Fráza "pod hrobom bol veľký vavrínový veniec" evokuje hlbokú symboliku večnej pamiatky a úcty. Vavrínový veniec, od staroveku mocný symbol víťazstva, cti, slávy a nesmrteľnosti, nachádza svoje miesto aj v pietnych a pohrebných kontextoch. Hoci nemusí vždy ležať doslova pod zemou, jeho zobrazenia sú často integrálnou súčasťou náhrobných kameňov a pamätníkov, kde podčiarkujú pamiatku a večnú úctu k zosnulým. Jeho prítomnosť v umení a rituáloch pohrebníctva svedčí o pretrvávajúcom význame tohto symbolu.
Vavrínový Veniec na Židovských Cintorínoch
Ak sa prejdete po niektorých židovských cintorínoch, uvedomíte si ich svojráznosť a starobylosť. Viera prikazovala židom starať sa naveky o hroby svojich blízkych. Preto tu popri nových nájdete aj staré náhrobné dosky, kým na kresťanských cintorínoch prichádzalo k obnove a staré hroby sa rušili. Náhrobné kamene, hebrejsky nazývané maceva, často zdobili ryté symboly, jednoplošné alebo plastické reliéfy.
Medzi najčastejšími symbolmi na Záhorí sú: rozvilinový ornament, vavrínový veniec, žehnajúce ruky (znak potomkov Kohenov - biblického rodu najvyšších kňazov), džbán s misou (znak Levitov - pomocníkov Kohenov), korunka (znak vážených mužov) a smutná vŕba. Nad hrobom bývala niekedy vystavaná nákladná hrobka orientálneho tvaru, ako je napríklad hrobka rodiny Spitzerovcov v Malackách, ktorá je však v dezolátnom stave. Hrobová jama mohla byť s kovovou ohrádkou alebo prikrytá kamennou platňou. Texty na starých náhrobkoch boli výhradne hebrejské, v 19. storočí sa rozšírili dvojjazyčné hebrejsko-nemecké a neskôr hebrejsko-maďarské texty. Po vzniku ČSR sa objavili aj texty hebrejsko-slovenské.
Vavrínový Veniec na Pomníku Padlým v Turzovke
Pozornosť bola venovaná aj pamiatke padlým z obdobia druhej svetovej vojny z Turzovky. Tí mali po skončení vojny osadenú pamätnú tabuľu z bieleho kameňa na zadnej strane „Pomníka so sochou“. Tento objekt, ktorý vznikol v priebehu rokov 1922 - 1925, bol prvotne venovaný padlým v prvej svetovej vojne.
Vzhľad pamätnej tabule venovanej padlým z obdobia druhej svetovej vojny je známy vďaka fotografii Ladislava Barabása z roku 2012. Na vrchnej časti bieleho kameňa bol vytesaný kríž a pod ním bol umiestnený vavrínový veniec. Menoslov obsahoval celkovo 45 padlých zoradených v dvoch stĺpcoch, pričom posledné tri mená boli zoradené v troch stĺpcoch. Abecedne zoradený zoznam padlých obsahoval aj tri mená žien.
Pamiatkový úrad Slovenskej republiky uvádza, že objekt vznikol v roku 1925 v umeleckom slohu neskorá secesia. Autorom pomníka bol významný moravský sochár a kamenársky majster Vladimír Semerák, pochádzajúci z Olomouca, pričom dielo zhotovil za odmenu 14 000 Kčs. Cieľom nedávnej obnovy pomníka bolo docieliť jeho pôvodný vzhľad a odstrániť všetky prvky, ktoré rokmi objekt nadobudol a ktoré neboli súčasťou pôvodného diela.
Pôvod a Symbolika Vavrínu
Vavrín, po latinsky Laurus nobilis, je stredomorský krík pôvodom z Ázie, ktorého história a symbolika siahajú hlboko do antiky. Antickí Gréci ho zasvätili pohanskému božstvu svetla, umenia a liečiteľstva Apolónovi. Mýtus o Apolónovi a nymfe Dafné vysvetľuje pôvod tohto spojenia: Apolónovi uštedril boh lásky Eros šíp, vďaka ktorému sa zamiloval do Dafné. Zúfalá nymfa, prenasledovaná roztúženým Apolónom, požiadala o pomoc svojho otca, riečneho boha Penea. Aby ju zachránil pred zvodmi jasnozrivého boha, premenil dcéru na vavrínový strom. Odvtedy nosí vavrín v Grécku meno Δάφνη (Dafné).
Apolón, očarený Erosovým šípom, túžil po Dafné dňom i nocou a na znak svojej oddanosti začal nosiť na hlave veniec z vavrínových listov. Podľa Apolónovho vzoru boli vavrínom korunovaní triumfátori na bojových vozoch, úspešní športovci a virtuózi na strunách slova, teda básnici. Staroveké národy kládli vždyzelené vetvičky aj na hlavu bohyne víťazstva Victorie (grécky Νίκη, Niké). Niet preto divu, že v európskych jazykoch sa v postantickom svete usadilo slovné spojenie vavrínový veniec ako symbol víťazstva a cti.
Vavrín bol v staroveku tiež spájaný s veštením; Pýtia, veštkyňa v Delfách, žuvala lístočky vavrínu, ktoré ju mali priviesť do extázy. Viera prvých kresťanov videla v nymfe Dafné personifikáciu puritas (čistoty), čo prepojilo vavrín s kresťanskou symbolikou cudnosti a večného života. V krvi martýrov za Krista sa tak stretol "vavrín básnikov s vavrínom víťazov", symbolizujúc slávu a večnú chválu. Slovenský okrídlený výraz "zaspať na vavrínoch" varuje pred pýchou a lenivosťou, kedy sa človek uspokojí s dosiahnutými úspechmi a prestane na sebe pracovať.
Etymológia a Moderné Odkazy
Fosíliou víťazných vavrínov je termín laureát (latinsky laureatus), ktorým označujeme úspešného absolventa štúdia, víťaza prestížnej súťaže alebo osobnosť ocenenú za celoživotné dielo. Laureát doslova znamená „ovenčený vavrínom“. Príbuzné latinské adjektívum laurifer zase znamená „nositeľ vavrínu“. Etymológia pojmu laureatus, respektíve laurus, siaha k starolatinskému daurus a ďalej k indoeurópskemu koreňu deru-, ktorý dal meno aj stromu.
Zaujímavá je aj etymológia najnižšieho vysokoškolského titulu. Stredovekí bakalári si pripínali na odev bobuľku z bobkového listu (latinsky baca) ako znak, že už zvládli prvé tri stupne vzdelania (gramatiku, rétoriku a dialektiku). Zo "zásnub" podstatného mena baca so starým známym laureatus vznikol termín baccalaureatus, teda bakalár - ten, kto si z voňavej vavrínovej koruny zaslúžil (zatiaľ) iba bobuľku. Tým sa zdôrazňuje, že aj v takejto "bobuľke" sa môže skrývať veľa podstatného, rovnako ako v Popoluškinom oriešku.