V súčasnosti sa slovo "krst" často používa pri rôznych slávnostných príležitostiach, ako sú krsty kníh, CD nosičov, lodí či lietadiel. Tieto udalosti, často charakterizované ako reklamné a zábavné akcie, môžu zahŕňať polievanie vodou, vínom, ľadom, pieskom, soľou či ohňom. V takomto kontexte by bolo presnejšie hovoriť o "uvedení do života" namiesto "krstu". Ak sa však napriek tomu používa termín "krst", je nevyhnutné rozlišovať medzi kresťanským krstom (svätým krstom) a svetským „krstom“.
Význam slova krst
Slovo "krst" v slovenčine má spojitosť s ruským slovom "krest", ktoré znamená krst aj kríž. To naznačuje, že pri krste je prítomný aj kríž. Znamenie kríža sa kladie na život pokrsteného ako symbol jeho ochrany a spasenia.
V pôvodnej gréckej reči Novej zmluvy sa slovo pre krst, baptidzein, znamená "ponoriť", "vnoriť do vody", "umyť" či "obmyť". Toto slovo odkazuje nielen na použitie vody pri krste, ktorá fyzicky očisťuje, ale aj na duchovný rozmer, kde sme ponorení do Krista a stávame sa s Ním jedno.
Hodnotu krstu dáva Kristus
Krst nie je vynálezom cirkvi; ustanovil ho sám Pán Ježiš Kristus. Svojim učeníkom prikázal: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal, Ajhľa ja som s vami po všetky dni až do konca sveta“ (Matúš 28, 18 - 20). Krst nemá hodnotu preto, že by sme mu ju dali my, ale preto, že nám to prikázal Ježiš a my veríme Jeho slovám a poslušne ich rešpektujeme. Pán Ježiš vložil do úkonu krstu svoju prítomnosť, čím mu dal hodnotu a zasľúbenie (Marek 16, 16).
Krst nie je mágia
Krst v žiadnom prípade nie je magický úkon zabezpečujúci dieťaťu zdravie. Nenahrádza ani tradičné ochranné symboly, ako je červená šnúrka na ruke. Krst nie je čarovanie pre zdravie, ale odovzdanie dieťatka do Božích rúk a napomáha ku spaseniu. Skrze krst sa stávame vlastníkmi všetkého, čo nám Pán Ježiš získal svojou smrťou a vzkriesením.
Význam „v mene“ pri krste
Termín „v mene“ pri krste znamená, že krstíme z Ježišovho poverenia. Krstiť „v meno Otca i Syna i Ducha Svätého“ znamená byť pokrstený (ponorený - vnorení) do vplyvu, kompetencie a právomoci Trojjediného Boha. Ide o včlenenie do toho, čo Pán Boh pre nás vykonal vo svojom Synovi (Rímskym 6, 4; Kolosenským 2, 11 - 12). Sme včlenení do Ježišovej smrti a vzkriesenia, čím nám patrí všetko, čo nám Ježiš svojou obeťou získal: odpustenie hriechov, istota, že sme Božie deti, že patríme do cirkvi, a skvelá budúcnosť pripravená Bohom pre tých, ktorí Mu dôverujú.
Žiť s Kristom a prinášať ovocie Ducha
Biblia nás učí: „Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha a že nie ste sami svoji? Veď veľmi draho ste boli kúpení! Oslávte teda Boha svojim telom i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu“ (1. Korintským 6, 19 - 20).
Prostredníctvom krstu sme svätým krstom včlenení do Krista, do Jeho smrti a vzkriesenia, podobne ako ratolesť do viniča (Ján 15, 1 - 8). Nie všetci pokrstení však zrastú s Kristom; niektorí sú ako suché ratolesti alebo neprinášajú ovocie Ducha Svätého (láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť - Galatským 5, 22 - 23a). Krst nám dáva šancu žiť na duchovnom kmeni Pána Ježiša Krista a čerpať z Neho životodárnu silu. Žiaľ, mnohí pokrstení túto možnosť nevyužívajú a duchovne hynú. Bez spojenia s Kristom a viery v Neho, krst sám osebe nepomôže (Ján 15, 6).
Krstiteľnica pripomína, komu patríme
Krstiteľnica v kostoloch je zvyčajne umiestnená v blízkosti oltára, ktorý symbolizuje Božiu prítomnosť. Krst svätý otvára dvere do spoločenstva s Bohom. Umiestnenie krstiteľnice vyjadruje, že pokrstení vstúpili pod Kristovu vládu a vplyv a nemôžu toto byť ignorované. Niekedy môže byť pokrstenie prekážkou, ak chceme byť „sami svojimi“ a konať podľa vlastného sebeckého ja, namiesto toho, čo chce Pán Ježiš. Je dôležité pamätať, že nie sme sami svoji, ale sme „veľmi draho kúpení“ (1. Korintským 6, 20).
Krst nemluvniat
Rovnako ako neotáľame s vecami, ktoré sú dobré pre dieťa, ako je očkovanie, nemali by sme váhať ani s krstom. Tvrdenie, že dieťa by sa malo samo rozhodnúť o svojej viere po dosiahnutí dospelosti, je porovnateľné s tvrdením, že dieťaťu nemáme určovať národnosť ani materinský jazyk, ale nechať ho, aby si ich vybralo samo neskôr. Takýto prístup by viedol k zaostalosti. Ak vieme, že život v cirkvi je správny a duchovne prospešný, dávame dieťaťu možnosť rásť v tomto spoločenstve. Viera je nevyhnutná na páčenie sa Bohu (Židom 11, 6), a preto dieťaťu neodopierame Božiu milosť. Krstíme ho a učíme ho o Bohu slovom i príkladom, aby od malička rástlo s vedomím, Komu patrí - Spasiteľovi Pánovi Ježišovi Kristovi, nie hriechu.
Krst nemluvniat vychádza z presvedčenia, že Kristova smrť predznamenala náš život. Boh nechal Ježiša zomrieť ešte predtým, než sme pochopili význam Jeho obete. Kristus zomrel za nás, keď sme boli slabí a neschopní spoločenstva s Bohom (Rímskym 5, 6 - 8). V krste nám Boh povedal „Áno“ skôr, ako sme ho my dokázali povedať Jemu.
Narodenie zhora
Názor, že krst by mal byť prejavom vlastnej viery, nie je v Biblii explicitne požiadavkou. Biblia nazýva krst „kúpeľom znovuzrodenia“ (Títovi 3, 5). Znovuzrodenie je začiatok nového života spôsobený Duchom Svätým - ide o „narodenie zhora“, nie o výsledok vlastného rozhodnutia. Sme však zodpovední za tento Bohom darovaný nový život a máme sa denne rozhodovať pre to, čo sa páči Kristovi, a viesť k tomu aj pokrstené deti. „Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli“ (Galatským 3, 27). Pokrstení majú vierou priľnúť ku Kristovi ako k telu priľne odev. Krst nám umožňuje „chodiť v novote života“ (Rímskym 6, 4b), podobne ako bol Kristus vzkriesený.
Záväzok rodičov a krstných rodičov
Pri krste sa rodičia a krstní rodičia zaväzujú vychovávať dieťa v kresťanskej viere. To zahŕňa učenie modlitby, pravidelné modlenie sa s dieťaťom, návštevy bohoslužieb, detskej besiedky a vyučovania náboženstva. Zaväzujú sa učiť dieťa úcte k Bohu a láske k ľuďom. Na to je potrebné poznať Bibliu a riadiť sa Božím slovom.
Konfirmácia
Pre tých, ktorí boli pokrstení ako deti, konfirmácia predstavuje možnosť potvrdiť svoj krst, teda aj sľuby dané za nich rodičmi a krstnými rodičmi. Rozhodnutie o konfirmácii a vyznaní viery potvrdzuje, že krst nemluvniat neuberá osobnú slobodu rozhodovania, ale zahŕňa možnosť povedať krstu „áno“ alebo „nie“.
V Božej škole
Krst je Božou ponukou milosti a začiatkom rastu v poznaní Kristových dobrodení a v ochotnej službe Bohu. Pokrstený človek sa má učiť zachovávať všetko, čo nám Ježiš prikázal (Matúš 28, 20a), a nasledovať Ho. Krst je teda aj zápisom do Božej školy, najpotrebnejšej školy pre časnosť i večnosť (Príslovia 9, 10).
Stará zmluva ako základ Novej zmluvy
Stará zmluva kladie základy pre učenie a udalosti Novej zmluvy. Biblia predstavuje progresívne zjavenie. Bez pochopenia Starej zmluvy by bolo ťažké porozumieť postavám, dejstvu a záveru Novej zmluvy. Bez nej by sme napríklad nerozumeli, prečo Židia hľadali Mesiáša, židovské zvyky, farizejské tradície, či Ježišov hnev pri čistení chrámu. Novozmluvné evanjeliá a Skutky apoštolov zaznamenávajú naplnenie starozmluvných proroctiev týkajúcich sa prvého príchodu Mesiáša. Tieto detaily potvrdzujú Ježišovo tvrdenie, že je zasľúbený Kristus.
Nová zmluva nadväzuje na starozmluvné proroctvá, najmä tie, ktoré sa týkajú druhého príchodu Krista. Nová zmluva tiež rozvíja témy, ktoré boli v Starej zmluve iba naznačené. Kniha Židom vysvetľuje, že Ježiš je pravý Veľkňaz a Jeho obeť nahrádza všetky predchádzajúce obete. Stará zmluva podáva zákon s prikázaniami a dôsledkami ich dodržiavania či porušovania, ako aj obetný systém na dočasné pokrytie hriechov. Nová zmluva spresňuje, že tento systém predznamenával obetu Ježiša Krista, skrze ktorú bola ustanovená spása (Skutky 4, 12; Židom 10, 4 - 10).
Stará zmluva opisuje stratu raja, zatiaľ čo Nová zmluva ukazuje, ako bol raj znovu získaný skrze Krista, posledného Adama, a ako bude jedného dňa obnovený. Stará zmluva vyhlasuje oddelenie človeka od Boha skrze hriech (Genesis 3), zatiaľ čo Nová zmluva oznamuje, že vzťah človeka s Bohom môže byť obnovený (Rímskym 3 - 6). Stará zmluva predpovedala život Mesiáša, zatiaľ čo evanjeliá zaznamenávajú Jeho život a listy interpretujú Jeho učenie a naše odpovede na Jeho dielo. Bez Starej zmluvy by sme nepochopili Božie zasľúbenia pre židovský národ a správne by sme nevideli obdobie súženia ani Kristovo budúce tisícročné panovanie.
V skratke, Stará zmluva pripravovala Izraelitov na príchod Mesiáša, ktorý sa mal obetovať za hriechy sveta (1. Jánov 2, 2). Nová zmluva opisuje život Ježiša Krista, jeho dielo a našu reakciu na dar večného života. Obe zmluvy odhaľujú svätého, milosrdného a spravodlivého Boha, ktorý odsudzuje hriech, ale zároveň chce priviesť padlé ľudstvo k sebe skrze odpustenie dosiahnuteľné jedine skrze Kristovu obeť. V oboch zmluvách sa nám Boh zjavuje a ukazuje cestu k Nemu skrze Ježiša Krista, poskytujúc všetko potrebné pre večný život a zbožné žitie.
Nová zmluva je zbierka 27 spisov, ktoré vznikli v kruhoch kresťanstva a sú súčasťou kresťanskej Biblie. Zahŕňa 4 evanjeliá (Matúš, Marek, Lukáš, Ján), knihu Skutky apoštolov, Pavlov listy (13 alebo 14) a tzv. katolícke listy (7). Novú zmluvu uzatvára Apokalypsa (Zjavenie Jána). V západnom usporiadaní nasledujú po Pavlových listoch katolícke listy a potom Zjavenie Jána. Podľa východného usporiadania sa poradie katolíckych a Pavlových listov líši.
Nový zákon nie je priamym pokračovaním Starého zákona; obe časti sú komplementárne. Pre prvých kresťanov bola Bibliou Septuaginta, grécky preklad Starého zákona, nie hebrejský Tanach.