Ján Palárik (pseudonymy Beskydov, Ján Beskydov, Paliarik Ján) (* 27. apríl 1822, Raková - † 7. december 1870, Majcichov) bol slovenský katolícky kňaz, spisovateľ, dramatik, publicista a organizačný pracovník. Spolu s Jánom Chalupkom a Jonášom Záborským patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej drámy 19. storočia. Do povedomia sa zapísal predovšetkým ako významný autor divadelných hier a rovnako aj svojou publicistickou a editorskou činnosťou. Bol slovenským národným buditeľom, prekladateľom a organizátorom kultúry. K najvýznamnejším Palárikovým zásluhám patrí nielen výrazné spolupodieľanie sa na založení Matice slovenskej (ako zakladajúci člen s poradovým číslom 3), ale aj jeho hájenie štúrovskej slovenčiny, významný kultúrny prínos pre slovenské divadlo či vytvorenie čítaniek a gramatík pre katolícke školy.
Pri príležitosti 200. výročia narodenia Jána Palárika, ktoré sme si pripomenuli 27. apríla 2022, sa uskutočnili viaceré podujatia.
Životopis a pôsobenie
Raný život a štúdium
Ján Palárik pochádzal z Kysúc z učiteľskej rodiny. Jeho rodičmi boli Šimon Palárik a jeho manželka Anna, rod. Pastorková. Otec bol miestnym organistom, a tak počiatočné klasické i hudobné vzdelanie získal od rodičov v domácom prostredí kysuckej obce Raková, kde sa narodil.
Následne študoval na gymnáziu v Žiline a v Kecskeméte, kde si proti vôli svojho otca osvojil maďarčinu. Teológiu študoval v Ostrihome, Bratislave a Trnave. Počiatky jeho práce v prospech slovenského národa majú svoj základ v kňazskom seminári v Trnave.
Kňazská dráha a národná angažovanosť
Jeho spolužiakom a najlepším priateľom v Trnave a po celý život bol Jozef Viktorin. Dlhé roky spoločne pracovali na národnej veci. Ich stanovisko v národných otázkach bolo celkom blízke a neskôr aj totožné s postojmi štúrovcov. Podľa Heleny Rusnákovej sa medzi nimi „utvorilo priateľstvo bez prísah, bez sľubov, ale na pevnom základe, na jednote náboženských a národných zásad.“ Typickým znakom tohto vzťahu boli spoločné záujmy, premyslené štúdium filozofie, cudzích rečí a krásnej literatúry, ako aj nadväzovanie kontaktu s vedúcimi osobnosťami národného života.
V roku 1846 sa pre slovenské snahy dostali do rozporu s vedením školy a cirkevnou vrchnosťou. Palárika spolu s Viktorínom obvinili, že dávajú prednosť láske k materinskej reči (slovenčine) pred láskou k vlasti (zmaďarizovanému Uhorsku) a že ich treba odsúdiť a vylúčiť z ďalšieho štúdia. Vysvätený bol v Ostrihome 15. januára 1847. Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Starom Tekove (1847 - január 1850) a vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) od februára 1850 do júna 1851.
Následne bol preložený do Pešti, kde od 1. júla 1851 do 6. decembra 1862 pôsobil na nemeckej fare sv. Terézie v mestskej časti Terezín. Tam sa dostal za trest v súvislosti s vydávaním časopisu Cyrill a Method, predovšetkým pre jeho národnú, sociálnu a ekumenickú orientáciu a pre víziu vytvorenia samostatnej cirkevnej provincie. Budapeštianske „väzenie“ mladému Palárikovi umožnilo väčšiu rozhľadenosť v politických i kultúrnych otázkach, no zároveň znamenalo odlúčenie od domoviny, po ktorej veľmi túžil.
Po páde Bachovho absolutizmu sa výrazne angažoval v memorandovom období slovenského národného hnutia. Uverejňoval články, v ktorých vítal ústavnosť v Uhorsku a horlil za spoluprácu všetkých národov vtedajšieho Uhorska (tzv. Nová škola slovenská).
Pôsobenie v Majcichove a smrť
Palárik sa usiloval o návrat domov a po neúspešnom pokuse v Komjaticiach sa mu to podarilo v roku 1862 na faru do Majcichova a filií v obciach Abrahám a Hoste. K tomuto návratu došlo na príhovor grófky Heleny Esterházyovej, rodenej Bezobrazovovej, ktorá intervenovala v cirkevných kruhoch za jeho intelektuálne schopnosti. Palárik sa 23. novembra 1862 dostal ako administrátor do Majcichova neďaleko Trnavy a o pol roka, 19. mája 1863, sa stal majcichovským farárom. Toto pôsobisko bolo jeho posledným.
Majcichovské pôsobenie znamenalo okrem duchovných povinností (vysluhovanie sviatostí nielen v Majcichove ale aj vo filiálnych obciach Abrahám a Hoste) aj prácu na farskom gazdovstve, ktoré zabezpečovalo obživu kňaza. Zároveň tu začal organizovať verejný a kultúrny život.
Ján Palárik zomrel 7. decembra 1870 v ranných hodinách na následky podlomeného zdravia na majcichovskej fare. Jeho telo bolo s veľkou pompou uložené na miestnom cintoríne a hrob bol označený jednoduchým železným krížom. Po polstoročí od úmrtia, v októbri 1928, boli jeho telesné ostatky exhumované a uložené do nového, dôstojnejšieho hrobu. Dnes odpočívajú na tom istom cintoríne, no na inom mieste. 18. novembra 1928 nad hrobom odhalili jednoduchý žulový pomník, ktorý dal svojmu dobrodincovi postaviť kanonik nitrianskej kapituly Juraj Gajdošík.
Literárna a publicistická tvorba
Dramatické diela
Okrem kňazstva bola významnou Palárikova literárna činnosť. Po prvých dielach, brožúre Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské (1852) a preklade poviedok nemeckého autora Christopha von Schmida Spisy pre mládež (1855 - 1856), napísal svoje prvé významné dielo počas pobytu v Budapešti. Bola ním divadelná hra Inkognito (1858), ktorú napísal ešte rok predtým pod názvom Slovenský kosec. V uvedenom roku bola vydaná v almanachu Concordia už pod súčasným názvom. Tu po prvý raz použil svoj pseudonym Beskydov, zvolený podľa pohoria Beskydy, čím poukázal na lásku k rodným Kysuciam.
Prvým Palárikovým zápisom do dejín bola „veselohra s kocúrkovskou tématikou“ Inkognito, ktorá mu otvorila účasť na tvorbe slovenskej národnej drámy. Toto dielo je akýmsi „mostom medzi chalupkovským typom veselohry a palárikovskou veselohrou“, ktorá „lepšie vyhovovala spoločenským pomerom utvárajúcim sa na sklonku bachovskej éry“. Dej sa odohráva taktiež v Kocúrkove, odkazujúc na populárnu hru Jána Chalupku Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali (1830). Palárik sa usiluje o zbližovanie medzi indiferentnými mešťanmi národnej inteligencie, pričom z odnárodnenej veľkopánskej mešťanky sa stáva vlastenka.
Inkognito uviedlo na scénu ľud ako „protiklad malomestských odrodilcov“ a postavy majú „kocúrkovské vlastnosti“, ako napr. napodobňovanie pánov či pletenie maďarských, nemeckých a francúzskych slov. Komiku tvorí tiež zámena mien a osôb. Palárik využíva svojskú slovnú zásobu archaizmov (apa), zdvorilostných výrazov (kišasonka, Fräule, Drága kisa-szony!) a dobových nadávok (trubiroh, nech ťa čert vezme, kýho beťaha, beťár, pájtáš, frajcimrka) či používanie maďarských výrazov, najmä pre zvýraznenie komickosti. Na pozadí výsmechu týchto neduhov zanecháva vyššie posolstvá, napr. že národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť ani samotnému Uhorsku na škodu.
Divadelná hra Inkognito bola neskôr transformovaná aj do filmového umenia pod réžiou Miloša Pietora, kde si zahrali herecké hviezdy ako Kraľovičová, Adamovič, Labuda, Studenková, Zednikovič, Blaškovič, Huba či Kronerová.
O dva roky nato napísal hru Drotár, ktorá mala svoju premiéru ochotníckym súborom v rodnej Rakovej 11. septembra. Táto hra ukazuje peštianske veľkomestské prostredie, paroduje najmä úžerníctvo, usiluje o harmonizovanie spoločenských protikladov, sympatizuje s poľskou emigráciou a využíva tiež folklórne motívy (drotárske piesne).
Posledným dielom, napísaným v Budapešti, bola veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862). Literárne neupadol ani po príchode do Majcichova, kde v roku 1864 dopísal svoju poslednú divadelnú hru, päťdejstvovú veršovanú historickú drámu inšpirovanú ruskými dejinami, Dimitrij Samozvanec. Rozsahom najobsiahlejšia hra však nedosiahla kvalitu predchádzajúcich diel.
Palárik, Záborský a Chalupka tvoria trojicu slovenských dramatikov, ktorí sa výrazne zapísali do dejín slovenského divadla. Palárikove hry prekypujú výsmechom mamonárstva, pokrytectva, aristokratického povýšenectva alebo elitárstva, lakomstva, ale aj násilného pomaďarčovania. Ich typickým znakom je komediálna zápletka postavená na princípe zámeny postáv, spoločenská satira zameraná na ľudské charaktery, národné odpadlíctvo a pokrytectvo vyšších spoločenských vrstiev.
Palárikova veseloherná tvorba predstavuje v jasných farbách atmosféru zo závažného dejinného úseku národnej aktivity, pričom pred Palárikom bol tento farbistý rozmer spojený s životným optimizmom v národnej kultúre neznámy. Palárik je tiež autorom štúdie, v ktorej opísal vlastné divadelné princípy, čím prispel aj do divadelnej teórie, resp. teatrológie. Dôležitosť dramatickej národnej literatúry zdôraznil v časopise Sokol: „Ani mi nikto viac nehovor, načo to, keď ešte teraz žiadneho národného divadla na Slovensku niet. Bo najprv povstali Múzy, a len potom sa im chrámy stavali. Verte mi, ak nikdy dobrých národných divadelných kusov, v ktorých sa rodinný a spoločenský život národa nášho s jeho dobrými a zlými stránkami, s cnosťami i tôňami v zaujímavých a pikantných výjavoch líčiť má, Slovákom k čítaniu nepodáme, tak ani divadlo u nás nikdy nepovstane, ale ani život náš spoločenský nikdy sa v národný neprerodí, nezošľachtí… Dramatickej národnej literatúry nám treba, krajania drahí!“
Dan Nekonečný: top hlášky (INKOGNITO)
Publicistika a redaktorská činnosť
Palárik sa do povedomia zapísal aj svojou publicistickou činnosťou. Tri roky po vysvätení poveril Andrej Radlinský Palárika (ešte ako kaplána v Starom Tekove) vedením časopisu Cyrill a Method, v čom pokračoval aj na novom pôsobisku vo Vindšachte. Do verejnosti uvádzal ekumenické a národné myšlienky tak úspešne, že sa dostal do ostrého sporu s ostrihomským arcibiskupom J. Scitovským. Tento spor ho urobil známym doma i v zahraničí, oživil myšlienkový život na Slovensku, obnovil interkonfesionálne vzťahy vierovyznaní a podnietil myšlienky pre vyvolanie obnovy slovenského národného života.
Po príchode do Pešti sa stáva takmer ihneď zodpovedným redaktorom Katolíckych novín (1852 až 1855). Po skúsenostiach s redigovaním Cyrilla a Methoda sa snažil nevyvolať nedorozumenia s cirkevnou vrchnosťou. Ním vydávaný „týždenník pre pospolitú verejnosť“ ponúkal články náboženskej, výchovnej a kultúrnej povahy. Spolu s priateľom, kňazom Jozefom Viktorínom vydával beletristický almanach Svornosť (1857), časopis pre literatúru a umenie Sokol (1861) a spolu s ním a ďalšími národovcami známe politické noviny Pešťbudínske vedomosti.
V roku 1858 s J. Viktorinom pripravili almanach „Concordia“, kde mu vychádza prvá dráma Incognito pod menom J. Beskydov. Po páde Bachovho absolutizmu pokračoval Palárik s ešte väčšou vervou v národnobuditeľskej práci. S Viktorinom si uvedomovali potrebu šírenia slovenského tlačeného slova, a preto v roku 1859 začali s prípravou vydávania slovenského časopisu. Obrátili sa na P. Dobšinského, aby sa toho ujal. Vznikol tak Sokol, obrázkový časopis pre zábavu, krásno, umenie, vedy a literatúru. Časopis vychádzal v rokoch 1862 - 1869 v Budíne a od roku 1863 v Skalici. Palárik tiež prispel k jednote evanjelikov a katolíkov beletristickým almanachom Concordia či časopisom Cyrril a Method.
Iné diela a vzdelávacie aktivity
Popri dramatických dielach nemožno obísť ani jeho menšie práce náboženského a vzdelávacieho charakteru, ktoré vznikli na fare v Majcichove. Išlo predovšetkým o rôzne učebnice, napríklad Katechizmus pre začiatočníkov, Prvá čítanka a mluvnica, Druhá čítanka a mluvnica, Šlabikár slovenský, Tretia mluvnica slovenská či Náuka skladania listov písomností jednacích. Svojimi prácami Palárik významne prispel k organizovaniu myšlienky národného školstva.
Národno-buditeľská a organizačná činnosť
Spolupráca s Jozefom Viktorinom
Palárik s Viktorínom boli organizátormi výstavby Hollého pomníka. Aktívne sa zúčastnil jeho odhalenia na Dobrej Vode 11. mája. V roku 1857 sa pokúsil spolu s Viktorinom (vtedy farárom u sv. Anny v Budíne) o zriadenie Matice slovenskej. Po vzájomnej dohode navrhli Pešť za dočasné sídlo Matice z viacerých dôvodov, ako napríklad prítomnosť viacerých národovcov a naklonenosť riaditeľa polície povoliť spolok. Advokát a statkár Alexander Vrchovský dokonca ponúkol svoj dom pre knižnicu Matice slovenskej a prejavil záujem o funkciu pokladníka. Žiaľ, k realizácii plánu založiť Maticu slovenskú pre rôzne ťažkosti a vzájomné nepochopenia medzi slovenskými národovcami nedošlo.
Zapojenie do memorandového hnutia a Matice slovenskej
Prvý raz sa organizačne prejavil ešte počas „kaplánčenia“ v Starom Tekove, kde založil spolok s veľavravným názvom Spolok striezlivosti. Podnetom pre jeho založenie bola existencia spolku s podobným zameraním, ktorý pod názvom Spolok miernosti čili Braterstvo strízlivosti a protipálenkové vznikol v Palárikovom rodisku v roku 1845 a ktorého založenie sám Palárik inicioval.
V roku 1852 podpísal spolu s A. Radlinským a Š. Závodníkom (v mene katolíkov) Hattalovu „Krátku mluvnicu slovenskú“, ktorá prispela k dobrej spolupráci oboch konfesií v otázke používania jazyka v ďalšom období. Existujú aj nepodpísané dokumenty z rokov 1851 a 1854 s návrhom Stanov slovensko-rusínskeho Tatrína a spoločnej slovensko-rusínskej Matice slovanskej. Tieto návrhy vzišli od predstaviteľov slovenského hnutia v Pešti a okolo časopisu Cyrill a Method. Palárik tento program kultúrnej činnosti odporúčal aj na stránkach Katolíckych novín. Stanovy pravdepodobne konštituovali Ján Palárik, Jozef Viktorín a Andrej Radlinský v spolupráci s predstaviteľmi uhorských Rusínov bratmi Dobrjanskými.
Významnou mierou sa zapojil do príprav na založenie Matice slovenskej a stál pri zrode nábožensko-kultúrnej inštitúcie Spolok svätého Vojtecha. Vo voľbách v roku 1861 bol na šiestom mieste uvedený J. Palárik na spoločnej kandidátke Slovákov s podkarpatskými Rusínmi. Na memorandovom zhromaždení v Martine (6. júna 1861) zaujal popredné miesto v národnom živote. Prihováral sa za „uznanie osobnosti slovenského národa a reč slovenskú za úradnú a náukosdelnú“, ale len na úrovni stolíc. Stal sa aj členom Stáleho výboru národného zhromaždenia a bol v deputácii u Kolomana Tiszu a ministra Eötvösa. Memorandum otvorilo cestu k zrodu Matice slovenskej v roku 1863, pri čom Palárik už pôsobil v Majcichove a bol zakladajúcim členom s poradovým číslom 3.
Založil politickú stranu Novej školy slovenskej, ktorej cieľom bolo s uhorskou ľavicou obnovenie zákonov z roku 1848. Založil tiež Spolok striezlivosti, organizoval národnú slávnosť pri odhalení pomníka Jánovi Hollému v Dobrej Vode a stál pri zrode Spolku svätého Vojtecha. Posudzoval tiež práce zaslané na dramatické súbehy Matice slovenskej, podporoval založenie slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom a kníhtlačiarskeho spolku Minerva v Pešti.
Politické a spoločenské názory
Palárikove sociálne, politické, geopolitické, etické a filozofické názory obsahujú myšlienku rovnoprávnosti medzi národmi a optimisticky predpokladali federalizáciu Uhorska. Požadoval uznanie národného jazyka ako prostriedku národnej osvety. Literárnou, ako aj publicistickou činnosťou významne prispel k pozdvihnutiu slovenskej kultúry 19. storočia. Vo svojich dielach vyjadruje najmä dve myšlienky: ozajstné vlastenectvo a snahu o rozmach slovenského jazyka, kultúry, no najmä o uvedomenie si a dôležitosť postavenia vlastného národa. Jeho diela tiež verne opisujú dobovú atmosféru, čím sú dôležitým prínosom pre pochopenie doby, v ktorej žil.
Palárik sa usiluje o zbližovanie medzi indiferentnými mešťanmi národnej inteligencie, pričom napríklad z odnárodnenej veľkopánskej mešťanky sa stáva vlastenka. Druhým, nemenej významným aspektom Palárikovej tvorby je pranierovanie spoločenských nešvárov, ako sú alkoholizmus, povýšenectvo a odrodilstvo. Ako uvádzajú Jozef Schwarz a Lukáš Perný, Palárikove hry prekypujú výsmechom mamonárstva, pokrytectva, aristokratického povýšenectva alebo elitárstva, lakomstva, ale aj násilného pomaďarčovania. Ján Palárik, podobne ako Viliam Paulíny-Tóth v próze, vyjadril v dráme vedúce idey a nové umelecké tendencie porevolučného obdobia a spolu s Jozefom Viktorinom rozhýbali literárny život v tomto období.
Odkaz Jána Palárika
Divadlo Jána Palárika v Trnave
Divadlo Jána Palárika sa nachádza v Trnave na Trojičnom námestí. Divadelnú budovu dalo v roku 1831 postaviť mesto z vlastných nákladov, pričom aj samotní obyvatelia poskytli príspevky na stavbu. V rokoch 1960 - 1965 pôsobilo ako prvé profesionálne divadlo v Trnave. Od roku 1974 sa formovalo na zájazdové Divadlo pre deti a mládež. V roku 1990 bolo Divadlo pre deti a mládež premenované na Trnavské divadlo a v roku 2001 ho pri príležitosti 170. výročia narodenia Jána Palárika premenovali na Divadlo Jána Palárika.
Súbor divadla tvoril jeden ročník absolventov VŠMU spolu s niekoľkými hercami zo staršej generácie. Budova mestského divadla v Trnave prešla v roku 1907 secesnou úpravou. Počas nej predtým jednoduchú empírovú fasádu orientovanú do Trojičného námestia nahradila bohatšia novobaroková fasáda kombinovaná so secesnými štukovými detailmi. Zároveň sa dobudovali dovtedy chýbajúce vstupné priestory. Počas tejto rekonštrukcie sa na poschodí vybudovala reprezentačná zrkadlová sieň Panónia, ktorá zaberá výšku dvoch podlaží. Na priečelí sa prejavila dvoma radmi oblúkových okien.
Súčasný stav divadla je výsledkom dvoch veľkých prestavieb. Prvá sa konala v roku 1960 a pochádzajú z nej zaujímavé vitráže v oknách na prízemí. Druhá prestavba sa konala v roku 2002 a trvala jeden rok. Po nej otvorili nový hrací priestor v divadle - Divadelné štúdio. Divadlo má v súčasnosti vo svojom repertoári inscenácie pre dospelých aj inscenácie pre deti.
Pamätné miesta a oslavy výročia
Pôsobenie veľkého národovca a obľúbeného kňaza v Majcichove pripomína niekoľko pamiatok. Predovšetkým je to pamätná izba, zriadená pri príležitosti storočnice Palárikovho úmrtia pôvodne v budove niekdajšieho notárskeho úradu (od roku 2005 je umiestnená v obecnom kultúrnom dome). Na bočnom múre dnešnej fary je od roku 1993 zásluhou Matice Slovenskej osadená pamätná tabuľa pripomínajúca pôsobenie Jána Palárika v obci. V predsieni Kostola Všetkých svätých v Majcichove je tiež pamätná tabuľa pripomínajúca jeho tunajšie pôsobenie. Hrob Jána Palárika sa nachádza na cintoríne v Majcichove.
Pri príležitosti 200. výročia Jána Palárika zorganizovala Matica slovenská podujatia v Majcichove (spojené s otvorením izby zmodernizovaného domu Jána Palárika) aj v Rakovej. Taktiež vznikla samostatná konferencia Palárik, ktorú zorganizovalo Kysucké múzeum v Čadci. V roku 2022 boli zorganizované hneď tri podujatia: vedecká prednáška Ján Palárik - pozoruhodné osudy kysuckého rodáka, podujatie v obci Majcichov (svätá omša, kladenie vencov a kultúrny program) a samostatná vedecká konferencia v Čadci.
