Pozdravy sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života, takpovediac už od úsvitu vekov. V slovenčine, ako i v iných rečiach, jestvujú mnohé slová a frázy, ktorými môžeme niekoho pozdraviť, alebo sa s niekým rozlúčiť. Každá kultúra, každý jazyk používa rôzne formy pozdravov. Zdravenie medzi ľuďmi je obrazom doby, v ktorej žijeme. Už od Rakúsko-Uhorska možno na pozdravoch vidieť posun doby. Zvoleným pozdravom sa tiež ľudia zaraďujú medzi „svojich“.
Medzi najpoužívanejšie slovenské pozdravy však patria aj slová, ktorých pôvod nie je hneď zrejmý. Pozdravy ako čau, servus, alebo ahoj (i v rôznych obmenách) majú totiž pôvod v cudzích jazykoch. Pri rozuzľovaní ich pôvodu existuje viac vysvetlení, odbočiek i slepých uličiek. Slová sú ozvenou predchádzajúcich generácií. Niekedy sa v nich stretnú dejiny celých národov, revolúcie aj životný štýl. V tomto ohľade sú bežne používané pozdravy ako zrkadlo, ktoré by si zaslúžilo umyť a vyleštiť.
Pôvod a rozšírenie pozdravu "Ahoj"
Slovo ahoj prešlo do slovenčiny z anglického ahoy, zrejme skrz češtinu. Pôvodne išlo o vodácky pozdrav, ktorý sa u nás rozšíril v 20. storočí. Jeho význam je vcelku priamy - vychádza z bežného citoslovného zvolania v snahe získať niečiu pozornosť, ako „hej“, „hoj“. Ide o výkrik ahoy na upútanie pozornosti, ktorý je zložený z častíc „a“ a „hoy“. Tento výraz sa prvýkrát vyskytol v oficiálnom Oxfordskom slovníku v polovici 18. storočia. V tom čase bolo pomerne obľúbené, vynálezca telefónu Alexander Graham Bell ho dokonca navrhol ako oficiálny pozdrav pri telefonickej komunikácii. Sám ho tvrdošijne používal po zvyšok svojho života, i keď sa napokon neujalo a vytlačilo ho „hello“, ktoré spopularizoval Thomas Edison. Citoslovce „h-j“ v rôznych obmenách je totiž z lingvistického pohľadu kognát a vyskytuje sa v mnohých jazykoch vrátane češtiny s rôznymi samohláskami (haj, hej, hoj).
Hoci ide evidentne o námornícky výraz, traduje sa aj alternatívny pôvod vzniku, a teda, že ahoj je skratkou vety Ad Honorem Jesu - Na slávu Ježišovu. Tento výklad je však v odborných kruhoch všeobecne odmietaný. Latinský pokrik námorníkov ako pozdrav inej lodi „Ad Honorem Orderes Jesu“ či „Ad HOnorem Jesu“ bol vraj skrátený na AHOJ. Tento význam naväzuje na nepodložený výklad, ktorý tvrdí, že „ahoj“ je skratka spojenia „Ad HOnorem Jesu,“ teda „ku sláve Ježiša“.
Príchod do Československa a jeho popularita
Existujú dôkazy o tom, že za rozšírenie „ahoj“ do hovorovej formy vďačíme práve námorníkom, ktorí ho na územie Československa priniesli z Nemecka, a neskôr mladým trampom a vodákom, ktorí ho začali používať bežne. V Česku sa ľudia najčastejšie zdravia oslovením „ahoj“ alebo „čau“. V slovenčine sa vďaka trampingu začína užívať v prvej polovici 20. storočia a neskôr bol akceptovaný širokou populáciou. Pôvodne sa ľudia v tomto období medzi dvoma svetovými vojnami v Československu zdravili aj pozdravom „nazdar“. Za prvej republiky tieto pozdravy postupne ustupovali a objavovali sa len u staršej generácie. Nahrádzali ich výrazy zachytené aj vo filmoch pre pamätníkov, napríklad „ruky bozkávam“. Moderné „ahoj“ však nad tradičným „nazdar“ zvíťazilo. Vo vodáckej komunite panuje všeobecne akceptovaný úzus, že ahoj je jediným adekvátnym pozdravom na rieke pri zdravní lode. Použiť akýkoľvek iný pozdrav sa považuje za faux pas.
Iné významné pozdravy: Čau a Servus
Pozdravy čau a servus sú v zásade totožné, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Slovo servus znamená v latinčine sluha, služobník, prípadne otrok. Samotný pozdrav vznikol asi skrátením vety Servus humillius, domine spectabilis, čo znamená „(váš) skromný služobník, vážený pane“. Ten, čo zdraví, teda dáva najavo, že je dotyčnému „k službám“, avšak v súčasnosti pozdrav nenesie žiadne stopy podradenosti. Všeobecne je dnes slovo servus ako pozdrav rozšírené v krajinách bývalého Rakúskeho cisárstva.
Pozdrav čau pochádza z talianskeho slova ciao, ktoré zasa podľa všetkého vychádza z benátskeho pozdravu vostro schiavo, čo tiež znamená „váš služobník/sluha“. Jeho východisko je v benátskom dialekte, kde sa slovo „schiavo“ rovnalo pojmu sluha a bolo odvodené z latinského slova „sclavus“ - otrok, obyčajne vysvetľovaného ako Slovan. Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny to tak bolo pre veľký počet slovanských otrokov, ktorí boli od 10. storočia dovážaní do nemeckých oblastí a Byzancie. Pôvodne tento výraz predstavoval bežný spôsob, akým sa sluha zdravil a prejavoval úctu svojmu pánovi, a v menej ponižujúcom význame by sa dal preložiť ako „som tvoj služobník“. Mimochodom, aj pozdrav servus je odvodený od „sclavus“.
Pokiaľ však ide o talianske „ciao“, to sa začalo šíriť až v 19. storočí v severnom Taliansku. Za naše obľúbené „čau“ vďačíme najmä druhej svetovej vojne a popularite antifašistickej hymny „Bella, ciao“. Skladba sa dodnes používa na znak protestu proti neprávosti, či už na Ukrajine, v Katalánsku, alebo vo Veľkej Británii, kde si ju svojho času osvojili odporcovia brexitu. Ide len o dôkaz toho, že aj slová sa môžu vymaniť z otroctva a byť nositeľmi revolúcie.
Kultúrny odkaz a moderné prejavy pozdravu "Ahoj"
Pozdravy nás spájajú, odomykajú ďalšiu konverzáciu a stoja vždy v prvej línii kontaktu. Cez zmeny a konkurenciu nových pozdravov však „ahoj“ z mluvy, telefonátov a správ patrně nikdy nezmizí. Pôvodný pozdrav totiž žije novým, druhým životom: v ľudovej kultúre a imaginácii. Zaujímavosťou je, že v bratislavskom Novom meste nájdeme neoficiálnu štvrť zvanú Ahoj. Za prvej Česko-slovenskej republiky sa tu totiž stretávali mládežníci. Dnes tam stojí luxusná vilová štvrť. A automobilka Škoda v roku 2001 pomenovala svoj prototyp mestského vozidla, predchodcu modelu Citigo, Škoda Ahoj.
Ahoj je neformálny pozdrav používaný v Česku a na Slovensku pri vítaní a lúčení. Tento fenomén „ahoj“ zasiahol aj do silničného provozu. V rokoch 1940 až 1943 sa vyrábali v Žitave motocykle Phänomen Ahoi, vybavené jednoválcovým motorom s objemom 125 cm3, určené pre Wehrmacht. Mocný zvukový potenciál slova ahoj si uvedomoval aj vynálezca telefónu Alexander Graham Bell, ktorý ho navrhol ako štandardný pozdrav pri zdvihnutí hovoru. Pozdravy nie sú len ľudská záležitosť, používajú ich i zvieratá. Vo svete ľudia používajú aj rôzne neverbálne pozdravy, niektoré tie zvieracie skutočne pripomínajú - Maorovia a ich známe trenie nosov o seba. Typickým príznakom dnešnej doby je, naopak, ubúdanie pozdravov.