Problematika vojenských operácií, ktoré prebiehali na našom území počas prvej svetovej vojny, a cintorínov, ktoré vznikli ako priamy dôsledok týchto bojov, bola dlho bielym miestom slovenskej historiografie. Až v posledných rokoch sa tejto problematike začal venovať aspoň obmedzený priestor.
Dôsledkom je, že väčšina bežných ľudí netuší o existencii vojenských cintorínov z tohto obdobia na našom území, a aj v prípade, ak tuší, mnohokrát nevie, prečo tieto cintoríny na našom území vznikli. Územie nášho štátu má nesporne veľmi bohaté vojenské dejiny. Odohrali sa tu dôležité vojenské operácie, ktoré mali výrazné dôsledky pre vtedajšiu monarchiu. Toto tvrdenie platí aj o období prvej svetovej vojny, ktorá sa ničivo prehnala časťou nášho územia.
Východný front a Slovensko
V rokoch 1914-1915 sa severovýchodné oblasti dnešného Slovenska stali súčasťou východného frontu, ktorý sa ťahal od Baltského mora cez hrebene Karpát, až k hraniciam v tej dobe ešte neutrálneho Rumunska.
Začiatok vojny a strategické plány
Vojnové udalosti, ktoré sa odohrali u nás, treba chápať v kontexte vojenských operácií na celom Východnom fronte, ba aj celkovej vojensko-politickej situácie v rokoch 1914-1915. Po sarajevskom atentáte 28. júna 1914 nastalo krátke obdobie horúčkovitých diplomatických aktivít, ale aj neskrývaných príprav na vojenský konflikt.
Každá z veľmocí zainteresovaných vo vojensko-politických blokoch mala svoje vlastné plány pripravené pre budúci konflikt. V generálnych štáboch prevládal optimizmus a celkove sa predpokladal krátky vojenský konflikt. Krutá vojnová realita zlikvidovala starostlivo vypracované plány stratégov a následný vývoj bol zďaleka iný. Z pohľadu vojnových udalostí na našom území bol dôležitý najmä krach Schlieffenovho plánu na Západnom fronte a udalosti, ktoré nasledovali po prvej nemeckej porážke na západnom fronte.
Jedným zo základných bodov stratégie veľmocí Nemecka a Rakúsko-Uhorska bola defenzíva na Východnom fronte proti Rusku, zatiaľ čo mohutná nemecká armáda vyradí z vojny Francúzsko. Plán predpokladal, že rakúsko-uhorská armáda spolu s malou časťou nemeckej armády vo Východnom Prusku musí asi sedem týždňov vydržať čeliť ruskej presile. Prebiehal týždeň za týždňom a víťazstvo na západe neprichádzalo. Nemecké velenie muselo prehodnotiť svoju stratégiu. Nemci síce naďalej verili v rozhodnutie na západnom fronte, ale neustále museli riešiť aj kritický vývoj na východnom fronte.
Boje v Karpatoch
Prvýkrát sa front dostal na naše územie v novembri 1914. V tomto období ruská armáda na celom východnom fronte tlačila pred sebou nemecké a rakúsko-uhorské jednotky. Nemeckým jednotkám generála jazdectva Mackensena sa podarilo pri Lodži zastaviť ruský postup. To isté sa vďaka ohromnému úsiliu podarilo rakúsko-uhorským jednotkám pri Krakove. Tento úspech umožnilo iba výrazné oslabenie rakúsko-uhorských vojsk v Karpatoch.
Napriek zastaveniu ruskej ofenzívy na väčšine smerov sa dostali rakúsko-uhorské vojská do kritickej situácie. Ruská 8. armáda generála A. A. Brusilova zaútočila na riedko obsadené rakúsko-uhorské postavenie v Karpatoch a prenikla koncom novembra na územie dnešného Slovenska. V Karpatoch sa rozpútali ťažké boje, ktoré trvali ešte v priebehu celého decembra. V tomto období hrozila Rakúsko-Uhorsku vojenská katastrofa. V prípade, že by ruská armáda prelomila front v Karpatoch, mala uvoľnenú cestu do uhorskej nížiny.
V priebehu januára a februára začali na tomto úseku frontu útočiť rakúsko-uhorské a nemecké jednotky s cieľom oslobodiť obliehanú pevnosť Przemysl. Útoky stroskotali a ešte viacej vyčerpali rakúsko-uhorské vojenské zdroje. V marci pevnosť Przemysl padla a ruské velenie sa rozhodlo obnoviť tlak na Rakúsko-Uhorsko s cieľom vyradiť ho z vojny. Po druhýkrát sa naše územie stalo dejiskom urputných bojov. Ruská armáda od 20. marca 1915 intenzívne útočila pozdĺž celého frontu v Karpatoch.
Rakúsko-uhorská obrana praskala pod ruským náporom a jedna kritická situácia striedala druhú. Do tejto oblasti dokonca prišli nemecké jednotky v sile troch divízií tzv. Beskydského zboru, aby pomohli svojmu spojencovi. Ruské ofenzívne snahy nakoniec vyšli navnivoč a rakúsko-uhorská obrana sa udržala až do začiatku mája 1915. Vtedy sa začal úspešný nemecký prielom pri Gorliciach a ruská armáda bola nútená z Karpát ustúpiť.
Vojenské cintoríny a ich tvorba
Po skončení bojov v Karpatoch čakala rakúsko-uhorské úrady a príslušné armádne zložky zložitá úloha. Bolo potrebné odstrániť stopy po krutých bojoch. Najakútnejšie sa javila potreba dôstojným spôsobom pochovať pozostatky tisícok vojakov, ktorí v Karpatoch padli. Počas bojov nebol na takéto záležitosti čas. Vojaci boli pochovávaní provizórnym spôsobom obvykle na mieste, kde padli.
Kriegsgräber-komandá
Velenie rakúsko-uhorskej armády bolo nútené túto situáciu riešiť. Bolo rozhodnuté, že budú zriadené špeciálne armádne jednotky, ktoré s pomocou vojnových zajatcov budú komplexne riešiť problematiku dôstojného pochovania pozostatkov vojakov rakúsko-uhorskej, nemeckej a ruskej armády. Tieto jednotky sa nazývali Kriegsgräber-komandá.
Úlohou jednotiek bolo vyčistiť územie, na ktorom prebiehali boje. V prvom rade zbierali vojenský materiál, ktorý zostal na bojisku, a následne sa zaoberali pozostatkami vojakov. V pohrebných komandách boli sústredení zruční remeselníci, najmä tesári, stolári, murári či kamenári. Remeselníci pracovali pod vedením talentovaných architektov v uniformách. Architekti vytvárali jedinečné projekty cintorínov a vojnových pamätníkov, z ktorých mnohé mali obrovskú umeleckú a kultúrnu hodnotu. V Haliči pracovali takí talentovaní architekti, ako Dušan Jurkovič, Heinrich Scholz, Ján Sczepkowski a ďalší. Pod vedením skúsených odborníkov sa v Haliči naozaj riešila otázka pochovávania vojakov systematicky a zodpovedne.
V duchu danej doby boli vojenské cintoríny umiestňované na dominantných miestach a mali pôsobiť nielen pietne, ale aj heroicky. Išlo predsa o miesta posledného odpočinku vojakov, ktorí hrdinsky padli za panovníka a monarchiu. Bolo zmobilizované obrovské množstvo stavebného materiálu na výstavbu cintorínov. Treba si uvedomiť, že vo vojnových časoch, kedy vládne nedostatok všetkého, to nebolo jednoduché. Do konca roku 1918 bol v západnej Haliči postavený mohutný komplex asi 400 vojnových cintorínov, na ktorých je v 22 590 hroboch pochovaných asi 70 000 vojakov.
Situácia na Slovensku
Iná situácia vládla na našej strane Karpát, ktorá na rozdiel od Haliče administratívne spadala pod Uhorsko. Aj tu pracovali pohrebné komandá, ale zďaleka nie tak precízne a systematicky ako v Haliči. Konkrétne tu pracovali Kriegsgräber-komandá č. 1, 3, 5. Na bojisku sa uskutočnilo zozberanie pozostatkov, pri ktorom pomáhalo aj civilné obyvateľstvo.
Väčšina vojenských cintorínov, ktoré tu vznikli, bola zriadená provizórnym spôsobom. Jednotlivé, spoločné či masové hroby boli opatrené primitívnymi drevenými krížmi, zväčša z brezového dreva. Cintoríny boli jednoducho ohradené ostnatým drôtom alebo drevenou ohradou. Obvykle bol okolo cintorína vysadený živý plot z kríkov hlohu a častá bola výsadba smrekov na ploche cintorína. Podľa týchto identifikačných znakov je možné niektoré zanedbané cintoríny odhaliť aj dnes.
Zriaďovanie centrálnych pohrebísk neprebehlo systémovým spôsobom alebo sa to aspoň nepodarilo technicky doriešiť. Mnohé z lokalít na našom území mali navrhnuté zaujímavé architektonické riešenie. Skvelým príkladom je cintorín v obci Mlynárovce (okr. Stropkov) alebo v obci Parihuzovce (okr. Snina). Bohužiaľ máloktorý cintorín prešiel od štádia provizórneho riešenia k finálnej etape. Na vine bol zrejme aj akútny nedostatok stavebných surovín v regióne.
Pamätníky v rôznych lokalitách
Pamätník v Seredi
- Pomník Obetiam 1. svetovej vojny: umiestnený v Seredi, Čepeňská, pred domom č. ÁCS FRANTIŠ, Dr.
- Pomník vojakom v Seredi: umiestnený v Seredi, Kasárenská, pri plote kasární, oproti domu č. TZV. SLOVEN. ÚČASTNÍCI SLOV. NÁR. ĽUDIA BEDLITE!
- Pamätník v Seredi, nová časť cintorína: umiestnený v Seredi, Kasárenská, v novej časti cintorína, sekcia VI./3, hrob č. 017. Na pamätníku je nápis: "Ing. nar. 15. mája 1915. zom. 14. aug. Odpočívajte v pokoji."
Pamätník v Pobedime
Pomník obetiam prvej svetovej vojny sa nachádza na nádvorí krásneho svätostánku Sv. Petra a Pavla v Pobedime. Dňa 11. novembra si svet pripomína ukončenie prvej svetovej vojny. Spomienku na tento deň si uctili aj v Pobedime, kde starosta obce Mgr. Martin Lednický spolu s dôstojným pánom farárom JCLic. Ľubošom Tvrdým položili veniec k pamätníku padlým v prvej svetovej vojne.
Pamätník v obci Kráľová
Pamätník je venovaný obyvateľom Kráľovej, ktorí sa stali obeťami prvej a druhej svetovej vojny. Postavili ho z podnetu Zväzu vyslúžilých vojakov a frontových bojovníkov na Kráľovej - "veteránov". Iniciátorom druhého pomníka bol evanjelický farár na Kráľovej - Ján Milan Petrík. Jeho realizácia sa uskutočnila v 60. rokoch 20. storočia a slávnostne bol odhalený 1. septembra 1963.
Na pamätníku sú zaznamenané mená obetí, ktoré padli v prvej svetovej vojne (44 obetí) a v druhej svetovej vojne (8 obetí), a to bez ohľadu na vierovyznanie. Autorom pamätníka je akademický sochár Ladislav Ľ.
Pamätník v obci Iža
Vedľa katolíckeho kostola je pamätník padlým v prvej svetovej vojne. Jeho nápis znie: "Je postavený na pamiatku hrdinov Iži, ktorí padli v prvej svetovej vojne v roku 1914", a obsahuje mená hrdinov. Základňa je obdĺžniková, so štyrmi malými rímsami na podstavci a štyrmi sochami z delovej gule z kameňa v štyroch rohoch. Namiesto kríža je umiestnený kríž bez Ježišovho tela, na vrchu zdobený kvetináč z umelého kameňa. Je zaujímavé, že mená hrdinov sú každý rok, od roku 1914 do roku 1920, rozptýlené po štyroch stenách základného stĺpa. Pomník je obklopený kovaným plotom s malou bránou. Vytvoril ho J.
Pamätníky v Bratislave
Rakúsko-Uhorsko prišlo počas prvej svetovej vojny o takmer 1,8 milióna obyvateľov, z toho bolo okolo 70 000 Slovákov. Každá zo sedemnástich mestských častí Bratislavy eviduje pamätníky, pamätné tabule, cintoríny a hroby pripomínajúce tragické obdobie prvej svetovej vojny.
„Obdobia ich vzniku sú rôzne. Napríklad vojenský cintorín (Kopčany) v Petržalke vznikol už počas vojny v roku 1916 ako súčasť vojenského lazaretu v Kittsee. Pamätník na Murmannovej výšine navrhol architekt Franz Wimmer v roku 1925 a bol dokončený v roku 1927,“ priblížil publicista a odborník na vojenskú históriu Juraj Hradský s tým, že pamätníky v jednotlivých mestských častiach vznikali po vojne, najmä v rokoch 1920-1930.
Väčšie monumenty boli podľa Hradského vyhotovené ako pamätníky pripomínajúce tragické obdobie prvej svetovej vojny a jej obete. „Iné zasa dokumentujú tragickú smrť vojakov s konkrétnym menoslovom a nezriedka i podobizňami. Sú doplnené o biblické citáty, resp. úryvky modlitieb,“ vysvetlil odborník, podľa ktorého vybudovanie jednotlivých pamätníkov podnietilo najmä vedenie mesta.
„Iniciátormi však boli aj vojenské spolky, veteráni, ktorí sa snažili o mapovanie histórie prvej svetovej vojny a zachovanie spomienok na jej jednotlivé etapy. Ďalej to boli jednotlivé obce, richtári a prísažní, ktorí si takýmto spôsobom uctili svojich padlých spoluobčanov.“
Pamätník na Murmannovej výšine
Pomník padlým v prvej svetovej vojne je národná kultúrna pamiatka zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (pod číslom 11396/1) nachádzajúca sa v bratislavskej mestskej časti Staré mesto na Ulici francúzskych partizánov v Horskom parku na tzv. Murmannovej výšine. Za národnú kultúrnu pamiatku bol objekt vyhlásený 22. mája 1963. Pamätník je postavený na pamiatku padlým v prvej svetovej vojne.
Ide o jednoduchú stavbu so štvorcovým pôdorysom v tvare veľkého kamenného sarkofágu postaveného na chrbtoch levov. Má podobu tomby (hrobky) so štyrmi polfigúrami levov ležiacich na rohoch, ktorých telá vytesal známy bratislavský sochár Alojz Rigele. Pripomína ukončenie prvej svetovej vojny 11.11.1918. Skulptúry sochár vytesal zo stavebného materiálu pochádzajúceho zo zničeného pomníka Márie Terézie. Podľa literatúry ide o jediný pomník na Slovensku vytvorený zo žuly.
Rigele vytvoril prvý pomník obetiam už počas vojny v podobe monumentu na pamiatku príslušníkov 13. honvédskeho uhorského kráľovského pešieho pluku postaveného na kopci Kamzík nad Bratislavou v roku 1917. Okrem pamätníkov a cintorínov pripomínajú prvú svetovú vojnu v Bratislave aj tzv. kaverny, podzemné betónové úkryty na vyvýšených miestach mesta, ktoré boli súčasťou delostreleckej obrany mesta. Nachádzajú sa napríklad na Kamzíku, v Dúbravke, Lamači a na iných miestach.
Podľa Hradského sú pamätníky na prvú svetovú vojnu udržiavané v dobrom stave. „Mestské časti, ich predstavitelia i obyvatelia si vážia tieto pamätihodnosti, ktoré pripomínajú tragickú účasť ich spoluobčanov na bojoch vojnového konfliktu. Zostáva nám iba veriť, že prestane platiť citát, podľa ktorého jediným poučením z histórie je, že sa z nej ľudia vôbec nepoučili,“ uzavrel.
Deň prímeria a jeho symbolika
Prvá svetová vojna sa začala 28. júla 1914, boje sa skončili 11. novembra 1918. Tento deň je známy ako Medzinárodný deň veteránov alebo Deň prímeria.
Prímerie medzi krajinami Dohody a Nemeckom bolo podpísané v reštauračnom vozni francúzskeho generálneho štábu v lesíku Compiegne vo Francúzsku 11. novembra 1918 o 11:00. V štátoch Spoločenstva národov (Commonwealth) oficiálny názov tohto dňa znie Deň pamäti (Remembrance Day), v Spojených štátoch amerických si ho pripomínajú ako Deň veteránov, vo Francúzsku a niektorých ďalších západoeurópskych krajinách ako Deň prímeria.
Zaužíval sa aj názov Deň červených makov, keďže červený kvet divého maku sa stal symbolom utrpenia vojakov vo vojnovom konflikte. Červené maky rástli na poliach, pri cestách a tak veľmi dobre poslúžili ako kvety na hroby padlých vojakov. Počet obetí prvej svetovej vojny historici odhadujú na takmer 17 miliónov (takmer 10 miliónov vojakov, 7 miliónov civilistov), niektoré zdroje uvádzajú aj vyššie čísla.
