Pavol Danko je talentovaný divadelník, tanečník, režisér tanečného divadla ATak a moderátor TV Lux. Tento pôvodne učiteľ chémie úspešne spája všetky tieto aktivity. Vo svojich 40 rokoch je známy nielen svojím umeleckým talentom, ale aj hlbokou osobnou vierou a odkazom, ktorý prebral od svojej matky, Prisky Dankovej.
Počiatky života a viera: Odkaz Prisky Dankovej
Pavol Danko sa narodil 45-ročnej prvorodičke a 54-ročnému otcovi, ktorí boli šťastní z jediného potomka. Sám seba vníma ako dar a cíti, že by mal neustále ďakovať za Boží plán, ktorý ho poslal na Zem. Už od detstva bol vedený k viere, ktorú mu predstavila mama. Bral ju automaticky ako súčasť života, najprv v kostole, potom na tajnom náboženstve a po prevrate už slobodne a verejne, a dnes aj cez médiá a na javisku.
Priska Danková, za slobodna Kopečná, bola aktívnou členkou podzemnej cirkvi, politickou väzenkyňou a vzorom angažovaného laika. Napriek kočovnému detstvu, spôsobenému prácou rodičov pre Baťu, sa rodina napokon usídlila v Nitre. Priskinu mamu, hoci mala len základné vzdelanie, Pavol opisuje ako veľmi inteligentnú ženu so „zdravým sedliackym rozumom“.
Manželia Kopeční prežili niekoľko ťažkých strát, vrátane smrti dvoch synov počas bombardovania Nitry v marci 1945. Priska študovala na nitrianskom gymnáziu a túžila po medicíne. Hoci sa na školu dostala, po necelých dvoch semestroch ju komunisti v roku 1958 zatkli. Neskôr bola rehabilitovaná ako politická väzenkyňa a udelený jej bol titul čestného doktorátu MUDr., ktorý však nemala rada.
Základy viery získala Priska od rodičov a výrazne ju ovplyvnili aj rehoľné sestry Vincentky na gymnáziu. Bola milovníčkou tatranských končiarov, ktoré pre ňu slúžili ako maskovanie pre tajné stretnutia a duchovné cvičenia. Prisku veľmi oslovila kniha „O pravej úcte k Panne Márii“ od Ľudovíta Mária Grignion z Montfortu, ktorej šírenie sa stalo hlavným kameňom úrazu s režimom.
Prežívanie viery a umeleckej duše
Za svoju vieru si Priska odsedela 18 mesiacov vo väzení v Nitre a na Pankráci v Prahe. Pavol spomína, ako mu jeho matka, napriek pochybnostiam v puberte, s pokojom rozprávala o tom, čo prežila. Jej svedectvo viery bolo pre neho živým príkladom. Raz ju dokonca otec, nahuckaný komunistami, prosil, aby prezradila mená spolupracovníkov, no ona odmietla hovoriť s ním, aby nepoľavila.
Pavol si od útleho detstva pamätá, ako k nim chodili na návštevu tri dámy - Milka, Angelika a Maňula, ktoré im postupne začali nosiť Slovo života od zakladateľky hnutia Fokoláre Chiary Lubichovej. Prirodzeným vývojom začal po revolúcii aj mladý Pavol chodiť na stretká tohto hnutia. Priska tiež, kým vládala, chodila na stretnutia.
Pavol Danko pomerne skoro v sebe objavil umeleckú dušu. Vnímal okolité dianie svojskou optikou a túžil dotýkať sa ľudí cez pohyb, farbu, svetlo, dokonca aj bez slov. Bol citlivý na bolesť, nespravodlivosť, tmu. Hľadal odpoveď na otázku - načo mu je Boh, keď videl šťastných neveriacich spolužiakov. Vytáčali ho „papieroví“ kresťania, ktorí si len splnia nejakú povinnosť, ale netušia, o Koho tu v skutočnosti ide, a hanbil sa za nich, keď žili ako schizofrenici - v kostole inak ako mimo neho.
Umelecká dráha a Tanečné divadlo ATak
Divadelná vášeň Pavla Danka odštartovala vďaka javiskovému stvárneniu opery SND v Bratislave - Čarovnej flauty. Viac ako dve hodiny sedel v nemom úžase, fascinovaný meniacimi sa svetlami, dvíhajúcimi sa kulisami, kostýmami a orchestrom. Neskôr ho uchvátila éra muzikálov na Novej Scéne, najmä hudba Andrewa Lloyda Webbera (Jesus Christ Superstar, Cats, Jozef a jeho zázračný plášť) a francúzski Bedári či Notre Dame de Paris.
Veľmi túžil robiť divadlo, obzvlášť neverbálne, tanečné, plné symbolov a silného posolstva. Chcel divadlom odovzdať svojmu divákovi „kus neba“ a darovať Božie dary ďalej. K tomu potreboval dobrú hudbu, ktorú objavoval najmä vo filmoch. Často ihneď po východe z kina zháňal soundtracky od skladateľov ako Ennio Morricone, John Williams, Zbigniew Preisner, John Debney, Thomas Newman, Howard Shore alebo Eric Serra.
Pavol hovorí, že dobrú hudbu vidí, a meradlom kvality je u neho vizuálna stopa fantázie. Spomína, ako po vypočutí piesne „Paranoid Android“ od Radiohead vytvoril choreografiu o narkomanovi, ktorú tancuje dodnes. Tanečné divadlo ATak založil v roku 1998, v rámci ktorého pôsobí ako autor, režisér a choreograf. V rokoch 2000 a 2002 získalo divadlo hlavnú cenu na festivale kresťanského divadla Gorazdov Močenok. Predstavenie Golgota Tanečného divadla ATak odštartovala hudba Petra Gabriela k filmu „Posledné pokušenie Krista“.
Tanečné divadlo ATak v Humennom
Pavol Danko (narodený v roku 1978) po štúdiách na Prírodovedeckej fakulte UK pôsobí ako stredoškolský profesor chémie na prestížnom bratislavskom Gymnáziu Grösslingová.
Rodinný život a Priskin odkaz
Priska Danková ostala tehotná s Pavlom vo veku 44 rokov. V tom čase bola slobodnou matkou a čelila obrovskému tlaku z pracovného prostredia, aby si dieťa dala vziať. Ona to však ustála, a preto Pavol v otázke ochrany života „nemá o čom diskutovať“. Jeho mama mu darovala život napriek neistote, čo ju čaká. Situáciu zo začiatku nevedela prijať ani Priskina mama, ktorá ju dokonca „vykázala“ z domu.
Keď sa Pavel Danko, otec Pavla, dozvedel, že Priska čaká ich dieťa, rozhodol sa postarať sa o ňu, hoci bol v tom čase ženatý s inou ženou. Chcel byť pri svojom synovi a bývať s Priskou a Pavlom. Pavol si pamätá, že ako malý chlapec chodil s otcom k „tete Aničke“, čo bola jeho zákonitá manželka. Pavel Danko bol obľúbený, vedel spájať ľudí a rád chodil na návštevy.
Priska verila v Boha a vychovávala malého Pavla vo viere, hoci na jeho prvom svätom prijímaní sama nemohla prijať eucharistiu, lebo v tom čase ešte nebola zosobášená s Pavlovým otcom. Svadbou pre ňu prišlo veľké oslobodenie. Takmer desať rokov nemohla pristupovať ku sviatostiam, až kým manželka Pavla staršieho nezomrela a mohli sa zosobášiť. Pavol bol na svadbe svojich rodičov.
Priska sa snažila urobiť všetko pre to, aby bolo o syna Pavla postarané. Do dôchodku išla skôr, aby Pavol nechodil domov sám s kľúčikom na krku. Doma mal „nezdravý“ servis - variť, žehliť či iné domáce práce sa naučil až ako dospelý muž, lebo ona mu dovtedy slúžila, aby mohol „celé leto chodiť na festivaly, workshopy a všetok čas využívať na rozdávanie sa“.
Zo synových aktivít a tvorby sa Priska veľmi tešila. Bola na neho hrdá a Televízia Lux bola jej najsledovanejšou stanicou. Bola kritická, kým jej v poslednom roku života neodišlo myslenie. Záležalo jej na tom, aby bol Pavol „slušný a múdry“. Mnohí dnešní „obrátení“ mladí majú pocit, že starí ľudia, babky, nevedia, čo je viera, no Pavlova mamička „naozaj žila s Bohom“. Čokoľvek sa dialo, alebo keď k nim prišli ľudia s ťažkosťami, vždy do toho pozvala Boha. Pavol v tom vidí odkaz: „pozvi Boha do ktorejkoľvek časti dňa, do akejkoľvek činnosti“.
Mala úžasnú slovnú zásobu, vedela sa skvele vyjadrovať. Mala divadelný krúžok na gymnáziu a dostala ponuku ísť na VŠMU, no odmietla. Vedela skvele rozpoznať gýč od umenia, milovala hudbu, chodila na koncerty, na operu a žila s krásou. Vedela rozpoznať Boha nielen ako dobro, pravdu, lásku, ale aj ako krásu. Najväčším sponzorom ATaku bola práve Priska Danková. Priska fandila veriacim ľuďom v politike.
Láska a manželstvo
V závere života Prisky Dankovej sa jej syn Pavol, vo svojich 40 rokoch, odhodlal k odvážnemu kroku a požiadal o ruku Ivku, jednu z tanečníčok Tanečného divadla ATak. Týždeň pred svadbou syna Pavla dostala Priska porážku. Hoci v tom čase už na mnohých ľudí zabudla, Ivku poznala a tá sa jej hlboko vpísala do srdca. Pavol vníma, že mu „mamka vymodlila manželku a manželstvo“, pretože v jeho živote sa „tieto dve úžasné ženy vymenili“.
Ivanku jeho mama milovala a bola pripravená sprevádzať ho aj v etape života, keď bol presvedčený, že zostane sám, podobne ako ona. Sám Pavol je vďačný za celé tie roky, za prácu v TV Lux a hlavne za ATak, lebo toto dielo mu dalo aj manželku. Verí, že aj pre jeho manželku Ivku, ktorá si prešla ťažkou životnou cestou, sa ATak stal záchranou v najťažšej etape života a dokonca tam našla muža. Pavol spomína, ako mu mama Priska už vopred dohovárala: „Takto sa nemôžeš správať ku svojej žene. Ona bude trpieť. To si môžeš dovoliť ku mne, ale nie k iným! Mal by si si konečne vstúpiť do svedomia.“ Záležalo jej na tom, aby druhým, hlavne ženám, neubližoval. Priska a Ivka boli „dve najdôležitejšie ženy v Pavolovi živote“.
Posledné roky a odkaz
Záver Priskinho života bol poznačený veľkým krížom. „Žena, ktorá bola absolútne odvážna, totálne slobodná a nesmierne komunikatívna, dostala v závere života najťažší možný kríž. A to je strach, dobrovoľnú samotu a nakoniec stratu zdravého rozumu.“ Ku koncu už netušila, čo je Lux, netušila, kde Pavol pracuje. Vracala sa jej minulosť, nevedela pochopiť, prečo sa nemôže stretnúť so svojou mamou. Bola uzavretá a nechcela sa stretávať s ľuďmi, možno sa hanbila za svoj stav. „Pre Pavla bolo asi najhoršie to, že sa veľmi bála. Začala mať rôzne predstavy, že k nim niekto chodí, mala zvukové i obrazové halucinácie.“
Avšak, „toto jej ostalo: neprestala veriť a mať srdce nasmerované na Boha.“ Pavol sa naučil pri nej „hrať hru“ a niekedy prejsť na inú tému. No vždy, keď sa povadili, prišla modlitba, v ktorej sa naspäť zjednotili. Posledné narodeniny oslávila doma. Napriek Alzheimrovej chorobe, Priska v stave bolesti niekedy povedala veci, nad ktorými Pavol s Ivkou nevychádzali z údivu, napríklad: „Keď som dostala toľko radosti, kto vie, čo ma čaká?“ Vždy sa tešila ako dieťa a zakaždým to prežívala nanovo. Bola nesmierne silná, preto jej bol zverený ťažký kríž. Silné nohy vášnivé turistky sa zmenili na boľavé s barlami. Krásne klavírne prsty sa pokrútili od bolesti. Život plný ľudí a stretnutí vystriedala samota. A obrovská odvaha sa premenila na úzkosť, strach a obavy....
Pavol ďakuje za všetko, čo mu život priniesol, a verí, že jeho poslaním je „dávať sa“, akoby chcel splatiť dar, ktorým sa stal pre svojich rodičov. Ako sám píše: „Láska svieti aj v tme, aj v nenávisti. Dáva mi radosť, krídla, úsmev. Ak mám rád tých s ktorými práve som, ak ich milujem, vždy ma to niečo stojí. Vyjsť zo seba, všímať si ich, počúvať, strácať čas, niekedy aj vlastné predstavy... Paradoxom je, že práve vtedy dostanem úľavu, pokoj, radosť, silu, nápady, tvorivosť... šokantné riešenia v neriešiteľných situáciách, hmotné dobrá tam, kde je chudoba... Pre mňa sú to všetko prejavy Boha, jeho Ducha. A preto sa to oplatí. Treba to len skúsiť. Nikto mi nič neprikazuje, pretože sám zisťujem, že si škodím, ak poruším Boží zákon.“
tags: #pavol #danko #narodeniny