší prípitok profesora Turbeka. A slovo profesora Hazuchu. A Moťovského. A prípitok večera. A ďalšie prípitky. A znova hluk ako v úli. Od stoličky k stoličke putujú fotografie z rodinných archívov. Na rozdiel od podobného stretnutia pred pätnástimi rokmi sa už takmer všetci pýšia aj vnúčatami. To nám však nebráni šalieť od smiechu pri spomienkach. Napríklad na Markinu maturitu zo slovenčiny, keď ju profesor pri otázke Súčasná slovenská poézia až trikrát vyzval, aby zarecitovala Válkovu báseň Jablko, pretože dve predošlé recitácie akosi „prespal“, a ona, sa, chúďa, potila od strachu, že preto zo slovenčiny neprejde. Alebo na maturitu našej najlepšej vtedajšej matematikárky Jany. Keď si vytiahla Pytagorovu a Euklidove vety, profesor matematiky zalamentoval, že je strašné, ak si najexcelentnejšia matematikárka vytiahne také jednoduché otázky.
No už sme sa hádam dosť opätovne nazoznamovali aj naspomínali, nastupuje opäť Vlado. Poďme na parket. Netreba nás dlho núkať, aj keď to nie celkom zdravé kĺby či chrbtice všetkým nedovolia. V ďalšom kole sa však spieva, a to už môžeme všetci. A znova tanec, spomienkové hlúčiky vybuchujúce podchvíľou od smiechu a potom jemná „sprcha“ v podobe žiadosti-prosby od personálu. Lenže máme smolu. Nijaké fasa, betálne ani žúžo sa konať nebude. Tá akcia, ktorá strieda našu stretávku, bude až na druhý deň a dovtedy treba sálu pripraviť pre oslavovateľov 900. výročia prvej písomnej zmienky o Hlohovci. A tak, dúfajúc, že oslavovatelia investujú okrem osláv konečne aj do výstavby nového mosta, aby sme sa na ďalšiu stretávku nemuseli z diaľnice prepchávať cez nepriepustný lievik toho súčasného bezmála hodinu, dáme si ešte poslednú tanečnú aj spevácku rundu, povymieňame si posledné pozdravy a lúčime sa s „Ad revidendum 2018“ na perách.
tags: #pozvanka #na #stretnutie #ad #revidendum